Národ je len mýtus

Devätnáste storočie bolo zvláštnym storočím. Najmä v Európe to bolo skutočne divné obdobie. Do povedomia ľudí totiž náhle vstupuje jedno slovíčko, ktoré mení tok dejín. Je ním národ . Povedal by som, že sa stáva synonymom tejto etapy. A nikto vtedy jeho vábeniu neodolal. Niet sa však čomu čudovať. Ľudí hypnotizuje dodnes. Bohužiaľ.

Národ sa stal postupne predmetom vedeckého bádania mnohých disciplín. Preto naň existuje pohľad politologický, sociologický, filozofický, historický a aj mnohé iné. Som však presvedčený, že sa jedná vždy o tú istú „vec“, len pomenúvanú inými termínmi, v iných súvislostiach a za iným účelom. Národ je spoločenstvo ľudí s určitými jednotiacimi znakmi. S rovnakým alebo podobným jazykom, kultúrou, zvykmi a pod. No nie je to všetko len obyčajný mýtus?

Najzákladnejšou vlastnosťou národa je jeho stádovitosť. Nútená alebo dobrovoľná príslušnosť k určitej mase. Ak sa niekto dobrovoľne hlási k príslušnosti k určitému národu, znamená to, že sa potrebuje s niečím identifikovať. Na tomto samotnom fakte ešte nie je nič zlé. Ak sa však toto stotožňovanie s národom stane súčasťou jeho základného životného postoja do tej miery, že cíti potrebu nejakým spôsobom svoju príslušnosť zdôrazňovať, je to už na vážne zamyslenie. Národ ako masa je totiž v skutočnosti neidentifikovateľná a neuveriteľne generalizujúca. Kto je totiž Slovák? Ten, kto má po genetickej stránke rodičov Slovákov? Ten, kto vyrastal na Slovensku? Ten, kto bol vychovaný ako Slovák? Alebo ten, kto sa tak jednoducho cíti? Tak kto ním teda je? Príslušnosť k národu podľa mňa nevypovedá o ničom. To, že niekto hovorí rovnakým jazykom (čo je len málokedy skutočnosť), predsa nič nevypovedá o tom, aký ten človek v realite je. Nehovorí absolútne nič o jeho charaktere, o jeho vedomostiach, schopnostiach, o tom, či je to slušný človek alebo jeho opak a ani o jeho životných postojoch. Slovák môže byť veriaci alebo neveriaci. Liberál alebo konzervatívec. Človek múdry, rozhľadený, inteligentný. Ale aj hlupák, primitív a obmedzenec. Stádovitosť nevyhnutne potláča individualitu človeka.

Typickým príkladom môžu byť hokejové majstrovstvá sveta. V návale emócií sa okrem iného môžete dozvedieť, že: „Slováci sú majstri sveta.“ Hm, je to síce pekné a krásne sa to počúva. Ale aký podiel na tomto víťazstve máte konkrétne Vy alebo ja? Trénovali ste ich? Hrali ste na tomto šampionáte? Strieľali ste góly? Nič z toho, no napriek tomu ste aj vy všetci majstri sveta. Divné, nie? Majstrami sveta by mali správne byť hokejisti Slovenska resp. majstrom je Slovenská republika, ktorú títo hokejisti reprezentujú. Ale nikdy nie národ.

Tých príkladov je mnoho. Veľa úspešných ľudí od nás bolo nútených opustiť Slovensko. Napríklad preto, že tu nemohli žiť, tvoriť, nemali tu podmienky na svoj rozvoj. To všetko našli v zahraničí. Tam sa stali úspešnými, uznávanými, niečo dokázali. A zrazu si na nich na Slovensku spomenieme. No komu sú títo ľudia vďační za to, čo dokázali? Predovšetkým sebe, často svojim rodičom, poprípade ešte pár ďalším, ktorí ich nejako ovplyvnili a formovali. No nemali by byť vďační bezduchej mase označujúcej sa národ. A to, že sa k nim národ bez zásluhy hlási, je minimálne odvážne.

No stádovitosť nemusí mať len neškodné prejavy. Príkladom môžu byť zovšeobecnenia zaručených vlastností národov alebo etník. Napríklad pohostinnosť Slovákov, lakomosť Škótov a pod. No od týchto nevinných javov je v princípe veľmi blízko k javom nebezpečnejším. Javom nacionalistickým. Jeden národ sa vyvyšuje nad iným a poprípade označuje toho druhého za svojho nepriateľa. Príkladom môže byť antisemitizmus, protimaďarské nálady na Slovensku alebo protislovenské v Maďarsku. Je veľmi smutné, že stredná Európa je svojím prehnaným národným cítením taká typická ešte aj dnes.
Bolo by iste zaujímavé zistiť, koľko vojnových konfliktov bolo vedených za zavádzajúci pojem národ. V princípe totiž boli a sú všetky konflikty vedené kvôli moci a peniazom. No národ sa stal a ešte aj stáva často vhodným krycím motívom politikov a štátnikov. A ľudia im vždy uverili a stále veria, pretože národ má jednoducho svoje „čaro.“

Na Slovensku má národná otázka tradične svoje miesto. Naša hlava štátu ešte aj v 21. storočí stále „myslí národne a cíti sociálne“, preambula našej ústavy začína oslovením „my, národ slovenský“ a v politike pôsobia strany ako SNS alebo SMK. Dejiny sa tu vykladajú na základe etnicity a nie na základe teritoriality. Príslušnosť k národu tu má prednosť pred príslušnosťou k regiónu. Slovenská národná strana oslovuje svojich sympatizantov práve oným národným a presne to isté robí aj SMK. Ničím iným ich neoslovujú. SNS miluje to rýdzo slovenské a SMK len rýdzo maďarské. Z času na čas podobnú agendu využívajú aj ostatné politické strany. Po slovenských krčmách, ale aj mimo nich sa zas dušujú a bijú do pŕs veľkí Slováci. S akým účelom? Čo si tým musia dokazovať? V 19. storočí by som to ešte bral, ale dnes? Aj to je obraz dnešného Slovenska.

Od 19. storočia uplynulo skutočne veľa času. No termín národ v mysliach mnohých ľudí stále pretrváva. Dokedy?

Dušan Čurila

Kniha O štáte a národe v európskych dejinách TU.

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho navybrali.sme.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo