Najlepší politický film súčasnosti

Najlepší politický film súčasnosti

Benedict Cumberbatch ako geniálny stratég kampane za vystúpenie z EÚ Dominic Cummings. Foto: YouTube

Rozhodujúce spory súčasnosti nie sú medzi stranami, idú naprieč nimi, v ich vnútri.

„The crowd is no longer a mob.“

Douglas Carswell

 

Motto hovorí, že dav už nie je luza. Autorom výroku je prvý zvolený poslanec za UKIP (Stranu nezávislosti Veľkej Británie), populistickú stranu, ktorej raison d'être bol odchod Británie z EÚ. Jej najznámejšou tvárou bol bývalý europoslanec Nigel Farage, ale Carswell je lepší príklad: V roku 2005 bol zvolený za poslanca za konzervatívcov, v auguste 2014 prešiel do UKIP a vzdal sa mandátu, čo vyvolalo predčasné voľby v jeho obvode a tie vyhral už ako poslanec UKIP. Vo voľbách po referende (2017) už nekandidoval.

Carswell je jednou z dôležitých postáv filmu Brexit. Uncivil War (2019), najlepšej politickej drámy súčasnosti.

Brexit je skvelý nielen preto, že vám ukáže inú perspektívu referenda, že išlo politicky o moment, ktorý definuje jednu politickú generáciu, film vysvetlí, že za vystúpenie z EÚ bola väčšina, že podstatou referenda nie je manipulácia a facebooková kampaň, a už vôbec nie nejakí ruskí trolovia (tí nehrajú žiadnu rolu), ale stav Británie. A ešte niečo: film vysvetľuje aj súčasný chaos v britskej snemovni a politike a nepriamo aj to, v čom je sila britskej demokracie, aj keď práve sledujeme vodopád trápností a zlyhaní.

Hlavná postava je Dominic Cummings, hrá ho skvelý Benedict Cumberbatch (posledný Sherlock), je génius v pozadí kampane za odchod z EÚ, kampaň sa odohráva z jeho perspektívy. Cumberbatch hlasoval v referende za zotrvanie, ale pred prijatím roly si dal podmienku, aby film nebol zmanipulovanou „pro-EÚ prešívkou“ (stitch-up), s reálnym Cummingsom sa stretol, údajne si porozumeli.

Úvod: Poslanec Carswell sa stretne s lobistom Matthewom Elliottom na pôde British museum, prvého prostredie zneisťuje, druhému harmonizuje svet. Elliott (hrá ho John Heffernan) je vplyvný muž, Carswellovi a brexiterom navrhne, aby kampaň viedol Cummings.

Benedict Cumberbatch sa s reálnym Cummingsom stretol, hercova podmienka, že bude hrať vo filme hlavnú postavu bola, že to nebude povrchne pro-EÚ urobený film. Podarilo sa. Foto: YouTube

Poznámka pod čiaru: Reálny Cummings robil niekoľko rokov hlavného poradcu Michaeolovi Goveovi (dnes minister Mayovej vlády), predtým robil pre predsedu konzervatívnej strany Duncana Smitha, výsledkom bola frustrácia, mal ho za nekompetentného a príliš kompromisníckeho slabingera, preto od neho odišiel, Cummingsa nemali radi liberáli v konzervatívnej strane, pre premiéra Davida Camerona bol psychopat. Kto zažil pocit, že je v strane s ľuďmi, o ktorých si myslí, že sa pomiatli, porozumie.

To je prvá rovina filmu Brexit: v referende sa pomiešali politické svety, labouristi s nacionalistami, toryovci so socialistami, v užšom zmysle slova ale čelné postavy za aj proti odchodu z EÚ reprezentujú konzervatívci, aj na čele obidvoch kampaní sú konzervatívci (na strane Remain je to Craig Oliver, bývalý poradca Camerona). Hoci autor dal filmu do titulku prídavok un-civil, medzi konzervatívcami išlo (a ide) o „občiansku“ vojnu. Má to svoj hlbší význam, ku ktorému sa dostaneme na konci textu.

Nebudem prezrádzať dej, drámy, ktorých vyvrcholenie poznáme vopred, vedia prekvapiť – a film Toby Haynesa je napínavejší ako detektívky, ktoré točil predtým.

Brexite je veľa toho, o čom sa písalo, milionári a miliardári so svojimi záujmami (najmä sponzor UKIP Arron Banks pobaví), je tu firma AggregateIQ a využívanie facebooku na špeciálne cielenú kampaň, rola dezinformácií, zjednodušení, proste emokracia naplno, taká je doba. Kampaň za odchod z EÚ dokázala pritiahnuť k referendu zhruba tri milióny voličov, ktorí nechodia k voľbám, hovoriť, že sú to voliči, o ktorých protistrana nevie, bolo trochu prehnané. Reálne čísla, kto hlasoval za brexit, si možno pozrieť tu. Prednosťou filmu (a skutočnej diskusie v Británii, nie tej zredukovanej z Guardianu a BBC) je to, že si uvedomila, že takáto väčšina v Británii existuje, David Goodhart, člen Labour party, ktorý hlasoval za zotrvanie v EÚ, o tom napísal fascinujúcu knihu, o tom za moment.

Dve najsilnejšie veci filmu:

Po prvé, rola politikov. Cummings ich má za póvl (pardon za čechizmus), zavadzajú mu, nerozumejú v skutočnosti britskej spoločnosti, myslia v limitoch svojich volebných obvodov a strán, sú to mediálni šaškovia (ako Boris Johnson) alebo škrobení oportunisti (Michael Gove), nech zostaneme iba s podporovateľmi brexitu. Iste, zohrajú svoju rolu, ale len ak slúžia ústrednej emócii kampane, a tú vycítil a stvoril Cummings s Elliottom. Je to slogan „take back control“, kde nie je ani slovo navyše.

Filmová postava Cummingsa slogan objaví pri čítaní príručiek o otcovstve (jeho žena je tehotná), metafora je silná – ide o prirodzenú vec, niečo, čo cíti alebo môže cítiť každý, čomu každý rozumie a robí ho to dôležitým, skutočne dôležitým – a zodpovedným.

Politici ešte tomuto novému svetu nerozumejú, nedokážu naň zareagovať, rozpory a rozdelenie ide naprieč tábormi a stranami, preto ten neporiadok v britskej snemovni. Ale kritika stavu politickej triedy, ktorá viac predstiera, než vie, to je širší odkaz.

Po druhé, väčšina. Craig Oliver (hrá ho Rory Kinnear) si to uvedomí krátko pred referendom, vo svojej vlastnej focusovej skupine, žena, ktorá reprezentuje tábor brexitu, vybuchne do nekontrolovaného amoku, ktorého podstatou je, že táto žena je politicky nereprezentovaná, necíti dôstojnosť a rešpekt, je za nič.

Kampaň už na to nedokáže reagovať, je neskoro. Vo filme sa ešte odohrá scéna, kde sa šéfovia obidvoch kampaní náhodne stretnú na opačných stranách koľajníc v metre, idú na pivo a Oliver (za zotrvanie) sa snaží prebudiť morálnu zodpovednosť Cummingsa (za odchod), je to výborná scéna, pretože ukáže zrážku dvoch morálok, Cummings reaguje obhajobou širokej skupiny voličov, ktorú súčasný systém ignoruje a marginalizuje.

Presne to je podstata brexitu, a preto je druhé referendum smiešna téma. Britská spoločnosť sa zmenila, najlepšiu knihu, aká o tom vznikla, napísal David Goodhart, The Road to Somewhere. The New Tribes Shaping British Politics (2017).

Goodhart rozdelil britskú spoločnosť na tri skupiny: Somewheres, Anywheres, Inbetweeners, tých, ktorí sú viazaní niekde, tých, ktorí sa presadia kdekoľvek a tých medzi nimi. Goodhart v deviatich kapitolách ukáže, čím všetkým sa reálne líšia, a presvedčí, že to nie je rozdelenie medzi elitu a zberbu, vzdelaní sú aj medzi Somewheres, nejde ani o radikalizmus a už vôbec nie rasizmus, to je len úplný okraj. Ide o iný pohľad na spoločnosť a iné benefity, ktoré tieto skupiny dostávajú.

Podľa bývalého dopisovateľa Financial Times, zakladateľa a dlhoročného šéfredaktora magazínu Prospect, dnes experta think-tanku Policy Exchange, skrátka autora, ktorý je tiež Anywhere, je problémom dvojitý liberalizmus a morálna nadradenosť triedy Anywhere. Ukáže množstvo príkladov, témy sú čitateľom tejto stránky notoricky známe: stav rodiny, názory na imigráciu, multi-kulti, nové práva, globalizácia atď.

Goodhart preukázal tri veci, po prvé, že hodnoty a záujmy Somewheres sú legitímne a oprávnené, po druhé, že tvoria v britskej spoločnosti väčšinu (asi 50 percent), a po tretie, že Anywheres, ktorých je asi 25 percent, vládli uplynulých 25 rokov tak, ako by mali väčšinu oni. Anywheres, to sú liberáli zľava aj sprava, predstavte si napríklad Blaira a Camerona, preto vlastne vládli kontinuálne, u nás – nech to poslovenčíme – tento myšlienkový svet reprezentuje aktuálne spojenie poslancov Beblavého, Mihála a Iva Štefunka s Dubécim.

Reálny Dominic Cummings, foto: YouTube

Goodhart na jednom mieste píše, ako sa zabavil, keď čítal názory ľudí, ktorí deň po brexite statusovali, že sa cítia, akoby žili v inej krajine. Presne to cítia Somewheres niekoľko rokov, dodal.

Čo je určujúci a rozdeľujúci znak?

Somewheres veria v niečo, čomu sa hovorí spoločnosť, pre Anywheres je to len suma jednotlivcov, dôležitá je ich autonómia, právo na rozhodovanie, kolektívne identity idú bokom, imigrácia, náboženstvo, národné cítenie ide bokom. A príznačná je aj netolerantnosť k iným ako liberálnym názorom, keď napríklad bývalý socialistický premiér Gordon Brown hovoril o britských pracovných miestach pre Britov, mediálno-politický klan Anywhere to nazval rasizmom. Pritom išlo o normálnu vec, s Brownom súhlasili dve tretiny Britov. Alebo, koľko liberálov, pre ktorých je názor na imigráciu testom demokratickosti, tuší, že pred 25 rokmi bola imigrácia do Británie na úrovni nula?

Imigrácia je dôležitá, autor cituje Roberta Putnama, ktorý preukázal, že vyššia imigrácia a vyššia etnická diverzita redukuje v spoločnosti dôveru, čo oslabuje sociálny kapitál a zhoršuje fungovanie spoločnosti. Goodhart tiež ukáže, že iba veľmi malá menšina z neliberálnej väčšiny v Británii je autoritárska, ak to niekto nechce pochopiť a túto skupinu častuje radikálnym jazykom, namiesto riešenia zakladá na väčší konflikt. A to je príbeh Brexitu

Ak vás zaujíma kríza západného liberalizmu, Goodhartova kniha je jednou z najdôležitejších. Foto: archív aut.

Aby som to skrátil: Svet Somewheres, to je to, čomu sa v minulosti hovorilo common-sense, sedliacky rozum. Boli časy, keď na to Británia bola hrdá, bol to základ jej politickej identity a politickej tradície, dnes sa za tento svet museli voliči vzbúriť proti systému.  A najlepšiu knihu o probléme musel napísať socialista. V Nemecku to bol Thilo Sarrazin, u nás patrí do tejto skupiny Martin Muránsky.

Cummings, hlavná postava filmu Brexit, počuje v priebehu filmu hučanie v hlave. Keď si zbalí veci a odíde zo štábu po vyhlásení výsledkov referenda, hluk prestane.

Brexit je príležitosť. Brexit je návrat k tomu, čím Británia v Európe vždy bola, ostrovom, s iným myslením, inou mentalitou a kultúrou, ako má kontinent. O Británii rozhodla väčšina, takáto forma vlády sa volá demokracia.

Mimochodom, to, čo práve sledujeme v britskej snemovni, neschopnosť premiérky Mayovej (Anywhere, ktorá má presadiť záujmy Somewhere), zmeť hlasovaní a neschopnosť nájsť riešenie, to všetko má jeden pozitívny moment: Británia práve ukazuje, akou kľúčovou inštitúciou je v britskej demokracii parlament.

Problém je, že rozhodujúce spory súčasnosti nie sú medzi stranami, idú naprieč nimi, v ich vnútri. Ešte väčší problém je, že svet Somewheres má záujmy aj hodnoty, dokonca väčšinu v spoločnosti, ale v mnohých štátoch mu tragicky chýbajú politickí lídri.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo