Môj kľúč k eurovoľbám

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Môj kľúč k eurovoľbám

Monika Flašíková-Beňová. Foto: Martin Baumann/TASR

Zmení sa liberalizmus, voľby posilnia Hlinu a neformálnym víťazom bude Kotleba.

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

V sobotu budeme voliť Európsky parlament, čo je vlastne hlavnou témou našich eurovolieb?

Napriek pokusom, ktoré ukázali progresívci s Beblavým, aj Kollár s Le Penovou a Salvinim, nič také ako veľká európska téma to nie je. Hlavný spor a význam zostáva domáci. Žiadna strana neprekvapila, nevznikol významnejší program ani diskusia. Vlna z prezidentských volieb praje dvom pólom: progresívnemu a kotlebovskému, stále viac sa budú navzájom povzbudzovať aj potrebovať.

Počúvať alebo pozerať diskusie medzi aktívnejšími kandidátmi, to je ako opakovane čítať už prečítané z povinnosti. Nič sa nedozviete, s jedinou výnimkou – kto má peniaze na videá a marketing. Tie sú plné vzletných fráz, hodnôt a symbolov, ale garantovať ich majú kandidáti, ktorým to človek nemusí veriť, pretože väčšina z nich zatiaľ žiadnym ťažším sporom neprešla.

Podľa toho, čo predviedli strany a ich kandidáti, možno bez námahy pochopiť, aké racionálne môže byť nevoliť.

Voľby ale majú zmysel, nie kvôli tomu, že by niekto z našich politikov mohol prispieť k zmene Európy, ale kvôli domácemu kontextu. Ide v nich totiž o premenu spektra.

Najriskantnejšie hrá Smer

... s Monikou Beňovou.

Je to kandidátka, ktorá reprezentuje všetko, čo tu dostáva posledný rok po nose. Zlé známosti, morálna prispôsobivosť, neschopnosť a neochota postaviť sa, a najmä benefity z opaku. Beňová a ďalší kandidáti Smeru, spomenúť treba aj Miroslava Číža, antipolitika, ktorý je schopný na objednávku produkovať slovný hluk, nie diskutovať a rozhodovať sa, jediné, čo autenticky vyžaruje, je poslušnosť, ale aj kandidatúra Róberta Hajšela, bývalého novinára a potom úradníka EÚ, tomu všetkému chýba niečo iné okrem karierizmu.

Zažili sme, aký problém má Smer postaviť kandidátov na primátora v komunálnych voľbách, najmä vo väčších mestách. Lenže tam kandidáti vedeli alebo tušili, že idú na popravu, čo sa nikdy nikomu nechce, zatiaľ čo z euro-kandidátky sa viacerí do EP dostanú, a aj tak vo vedení Smeru nenašli kandidátov. Je to ešte horšia správa o stave tejto strany ako komunálne voľby. Šefčovičova prezidentská kandidatúra bola oproti tomu jazda so cťou.

Najmä ak Beňová je dnes už programovo úplne inde ako Smer, eurofilná tam, kde Smer našiel svoju tvár. A mentálne-politicky dcéra Kaliňákovho sveta. Nechápte ma nesprávne, nejde o to, že by ona sama bola božechráň nebezpečná, nie je, len sa so všetkými tými zvlčilými živlami rada zabávala a dúfala, že sa to oplatí.

A ono sa to oplatilo a dodnes opláca. To je správa o Smere Roku Pána 2019.

Druhú najriskantnejšiu hru hrá strana s najprepracovanejším európskym programom, SaS.

Jednou vetou:

Eugen Jurzyca nie je Richard Sulík

Programom, vystupovaním, inštinktom, charizmou, ničím.

Jurzyca je bývalý minister SDKÚ, ktorého charakterizuje opatrnosť, Sulíkova kariéra, to je popretie SDKÚ, pri EÚ to platí zvlášť. Bolo to vidieť pri Grécku a eurovale (pozri dokonca dotiahnutý spor s Radičovou), aj pri imigračnej kríze. Líniou bývalých politikov SDKÚ (Dzurinda, Mikloš, Beblavý...) bolo držať líniu Merkelovej a Bruselu prikyvovať, Sulík sa správal podstatne sebavedomejšie, v línii Orbána, Kaczynského a Fica.  

Sulík v európskej politike niečo reprezentuje a nie je to nič protieurópske (jeho odkaz je, že Únia má dodržovať dohody a fungovať efektívnejšie), ak je niekto dôveryhodným predstaviteľom eurorealizmu, je to on. Preto je obrovským sklamaním stav jeho kandidátky. Je nesulíkovská.

A to sa už týka hlavnej témy tohto textu.

Medzi liberálmi a medzi kresťanmi prebieha zápas o to, ako bude vyzerať slovenský liberalizmus a kto bude zastupovať kresťanských voličov.

Najskôr dopoviem liberálov. Sú totiž silnejší.

Ide o to, či a do akej miery bude ich zástupcom Sulíkova strana a do akej koalícia ľavých a pravých liberálov PS/Spolu. Obidve alternatívy sú popretím dedičstva SDKÚ, k tomu má zatiaľ bližšie (virtuálny) projekt Kisku.

Ide o zmenu slovenského liberalizmu

Sulík a progresívci, to sú dve totálne odlišné podoby liberalizmu, keď sa zostrí debata, jeden druhého ani za liberála nepovažujú. Sulíkov liberalizmus má v bratislavských médiách horší imidž, ale v jednom ohľade je podstatne európskejší ako ten progresívny. Nie kvôli tomu, že by si myslel to isté, čo byrokrati z Komisie alebo politici v Berlíne, v tom sú progresívci presvedčivejší, naopak: o politike uvažuje rovnako liberálne ako slovensky, čítaj z pohľadu slovenských záujmov. V tom sa Sulík podobá na nemeckú FDP či francúzskych liberálov vrátane samotného Macrona viac ako progresívci. Tunajší progresívny liberalizmus je xeroxová doktrína, politiku netvoria doma, preberajú ju.

Eugen Jurzyca sa nepresadil ako minister SDKÚ ani ako poslanec SaS. Čo sa zmení v Bruseli? Foto: SaS/FB

S trochou „nadsázky“ by sa dalo povedať, že Šimečka mladší je dokonalým naplnením obavy Šimečku staršieho, je to nevyriešenie Špitzerovej otázky, čím má byť tunajší liberalizmus slovenský, ako ho urobiť domácim. (Poznámka pre puntičkárov: Šimečka to nepovažoval za tému pre slovenský liberalizmus, ale pre slovenskú demokratickú politiku, reálne však ide o problém tunajšieho liberalizmu, nie slovenskej politiky vo všeobecnosti.)

Všimnite si to: progresívna generácia formuluje pozitívny odkaz smerom k vlastnej krajine (chceme tu žiť), ale nevie sa pritom odvolať na žiadnu domácu tradíciu ani sformulovať jedinú relevantú výhradu voči EÚ. Akoby všetko podstatné išlo v EÚ správnym smerom. V Európe pritom prebieha obrovská kríza. Koľko ľudí má podobne naivné predstavy o EÚ?

Nenechajte sa mýliť, že Sulík a Macron hovoria občas opačné veci: Macron podporoval imigračné kvóty preto, že by to odbremenilo Francúzsko, sám je voči imigrantom tvrdší, ako priznávajú východoeurópski macronovci. Podobne je to so Sulíkom, jeho argument proti imigračným kvótam nebol principiálne kultúrno-civilizačný, ale ekonomický. Sulíkova kritika eurovalu nebola proti-nemecká či proti-európska, bola ekonomicky racionálna, Nemci a Francúzi sledovali záujmy vlastných zadlžených bánk a voličov, preto dlhy preniesli na EÚ, Sulík sledoval záujmy svojich voličov, preto nechcel, aby slovenskí daňovníci platili dlhy, na ktorých tvorbe sa nepodieľali.

To, čo sa momentálne odohráva na liberálnej časti spektra, je pokus o výmenu Sulíkovho liberalizmu za progresívny liberalizmus, domáceho liberalizmu za importovaný liberalizmus. Voľby povedia niečo o pomere medzi týmito dvomi podobami liberalizmu.

V bledomodrom sa podobný zápas odohráva aj medzi kresťanmi.

Víťazom bude Hlina

Hlavný rozdiel je v tom, že kresťania prišli o svoju stranu v parlamente a náhrady v podobe OĽaNO a jednotlivcov roztrúsených naprieč spektrom sa ukázali ako nefunkčné. Sú to prvé celoštátne voľby, kde hrá KDH o návrat nad 5 percent, a teda miesto pri stole.

Kandidujú tri strany s K-čkom v názve, tri poznámky.

Po prvé, už dnes je zrejmé, že ani KÚ, ani KDŽP nebudú životaschopné projekty. Zmyslom existencie KÚ je úspech v sobotných eurovoľbách, ale strana do riadnych parlamentných volieb to nebude. KDŽP je na tom ešte horšie, ako hovorí jeden môj priateľ, rozhodli sa byť alternatívou voči KDH, ale robia to tak, že KDH len pomáhajú.

Po druhé, KDH v kampani zaujalo sériou individuálnych kampaní, ktoré mohli robiť dojem, akoby išlo o personálnu obmenu strany. Problém je, že všetci, ktorí sa môžu prekrúžkovať cez lídra kandidátky, to znamená Miriam Lexmann, Maroš Čaučík či Ján Figeľ, sú nominantmi Alojza Hlinu. Bol to predseda Hlina, kto ich buď tlačil, alebo priamo navrhol na kandidátku. Lexmann a Čaučík vytvárajú kampaňou dojem, že s nimi prichádza nejaká hodnotovo-personálna obnova KDH, až na to, že s Hlinom sú priamo previazaní. To isté v inom zmysle platí aj pre Figeľa. Bývalý predseda strany nijako neohrozuje Hlinu, každý hlas pre nich je de facto politicky hlasom pre Hlinu. Rovnako to platí aj pre lídra kandidátky Štefanca.

Tretia poznámka sa týka Anny Záborskej. Dnes to možno povedať rovnako pokojne ako definitívne: Záborská je jediným politikom v KDH, ktorej sa priamo dotklo Hlinovo ustanovenie Trikrát a prestávka, ktoré jej znemožnilo kandidovať. K tomu sa pridával odkaz na jej vek, Záborská mala tento rok 70. Akosi nebolo medzi fanúšikmi CDU toho, kto by pripomenul, kedy mal 70 taký Konrad Adenauer – bolo to v roku 1946. (To je poznámka k veku, nie významu Záborskej a Adenauera.)

Príznačné je najmä to, že Záborskú na čele kandidátky nahradil Štefanec, tzn. bývalý politik SDKÚ, ktorý je podstatne liberálnejší ako ona.

Anna Záborská. Foto: KÚ/FB profil

O čo sa teda hrá v kresťanskom tábore?

Myslím, že ide najmä o postavenie Hlinu v KDH. Ak sa jeho kandidátka presadí a KÚ neuspeje, Hlina tým posilní svoje postavenie pred voľbami, je celkom jedno, kto z kandidátov uspeje.

A má to ešte jeden rozmer. Záborská ani Škripek nemajú, prirodzene, pre európsku politiku význam Ryszarda Legutka, ktorý vie problém pomenovať a byť integrálnym oponentom. Majú však jednu podstatnú skúsenosť, ktorá ostatným kandidátom chýba: Obidvaja vedia, že keď príde na diskusie o európskych smerniciach, na kádrovanie Maďarska či Poľska či ostré spory ako imigrácia, nie je podstatné to, že s návrhom sa možno zhodnúť na 80 či niekedy azda aj 95 percent. Diabol je skrytý v tých 5 percentách.

Kandidáti KDH (s jednou výnimkou) vystupujú presne opačne a zdôrazňujú tých 95 percent.

Hlas pre Záborskú a Škripeka je preto hlasom, ktorý nie je spokojný s vývojom v KDH. Ak sa Záborská dostane cez 5 percent, bude to odkaz Hlinovi aj jeho kritikom.

Skúšam trpezlivosť čitateľa, preto už len krátko.

Nebudem hovoriť o spore medzi maďarskými stranami, ktorý vyzerá ako rezignácia na maďarskú politiku vôbec, ani o spore o národných voličov medzi Slovákmi.

Bez ohľadu na to, či ide o maďarské alebo vládne, alebo opozičné strany, obávam sa, že najbližšie k tomu, aby sa niekto považoval za neformálneho víťaza týchto volieb, môže mať iba jedna strana. Kotlebova. A je to spoločná vizitka všetkých ostatných, či už zbesilo kričia, alebo nedokážu zaujať niečím, čo pripomína politiku.

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo