Nepokradneš Čo sa v Biblii píše o vlastníctve a prečo je to stále relevantné

Milé sestry, milí bratia,

už roky pokladám jednu vec za zarážajúcu a zvláštnu. A to že hoci v našej krajine sú dlhodobo veľkým problémom javy ako korupcia a klientelizmus, v kázňach sa o týchto témach mnoho nehovorí. Aj keď ide o v našej spoločnosti rozšírené hriechy, málo sa zdôrazňuje, že o hriechy skutočne ide.

A občas to nám kresťanom vyčítajú aj ľudia zo sveta: vraj ako kresťania veľmi bazírujeme na šiestom prikázaní: Nescudzoložíš! Bojujeme proti pornografii či potratom, no málo vraj hovoríme o siedmom prikázaní: Nepokradneš!

Nepochybne nejde o dilemu v štýle „buď – alebo“. Napokon, rok má dosť nedieľ, aby sa dalo v zhromaždení kázať o šiestom, siedmom a všetkých ostatných prikázaniach.

Chcel by som teda dnes trochu pohovoriť o vlastníctve, jeho význame vo svetle Božieho slova a o prikázaní Nepokradneš či o s ním súvisiacom ďalšom prikázaní: Nebudeš žiadostivo túžiť po majetku svojho blížneho!

Aktualizačným momentom mi je vec, ktorú ste určite zachytili tento týždeň v médiách: obchodníci sa sťažujú, že pribudlo krádeží v obchodoch. Účinnosť v našej republike totiž nedávno nadobudla novela trestného práva, ktorá kombináciou zníženia trestných sadzieb, skrátením premlčacích lehôt a zvýšením škodových súm pri posudzovaní, či ide o trestný čin, oslabila zákonnú ochranu vlastníctva. Nie je dokonca vylúčené, že to zvýši ceny, keďže obchody budú musieť viac prostriedkov vynakladať na esbéeskárov, kamerové systémy, zaistenie tovaru a podobne.

Nebudem zneužívať toto miesto, aby som špekuloval o politických pohnútkach, ktoré našich mocipánov viedli k prijatiu takejto novely. Posúdenie občianskej stránky aktuálneho diania nechávam na vás.

Chcel by som len spomenúť niekoľko biblických súvislostí vlastníctva a prečo je kradnúť vo väčšine prípadov nielen nesprávne, ale aj nerozumné, aj keď to svetský zákon po novom netrestá či netrestá príliš prísne. Ide o bohatú tému, preto sa nechcem tváriť, že jedna kázeň ju dokáže vyčerpať. A nechcem ani tvrdiť, že môj výber biblických citátov je úplný.

Milé sestry, milí bratia, Biblia nás často prekvapí hĺbkou svojej múdrosti a jej nadčasovosťou. Vezmite si napríklad Prvú knihu Mojžišovu, kapitola 13, verše 1 až 11:

Odišiel teda Abrám z Egypta so svojou ženou i so všetkým, čo mal, do Negevu. Bol s ním aj Lót. Abrám bol veľmi bohatý, mal stáda, striebro a zlato. Potom Abrám pokračoval v ceste z miesta na miesto od Negevu až k Bételu, až na miesto medzi Bételom a Ajom, kde mal predtým svoj stan, kde predtým postavil oltár a vzýval meno Hospodina. Aj Lót, ktorý žil s Abrámom, mal ovce, dobytok a stany. Krajina však nestačila na to, aby mohli bývať spolu; majetku mali toľko, že už nemohli zostať pri sebe.

Medzi pastiermi Abrámových stád a pastiermi Lótových stád vznikol spor. V tom čase bývali v krajine Kanaánčania a Perizzejci. Preto Abrám povedal Lótovi: „Nech nie je rozbroj medzi nami, medzi mojimi pastiermi a tvojimi pastiermi, veď sme bratia! Či nie je pred tebou celá krajina? Preto ťa prosím, oddeľ sa odo mňa! Ak pôjdeš naľavo, ja pôjdem napravo; ak si vyberieš pravú stranu, ja sa poberiem na ľavú.“

Lót sa rozhliadol a videl, že celé okolie Jordánu až po Coar je zavlažované ako Hospodinova záhrada a ako Egypt. To bolo predtým, ako Hospodin zničil Sodomu a Gomoru. Preto si Lót vybral celé okolie Jordánu a odišiel na východ. Takto sa oddelili jeden od druhého.

Tento výňatok hovorí o rozchode Lóta s jeho strýkom Abrámom. Keby ho však čítal ekonóm, okamžite by povedal, že tu Biblia opisuje fenomén, ktorému sa v ekonómii hovorí „tragédia obecnej pastviny“. Predstavte si nejaký obmedzený zdroj, ako je napríklad práve pastvina, ku ktorej má prístup viac ľudí so svojimi stádami, a každý sa snaží privlastniť si svoj úžitok z tohto zdroja. Taký zdroj je čoskoro zdevastovaný, lebo všetci z neho chcú vyťažiť úžitok pre seba skôr než tí ostatní.

Samozrejme, pastvina je v tomto zmysle len abstrakcia. Môže ísť o akýkoľvek zdroj, trebárs o spoločnú kuchynku alebo kúpeľňu so záchodom na vysokoškolskej internátnej bunke. Tí, ktorí ste bývali na internáte, to iste poznáte. So spoločnými priestormi to spravidla ide veľmi rýchlo dolu vodou. Nazvime to trebárs tragédia spoločnej internátnej kúpeľne.  

Funguje to aj na celospoločenskej úrovni. Mnohí si akiste pamätáte na obdobie pred rokom 1989, keď všetko patrilo akože všetkým, a teda nikomu a tak to aj vyzeralo. Hľadáme preto nejaké pravidlo, ktoré by regulovalo prístup k vzácnemu statku. 

Ešte raz: „Krajina však nestačila na to, aby mohli bývať spolu; majetku mali toľko, že už nemohli zostať pri sebe. Medzi pastiermi Abrámových stád a pastiermi Lótových stád vznikol spor.“

Niekedy sa užívatelia obecnej pastviny, respektíve internátnej kúpeľne, dokážu dohodnúť na jej využívaní a uchovávaní jej funkčnosti. Za jeden zo spôsobov, ako vyriešiť problém tragédie obecnej pastviny v ekonómii, sa proste pokladá jej rozdelenie medzi konkrétnych majiteľov. Ak je kus pastviny jedného, kus druhého, cítia za ňu zodpovednosť a sú motivovaní ťažiť z nej len toľko, aby ju nezdevastovali úplne, keďže chcú, aby sa ich zvieratá na pastve mohli pásť nielen dnes, ale dlhodobo.

Abrám a Lót riešia spory svojich pastierov podobne: rozdeľujú si krajinu. Slovami Knihy Genezis: „Preto ťa prosím, oddeľ sa odo mňa! Ak pôjdeš naľavo, ja pôjdem napravo; ak si vyberieš pravú stranu, ja sa poberiem na ľavú.“

Možno sa vám zdá zvláštne ťahať ekonómiu do výkladu biblických textov. V skutočnosti nejde o úplné nóvum. Napríklad český ekonóm Tomáš Sedláček vykladá príbeh o reakcii starozákonného Jozefa na sedem rokov hojnosti, po ktorých nasledovalo sedem rokov zlej úrody, za príklad anticyklickej keynesiánskej politiky. Ako iste viete, Jozef s Hospodinovou pomocou rozlúštil faraónov sen, ktorý varoval pred prichádzajúcimi siedmimi rokmi hojnosti, po ktorých malo nasledovať sedem rokov nedostatku. A Jozef následne z poverenia faraóna ukladá časť úrody z hojných rokov do zásoby na roky hladu.

Čo už Sedláček nedocenil, je, ako sa celá operácia skončila. Začítajme sa do Prvej knihy Mojžišovej, kapitola 47, verše 13 až 21:

V celej krajine nebolo chleba; hlad veľmi ťažko doliehal na Egypt a Kanaán a celkom ich zničil. Jozef za predané obilie zhromaždil všetko striebro, čo bolo v Egypte a v Kanaáne a odviedol ho do faraónovho domu. Keď však už peňazí v Egypte a v Kanaáne nebolo, všetci Egypťania prichádzali k Jozefovi a žiadali: „Daj nám chlieb! Máme azda zomrieť len preto, že sa nám minuli peniaze?“ Jozef im povedal: „Keď nemáte peniaze, priveďte dobytok a budem vám predávať za dobytok.“ Privádzali teda k Jozefovi svoj dobytok a on im dával chlieb za kone, ovce, dobytok a osly. V tom roku ich Jozef zásobil chlebom za všetky ich stáda. Tak sa minul jeden rok. V nasledujúcom roku prišli znova a vraveli: „Nechceme tajiť pred tebou, náš pán, že peniaze sa nám minuli a tvoje, náš pán, sú už aj naše stáda dobytka. Nezostalo nám už nič, náš pán, iba naše telo a pôda. Prečo máme hynúť pred tvojimi očami, my i naša pôda? Kúp si nás aj s našou pôdou za chlieb a budeme aj s pôdou faraónovými otrokmi. Len nám daj osivo, aby sme zostali nažive a nezomreli a nespustla naša pôda.“ Takto skúpil Jozef všetku egyptskú pôdu pre faraóna. Všetci Egypťania predávali svoje polia, lebo hlad na nich ťažko doliehal. Takto sa dostala pôda do faraónovho vlastníctva. Tým sa egyptský ľud dostal do otroctva od jedného konca krajiny po druhý.

Keď to zhrnieme: aby Egypťania počas rokov nedostatku nezomreli od hladu, postupne na nákup obilia z faraónových sýpok minuli všetky svoje peniaze, dobytok, pôdu, až sami seba predali za obilie faraónovi do otroctva. Nie celkom šťastný výsledok pre Egypťanov.

Príbeh o rozchode Abráma a Lóta nám ukázal, ako oddelené vlastníctvo rieši tragédiu obecnej pastviny a motivuje nás k zodpovednému správcovstvu. Príbeh o Jozefovi a Egypťanoch zase poukazuje na súvislosť medzi vlastníctvom a slobodou. Kým má človek svoje pole, svoj dobytok a svoju strechu nad hlavou, dáva mu to istú mieru nezávislosti. No na konci siedmich neúrodných rokov bol v Egypte len jeden vlastník – faraón, ktorému patrilo všetko a každý vrátane jeho poddaných, z ktorých sa stali fakticky otroci.  

Samozrejme, príbeh o rozchode Abráma a Lóta i príbeh o Jozefovi v Egypte sa v rámci biblickej histórie odohrali ešte dlho predtým, ako prišiel na scénu Mojžiš a dal Izraelitom desať Božích prikázaní. Kto by nepoznal siedme prikázanie Nepokradneš!?

No v Piatej knihe Mojžišovej, kde sa Desatoro nachádza, nájdeme aj ďalšie pravidlá chrániace vlastníctvo. Napríklad v 19. kapitole je verš 14:

„Neposuň medzu svojho blížneho, ktorou predkovia určili tvoje dedičné vlastníctvo, čo dostaneš v krajine, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh, aby si ju obsadil.“

V 27. kapitole, verš 17 sa dokonca píše: „‚Prekliaty, kto posunie medzu svojho blížneho!‘ Všetok ľud nech povie: ‚Amen!‘“

Ak správne rozumiem biblickému textu, medzou sa myslí hranica medzi dvoma poľnohospodárskymi pozemkami. Inak povedané, nemáme ukrajovať zo susedovho pozemku tým, že budeme posúvať hranicu medzi nimi.

Vlastníctvo pomáhalo formovať poľnohospodárstvo a poľnohospodárstvo formovalo civilizáciu. Keď vlastním pozemok a niečo si na ňom vysadím, môj vlastnícky titul znamená, že mi patrí aj to, čo sa tam urodí. A ja tie plody môžem neskôr zameniť za niečo iné. Napríklad za topánky alebo šatstvo, ktoré vyrába sused remeselník. Poľnohospodárstvo založené na pozemkovom vlastníctve tiež človeka učí hospodáriť v čase: Musím si všímať ročné obdobie, lebo je čas sejby a čas žatvy. Keď zožnem obilie, nemôžem všetko skonzumovať alebo predať, lebo niečo potrebujem zasadiť aj nabudúce. Inak povedané, investujem do budúcnosti. Vynakladám úsilie, od ktorého očakávam, že sa mi vráti neskôr.

Písmo nás nabáda, aby sme si v usilovnosti brali príklad z mravca (Príslovia, 6:6-11):

„Lenivec, zájdi k mravenisku, pozoruj cestičky mravca a zmúdrej. Hoci nemá vodcu, predstaveného ani vládcu, v lete si pripravuje potravu, cez žatvu si zhromažďuje pokrm. Lenivec, dokedy budeš vyspávať, kedy vstaneš zo spánku? Ešte si pospať, zdriemnuť trochu, ešte si zložiť ruky a odpočívať — no chudoba príde k tebe ako tulák a núdza sťa ozbrojený muž.“

Z vlastníctva tak vyrastá celý náš komplexný ekonomický život. Ako to vyjadril rakúsky ekonóm Ludwig von Mises: „Ak nás historická skúsenosť môže niečo naučiť, tak to, že súkromné vlastníctvo je neoddeliteľne spojené s civilizáciou.“

Ten citát by sa však dal aj obrátiť. Ak zákon oslabuje rešpekt k vlastníctvu a posmeľuje zlodejov, nedochádza tým náhodou k erózii predpokladov na civilizovaný život?

Aj keď občas od neveriacich zaznieva, že Biblia je len taká nejaká zbierka rozprávok z doby bronzovej, v niektorých ohľadoch je na dobu svojho vzniku a vlastne aj v porovnaní so súčasnosťou veľmi pokroková. Možno si spomeniete na príbeh o Nábotovej vinici v Prvej knihe kráľov, kapitola 21:

Po týchto udalostiach sa stalo toto: Jezreelský Nabót mal vinicu v Jezreeli vedľa paláca samárijského kráľa Achába. Acháb navrhoval Nabótovi: „Prepusť mi svoju vinicu. Hodila by sa mi na zeleninovú záhradu, lebo sa nachádza hneď pri mojom dome. Vymením ti ju za lepšiu alebo, ak by si radšej chcel, vyplatím ti jej kúpnu cenu v hotovosti.“ Nabót však povedal Achábovi: „Chráň ma Hospodin, aby som ti prepustil dedičstvo po svojich otcoch.“ Acháb prišiel domov mrzutý a podráždený pre odpoveď, ktorú mu dal jezreelský Nabót, keď povedal: „Dedičstvo po svojich otcoch ti neprepustím.“ Ľahol si na lôžko, odvrátil tvár a neprijal jedlo.

Tu prišla k nemu jeho žena Izebel a spýtala sa ho: „Čo sa stalo, že si mrzutý a nič neješ?“ Odvetil jej: „Ale, mal som rozhovor s jezreelským Nabótom. Navrhol som mu: ‚Prepusť mi svoju vinicu za peniaze alebo, ak sa ti páči, vymením ti ju za inú.‘ On sa však vyjadril: ‚Svoju vinicu ti neprepustím.‘“ Jeho žena Izebel mu povedala: „Nad Izraelom vládneš predsa ty! Vstaň, najedz sa a buď dobrej mysle. Ja sama ti dám vinicu jezreelského Nabóta.“ Potom napísala v Achábovom mene listy, zapečatila ich jeho pečaťou a poslala ich starším a šľachticom, čo bývali s Nabótom v jeho meste. V listoch písala: „Vyhláste pôst a Nabóta posaďte do čela ľudu! Posaďte proti nemu dvoch podliakov. Tí nech dosvedčia, že sa rúhal Bohu i kráľovi. Potom ho vyveďte a kameňujte, kým nezomrie.“ Muži jeho mesta, starší i šľachtici, ktorí bývali s ním v tom meste, vykonali, ako im nariadila Izebel, ako bolo napísané v listoch, ktoré im poslala. Vyhlásili pôst a Nabóta posadili na čelo ľudu. Nato prišli tí dvaja podliaci a zasadli oproti nemu. Verejne svedčili proti Nabótovi, že sa rúhal Bohu i kráľovi. Potom ho vyviedli za mesto a kameňovali ho, kým nezomrel. Izebel odkázali: „Nabót bol ukameňovaný a zomrel.“ Keď sa Izebel dozvedela, že bol Nabót ukameňovaný a zomrel, povedala Achábovi: „Vstaň, zaber vinicu jezreelského Nabóta, ktorú ti nechcel dať za peniaze, lebo Nabót už nežije, je mŕtvy.“ Len čo sa Acháb dopočul, že Nabót je mŕtvy, vstal, odišiel do vinice jezreelského Nabóta a zabral ju.

Vtedy oslovil Hospodin tišbejského Eliáša: „Vstaň, zíď, aby si sa stretol s izraelským kráľom Achábom zo Samárie. Je práve v Nabótovej vinici, kam odišiel, aby si ju privlastnil. Povedz mu: ‚Vraždil si a ešte i zaberáš?‘ Ďalej mu povedz: ‚Takto vraví Hospodin: Tam, kde psy lízali Nabótovu krv, budú lízať aj tvoju.‘“ Acháb povedal Eliášovi: „Tak si ma našiel, nepriateľ môj?“ Odpovedal: „Našiel, pretože si sa zapredal a robíš to, čo je zlé pred Hospodinom. ‚Nuž privodím na teba pohromu, zmetiem tvoje potomstvo; tebe, Achábovi, vykynožím všetkých, čo sú mužského rodu, otrokov i slobodných v Izraeli. S tvojím domom naložím ako s domom Jarobeáma, Nebátovho syna, a s domom Bašu, Achijovho syna, za urážku, ktorej sa mi dostalo, a za to, že si na hriech zviedol Izrael.‘ Aj o Izebel sa zmienil Hospodin: ‚Izebel zožerú psy pri hradbách Jezreelu. Keď niekto z Achábovho príbuzenstva zomrie v meste, zožerú ho psy, keď zomrie na poli, rozďobe ho nebeské vtáctvo.‘“

Veru nikto nebol taký zapredanec ako Acháb, aby robil to, čo sa protivilo Hospodinovi. K tomu ho podnecovala jeho žena Izebel. Veľmi odpudivo pôsobil tým, že sa pridržiaval modiel, celkom podľa vzoru Amorejčanov, ktorých Hospodin vyhnal spred Izraelitov.

Keď počul Acháb tieto slová, roztrhol si šaty, navliekol si na holé telo vrecovinu, postil sa, spával vo vrecovine a správal sa skrúšene. Tu oslovil Hospodin tišbejského Eliáša: „Videl si, že sa Acháb predo mnou pokoril? Pretože sa predo mnou pokoril, neprivodím tú pohromu za jeho čias, ale za čias jeho syna tak urobím.“

Príbeh o Nábotovej vinici opisuje, ako kráľ zneužije svoju moc a prostredníctvom justičnej vraždy sa zmocní majetku svojho poddaného Nábota. Je to vec, ktorá sa tiahne dejinami a deje sa aj dnes. Zachytáva situáciu, keď váš majetok neohrozuje bežný zlodej, ale štátna moc. Z príbehu je však zjavné, že Boh počínanie kráľa Achába neschvaľuje, posiela proroka Eliáša, aby kráľovi rozpovedal svoj verdikt nad ním, a neskôr je Boh ochotný tento verdikt pozdržať akurát po Achábovom silnom pokání.

Samozrejme, bežné pokušenia v súvislosti s vlastníctvom, s ktorými prichádzame dennodenne do styku ako jednotlivci, nie sú takéto grandiózne. Môžu mať podobu napríklad nájdenej cudzej peňaženky s pár desiatkami eur. Božie slovo aj s takýmito situáciami ráta. Napríklad v Piatej knihe Mojžišovej, kapitola 22, verše 1 až 3:

„Ak uvidíš blúdiace dobytča alebo ovcu svojho brata, neprejdi popri nich bez povšimnutia, ale určite ich priveď späť svojmu bratovi. Keď však tvoj brat nie je nablízku a ty ho nepoznáš, priženieš ich do svojho domu a budú u teba, kým ich tvoj brat nebude hľadať. Potom mu ich vráť. Rovnako urob aj s jeho oslom, odevom a s čímkoľvek, čo tvoj brat stratil a ty si to našiel. Neodopri mu pomoc.“

Môžete namietnuť, že nájdená peňaženka sa tam nespomína, iba akési dobytča alebo ovca. No princíp je jasný: nájdené treba vrátiť právoplatnému majiteľovi.

Boh nás tiež odhovára od podvodov v práci či podnikaní (Piata Mojžišova, 25:13-16):

„Nemaj vo svojom mešci dvojaké závažie, väčšie a menšie! Nemaj vo svojom dome dvojakú efu, väčšiu a menšiu! Závažie maj presné a správne, aj efu maj presnú a správnu, aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh. Pred Hospodinom, tvojím Bohom, je ohavný každý, kto to robí, každý, kto pácha takéto bezprávie.“

Takže šach-mat, všetci krčmári, ktorí nalievate pod rysku! Podobné vyjadrenie nachádzame aj v Prísloviach 11:1:

„Falošná váha sa protiví Hospodinovi, záleží mu na presnom závaží.“

Samozrejme, väčšina ľudí vie, že kradnúť sa nemá. Nepotrebujú k tomu ani Božie slovo. No problém je, ak z pocitu samospravodlivosti potom prehliadajú u seba drobné kompromisy s týmto prikázaním, na ktoré im možno ani zo sveta nikto nepríde, no vševediaci Boh ich vidí. Možno pravidelne cestujú bez lístka v MHD alebo sa občas flákajú v práci a tým okrádajú svojho zamestnávateľa. Prípadne si načierno sťahujú filmy z torentov. Aj znovuzrodeným kresťanom sa stáva, že sú Duchom Svätým po svojom obrátení usvedčovaní z takýchto „drobných kompromisov“ s prikázaním Nepokradneš. Preto nezaškodí modliť sa za tieto veci k Bohu a prosiť o bezúhonnosť a svätosť pre seba aj v tejto oblasti. Modliť sa, aby nám Boh ukázal, kedy sa nám možno nezdá, že sa dopúšťame krádeže, ale v Božích očiach to tak je.

Doslova možno modliť sa: „Bože, pomôž mi, aby som nemusel kradnúť a uchyľovať sa k podvodom.“ Je to tiež možno skúška viery. Dôverovať Bohu, že sa postará o naše potreby, aj keď nebudeme kradnúť, a to ani v malom.

Ako odkazuje apoštol Pavol v Liste Efezanom znovuzrodeným kresťanom: „Zlodej nech už nekradne, ale radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby sa mal o čo rozdeliť s núdznym.“

Týmto citátom otvárame úplne novú tému. Na jednej strane vidíme, že Božie slovo chráni vlastníctvo a zakazuje krádež. Na druhej strane, v Písme máme veľa momentov, keď sme nabádaní, aby sme sa vnútorne neviazali na vlastníctvo a nespájali s ním svoje prvé a posledné nádeje. Aby sme sa necítili ako zvrchovaní páni nad svojimi materiálnymi statkami, ale skôr ako správcovia, ktorí môžu hospodáriť so svojimi vecami len z milosti Božej – z milosti konečného vlastníka všetkého.

V Prvom liste Timotejovi (6:10) Pavol hovorí, že „koreňom všetkého zla je láska k peniazom“. Samotný Pán Ježiš vyzýva v Marekovom evanjeliu bohatého mládenca (17-31): „Choď, predaj všetko, čo máš, daj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ A keď sa bohatý mládenec k tomu nemá, Ježiš prednesie svoje známe slová o ťave a ihle. A v kázni na hore Ježiš zdôrazňuje, že si máme zhromažďovať radšej poklady v nebi ako na zemi, kde ich ničí moľ a hrdza a ohrozujú ich zlodeji. V dnešnej dobe by sme mohli pridať azda ešte infláciu a hackerov.

Samozrejme, rozpor to nevyhnutne nie je. Boh chce, aby sme mali v úcte nedotknuteľnosť cudzieho vlastníctva, ale zároveň aby sme si vnútorne príliš nezakladali na tom svojom. Ako to pekne vyjadruje žalm 62, verš 11: „Ak pribúda majetok, neupínajte k nemu srdce.“

Táto formulácia dokonca naznačuje, že človek môže ako kresťan veľmi zbohatnúť. Akurát by sa na majetok nemal vnútorne viazať. Zakladať si máme na svojom vzťahu s Bohom, nie na veľkosti bankového účtu. Majetok má byť nie cieľom, ale prostriedkom. A mali by sme sa cvičiť vo veľkorysosti pri svojom narábaní s majetkom, zvlášť keď ide o financovanie Božieho diela. 

Mimochodom, keby ste boli na mieste všemohúceho Boha, komu by ste zverili veľké materiálne bohatstvo? Tomu, o kom viete, že si na takých veciach nezakladá, alebo tomu, koho už malé prilepšenie privádza k pýche a vyvyšovaniu sa nad ostatnými? Domnievam sa, že znovuzrodenému kresťanovi, teda svojmu milovanému dieťaťu, nedá Boh hračku, ktorá ho zničí. Tak ako milujúci rodič nenechá po ceste šoférovať auto svojho osemročného syna.

Samozrejme, je tiež dosť nezrelých ľudí, ku ktorým sa dostane veľké bohatstvo a ktorí ho potom zneužívajú voči iným ľuďom alebo sebe. Míňajú ho na samozničujúce neresti a hriech. No z takéhoto bohatstva sa môže vykľuť danajský dar, ktorý je skôr od Zlého než od Boha...

Vyššie som spomenul aj zamestnanca, ktorý okráda svojho zamestnávateľa. No Božie slovo pamätá aj na zamestnávateľov, ktorí by chceli okrádať svojho zamestnanca. Ako sa píše v Lukášovom evanjeliu 10:7: „Robotník si zaslúži svoju mzdu.“

Milé sestry, milí bratia, ako som spomenul na začiatku, Boh chráni vlastníctvo nielen prostredníctvom prikázania Nepokradneš. Na konci Desatora sa tiež píše:

„Nebudeš túžiť po manželke svojho blížneho ani sa lakomiť na dom svojho blížneho, ani na jeho pole, ani na jeho sluhu, ani na jeho slúžku, ani na jeho vola, ani na jeho osla, ani na nič, čo patrí tvojmu blížnemu!‘“

Je za tým poznanie, že žiadostivosť je koreňom tak cudzoložstva, ako aj krádeže. V prvom prípade je to žiadostivosť po žene blížneho, v druhom prípade po cudzom majetku.

Spomínali sme tu príbeh o kráľovi Achábovi a ako sa zmocnil Nábotovej vinice. Tento príbeh dosť pripomína príbeh z Druhej Samuelovej knihy, 11. kapitoly o kráľovi Dávidovi, ktorý zosnoval vraždu Uriáša, aby sa mohol zmocniť jeho manželky Betšeby. V prvom prípade vedie žiadostivosť po majetku k vražde a krádeži. V druhom prípade vedie sexuálna žiadostivosť k vražde a cudzoložstvu. Prvý príbeh ukazuje zmysel prikázania Nebudeš žiadostivo túžiť po majetku svojho blížneho. Druhý príbeh ukazuje zmysel prikázania Nebudeš žiadostivo túžiť po žene svojho blížneho.

V súvislosti s posledným prikázaním sa treba ešte dotknúť otázky závisti a (ne)prajnosti. Na Slovensku si často hovoríme, že jeden druhému zvykneme závidieť aj chorobu. A sme neprajní v duchu porekadla: Keď mne zdochla koza, nech susedovi dve.

Toto je však postoj ženy, ktorá sa postavila pred Šalamúna a bola ochotná radšej nechať sporné dieťa rozseknúť mečom než dopriať právoplatnej matke, aby ho mala živé a celé. Naproti tomu apoštol Pavol v Liste Rimanom vyzýva kresťanov: „Dobrorečte a nezlorečte.“ Túto formuláciu používa ekumenický, evanjelický i Roháčkov preklad. Katolícky preklad tu používa ešte inú a tiež dobrú voľbu slov: „Žehnajte a nepreklínajte.“

Toto môže mať veľmi praktické využitie: ak má sused, spolužiak alebo kolega v práci niečo, čo by sa páčilo aj nám, skúsme mu za to v duchu žehnať namiesto závisti a zlorečenia. Ktovie, možno potom aj my budeme požehnaní.

Je v poriadku modliť sa za veci, ktoré nemáme a ktoré by sme chceli – či už Boh na naše prosby odpovie kladne, alebo záporne, trebárs ak na niektoré veci, po ktorých túžime, nie sme pripravení. No aj v prípade svojich nenaplnených potrieb skúšajme najprv zrátať svoje požehnania a ďakovať za dobrá, ktoré už v živote máme. 

Nabáda nás na to aj tento ročný čas. Je pred nami obdobie dožiniek či tu pod Malými Karpatmi vinobraní. Sú to formy vďakyvzdania za úrodu. Upriamujme teda svoju pozornosť v tento čas na veci, ktoré sú v našich životoch v poriadku. Nekradnime a nepestujme si pri srdci nečisté túžby po tom, čo nemôžeme mať. Nepreklínajme, ale žehnajme druhým. A až následne predkladajme Bohu svoje potreby a prosby.