Čo musia Američania spraviť, aby sa vyhli vojne s Čínou

Čo musia Američania spraviť, aby sa vyhli vojne s Čínou

Strýčko Sam žiada otvorenie Číny svetu, dobová karikatúra (1899). Foto: wikimedia

Najdôležitejšia otázka súčasnosti.

„Tak ako na nebi nemôžu byť dve slnká, ani na zemi nemôžu byť dvaja cisári.“
Konfucius

 

Graham Allison je výnimočný zjav. Jeho posledná kniha Osudová past. Spojené státy verzus Čína a Thúkýdidovo poučení z dějin (český preklad 2018, originál 2017) je jednou z najdôležitejších kníh desaťročia, jednak je výsledkom mnohoročnej práce tímu ľudí na harvardskom Belfer Center for Science and International Affairs, ktoré Allison vedie, jednak ponúka presvedčivý a vyargumentovaný pohľad na medzinárodnú politiku súčasnosti, a najmä kladie otázky, ktoré menia paradigmu. Po prečítaní knihy sa budete inak pozerať na americkú zahraničnú politiku, aj na Čínu, ktorej vzostup je ústrednou témou knihy.

Allison nie je žiadny straník, ani ideológ. Bol dekanom Kennedy School na Harvarde, čo je skôr liberálne-akademické prostredie, ale podobne ako Robert Putnam, ktorý ho na poste vystriedal, je vzácnym príkladom akademika, ktorý požíva rešpekt na oboch stranách spektra. Allison pracoval pre viacerých amerických prezidentov (Reagana aj Clintona, jeho práce ovplyvnili Carterovu administratívu), preslávil sa analýzou Kubánskej krízy počas Johna Kennedyho, urobil veľký knižný rozhovor s Li Kuang-Jaom, zakladateľom Singapuru a fakticky ideologickým master-mind čínskeho štátneho kapitalizmu, v aktuálnom čísle Foreign Affairs polemizuje s novodobým mýtom o liberálnom poriadku a mieri v uplynulých 70 rokoch. Jeho najdôležitejšia kniha stojí na diele už spomínaného Li Kuang-Jaoa, Henry Kissingera (ktorý bol kedysi jeho školiteľom), historika Paula Kennedyho (autora neprekonanej práce Vzestup a pád velmocí), politológa Samuela Huntingtona (najmä jeho knihy Střet civilizací) a antického historika Thukydida, v skutočnosti je to najmä ohromná poklona tomuto gréckemu historikovi a jeho Dejinám peloponézskej vojny, otázke, ktorú tento Grék a aténsky vojenský stratég nastolil a ktorú Allison aktualizuje: Kedy, za akých okolností sa stáva vojna medzi nastupujúcou veľmocou a upadajúcou veľmocou nevyhnutnou?

Thukydidés opísal, ako sa vojna stala medzi Aténami a Spartou, dvomi gréckymi štátmi, nevyhnutnou: Bol to vzostup Atén a strach tým prebudený v Sparte. Allison: „Thukýdidova past (je) tedy extrémní strukturální pnutí způsobené tím, že vzmáhající se mocnost hrozí otřesením mocnosti etablované. Za takových okolností mohou nejenom mimořádné a nečekané události, ale i zcela obvyklé zahraničněpolitické incidenty podnítit konflikt ve velkém. (...) Hlavní linii Thúkýdidova vyprávění určuje ona gravitační síla, která stahovala Athény a Spartu ke srážce: neúprosný vzestup Athén a sílící povědomí ve Spartě, že tak dochází k podkopání její dominance v Řecku.“

Thukydides. Foto: wikimedia

Allison venuje celú kapitolu a bezpočet odkazov po celej knihe hĺbkovej analýze peloponézskej vojny, pričom vyabstrahuje onen vzťah kedy nastupujúca veľmoc narazí na končiacu veľmoc a pýta sa, či je v takomto prípade vojna nevyhnutná. Pomenuje 16 podobných situácii v dejinách, iba štyrikrát z toho nebola vojna. Tu je ich prehľad, úradujúca príp. končiaca veľmoc bude uvádzaná na prvom mieste, vzmáhajúca či nastupujúca na druhom, v zátvorke je informácia či stret skončil vojnou:

Portugalsko – Španielsko, koniec 15. storočia (bez vojny)
Francúzsko – Habsburgovci, prvá polovica 16. storočia (vojna)
Habsburgovci – Osmanskí Turci, 16.-17. storočie (vojna)
Habsburgovci – Švédi, prvá polovica 17. storočia (vojna)
Spojené nizozemské provincie – Anglicko, druhá polovica 17. storočia (vojna)
Francúzsko – Veľká Británia, koniec 17. a prvá polovica 18. storočia (vojna)
Spojené kráľovstvo – Francúzsko, koniec 18. stor. a počiatok 19. storočia (vojna)
Francúzsko a Spojené kráľovstvo – Rusko, polovica 19. storočia (vojna)
Francúzsko – Nemecko, polovica 19. storočia (vojna)
Čína a Rusko – Japonsko, prelom 19. a 20. storočia (vojna)
Spojené kráľovstvo – USA, počiatok 20. storočia (bez vojny)
Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Rusko – Nemecko, začiatok 20. storočia (vojna)
Sovietsky zväz, Francúzsko a Spojené kráľovstvo – Nemecko, polovica 20. storočia (vojna)
USA – Japonsko, polovica 20. storočia (vojna)
USA – ZSSR, druhá polovica 20. storočia (bez vojny)
Spojené kráľovstvo, Francúzsko – Nemecko, koniec 20. storočia (bez vojny)


Tabuľka,  odkedy ju Allison prvýkrát predstavil vyvoláva diskusie a polemiky. Je to pochopiteľné, ak to vezmeme od konca, rivalita pri zjednotení Nemecka nemala váhu ani potenciál na vážny vojenský konflikt, už preto, že Nemci nemali armádu, ani expanzionistickú ideológiu, plus na svojej strane mali pri zjednotení Nemecka a následne obnovenej hegemónii podporu USA, Ruska (ZSSR) a nezáujem Číny. Rovnako možno namietnuť, že medzi USA a Sovietmi sa odohralo niekoľko bočných vojen, kde buď bojovala jedna zo strán so spojencom druhej, fakt ale je, že sa nekonala ostrá priama a nukleárna vojna, ktorú má Allison na mysli.

Zmluva z Tordesillas, ktorou pápež v roku 1494 rozdelil sféry záujmov medzi Portugalsko a Španielsko, vďaka čomu sa obidve krajiny vyhli vojne. Foto: wikimedia

Ďalšia vec, ktorá udrie do oka je, že v zvyšných prípadoch vojny neboli vtedy, keď sa zrazili záujmy etnicky, kultúrne či nábožensky blízkych národov (Portugalci a Španieli, Angličania a Američania), ktorí napríklad zdieľali rovnakú autoritu (pápežský stolec v prípade Španielov a Portugalcov), ktorej rozhodnutiu sa podriadili, resp. jeden národ čelil inej a bezprostrednejšej hrozbe (Angličania Nemcom na začiatku 20. storočia). To všetko Allison prizná, výsledný dojem je, že pravdepodobným scenárom pri thukydidovskej zrážke dvoch mocností (aliancií) je vojna.

Allison dejiny neznásilňuje, za nosnú inšpiráciu považuje Spartu a Atény, za hlavný príklad pre dnešok zrážku Angličanov a Nemcov, čomu venuje najväčší priestor. Množstvo detailov zaujme a ohúri, napríklad koľko Angličanov dokázalo vojnu s Nemcami predpovedať roky dopredu (Churchill sa pomýlil len o pár mesiacov). Kľúč k pochopeniu historickej lekcie vidí v pochopení motivácii, v odhalení toho, ako jedna vec znamená na obidvoch stranách konfliktu dve odlišné veci (napr. zbrojenie), aký pomer vojenskej prevahy je zlomový pre zachovanie odstrašujúceho potenciálu a pod.

Pozoruhodné sú aj viaceré analytické poznatky z obdobia studenej vojne, osobitne o vzťahoch medzi Čínou a Amerikou, čo všetko museli Američania vydržať, aký prístup tolerovať, aby Nixon zlomil spojenectvo Moskva-Peking. Ale aj to, ako postupoval Kennedy proti Chruščovovi, ako mu nedával priestor na cúvnutie, alebo ako Rusi konzultovali s Američanmi možný útok na čínsky jadrový program, čo znamenala priama čínsko-sovietska vojna, alebo ako Američania od konca druhej svetovej vojny prehrali alebo minimálne nevyhrali v štyroch z piatich veľkých konfliktov (Kórea, Vietnam, Afganistan, Irak), jedinou výnimkou bolo oslobodenie Kuvajtu.

Otázka je na stole: Čo čakať v prípade Číny? Dokáže Amerika prijať, že nie je number one, ale pomaly a isto number two?

Napoleon vraj povedal: „Nechajte Čínu spať, pretože keď sa prebudí, otrasie to svetom.“ Každý vie, že Čína je prebudená, málokto však tuší, ako to už dnes otriasa svetom.

Malá vsuvka, dôležitá: Pamätáte si na vzrušenie liberálov z nedávneho sporu na summite G7, kde Trump kritizoval Kanadu a Nemcov, a najmä na fotku, kde sedel so zalomenými rukami a okolo neho stáli Macron, Merkelová a ďalší, akoby mu „zvrchu“ a nadradene dohovárali?

Málokto si všimol to, čo šéfredaktor magazínu Standpoint Daniel Johnson, že tú fotku treba vidieť naopak, že to bol majsterštik nemeckej propagandy, „Leni Riefenstahl by to nedokázala lepšie,“ napísal Johnson. Allisonova kniha vám ukáže, ako sa na túto fotku pozrieť Trumpovými očami. Okolo vás sú rôzni trpaslíci, ktorí do niečoho, čo sa má nazývať G7 jednoducho nepatria (napríklad taká Kanada), pritom poučujú akoby mali silu, ktorú nemajú. A keď z politických dôvodov navrhnete integrovať Rusko, čaká vás mediálny lynč.

Lenže svet už dnes vyzerá inak. väťčšina štátov, ktorá sa cíti byť „G“, na to nemá...

Asi najvýpovednejšie číslo v celej knihe je toto: Od vypuknutia hospodárskej krízy v roku 2008 sa „40 percent všetkého svetového ekonomického rastu odohralo v jedinej krajine – v Číne“.

Allison upozorní, že všetky titulky Economistu, Wall Street Journalu alebo Financial Times, ktoré hovoria o spomalení čínskeho rastu, zavádzajú, pretože tento rast je pomalší iba relatívne – voči predchádzajúcemu rastu Číny, ak ho ale porovnáme s rastom na Západe, Čína bohatne ešte viac ako v minulosti. Ako povedal bývalý austrálsky premiér a znalec Číny Kevin Rudd: „Čínska civilizačná explózia sa vo výsledku rovná tomu, ako keby anglická priemyslová revolúcia a globálna informačná revolúcia vypukli naraz a netrvali 300 rokov, ale 30.“

Henry Kissinger je v Číne obľúbený dodnes, na fotografii počas stretnutia s prezidentom Sin Ťin-pchingom. Foto: wikimedia

Za dva roky „2011-2013 vyprodukovala a spotrebovala Čína viac cementu, ako USA počas celého storočia“. Alebo: „V roku 2005 sa v Číne zastaval plošný ekvivalent v rozlohe dnešného Ríma každých štrnásť dní.“ V roku 2005 postavil čínsky developer 30-poschodový mrakodrap za 15 dní, o tri roky neskôr 75-poschodový mrakodrap za 19 dní. Za krátkych 15 rokov vznikli v Číne novostavby, ktoré zodpovedajú celej zástavbe v Európe. Výmena 1300-tonového mosta trvala v Číne 43 hodín, v rokoch 1996-2016 vzniklo v Číne 4,2 milióna kilometrov ciest, z toho 110 000 km diaľnic, cestne prepojených je 95 percent sídel v celom štáte, pričom Čína je lídrom aj v vysokorýchlostných železniciach, majú ich v rozlohe 20 000 km.

Na porovnanie: 840 km dlhá vysokorýchlostná železnica medzi Los Angeles a San Franciscom, schválená v roku 2008, bude dokončená v roku 2029 a bude stáť 68 mld. dolárov. Čína dovtedy vybuduje ďalších 25 000 km vysokorýchlostných liniek. Musk ukazuje svaly, ale Čína má výsledky.

V žiadnej inej krajine nebolo v roku 2016 využívaných toľko robotov, ako v Číne. Masívny čínsky projekt „novej hodvábnej cesty“ (OBOR) má ambíciu v najbližších desaťročiach vybudovať dopravnú a technologickú sieť, ktorá spojí celú Euroáziu a takmer všetky krajiny na pobreží Indického oceánu, je to plán ako zabezpečiť čínsky export a produkciu čínskych stavebným, oceliarskym, betonárskym a ďalším firmám, ide napr. o 2900 km dlhý koridor ciest, železníc a potrubí cez Pakistan v hodnote 46 mld. dolárov. Cieľom je skrátenie spojenia medzi Pekingom a Rotterdamom z jedného mesiaca na dva dni.

Čínske HDP malo v čase, keď nastúpil do úradu prezident Reagan hodnotu 10 percent amerického, v roku 2007 dosiahli Číňania 60 percent, v roku 2014 vyrovnali americké HDP, v čase písania knihy dosahovali 115 percent, v roku 2023 bude čínska ekonomika o 50 percent výkonnejšia a v roku 2040 by mala byť trojnásobkom americkej.

Aby sme to prepojili s niečím, kde počuť pomaly rinčať zbrane: Čína buduje umelé ostrovy v Juhočínskom mori tempom, ktoré desí: Do polovice roku 2015 vystaval Vietnam takto 80 akrov pôdy, Malajzia 70, Filipíny 14, Tchajwan 8. A Čína 2900 akrov. More, ktoré má strategický vojenský význam a pravdepodobne bohaté zásoby ropy, sa tak mení na Juhočínske jazero, glosuje autor. Keď sa Filipíny stretli s Čínou v jednom spore, Číňania si vymysleli dôvod, aby nechali v čínskych prístavoch zhniť desiatky ton filipínskych banánov určených pre čínsky trh, odvtedy Filipíny vedia, kto je pán a kto rab. Podobne sa správali voči Nórom, Švédom aj ďalším. Poznáme to aj u nás - príjmete dalajlámu, rátajte s dôsledkami. Napokon, Čína je dnes najväčším obchodným partnerom pre viac ako 130 krajín sveta! Táto nová situácia má nové meno – geoekonomika. Čína dokáže ekonomicky integrovať a robiť na sebe závislé celé desiatky krajín, neplatí to len pre lacný tovar, ale aj ten najluxusnejší tovar, všetky veľké globálne topznačky majú najväčší trh práve Čínu, bez ohľadu na sortiment, autá, módu, hocičo.

Zakladateľ Singapuru Li Kuang-Jao, Číňan, ktorý sa teší veľkému rešpektu v Číne, USA aj Rusku. Foto: wikimedia

Allison nenechá čitateľa na pochybách: USA už nie sú ekonomickou veľmocou čísla jedna, je ňou Čína. V knihe nájdetecelý katalóg dôkazov, kriticky zhodnotených.

A celé to má dosah na vzdelanie, vedu aj armádu. Čína má každoročne 4x viac absolventov v technických odboroch ako USA, Číňania majú stále viac elitných univerzít, viac inovácii, viac patentov, viac superpočítačov, dokonca aj najrýchlejší superpočítač je dnes v Číne, nie v Silicon Valley.

Ak by ste mali tendenciu podľahnúť z novín dojmu, že najväčším ohrozením Ameriky sú ruskí hackeri, čítajte ďalej: „Lúpeže prebiehajú v rozsahu, ktorý je jednoducho ohromujúci. V Spojených štátoch sú len dva tipy firiem: tie, ktoré Číňania hackli, a tie, ktoré ešte nevedia, že ich Číňania hackli.“ Toľko výrok šéfa FBI Jamesa Comeyho z roku 2014.

Čína svoje silné postavenie aktívne využíva, jedným príkladom sú spomínané Filipíny, aj západné štáty ako Británia ustupujú Číne a odmietajú požiadavky USA, za čo dostávajú výhodnejšie pôžičky s nižším úrokom.

Celé to už dávnejšie predpovedal zakladateľ Singapuru Li Kuang-Jao, Čína sa podľa jeho predpokladov stane tak ekonomicky silná, že všetky okolité štáty jednoducho vtiahne do svojho ekonomického systému, urobí ich svojimi klientmi (vazalmi) a vážne ohrozí, prípadne znemožní ich samostatné rozhodovanie v rade vecí, Li Kuang-Jao predpokladá, že sa to bude týkať aj Japonska či Južnej Kórei, o Tchajwane či Honk-Kongu škoda hovoriť.

Čínske nároky v Juhočínskom mori. Foto: wikimedia

A, dopovedzme to, súčasne s tým prebieha masívna – podľa citovaného Andreja Kokošina – rozsahom a hĺbkou bezprecedentná reorganizácia čínskej armády. Nepredstavujte si len bezhlavé navyšovanie: Prezident Si Ťin-pching dal z armády prepustiť 300-tisíc vojakov, obmedzuje pozemné sily a posilňuje námorníctvo (podobne ako Nemci na konci 19. a začiatku 20. storočia), letectvo, raketové sily. „Čínski vojenskí stretégovia sa pripravujú na námorný konflikt opretý o stratégiu predsunutej obrany, založený na ovládnutí morí pozdĺž Číny v zóne prvého reťazca ostrovov, od Japonska, cez Tchajwan po Filipíny a Juhočínske more.“ Čína je už dnes schopná používať technológie na zamedzenie prístupu americkým lietadlovým lodiam a ďalším plavidlám a systematicky vytláča americké námorníctvo zo svojho okolia.

Ciele sú dva: Absolútne podriadenie armády komunistickej strane, aby nebol možný vojenský puč, a v strane jej predsedovi Siovi, plus cieľ druhý, aby „čínska armáda mohla bojovať a víťaziť“ – to sú slová Si Ťin-pchinga. Podľa slov Singapurca Li Kuang-Jaoa, úplne iného vládcu Číny, ako boli tí doteraz – „na neho pozor!“ – povedal o ňom Allisonovi. Kapitola opisujúca životný príbeh Si Ťin-pchinga je jednou z najzaujímavejších.

Historická mapa zobrazujúca Čínu ako stred sveta. Foto: wikimedia

Čo z toho všetkého vyplýva pre Ameriku?

Povedané priamo: Číňania požadujú americký precedens, vlastnú Monroevu doktrínu.

Tá od tretiny 19. storočia hovorila, že západná pologuľa je vo výlučne americkej sfére vplyvu, žiadna iná veľmoc nebude tolerovaná. Američania preto viedli vojnu so Španielskom a vojnou pohrozili aj Angličanom, tí sa preventívne stiahli a ešte to sami odsúhlasili (hlavný dôvod, prečo nedošlo k vojne). Ak dnes Američania hovoria, že od Číny chcú to, čo sami dodržiavali, znie to ako zlý vtip. Američania totiž bez problémov zasahovali do usporiadania iných štátov, viedli viaceré imperiálne konflikty a podarilo sa im niečo, čo je cieľom každého hegemóna – vybudovať inštitúcie, ktoré sledujú a presadzujú ich záujmy. Dnešná Amerika, píše autor, by bola zhrozená len z polovice toho, čím by Čína napodobnila jej vlastný vzostup. Allison vnáša do knihy aj Huntingtonov civilizačný argument, pripomína, že predstava nejakej „univerzálnej civilizácie je myšlienkou Západu, absolútne nezlúčiteľnou s partikularizmom väčšiny ázijských spoločností a dôrazom, ktorý sa tu kladie na to, čo jeden národ odlišuje od druhého.“

Čína samú seba definuje rasovo a uzavreto, je to presne opačný koncept aký predstavuje americký národ. Číňanom sa človek rodí, Američanom sa môže stať. Má to paradoxný dôsledok: americká ideológia je expanzívnejšia ako čínska, Američania cítia oprávnenie ju exportovať do celého sveta, Číňania očakávajú, že ich poriadok iní príjmu sami, pretože si uvedomia silu a dominanciu Číny. Zatiaľ čo Američania chcú misionársky bojovať za slobodu iných, Číňania presadzujú poriadok, na ktorého vrchu je Čína, volajú to harmonické usporiadanie.

Američanov a Číňanov, píše Allison, spája minimálne jedna vec: „Trpia extrémnym komplexom viaccennosti“. Obidve krajiny sa považujú za výnimočné, s nikým iným nezrovnateľné, kultúrne a politicky nadradené. Li tvrdí, že Čína nikdy demokraciu neprijme, znamenalo by to totiž jej rozklad a rozpad. A reč o demokracii a ľudských právach preto Číňania považujú za ohrozenie svojho systému, za útok na ich legitimitu a vnútorný poriadok.

Graham Allison, autor knihy. Foto: youtube

Číňania nechcú nič iné, čo chceli všetky vzostupujúce veľmoci od čias Atén – rešpekt a uznanie, resp. odčinenie starých krívd. A tých sa Číňanom za posledných 100-150 rokov dostalo dosť, jeden citát za všetky: „Čína bude jednoznačne znovu bohatá vtedy, keď bude mať každá zámožnejšia rodina v Šanghaji amerického sluhu.“

Pre Číňanov je vojna, jej vedenie a boj, druhoradé, cítia takú veľkú prevahu a moc, že si chcú svet získať psychologickou, mocenskou a ekonomickou prevahou, nemyslia na rozhodujúci bitku, ale na sériu krokov, ktorými získajú prevahu, cítia, že čas je na ich strane, je to ako šach verzus go, v jednom ide o víťazstvo, v druhom o obkľúčenie. Ako napísal Sun-c´: „Bez boja však nepriateľa pokoriť, to je vskutku méta najvyššia.“

Taylor Fravel analyzoval posledných 23 územných konfliktov, v ktorých sa angažovala Čína a došiel k nasledovnému záveru: „Využitie sily je zo strany Číny pravdepodobnejšie, ak si myslí, že protivník využíva vnútorné nepokoje a posúva rovnováhu síl proti Číne. (...) Čína spravidla armádu využíva u protivníkov v zhodnej alebo väčšej sile, zatiaľ čo v konflikte so slabšími je ochotnejšia vyjednávať.“ Allison ponúka záver: „Ak sa bude situácia v Juhočínskom mori a čínskom okolí vyvíjať v prospech Číny, nezdá sa pravdepodobné, že by použila vojenskú silu.“

Autor na záver knihy rozoberie a načrtne viacero možných scenárov a stretov možného konfliktu s Čínou, ako by sa do neho mohli Američania dostať kvôli ochrane svojho malého spojenca (ako to bolo v prípade Atén), ako by k nemu mohla viesť náhoda a nepochopenie, Allison naznačí a opíše celý rad scenárov. Nedávno k nim na stránke vojho centra pridal jeden ďalší, a tým je neželaná eskalácia obchodnej vojny, ktorú vedie prezident Trump.

Foto: eprostor.com

Kniha stojí za prečítanie, preto nebudem beztak dlhý text predlžovať, na záver len jeden citát bývalého ministra obrany Roberta Gatesa: „Akýkoľvek budúci minister obrany, ktorý prezidenta vyzve, aby znovu vyslal veľkú pozemnú armádu do Ázie, na Blízky východ alebo do Afriky, by si podľa mojej mienky „mal nechať skontrolovať hlavu“, ako to delikátne sformuloval generál MacArthur.“

Zdá sa, že Allisonova odpoveď je jasná: Ak sa chcú Američania vojne vyhnúť, musia prehodnotiť záväzky, ktoré dali Tchajwanu, Južnej Kórei, Filipínam a Japonsku – a vojensky sa stiahnuť z Ázie. Vidí v tom obdobu toho, ako sa voči USA choval Churchill, keď si uvedomil prevahu Ameriky a vnímal aj iné hrozby. Z rivalov sa stali spojenci.

Je zaujímavé, čo autora tejto brilantnej knihy znervózňuje na samotnej Amerike, nazýva to „dekadentnou demokraciou“ Západu. Hovorí o úpadku verejnej morálky, cynickom materializme, nefunkčnosti vládnej byrokracie vo Washingtone („bahnisku“), nízkej dôvere v štát, nevzdelanosti a lajdáctve. „Za posledných desať rokov som nepoznal jediného významného člena amerického tímu pre národnú bezpečnosť, ktorý by si oficiálne stratégie národnej bezpečnosti aspoň len prečítal.“ Kritizuje prezidenta Obamu za jeho výrok, že nepotrebuje diplomatov akým bol George Kennan (autor legendárneho Dlhého telegramu), aj Hillary Clintonovú, že už nežijeme v svete, kde ide o rovnováhu moci.

A varuje: „Ak sa našej krajine nedostane silnejšieho a odhodlanejšieho vedenia zo strany prezidenta a pokiaľ u vládnucich vrstiev nedôjde k obrode zmyslu pre občiansku zodpovednosť, ľahko sa môže stať, že Spojené štáty sa vydajú v stopách Európy na ceste k úpadku.“ To už treba čítať ako odkaz administratíve Donalda Trumpa.

Nebudem pokračovať, túto knihu by mal čítať každý, kto sa zaujíma o politiku, osobitne tí, ktorí bojujú s démonmi minulého storočia.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo