Slovenský deň nezávislosti: spomienky na November 1989

17. november 1989 bol pre mňa deň ako každý iný, avšak nasledujúcich niekoľko týždňov – význam ktorých som hlbšie pochopil až neskôr a už mimo Slovenska – patrí v mojom živote medzi tých najvýnimočnejších.

V čase novembrových udalostí som bol študentom 3. ročníka jedného zo žilinských gymnázií a vtedy medzi moje hlavné záujmy politika a dokonca ani študijná činnosť rozhodne nespadali. Internet, sociálne siete či mobilné telefóny neboli ešte súčasťou našich životov a tak sa správy o udalostiach na Národnej triede v Prahe – sprostredkované prostredníctvom cenzurovaných medií – šírili len pomaly. Podobne ako väčšina občanov Československa, ani ja som si v počiatočných dňoch Nežnej revolúcie neuvedomoval, že sa stávam svedkom historického okamihu epických proporcií, ktorý navždy výrazne poznamená nielen budúcnosť našej krajiny, ale i moju vlastnú.

To, čo sa počas prvého revolučného víkendu začalo v divadlách, keď sa spojili umelci, herci a študenti, pokračovalo v nasledujúcich týždňoch na vysokých školách, námestiach a mnohých ďalších miestach. Vznikli široké a spontánne platformy občianskych aktivít, ktorých cieľom bolo okrem iného doviesť našu krajinu po štyroch desaťročiach totality k slobodným voľbám. Námestia boli naplnené zvláštnou eufóriou, pocitom vzájomnosti a solidarity, odvahou a túžbou po slobode, ako aj nádejou vo víťazstvo ideálov pravdy a spravodlivosti. Väčšina z nás takúto úžasnú atmosféru nikdy predtým, a ani už nikdy potom nezažila.

"Námestia boli naplnené zvláštnou eufóriou, pocitom vzájomnosti a solidarity, odvahou a túžbou po slobode, ako aj nádejou vo víťazstvo ideálov pravdy a spravodlivosti. Väčšina z nás takúto úžasnú atmosféru nikdy predtým, a ani už nikdy potom nezažila."

Zdieľať

Podobnú atmosféru bolo cítiť aj v Žiline. Vysokoškoláci sa zapojili do štrajku a chodili na manifestácie a pridali sme sa aj my, stredoškoláci. V rukách demonštrujúcich a na budovách námestí sa objavovali plagáty s revolučnými heslami, podpisovali sa petície za odstúpenie komunistickej vlády a za slobodné voľby. Na vetrovke som mal pripnutú trikolóru, niektorí nosili na hlavách „budajky“, zdravili sme sa prstami vztýčenými do tvaru písmena „V“, a na Námestí V. I. Lenina sme nad hlavami štrngali zväzkami kľúčov.

V Žiline bolo možné vnímať revolučnú atmosféru zreteľne a intenzívne, ale samozrejme, bola to Praha alebo Bratislava, kde sa odohrávali všetky kľúčové udalosti. Pravidelne som preto čítal dennú tlač, počúval rozhlas a sledoval televízne relácie, ktoré sprostredkovávali dôležité informácie a sprístupňovali atmosféru revolúcie, následne formujúc moje zmýšľanie a postoje.

K záberom, ktoré dotvárajú mozaiku spomienok na novembrové týždne, patrí tiež pokyn Milan Kňažka pre zhromaždených manifestujúcich v Bratislave „Utvorte koridor“, skandovanie ľudí – „Kto za to môže?“, „Máme holé ruky!“, „Havel na hrad!“, „Slobodu, slobodu!“, „To je ono!“ a piesne, ktoré sa dotýkajú mojej duše aj dnes. Zvlášť si spomínam na pieseň Ivana Hoffmana, ktorá sa často niesla námestiami a éterom a ktorej refrén sa mnohým vryl hlboko do pamäti: „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.“

Vrcholom masových demonštrácií a rozhodujúcim zvratom v revolučnom vývoji bol celoštátny Generálny štrajk s heslom „Koniec vlády jednej strany!“. Tohto „neformálneho referenda“ zameraného proti mocenskému monopolu KSČ som sa v onen pamätný deň – 27. novembra 1989 – zúčastnil spolu s tisícmi ďalších občanov v Žiline aj ja. To, že obrovské davy vyšli do ulíc, bolo pre mňa niečo nové a nečakané. Dovtedy sme sa v uliciach zúčastňovali povinných sprievodov na počesť rôznych socialistických sviatkov, teraz sa neoslavovalo a išli sme do ulíc dobrovoľne, aby sme verejne vyjadrili svoj názor na režim a jeho reprezentatov.

Ľudia zapĺňajúci námestia túžili po zmene systému a vyžarovalo z nich odhodlanie. Samozrejme, našli sa aj takí, ktorí sa osmeľovali postupne a tiež takí, ktorým strach, obavy, politické presvedčenia, alebo iné dôvody nedovolili na revolúcii participovať. Osobne som nevnímal novembrové udalosti v kontexte geopolitických súvislostí a nebol som si istý – ako asi väčšina ľudí v Československu – ako to celé dopadne. Niektorí sa obávali, že môžu byť uväznení, prepustení zo zamestnania, vylúčení zo školy, alebo budú proti nim počas protestov nasadené bezpečnostné zložky.

"Osobne som nevnímal novembrové udalosti v kontexte geopolitických súvislostí a nebol som si istý – ako asi väčšina ľudí v Československu – ako to celé dopadne."

Zdieľať

Aj na našom gymnáziu som pozoroval rôznosť prístupov k novembrovým udalostiam a stupeň angažovania medzi učiteľmi. V priebehu školského roka však „prišla iná doba“ a veci sa rapídne menili priamo pred našimi očami: niektorí učitelia sa autenticky tešili z ponovembrových zmien, iní „prevracali kabáty“ a v triedach začala vládnuť uvoľnenejšia atmosféra. Dovtedy významné dni a štátne sviatky zrazu nič neznamenali, začali sa vytrácať busty komunistických štátnikov, prestali sme sa zdraviť „česť práci“ a učiteľov oslovovať „súdruh“ alebo „súdružka“.

Otvorené hranice mi poskytli nové možnosti dobrodružného poznávania miest, ktoré som dovtedy poznal iba z rozprávania či televízie. Keď som vyrastal, nemyslel som si, že budem môcť niekedy navštíviť iný, než spriatelený socialistický štát. Zrazu som mohol vycestovať – stopom, bez znalosti cudzieho jazyka a finančných prostriedkov – do susedného Rakúska. Cestu som si s mojím dobrým kamarátom zopakoval viackrát a stopom sme navštívili aj Mníchov v Západnom Nemecku. Zažili sme hlad, chlad i smäd – ktorý som raz uhášal vodou z vtáčej fontány a kamarát z kaluže na chodníku. Aj takéto nepohodlnosti zahŕňalo naše vzrušujúce objavovanie slobodného sveta.

Žil som bezstarostným a bezcieľnym životom. To sa markantne prejavilo na polroku 4. ročníka, keď som obdržal vysvedčenie s hodnotením „nedostatočný“ z troch predmetov. Koncoročné hodnotenie bolo lepšie, ale nie natoľko, aby som bol pripustený k maturitám. November 1989 však priniesol na Slovensko aj slobodu náboženskú a aj vďaka nej som o necelé dva roky neskôr – ako človek, ktorý v Boha neveril a Božie meno používal iba ako jednu z nadávok, vierou prijal dobrú správu evanjelia. Táto skúsenosť zmenila od základov môj život. To je však už iný príbeh, na iný deň.

Obraz Václava Havla pôvodne v pracovni Jean Bethke Elshtainovej.

Keď som sa v roku 2005 prvýkrát v Chicagu stretol s Jean Bethke Elshtainovou – politickou teoretičkou, verejnou intelektuálkou a mojou drahou školiteľkou, bol som príjemne prekvapený, keď som v jej pracovni uvidel na stene zarámovaný plagát Václava Havla s popisom „Václav Havel kandidát OF a VPN na úřad presidenta“. Na tento obraz sa musela pozerať často, pretože bol zavesený na stene priamo oproti jej písacieho stola. Po Jeaninej smrti v roku 2013 mi jej rodina tento vzácny artefakt darovala a dnes visí na stene v našej obývacej miestnosti. Často mi pripomína udalosti Novembra 1989 a hoci na Slovensku už skoro dve desaťročia nežijem, napĺňa ma radosťou a vďakou, že som vtedy mohol byť pritom.

"Nežná revolúcia pre mňa symbolicky reprezentuje akýsi 'Slovenský deň nezávislosti', na ktorý všetci Slováci a Slovenky môžu byť hrdí, podobne ako sú občania USA hrdí na 4. júl, keď si pripomínajú Deň nezávislosti."

Zdieľať

Samozrejme, prechod od totalitného systému k slobodnej spoločnosti a život v rozvíjajúcej sa demokracii sprevádzali v posledných 25 rokoch všetky dotknuté krajiny aj mnohé výzvy. Niektorým z nich som sa venoval v článku Dar slobody a bremeno zodpovednosti a v rámci svojich možností sa snažím priložiť ruku k dielu pozitívnej transformácie. Boli to práve tieto výzvy, ktoré ma motivovali spoluzaložiť v Chicagu v roku 2009 – pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie – neziskovú orgánizáciu Acta Sanctorum, Inc., ktorej prácu chcem aj ďalej rozvíjať.

Toto zamyslenie však nie je o výzvach, ale najmä o uvedomení si hodnoty slobody a vyjadrení vďačnosti voči všetkým, ktorí sa o jej vydobytie vo „Východnej Európe“, ale najmä vtedajšom Československu zaslúžili. Nežná revolúcia pre mňa symbolicky reprezentuje akýsi „Slovenský deň nezávislosti“, na ktorý všetci Slováci a Slovenky môžu byť hrdí, podobne ako sú občania Spojených štátov amerických hrdí na 4. júl, keď si pripomínajú Deň nezávislosti. A k hrdosti musí patriť aj vďačnosť, pretože väčšina z nás dostala slobodu ako dar, za ktorý sme nemuseli odhodlane bojovať alebo zaplatiť krvou.

Nežná revolúcia je najvýznamnejšiou udalosťou novodobých slovenských dejín a náš pohľad na ňu, ako aj vzťah k nej, má dopad nielen na súčasnosť, ale i budúcnosť Slovenska.

Ľubomír Martin Ondrášek
Autor je absolventom Northpoint Bible College, Gordon-Conwell Theological Seminary, Harvard University a University of Chicago. Je prezidentom a spoluzakladateľom Acta Sanctorum, Inc. a venuje sa otázkam náboženstva, etiky a politiky.

Ilustračné foto: archív autora a wikipedia.org (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo