Emil Pudzis: Z rezbára a organistu spravili komunisti vlastizradcu

Ako mladík hrával v kostole na organe. Raz zaviedol neznámeho muža na faru, bola z toho vlastizrada za pomoc špiónovi. Mal 21 rokov, keď ho poslali do Jáchymova. Nenápadný hrdina spod Tatier Emil Pudzis.

Emil Pudzis v uniforme PTP

Emil Pudzis sa narodil 1. apríla 1930 v Spišskom Štiavniku. Rodičia Jozef a Anna boli nemajetní, otec pracoval na hospodárstve v kláštore, matka sa starala o deti, sestru Máriu a brata Jozefa. Od roku 1935 pracoval otec na veľkostatku v Strážkach pri Kežmarku, kam sa rodina presťahovala. Po roku 1945 mu pridelili päť hektárov pôdy, neskôr vstúpil do JRD.

Emil ukončil základnú školu roku 1944. V máji toho istého roku sa náhodne stretáva na výstave slovenskej ornamentiky s dielom Štefana L. Kostelničáka, ktoré naňho zapôsobilo, a požiadal tohto majstra, aby ho učil. U Kostelničáka pracoval na viacerých miestach až do náhlej smrti majstra v septembri 1949. Po návrate do Strážok pracoval Pudzis v Spišskej Belej v rezbárskom družstve Javorina. Keď zo Strážok museli odísť rehoľné sestry, rozhodol sa venovať hre na organe v kostole. Jedna zo sestier totiž hrávala na organe. Pudzis hral v kostole, učil sa a zdokonaľoval hru. Kolotoč udalostí sa začal po provokácii a stretnutí s neznámym mužom v kostole v Strážkach.

Špión v kostole

Bolo to 19. septembra 1950, keď Emil Pudzis cvičil na organe v kostolíku v Strážkach. Pomáhal mu dvanásťročný Štefan Šlosar. Zrazu zbadali, že v prázdnom kostole sa pri oltári objavil neznámy muž a modlí sa. Keď odchádzali, prišiel za nimi a opýtal sa, kde je fara. Emil mu odpovedal, že v najbližšej dedine, ale neznámy ho žiadal, keďže to tu nepozná, či by ho tam nezaviedol. Skratkou cez Belianske kúpele sa rýchlo dostali k fare v Spišskej Belej. Emil nevenoval veľkú pozornosť tomu, o čom neznámy hovoril. Ten spomenul, že prichádza z Rakúska a nemá kde nocovať, chce o to požiadať na fare. Farár nebol doma, privítala ich kuchárka, zaviedla ich do kuchyne, a potom sa Emil vrátil domov. To, že ide údajne o špióna, sa dozvedel Emil až pri výsluchoch.

„Neznámy spomenul, že prichádza z Rakúska a nemá kde nocovať, chce o to požiadať na fare.“

Zdieľať

O niekoľko dní prišli do práce za Pudzisom príslušníci Zboru národnej bezpečnosti a vyrútili sa na neho s otázkou, koho v utorok zaviedol na faru. Odpovedal, že chlapa, ktorý sa na faru pýtal. Či vie, kto to bol a odkiaľ ho poznal. Odpovedal, že nevie a že ho videl prvýkrát. Nikdy sa s ním nestretol. "My sme ho už chytili, je to špión. Oblečte sa a pôjdeme k nám na stanicu, budete zavretý až budete čierny,” povedali mu. Zobrali ho na výsluch do Spišskej Belej. Vyšetrovanie začal náčelník Jakubiak. Opýtal sa ho, koho na faru zaviedol, odkiaľ ho pozná a s kým majú spojenie, či vie, že to bol špión zo Západu. Povedal, že ho iba zaviedol na faru a išiel domov. Náčelníkovi táto odpoveď nestačila, dal mu zaucho a kričal na neho, prečo klame, aby povedal pravdu, kto je ich vedúci a kde sa schádzajú, koľko ich je, aby povedal mená všetkých, že on dobre vie, že ich je viac a že majú v úmysle robiť záškodnícku činnosť. Takto sa striedali všetci traja s tými istými otázkami a každý z nich ho častoval zauchom alebo kopancom.

Opakovalo sa to do tretej poobede. Keď videli, že už mu tečie krv z nosa a má aj modriny, začali písať výpoveď. Prikázali mu, aby znovu zopakoval, ako sa s neznámym stretol. Zápis musel podpísať, upozornili ho, že ak to nepodpíše, začne sa výsluch od začiatku. Podpísal výpoveď v očakávaní, že ho pustia. No zaviedli ho na vlakovú stanicu a odviedli do Kežmarku.


Organ v kostole sv. Anny v Strážkach.

Z Kežmarku do baní

Na stanici ZNB v Kežmarku mu prečítali jeho výpoveď a spýtali sa ho, či je to pravda. Opýtali sa, kde pracujú jeho rodičia a či má niekoho na Západe. Žandár ho zaviedol do pivnice, otvoril veľké železné dvere a prikázal mu vojsť dnu. V tmavej miestnosti bola iba drevená doska na spanie a zamrežované okno. Povedal, že tam musí počkať, kým ho nezavolajú. Po hodine sa otvorili dvere a vošiel príslušník. Hodil na zem deku a povedal, že tu ostane do rána, a potom sa uvidí. Keď sa ráno otvorili dvere, stál tam okrem príslušníka ZNB jeho brat Jozef, ktorý mu doniesol mlieko a krajec chleba. Nemohli si ani podať ruky.

Prečítajte si aj ďalšie príbehy nenápadných hrdinov

Zdieľať

Výsluch pokračoval. Náčelník predložil jeho výpoveď, ktorú napísali v Spišskej Belej a opýtal sa, či k tomu má čo dodať a či niečo nezamlčal. Odpovedal, že k tomu nemá čo dodať. Mal prečítať a podpísať zápisnicu. Ak to podpíše, tak ho prepustia, ale keby sa stretol s tým človekom, čo ho zaviedol na faru, má to ihneď hlásiť na stanici ZNB v Spišskej Belej.

Nasledujúci deň v práci oznámili, že potrebujú poslať niekoho na polročnú brigádu do bane v Rudňanoch. Nikto sa dobrovoľne neprihlásil, voľba padla na Emila. Súhlasil, že od 1. októbra nastúpi do Rudňan. Vystriedal tam skoro všetky posty, od ťažby, triedenia rudy, pracoval pri nakladaní prepálenej horúcej rudy spod pecí do vagóna, aj pri výrobe ortuti.

V januári 1951 dostal Pudzis predvolanie na Okresný súd v Kežmarku, na pojednávanie v trestnej veci. Nevedel, o čo ide, iba keď mu predseda súdu ukázal papier s jeho výpoveďou zo septembra na oddelení ZNB v Spišskej Belej. Sudca sa ho opýtal, či je pravda, čo je tam napísané. Odpovedal, že je to pravda. Dal mu podpísať papier, že sa na výpoveď dostavil, a predošlú potvrdzuje svojím podpisom. To bolo celé vyšetrenie. Odišiel domov v nádeji, že celá vec je už za ním.

Vlastizrada a proces

Pudzis potom pracoval ďalej v Rudňanoch, no 15. marca ho odvolali z pracoviska. Čakal ho príslušník ZNB so samopalom na pleci, ktorý ho mal odprevadiť do Bratislavy. Išli pešo do Markušoviec, vlakom do Spišskej Novej Vsi a odtiaľ do Bratislavy. Emil musel prespať v záchytnej miestnosti plnej opitých ľudí. Ráno ho odviedli do Justičného paláca. Spoluväzeň v cele ho privítal so slovami: „Vitaj v base, za čo si tu? Poď sa posadiť a rozprávaj, čo si vykonal, snáď si nezabil nejakého komunistu.“ Pudzis strávil v cele viac ako dva mesiace až do súdneho pojednávania. Na výsluch ho odviedli 10. mája a predstavili mu jeho obhajkyňu. Pýtala sa ho, či sa s pánom, ktorého odviedol na faru, stretol a prečo incident neoznámil na Verejnej bezpečnosti. Oznámila mu, že prokurátor ho obvinil z velezrady.

„Ako dôvod rozsudku uviedli, že obvinený vedel, že ide o parašutistu, ktorý bol zhodený na naše územie, a neoznámil to, čím spáchal trestný čin.“

Zdieľať

Pojednávanie bolo určené na piatok 22. mája 1951. Prokurátor prečítal obžalobu a dodal: „Žiadam čo najprísnejší trest, pre príklad iným.“ Rozsudok znel: „V mene republiky, po porade porota dospela k záveru, že obžalovaný je vinný a odsudzuje sa na tri roky nepodmienečne. Peňažnou pokutou päťtisíc korún a stratou občianskych práv na päť rokov.“ V rozsudku sa uvádza, že ho odsúdili za pomoc k velezrade. Ako dôvod uviedli, že obvinený vedel, že ide o parašutistu, ktorý bol zhodený na naše územie a neoznámil to ZNB, čím spáchal trestný čin.

Zase do bane

Tri dni po rozsudku previezli Pudzisa do Leopoldova. Býval vo veľkej miestnosti pre štyridsiatich väzňov. Poschodové postele, ploštice. V kúte miestnosti stála nádoba na osobnú potrebu, ktorej obsah chodili ráno bohoslovci alebo kňazi vynášať na dvor. Denný režim vyzeral nasledovne: budíček o šiestej, po osobnej hygiene poriadok v celách, ten, kto mal službu, musel zametať celu. Na raňajky bola čierna káva a malý bochník chleba na dva dni. Po zoradení na chodbe odišli na pracoviská. Pudzis najprv pracoval v stolárskej dielni ako pomocný maliar, neskôr ho preradili do umeleckej dielne. Po práci išli na obed, väčšinou to boli zemiaky a malý kúsok mäsa.

Zakrátko ho previezli do Handlovej. Do bane chodili len s jedným dozorcom. Na šachte dostali pracovné známky a oblečenie, fáračky a baganče a išli pod zem. Nosili nevypálené tehly na fúriku. Pre možnosť výbuchu používali elektrické lampy, chodby sa nesmeli hĺbiť strieľaním. Práca sa menila, buď vozili tehly alebo fárali uhlie či hĺbili chodby. Väzni mohli písať domov, listy cenzurovali, mali nárok na návštevu.

Jáchymov

Koncom septembra sa Pudzis z rozkazu dozvedel, že sa má spolu s ďalšími väzňami pripraviť na cestu. Dostali stravu na tri dni, previezli ich na železničnú stanicu. V jednom vagóne sa tlačili päťdesiati väzni. Dva dni cestovali smerom na západ, do Jáchymova. Tam sa z neho stal Odsúdený číslo 016532. Dostal deku a táborové oblečenie, ktoré pozostávalo zo súkenného kabáta, košele bez goliera, nohavíc a topánok. Nasadli do áut a mierili do väzenského ústavu Ostrov. Z áut vystúpili na nádvorí, kde ich čakal veliteľ tábora Trnka. Vysvetlil im, ako to tam chodí, že to nebude žiadna prechádzka ružovou záhradou a že budú potiť krv. Rozdelili ich do jednotlivých barakov, izieb a na zmeny. Upozornili ich, že musia plniť normu aspoň na sto percent, lebo inak im znížia stravu, nebudú môcť písať listy domov a nebudú mať nárok na návštevu a za nedodržanie táborových predpisov ich čakajú korekcie a brigády na úprave tábora. Ozrejmili im hygienické podmienky v tábore, bielizeň sa bude meniť raz za dva týždne a kúpeľňa bude otvorená raz za mesiac. V izbách boli po 16-ich, spali na poschodových posteliach. Strava bola nedostačujúcou pre prácu, ktorú vykonávali. Väčšinou riedka polievka, malý a tenký kúsok mäsa a trochu prílohy (zväčša zemiaky), niekedy bezmäsitý obed. V kantíne sa dalo za táborové peniaze kúpiť iba mydlo, cigarety, zápalky prípadne kompót. Na prídel dostávali jeden kilový chlieb pre piatich mužov na dva dni a tri kocky cukru na jedného na deň. Na Vianoce bola strava trochu lepšia.

Pracovali na zmeny. Emil pracoval priamo pri hľadaní rudnej žily, vystavený prípadnému žiareniu. Ukladali výbušniny, po odstrele odvážali rudu z banských chodieb. Najhoršie podmienky boli v zime, mrazivé dni a nedostatočné oblečenie, topánky si vystielali novinami, mokré šatstvo po šichte nemali ako sušiť. V piecke kúrili uhlím, ktoré dostávali na prídel, bol ho nedostatok, nosili tajne drevo z bane. Hrozivé boli nástupy v mraze, najmä ak sa dozorca pomýlil pri sčítaní, niekto chýbal a väzni museli stáť na mraze celé hodiny.

V októbri 1952 presunuli Pudzisa do tábora Svätopluk. Pracoval ďalej pri ťažbe. V tábore stretol bývalého spolužiaka Emila Tresu, dozvedel sa, že v tábore je aj ďalší Belančan Tibor Porubovič. Práca bola podobná ako na Ostrove. Bola tu možnosť odreagovať sa od ťažkej práce. Po pracovnej zmene hrával Pudzis na husle v táborom orchestri.

"Čím sa previnil? Tým, že po odchode rehoľnej sestričky zo Strážok sa ju snažil nahradiť a učil sa hrať na organe?"

Zdieľať

Od rozsudku sa rodičia viackrát pokúšali podať žiadosť o prepustenie, zakaždým si ho predvolali, no neboli spokojní s jeho odpoveďami, ešte nebol podľa nich „prevychovaný.“ Až v januári 1954, dva mesiace pred vypršaním trestu Emila podmienečne prepustili. V tábore Vykmanov čakal dva dni na vydanie dokladov: prepúšťací list, cestovný lístok a stravu na jeden deň. Napriek tomu, že podľa prepúšťacej správy mal byť zaradený do ťažkého priemyslu, podarilo sa mu vrátiť k pôvodnej práci v rezbárke. Na jeseň 1954 dostal povolávací rozkaz, ako politický väzeň do PTP do Karvinej na Ostravsku. Počas druhého roku služby sa oženil. Pudzisa rehabilitoval Krajský súd v Košiciach v októbri 1994, keď zrušil právoplatný rozsudok z roku 1951.


Autori pri hrobe Emila Pudzisa

Za čo?

Mladý človek, katolík, vychovaný v náboženskom duchu v jednoduchej rodine a prežívajúci aktívne svoju vieru. Čím sa previnil? Tým, že po odchode rehoľnej sestričky zo Strážok sa ju snažil nahradiť a učil sa hrať na organe? Preto za ním do kostola poslali provokatéra? (Vraj ho Emil spoznal v jednom z vyšetrovateľov.) Alebo to bol skutočne cudzí agent a Emil podcenil dôležitosť stretnutia a neoznámil svoje stretnutie žandárom? Vo väzenskom ústave Ostrov pri Karlových Varoch sa stretol s viacerými svojimi spolužiakmi, ktorých odsúdili za spoluprácu s Bielou légiou.

Mysleli si, že s nimi spolupracoval? Keď sa Pudzis vrátil, nesnažil sa pátrať, kto spôsobil jeho odsúdenie. Naopak, hľadal cestu v zmysle kresťanskej lásky k poctivému a zodpovednému životu. Jeho spomienky potvrdzujú, že ich napísal, aby pre svoje deti zachytil to, čo prežil v 50. rokoch a o čom im nemohol rozprávať, keď chodili do školy, aby im neublížil.

Andrej Bukovina, Anna Kalafutová, Matej Rúra
Autori študujú na Gymnáziu P. O. Hviezdoslava v Kežmarku.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 5. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 15. novembra 2013 v Banskej Bystrici. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív autorov a rodiny Pudzisovej.

Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo