Potrebujú ľudské práva Boha?

Píše sa rok 2008 a ako študent Chicagskej univerzity sa ocitám na prednáške z predmetu „filozofické základy ľudských práv“, vyučovanom politickým filozofom z inej známej americkej univerzity. Absolvovanie predmetu z oblasti ľudských práv je jednou z požiadaviek programu, v rámci ktorého sa jeho úspešní štipendisti – vrátane mňa – budú venovať riešeniu vybraného ľudsko-právneho problému počas letnej stáže v Spojených štátoch alebo v zahraničí.

Na prvej prednáške sa profesor predstavuje a povzbudzuje, aby pár viet o sebe povedali aj študenti. Toto zdanlivo nepotrebné cvičenie je súčasťou pedagogickej stratégie vyučujúceho, ktorý danú metódu s patričnou dávkou humoru zdôvodňuje slovami: „Môj otec hovorieval, že študenti sa lepšie učia, keď sa predstavíš.“ V tom čase netuším, že profesorov otec bol vyznamným pedagógom a správcom škôl.

Počas vlastného predstavenia sa zábavne pôsobiaci profesor študentov informuje, že je „silne presvedčený ateista“. Mal som možnosť študovať s viac ako päťdesiatimi vysokoškolskými pedagógmi, ale nespomínam si, že by niektorý z nich takýmto otvoreným spôsobom zdôrazňoval svoju náboženskú alebo nenáboženskú identitu. Hoci mi to pripadalo zvláštne, v kontexte sekulárnej univerzity som to nevnímal ako a priori niečo negatívne.

Netrvalo dlho a bolo jasné, že profesor je bona fide politický liberál a jeho filozofickú orientáciu reflektovali aj autori, ktorých prácami sme sa v rámci predmetu zaoberali: John Locke, H. L. A. Hart, Joseph Ratz, Jeremy Waldron, Martha Nussbaum, Paul Weitham a, samozrejme, John Rawls. Ako týždne ubiehali, profesor nielen zaujímavo prednášal a vytváral v triede dobrú atmosféru, ale miestami nečakane prekvapil – napríklad, keď vášnivo hovoril o dôležitosti manželstva a rodiny. A hoci identifikoval sám seba ako ateistu, žiadne jeho pripomienky o viere a náboženstve neboli nevhodné či urážlivé.

Ak práva nie sú človeku dané Stvoriteľom, od čoho sú odvodené?

Príprava nás študentov na každú prednášku spočívala nielen v preštudovaní povinného čítania, ale aj v napísaní úvahy, kde sme mohli okrem vyjadrenia svojho náhľadu na prečítaný text predložiť profesorovi otázky, na ktoré sa on potom snažil na prednáške reagovať. V prvej úvahe som citoval Václava Havla, ktorý svoj filadelfský príhovor pri príležitosti výročia vyhlásenia nezávislosti Spojených štátov amerických zakončil slovami: „V Deklarácii nezávislosti prijatej pred dvesto osemnástimi rokmi v tejto sále sa píše, že Stvoriteľ dal človeku právo na slobodu. Zdá sa, že svoju slobodu môže človek naplniť len vtedy, keď nezabudne na toho, kto mu ju dal.“ Medzi otázky, ktoré som si želal, aby boli v rámci predmetu zodpovedané, som zaradil aj tieto: Aký je pôvod prirodzených práv? Ak práva nie sú človeku dané Stvoriteľom, od čoho sú odvodené? Potrebujú ľudské práva Boha, respektíve je nutné, aby boli nejako metafyzicky zakotvené?

Keď profesor na tieto otázky v prednáškach nereagoval a slovo „Boh“ bolo akoby vylúčené z konverzácie o ľudských právach, začal som byť nervózny. Nie som typom študenta, ktorý by chcel vyučujúcemu zbytočne znepríjemňovať jeho prácu a do diskusií sa tiež zapájam skôr výnimočne. Je to na jednej strane sčasti dôsledkom toho, že som produktom socialistického systému vzdelávania, a na strane druhej výsledkom rešpektu k vzdelávaciemu procesu a pedagogickému povolaniu, ktorý som si v neskorších rokoch vytvoril.

V zaplnenej prednáškovej sále sa hlásim o slovo a váhavo konfrontujem brilantného filozofa s otázkou – prečo predmet, ktorý má v názve „filozofické základy ľudských práv“, nijako nerieši fundamentálnu otázku zdôvodnenia existencie ľudských práv a úplne ignoruje the God question, ktorá by mala byť súčasťou tejto konverzácie. Profesor odpovedá, že momentálne nie je pripravený reagovať na moju otázku a že sa jej môžeme venovať inokedy. Keďže si nie som istý, či som nebol neprimerane konfrontačný a tiež, či som dostatočne objasnil svoju pozíciu, následne zasielam profesorovi dlhý email.

Rozsiahla odpoveď na seba nenecháva dlho čakať. Profesor ďakuje za môj „veľmi osobný a veľmi dojímavý (a láskavý) email“ a hneď v úvode ma informuje, že jeho posledná prednáška sa bude zaoberať otázkami, ktoré som nastolil. Mnou odporúčané knihy – Does Human Rights Need God (Elizabeth M. Bucar a Barbra Barnett, eds.) a Justice: Rights and Wrongs (Nicholas Wolterstorff) – si objednal a preštuduje. Bez akýchkoľvek defenzívnych postojov mi zmysluplne vysvetľuje, prečo sa pôvodne rozhodol metaetické otázky v rámci predmetu hlbšie neriešiť. V závere emailu píše: „Mám veľký rešpekt voči náboženskej praxi a viere a tiež si myslím, že študenti na univerzite, kde učím, sa stretávajú skôr s prekrúteným súborom postojov. To je dôvod, prečo som veľmi otvorený hovoriť ako o svojom ateizme, tak aj o svojej úcte voči kresťanstvu.“

Na poslednej prednáške sa profesor témou a argumentmi prezentovanými v odporučených knihách skutočne zaoberal a verejne poďakoval, že ho „jeden zo študentov“ upozornil na chýbajúci tematický okruh v predmete, ktorý učil prvýkrát, a to ešte v skrátenom semestri. Na prístup, integritu a šľachetnosť tohto pedagóga nikdy nezabudnem.

Prirodzená dôstojnosť človeka - čo je to?

Pozrime sa teraz bližšie na otázku, či ľudské práva „potrebujú Boha“. V substantívnej časti emailu profesor napísal: „Rozprávať o ľudských právach nedáva vôbec žiadny zmysel, pokiaľ tvrdenia o morálke nie sú objektívne pravdivé alebo nepravdivé – to znamená, pokiaľ nie je nejaký typ morálneho realizmu pravdivý.“ Ďalej pokračoval: „Myslím, že človek môže byť morálny realista bez Boha. Môžeš si myslieť, že nemôže (...), ale bez ohľadu na to, kto z nás má pravdu, myslím si, že základnou otázkou nie je, či ľudské práva potrebujú Boha, ale či morálna pravda potrebuje Boha.“

Osoba kresťanskej viery sa môže plne stotožniť s rozhodnou pozíciou profesora, že morálny relativizmus je inkompatibilný s myšlienkou univerzálnych ľudských práv. To je dôležité konštatovanie v čase, keď mnohí spochybňujú objektívny charakter morálnych hodnôt a varujú pred šírením západného „morálneho imperializmu“. Otázkou zostáva, či základné ľudské práva potrebujú transcendentné, respektíve teistické zakotvenie, alebo môžu a musia byť zakotvené sekulárne.

Moderní filozofi sa v odpovedi na túto komplexnú otázku rozchádzajú a ani jedna strana nedokáže k spokojnosti tej druhej zodpovedať všetky relevantné námietky. Nie je preto prekvapujúce, že Všeobecná deklarácia ľudských práv sa touto fundamentálnou otázkou nezaoberá. Hneď v úvode čítame, že „uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovných a neodňateľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete“, avšak v ďalšom texte nenachádzame objasnenie kľúčového konceptu „prirodzenej dôstojnosti“ človeka.

Profesor uznal, že sekulárne zakotvenie ľudských práv – napríklad v Kantovom etickom systéme – je problematické, avšak súčasne odmietol teistické (kresťanské) zdôvodnenie. Nakoniec dospel k záveru, že otázka či „ľudské práva potrebujú Boha“ je v konečnom dôsledku nesprávna. Dovolím si nesúhlasiť a naopak sa domnievam, že jeden z dôvodov súčasných kontroverzií o povahe a obsahu ľudských práv pramení práve v rozdielnych predpokladoch týkajúcich sa ich zakotvenia. Zdá sa, že sa čoraz menej dokážeme zjednotiť na teoretických základoch univerzálnych ľudských práv, čo môže mať v budúcnosti negatívny dopad na ich samotný koncept.

Dostojevskij: Ak Boh neexistuje, potom je všetko dovolené

Myslím si, že v porovnaní s alternatívnymi perspektívami ponúka kresťanská perspektíva robustnejšiu, koherentnejšiu a presvedčivejšiu obhajobu prirodzenosti a dôstojnosti človeka a z nej odvodených ľudských práv. Fjodor Dostojevskij v románe Bratia Karamazovovci píše, že „ak Boh neexistuje, potom je všetko dovolené“. Hoci autor neponúkol dôkladné filozofické zdôvodnenie tohto tvrdenia, mnohí – vrátane profesionálnych filozofov – sú presvedčení o jeho pravdivosti. Morálny poriadok univerza nie je nezávislý od Boha a všetky pokusy zakotviť ľudské práva sekulárne – hoci v rôznej miere užitočné – sú preto v konečnom dôsledku neúspešné.

Hlavným problémom teistického zakotvenia ľudských práv samozrejme je, že nie všetci ľudia veria v existenciu kresťanského Boha, ktorý stvoril a miluje každého človeka a je konečným zdrojom jeho hodnoty. Aj z tohto dôvodu kresťania v mimocirkevnom prostredí často používajú na obhajobu ľudskej dôstojnosti a práv jazyk dostupný pre tých, ktorí nestavajú na rovnakých teologických a filozofických základoch.

Na druhej strane, kresťania by sa nemali báť ani hanbiť zmysluplne používať aj argumenty vychádzajúce z ich náboženského presvedčenia, najmä ak sú tieto v danej kultúre dostatočne zrozumiteľné. Napríklad v Spojených štátoch nielen skôr spomenutá Deklarácia nezávislosti, ale tiež slávny gettysburgský a druhý inauguračný prejav Abrahama Lincolna alebo Martinov Lutherov Kingov List z birminghamského väzenia obsahujú náboženský jazyk podporujúci konkrétnu morálnu víziu.

Napriek tomu, že Biblia a kresťanská tradícia predstavujú normatívne zdroje pre teistické zakotvenie dôstojnosti človeka a ľudských práv, a kresťanská cirkev zohráva dôležitú úlohu pri ich presadzovaní a ochrane, faktom zostáva, že kresťania nie vždy stáli na čele snáh o implementáciu ľudských práv, niekedy boli prekážkou realizácie spravodlivosti v spoločnosti, či dokonca aktívne podporovali nespravodlivosť. Minulé zlyhania sú preto vážnym mementom pre prítomnosť i budúcnosť, ale to je téma na inú diskusiu.

Ľubomír Martin Ondrášek
Autor je absolventom Northpoint Bible College, Gordon-Conwell Theological Seminary, Harvard University a University of Chicago. Je prezidentom a spoluzakladateľom Acta Sanctorum, Inc. a venuje sa otázkam náboženstva, etiky a politiky.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo