Doba emokracie

„Už nežijeme v demokracii, žijeme v emokracii, kde viac ako väčšiny vládnu emócie, pocity znamenajú viac ako rozum. Čím silnejšie máte pocity, tým lepšie sa viete rozhorčiť a získať tým väčší vplyv,“ píše vo svojej včerajšej eseji Niall Fergusson.

Trochu preháňa, referendum o brexite rozhodla väčšina, Trumpa zvolila rovnako väčšina, aj keď podľa pravidiel amerického federalizmu, o demokratickú väčšinu sa opiera Merkelová, Macron aj Orbán a Kaczynski. Ale súčasne ukazuje na podstatnú vec: emócie hrajú pri rozhodovaní stále dôležitejšiu rolu. A – kľúčová pasáž – emócie sú priamo spojené s nárokom na morálku, s využívaním morálky vo verejnej debate.

Fergusson spomína rozhovor mladej kongresmanky Alexandrie Ocasio-Cortezovej v relácii 60 minút s Andersonom Cooperom, kde ju novinár konfrontoval s častými faktickými nepresnosťami a kongresmanka reagovala, že je dôležitejšie byť morálne pravdivý ako fakticky a sémanticky korektný. Vzápätí svoj výrok žehlila, ale pointu to nemení.

Búrka reakcií sprava-zľava priniesla vlnu kritiky aj ocenenia: našlo sa mnoho hlasov na ľavici aj na pravici, ktorí uznanlivo kývajú hlavami, pravičiari hovoria: nesúhlasíme so všetkým, ale áno, morálka je viac. Ako vraví kongresmanka Ocasio-Cortez, pre strom by sme nemali prestať vidieť les.

Povedal by som, že britský historik Niall Ferguson spomínaný článok písal s dvomi cieľmi, jedným z nich bolo, aby sa vysmial dvom americkým denníkom – New York Times a Washington Post – a ich spracovaniu témy školákov z katolíckej školy, ktorí na americkom pochode za život mali na hlavách šiltovky s Trumpovým sloganom „Make America Great Again“, kde noviny urobili karikatúru toho, čo sa naozaj stalo. Heslá týchto denníkov – „Democracy dies in darkness“ (WaPost) a „All the News That’s Fit to Print“ (NYTimes) – pôsobia naozaj vtipne.

Ale poďme domov. Už dlhšie mám pocit, že je to problém aj našej pravice, duch, ktorý do kresťanskej politiky priniesli charizmatici alebo protestanti, dlhodobo ho pestujú liberálni kresťania a pre progresívnych liberálov je to základ ich kréda. Otázka je jasná: Ako to môže platiť pre tábory, ktoré sa nevedia morálne zhodnúť?

Nuž, práve to je kľúč k pochopeniu problému.

Upozornil na to morálny filozof Alasdair Macintyre vo svojej knihe Ztráta ctnosti (česky 2004), vysvetlením je teória emotivizmu, ktorá znamená, že všetky morálne súdy sú de facto iba prejavom morálnych preferencií, vyjadrujú naše postoje alebo pocity, používame ich preto, aby sme podobné pocity vyvolali aj u druhých a tak ich presvedčili. V jadre tejto teórie, nech to znelo doteraz akokoľvek vábivo, je presvedčenie, že morálne spory sú racionálne neriešiteľné. Chýba totiž autorita, dovolanie sa niečoho, čo by spor autoritatívne rozhodlo. Je to svet, ktorý zazrel Nietzsche, odsudzujúci snahu o objektívny morálny súd ako masku, alebo Sartre, ktorý v buržoáznej morálke videl prejav konformity a popretia individuálnej voľby, resp. je to svet, ktorý doviedol Sartra a Nietzscheho o stupeň ďalej, kde nie je možné dovolávať sa autority nadosobných univerzálnych princípov morálky, nič také predsa neexistuje, ako píše Macintyre: „Každý morální diskurz ve vlastním slova smyslu bude ve skutečnosti pouze pokusem jedné vůle sladit postoje, pocity preference a volby druhého se svými vlastními. Druzí budou vždy prostředkem, nikdy cílem.“

Zrážku dvoch morálok sme u nás videli počas referenda o ochrane manželstva, obidve strany vysielali morálny apel, ktorý bol v ostrom konflikte, liberálne médiá spochybňovali morálny argument protistrany vlastnou morálkou, pritom o obhajobu morálneho argumentu či nároku ani na moment nešlo, pretože vopred boli anulované predpoklady na takúto diskusiu.

Joseph Roth v ktoromsi svojom románe napísal (čitateľ nech mi odpustí, neviem nájsť presný citát), že kým bola antisemitská viedenská elita, o nič nešlo, keď ale antisemitizmu uverili masy, vznikol problém. Myslím, že na Západe práve zažívame niečo podobné. Emotivizmus už nie je iba teória akademických filozofov, je to vládnuca doktrína doby, preto sa demokracia mieša s emokraciou. A preto budeme čoraz viac a lepšie rozumieť, čo presne prekážalo starým Grékom na demokracii, prečo na ňu pozerali s podozrením a nedôverou Aristoteles aj Platón, Cicero aj Augustín.

Otázka v perexe článku, ktorá sa pýta, či je dôležitejšia morálka alebo fakty, je falošná. O pravdu musí ísť aj pri faktickej, aj pri morálnej debate. Inak hrozí presne to, na čo upozornil český politik: Jedni budú vidieť za všetkým Putina, druhí Sorosa.

Problém našej doby je, že republikáni zistili, že bez Trumpa by nevládli. Demokrati zase, že bez Putina by ho nevedeli politicky paralyzovať. A my doma máme veriť, že... no, to radšej ani nebudem vyslovovať.