Imrich Kružliak o slovenských dejinách, kultúre a budúcnosti

Dňa 8. decembra 2014 sa dožil 100 rokov jeden z najvýznamnejších slovenských publicistov, prekladateľov a exilových pracovníkov Imrich Kružliak. Pri príležitosti jeho jubiliea vyjadrujeme úctu jeho životnému príbehu a vyprosujeme mu mnoho Božieho požehnania. Súčasne uverejňujeme jeho príspevok, ktorý napísal pre Rádio Slobodná Európa v roku 1967. Venuje sa v ňom slovenským dejinám, tomu, ako Slováci vnímame sami seba, a našej budúcnosti. Mnohé z jeho myšlienok platia aj v súčasnosti, mnohé sa aj zmenilo, jeho text preto môže byť aj inšpiráciou na zamyslenie nad uplynulým obdobím.

imrich_kruzliak.jpg

Od počiatku 1840. rokov, kedy Ľudovít Štúr začal v Bratislave hlásať zásadu "kto žije duchom, v tom žije celý svet a on v celom svete", trvá u Slovákov proces, v ktorom hľadajú svoju funkciu a svoje miesto v Európe. Tento proces nie je dosiaľ na konci. Dlho, možno povedať veľmi dlho, boli Slováci ponechaní na seba, akoby ich bol opustil Boh i svet. Vtedy to bol proces zúfalej obrany existencie národa a reči. Potom, po dosiahnutí národnej slobody, bol to proces príčinlivej snahy dôstojne sa uplatniť v štáte, ktorý prijali a považovali za svoj. Po prekonaní dvoch otrasných systémov, hitlerizmu a stalinizmu sa opäť usilujú o dôstojné ľudské, politické i kultúrne uplatnenie doma i vo svete.

"Musíme si nielen priznať, že sme 'nemali v minulosti šťastie ako iné národy', ale musíme sa usilovať vytvoriť vlastnú koncepciu, v súlade s našou minulosťou, v súlade s našou početnosťou a v súlade s našou vôľou."

V každom období svojho vývoja bol to proces, ktorý striasal z národa jeho bedársku minulosť, jeho ufúľaný vzhľad, jeho vysmievaný osud. Cudzí hovorili, že Slováci sú naničnodným národom. A pretože po stáročia žili pod tútorstvom cudzích, prijímali i túto pohanu ako cenu za možnosť ďalšej existencie. Ale nikdy neboli ani bedármi, ufúľancami a naničhodníkmi, ako to chceli spraviť z nich tútori. Preto, keď na Slovensku odznievali slová: mnohí sa hlásili za našich tútorov a len potiaľ sa o nás starali, pokiaľ mali z nás osoh", bolo vidno, ako sa tu odcláňa atmosféra a zmýšľanie slovenských ľudí. Akoby sa tu roztvárali stránky ich dávnej i nedávnej slovenskej minulosti. Akoby tu svedomie národa prikazovalo: začať, konečne začať žiť a myslieť duchom, v akom žije svet a v akom my sami chceme vstúpiť do sveta.

Lenže táto snaha bola tu už oddávna. Možno vari povedať, že je taká stará, ako Slováci. A my nie sme mladým národom, aj keď sme svoj osud nevtesnali do politickej konštrukcie Európy tak, ako to zodpovedá poslaniu každého kultúrneho spoločenstva, ktoré má predpoklady a znaky národa. To však nebolo len našou vinou. Dejiny majú síce svoju logiku, ale ich beh často nezáleží len od logiky samej, aj od pozície sily a moci.

František Mikloško o slovenskom exile, Rádiu Slobodná Európa a Imrichovi Kružliakovi

V súčasnom procese vari najširšieho uvedomovania si svojej funkcie ako národa musíme si nielen priznať, že sme "nemali v minulosti šťastie ako iné národy", ale musíme sa predovšetkým usilovať vytvoriť vlastnú koncepciu, v súlade s našou minulosťou, v súlade s našou početnosťou a v súlade s našou vôľou. Príťažlivé idey sa však netvoria, aby sankcionovali zmeravelú skutočnosť, ale aby otvárali perspektívy slobodnej demokratickej budúcnosti.

A predstavy takéhoto zajtrajška nemôžu vznikať bez toho, aby sa neroztláčali brehy politickej úzkoprsosti. Večné náreky nad premeškanými príležitosťami, ustavičné papranie sa v nedávnej minulosti a rozmazávanie čiernych fľakov na našom mene ukazuje len našu plytkosť a provinciálne myslenie. Naše dejiny boli také, akými sme boli my sami. Ak neboli lepšie, to je aj našou vinou, vinou každej generácie. A keďže sme všetci poznačení dedičným hriechom chýb, omylov a nedokonalosti, také boli aj budú naše dejiny, pretože sú to dejiny ľudí. O nič horšie a o nič lepšie ako dejiny iných.

"Naše dejiny boli také, akými sme boli my sami. Ak neboli lepšie, to je aj našou vinou, vinou každej generácie. O nič horšie a o nič lepšie ako dejiny iných."

Slovensko je dnes akoby v začarovanom kruhu. Prežíva zúfalý proces hľadania východiska, ako sa zapojiť do európskeho myslenia, do demokratickej slobody, do západného života. To je túžba národa, a na jeho šťastie najmä túžba mladých generácií. Túto túžbu dlho zvierala obruč komunistickej diktatúry. V takejto situácii je príkazom času odpútať zrak od toho, čo rozdeľuje mysle, a zameriava sa na koncepciu, ktorá ukazuje miesto i funkciu národa v jeho ďalšom vývoji. Cudzia a nedemokratická nálepka nesmie byť ani poznávacím znakom nášho národa, ani smerovkou pre jeho budúcnosť. To bol znak minulej tragickej epochy.

My sme Európania duchom a životom. Cestu do Európy ani nám neotvára dekadencia, ktorá sa prejavuje v zarážajúcej národnej ľahostajnosti, deformácii národnej histórie a v úbohej snahe ľudí, ktorí by chceli zahamovať vplyv západného života a životnosti na našu súčasnosť. Tu treba povedať, že múdri sú tí, ktorí spoznali neživotné retardačné snahy nacizmu i komunizmu a ktorí obdivujú slobodu; slobodnú vedu, slobodnú kultúru, slobodné umenie i slobodnú módu, lebo v nich je prirodzený život i pokrok ľudského ducha. To je i naša budúcnosť.

Na tejto rovine sa stretá odkaz našej minulosti s otázkami prítomnosti i budúcnosti Slovenska. Z tejto pozície musíme vykročiť za Štúrovou perspektívou, aby Európa žila v nás a náš duch sa prelial do Európy. Keď Európa bude našou vizitkou doma i pred svetom, vtedy môžeme vedieť, že slovenský politický charakter stojí v dobrom znamení.

Imrich Kružliak

Text odznel vo vysielaní Rádia Slobodná Európa v programe Slovenská tribúna 12. februára 1967. Prevzate z knihy Imrich Kružliak: V čakárni dejín (SAP - Slovak Academic Press, Bratislava 1999).

Imrich Kružliak sa narodil 8. decembra 1914 v Detve. V jeho životnom príbehu sa spája celé slovenské 20. storočie - v Bratislave vyštudoval slavistiku, dejiny a sociológiu a bol jedným z najaktívnejších katolíckych študentov na internáte Svoradov. Po vzniku Slovenského štátu sa angažoval vo viacerých jeho orgánoch, no v roku 1944 sa zapojil do Slovenského národného povstania. Po skončení vojny spoluorganizoval založenie Demokratickej strany a v roku 1946 viedol jej úspešnú volebnú kampaň, keď so ziskom 62 percent vysoko zvíťazila na Komunistickou stranou. Počas hromadnej kampane proti členom DS bol zatknutý a v roku 1949 pred komunistickou totalitou ušiel do emigrácie. Tu v jej kultúrnom prostredí patril počas celých 40 rokov medzi najaktívnejších pracovníkov. Spolupracoval so slovenskou Bielou légiou, s londýnskou BBC, americkým Hlasom Ameriky či nemeckým Rádiom Slobodná Európa. Angažoval sa vo Svetovom kongrese Slovákov. Jeho publicistika vyšla vo viacerých zbierkach, napísal autobiografickú knihu Úteky z tiesne. V tôni dvoch totalít. Za svoju činnosť bol ocenený mnohými cenami, napr. od prezidenta Slovenskej republiky, Matice slovenskej, Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Kraska či od Konferencie biskupov Slovenska.