Jozef Nemlaha: ŠtB sa mu vyhrážala, že mu deti rozdelí po detských domovoch

Prvý raz mu robili eštebáci problémy pre svokrove doláre. Potom pre jedno stretnutie s priateľom z neho spravili špióna a odsúdili pôvodne na doživotie. Prešiel strašným Jáchymovom. Komunisti vyhnali jeho ženu s tromi deťmi z nového domu. Nenápadný hrdina Jozef Nemlaha.

Detstvo a mladosť

Jozef Nemlaha sa narodil 27. februára 1925 v Malom Košeckom Podhradí. Pochádzal zo šiestich súrodencov. Otec pracoval ako dedinský kováč, no pre zlú finančnú situáciu v Československu odišiel načas pracovať do Kanady. Jozefa vychovávali v chudobnejších pomeroch a v skromnosti, vyučil sa za obchodníka. Po vyučení absolvoval aranžérsky a účtovnícko-korešpondenčný kurz v Turčianskom sv. Martine. Cez vojnu od marca do mája 1945 sa zdržoval u svojich rodičov, ktorí v týchto časoch ukrývali vo svojom dome dve židovské rodiny, spolu šesť osôb. Po skončení vojny v lete 1945 nastúpil na post vedúceho Potravného družstva – obchodu s miešaným tovarom v Hornom Srní. V roku 1946 sa oženil s Máriou Polomovou, s ktorou sa presťahovali do Hlože.

Návrat svokra z Ameriky a nepríjemné následky

V roku 1947 sa z Ameriky vrátil Jozefov svokor. Do USA odišiel ešte v roku 1930, v čase veľkej hospodárskej krízy, a po 17 rokoch sa do Československa vrátil ako americký občan. Prišiel s úmyslom, že nadobudnutý majetok, ktorý mal zapísaný v pase, rozdelí medzi deti a do USA sa vráti aj s manželkou. Svojej dcére Márii a jej manželovi finančne pomohol a na jeho odporúčanie si Jozef Nemlaha otvoril v Ilave vlastný obchod s potravinami.

Okrem vlastných peňazí priniesol Nemlahov svokor aj peniaze svojich priateľov z Ameriky, ktorí ho prosili o ich doručenie rodinám. O Polomu a doláre sa však začala intenzívne zaujímať ŠtB. Vypočúvali ho a robili mu viaceré domové prehliadky, čo nepriaznivo ovplyvnilo jeho zdravie a čoskoro náhle zomrel. Zanechal po sebe tisíc dolárov v hotovosti a päťtisíc dolárov na vkladnej knižke. Táto smutná udalosť však mala ďalekosiahle následky.

"O svokrove našetrené doláre sa začala intenzívne zaujímať ŠtB. Vypočúvali ho a robili mu viaceré domové prehliadky, čo nepriaznivo ovplyvnilo jeho zdravie a čoskoro náhle zomrel."

Zdieľať

Manželia Nemlahovci sa rozhodli presťahovať do Ilavy, kde si kúpili rodinný dom. Keďže manželkin otec zomrel len nedávno, nechceli si na splátku dlhu za nový dom požičiavať peniaze od svokry. Nemlaha žiadal teda o pôžičku v banke. Dostal zamietavú odpoveď, dokonca ho jeden z úradníkov odbil odpoveďou, vraj načo mu je pôžička, keď má doma doláre. V ten istý deň v roku 1949 mu prišlo predvolanie na Okresný národný výbor, kde ho začali vypočúvať pre svokrove doláre. Zašli aj za vdovou Júliou Polomovou, surovo jej prehľadali dom a bez akéhokoľvek dokladu zabavili vkladnú knižku s dolármi a 705 dolárov v hotovosti, ktoré im zostali z tisícky. Vdove nahovorili, že to preto, že Jozef ich chcel predať, to však nebola pravda. Nakoniec Jozefa prepustili bez spísania akejkoľvek zápisnice. Jozef sa išiel odvolať na finančný odbor Krajského národného výboru v Žiline. Vôbec s ním nechceli hovoriť, neskôr predvolali Polomovú na finančný úrad do Trenčína, kde jej mali vrátiť vkladnú knižku, ale hotovosť jej nevrátili, ponechali si ju ako pokutu. Odvolania rodiny boli neúspešné – zhabaných 705 dolárov nikdy nevideli.

Zdieľať

Ďalšie konflikty s režimom však pokračovali. Ešte v roku 1949 znárodnili obchod Jozefa Nemlahu v Ilave aj so zariadením či tovarom, ktoré prevzalo družstvo Budúcnosť zo Žiliny. Zhabaný tovar bol v hodnote 35 100 Kčs a obchodné zariadenie v hodnote približne 45 000 Kčs. Jozef tam zostal pracovať ako vedúci. Odškodné mu opäť nikto nevyplatil.

Pavol Gregor a plán úteku

Pavol Gregor bol rodák z Košeckého Podhradia a Jozefov priateľ z detstva. V Ilave mal obchod s textilom. V roku 1948 mu ho komunisti znárodnili a ilegálne odišiel za hranice. Po istom čase sa vrátil do vlasti s plánom vziať si do cudziny aj manželku a deti. Tajne prišiel za Jozefom a prosil ho o pomoc pri organizovaní odchodu. Jozef sa bál niečo sľubovať, no uvažoval nad tým, že keď aj jemu znárodnia obchod, tiež odíde za Gregorom. Zatiaľ zamestnal Gregorovu manželku vo svojom obchode, aby jej pomohol. Tým sa stal podozrivým pre ŠtB, ktorá začala sledovať ich korešpondenciu, o čom však nevedeli. V marci 1952 sa Gregor opäť vrátil pre svoju rodinu, do republiky prišiel s ďalším mužom, o ktorom sa nakoniec zistilo, že spolupracuje s ŠtB a ten aj nahlásil odchod úradom. Jozef Nemlaha ešte nemal vybavené veci na odchod, on a jeho rodina mala ujsť až po Gregorovcoch. Do odchodu bolo zainteresovaných až sedem mužov, ktorých nakoniec zatkli.

Zatknutie a vyšetrovanie

"Po zatknutí mu zobrali veci, aj svadobný prsteň, namiesto ktorého mu nasadili prsteň s lebkou - symbol nemeckého oddielu SS, aby ho znevážili."

Zdieľať

Jozefa Nemlahu 29. marca 1952 zrazu večer zobrali na oddelenie ŠtB ONV bez akéhokoľvek vysvetlenia. Minimálne desať chlapov v civile ho začalo biť a hrubo urážať. Zobrali mu veci, aj svadobný prsteň, namiesto ktorého mu nasadili prsteň s lebkou - symbol nemeckého oddielu SS. Priviazali ho na stoličku, na krk mu zavesili železný nemecký kríž, a týmto, ale aj iným spôsobom ho znevažovali. Potom mu zaviazali oči a nasadili putá. Hodili ho do auta, ktoré ho previezlo na oddelenie ŠtB v Žiline, no najskôr jazdilo po Ilave, aby nemal tušenie, kam ho vezú. Krv na stenách pivničnej miestnosti, kam ho napokon zatvorili, naznačovala, že tam ,,vypočúvali“ už nejedenkrát predtým. Zase ho zbili, vraj ako prípravu pred výsluchom. Musel spísať protokol o zabavených veciach, v ktorom však chýbal zápis o cennostiach, napr. hodinky, zlatý svadobný a snubný prsteň, stodolárová bankovka či desaťtisíc Kčs, ktoré sa chystal priniesť ako splátku za dom v Ilave. Keď protestoval, že v protokole nie sú zapísané všetky veci, dodatočne ich tam doplnili, čo sa však týka peňazí, o tých sa vôbec nezmienili. Zhabané veci poslali manželke.

Po tomto prvom vyšetrovaní Jozefa opäť posadili do auta a previezli do Ružomberka. Tu ho bez ďalšieho vyšetrovania vyzliekli donaha, pridelili mu šľapky a väzenský odev bez šnúrok na uviazanie, ktorý mu padal, preto si ho musel celý čas držať. Odvtedy bol už len väzeň číslo 114 na cele číslo 49. Jeho nový denný režim sa začínal ráno o piatej a končil o 22:00. Počas týchto sedemnástich hodín si nesmel sadnúť, mohol iba stáť alebo pochodovať vo svojej cele s rozmermi 1,5 x 2,5 metra. Cez noc mu svietilo do tváre silné svetlo. Počas dňa a niekedy aj v noci ho viackrát brali na výsluchy. V tom čase bol trest za neohlásenie emigrantov jeden až päť rokov. Príslušníci ŠtB z prípadu Pavla Gregora vykonštruovali veľkú protištátnu akciu s piatimi obžalovanými, pričom Nemlaha ako špión mal doručovať Gregorovi materiály a informácie o dianí v ČSR, plány podnikov, či mená funkcionárov verejných správ, a iné informácie o politickej správe. Označili ho za špióna, k čomu sa samozrejme odmietal priznať. Názor zmenil po vyhrážkach vyšetrovateľov, ktorí sľubovali uväznenie jeho rodiny, či rozdelenie jeho troch detí do detských domovov.


Väznica v Ilave.

Najprv doživotie, potom zmiernenie

Priznaniami, ktoré vynútili eštébaci od Jozefa Nemlahu, sa z neho stal člen špionážnej skupiny na čele s Pavlom Gregorom. Súd s obvinenými, ktorí spáchali trestný čin vyzvedačstva, sa konal v závode v Dubnici nad Váhom. Rozsudok štátneho súdu si obvinení vypočuli 20. júla 1952.

Podľa ŠtB Pavol Gregor ilegálne ušiel do západného Nemecka, kde sa prihlásil u americkej spravodajskej služby a prijal od nej úlohy špionážneho charakteru. Po svojom príchode sa spojil s Jozefom Nemlahom, Porubčanom, Bratinom a vyrozumel ich, že prišiel zo západného Nemecka ako špión. Od Nemlahu žiadal, aby mu zaobstaral špeciálne mapy, pohľadnice mostov, vojenských objektov, budov MNV, sekretariátu KSS, odznaky KSČ, informácie o jednotlivých trestných ústavoch, občianske preukazy, legitimácie KSS, plány istého dôležitého podniku pre obranu štátu. Pavol Gregor tiež odovzdal Nemlahovi jednu pištoľ. Padli prísne rozsudky. Gregor dostal trest smrti, Nemlaha doživotie, ďalší väzenie.

Nemlaha bol teda za vykonštruovaný trestný čin vyzvedačstva nespravodlivo odsúdený na doživotie a okrem tohto trestu mu súd vyslovil aj prepadnutie celého majetku, peňažný trest v hodnote 20 000 Kčs a doživotnú stratu čestných a občianskych práv.

"Je zarážajúce, ako z jedného stretnutia s priateľom dokázali príslušníci ŠtB vykonštruovať protištátnu činnosť."

Zdieľať

Je zarážajúce, ako z jedného stretnutia s priateľom dokázali príslušníci ŠtB vykonštruovať protištátnu činnosť. Podľa nich Nemlaha „túžil zo ziskuchtivosti po nadobúdaní bezpracných ziskov, na ktoré si zvykol najmä súkromným obchodničením. (…) Zanevrel na robotnícku triedu a stal sa jej aktívnym odporcom. Aby však svoju ziskuchtivosť a nepriateľské zameranie voči robotníckej triede a nášmu zradeniu zakryl, votrel sa do KSS a dokonca do dôležitej funkcie tejto strany. Votrel sa len preto, aby takto mohol úspešnejšie a rafinovanejšie prevádzať činnosť proti robotníckej triede, pokroku a mieru. Práve preto dal sa do priameho styku s agentom špiónom Gregorom, ktorý napomáhal zradnej čsl. emigrácii a americkým imperialistom, podpaľačom tretej svetovej vojny a tak i sám úmyselne pomáhal pripravovať znovu masové vojnové vraždenie. Teda ako sám tiež na hlavnom pojednávaní doznal, úmyselne zradil robotnícku triedu, postavil sa úmyselne na stranu vlastizradcov svojho národa, vlastných rodičov a tak zapredal americkým krvižiznivcom svoj národ, svoju vlasť a napokon úmyselne zapredal obete slávnych sovietskych hrdinov a hrdinov, ktorí padli v boji za oslobodenie ľudovodemokratických štátov. Je preto konanie obvineného Jozefa Nemlahu pre spoločnosť tiež vysoko nebezpečné.“ Tak znela časť rozsudku Štátneho súdu z 20. júla 1952.

Keď sa po prvýkrát od zatknutia mohol Jozef na päť minút rozprávať so svojimi drahými, zistil, že sa jeho manželka aj s deťmi musela vysťahovať z domu v Ilave, ktorý skonfiškovala ŠtB, a nasťahovali sa tam pracovníci ONV. Nemlahová sa musela s tromi malými deťmi presťahovať k matke do Horného Srnia. Taktiež jeho otca preradili v práci po 20 rokoch na nižšiu pozíciu. Proti doživotnému trestu sa odvolal.

Medzi rozsudkom Štátneho súdu a Najvyššieho súdu bol väznený v Ilave, kde sa naňho chodili pozerať strážcovia ako na zver. Nový proces už nebol verejný a konal sa v Prahe. Najvyšší súd 11. novembra 1952 zmiernil tresty Štátneho súdu z Bratislavy. Pre Nemlahu to znamenalo zmenu z doživotia na 17 rokov väzenia, peňažný trest 20 000 Kčs a stratu občianskych práv na desať rokov. Po rozhodnutí súdu sa vrátil do ilavskej väznice.


Pracovné tábory v Jáchymove vítali väzňov nápisom "Prací ke svobodě".

Jáchymov a Ruský autobus

Z väzenia v Ilave ho 9. novembra 1953 previezli do Jáchymova, kde v baniach pracoval sedem rokov. Nápravné pracovné tábory, nazývané lágre, sa veľmi podobali koncentračným táborom z 2. svetovej vojny. V lágri Nikolaj, kam sa Jozef dostal, boli väzni s trestom nad desať rokov. Svoj trest si tu odpykávali aj nemeckí vojnoví zajatci, príslušníci nemeckej SS a slovenskej Hlinkovej gardy.

"V tábore boli aj rôzni kriminálnici, odsúdení za brutálne vraždy, ktorí mali omnoho nižšie tresty ako politickí väzni, pretože sa 'neprevinili proti štátu'. Mali rôzne ústupky, mohli chodiť na dovolenky, mať súkromné návštevy. Často robili aj väzenských veliteľov táborov."

Zdieľať

Nemlaha spomína: „Ubytovanie bolo v drevených barakoch, postavených na koloch, v jednej izbe v poschodových železných posteliach bývalo nás až 20 – 30 chlapov. V jednom kútiku boli malé kachle, do ktorých sme v zime vyfasovali len jeden kýblik uhlia a sušili sme tam svoje deravé gumové čižmy, onučky na nohy a po stenách a posteliach mali sme rozvešané pracovné gumové obleky (fáračky) (...) V určitej hodine býval sčítací nástup. Chlieb sme fasovali 1 kg na 4 dni, a keď by som si ho nezjedol hneď, by mi ho bol niekto ukradol, preto sme mali chleba len raz za 4 dni. Za strašne neľudských podmienok som ťažko pracoval v podzemí jáchymovských dolov v šachte Eduard a do práce aj z práce viedli nás v oplotenom koridore jeden útvar asi 300 chlapov v pätistupoch, namačkaných na seba, aby každý toho pred ním mohol držať okolo pása a tento útvar bol zviazaný oceľovým lanom a na konci zamknuté visiacim zámkom. Toto sme volali Ruský autobus, alebo buzerantský pochod.“

Zarážajúce bolo, že v tábore boli aj rôzni kriminálnici, odsúdení za brutálne vraždy, ktorí mali omnoho nižšie tresty ako politickí väzni, pretože oni sa „neprevinili proti štátu“. Taktiež mali rôzne ústupky, napr. mohli chodiť na dovolenky, mohli mať súkromné návštevy, aj viac hodinové, bez policajnej kontroly. Často robili aj väzenských veliteľov táborov.

V roku 1956 Jozefa preradili do ťažšieho a horšieho lágru Rovnosť. Manželka ho aj s deťmi chodila navštevovať tak často, ako sa len dalo, čo bolo raz do roka. Pri jednej tejto návšteve sa zmienila, že istý muž zabil svoju ženu, už keď bol Jozef vo väzení, no napriek tomu tento je už doma a dokonca bol aj na niekoľkých dovolenkách. Nemlaha to už nevydržal a poznamenal, že keby on vyzabíjal svoju rodinu, tiež by už nebol vo väzení. Odpoveďou na túto poznámku bol zákaz návštev na celý rok, zákaz čítania kníh a pod. Naviac ho preradili do podradného a slabšie plateného lágru, kde mu na samoväzbe robil veliteľa muž, ktorý ohavne zavraždil svoje malé dieťa. Stravu mal raz za tri dni a či bola zima alebo leto, spal na betóne. V novom pobyte Nemlahu každý deň z nízkej mzdy strhávali 50 Kčs. Zarobil okolo 2 000 – 3 000 Kčs, manželke a rodine prichádzalo len 20 percent. Snažil sa pracovať, ako sa len dalo, len aby jej nejako pomohol, pretože manželku nikto nechcel zamestnať. Pre rodinu už nemyslel Jozef Nemlaha ani na seba.

Práca v jáchymovských baniach bola veľmi fyzicky náročná a väzni sa často sťažovali na bolesti. Lekári im buď nechceli predpísať lieky proti bolesti, lebo ich liečili na úplne inú chorobu. Trestancov najradšej odbíjali poznámkami, že sú simulanti. Jozefovi časom zistili vysokú rádioaktivitu, ktorá veľmi oslabovala jeho imunitu. Preto bol preradený do stolárskej dielne, jeho plat sa tým znížil na 800 Kčs. Kvôli rodine sa pýtal stále do šachty.

Preradenie do Liberca a prepustenie

V roku 1959 ho preradili do pracovného tábora Minkovice pri Liberci, tu pracoval na výrobe bižutérie. Po tomto preradení sa rozhodol udržať si aspoň zvyšky zdravia, mal pred sebou ešte desať rokov väzenia a túžil sa vrátiť domov. V listoch veľmi prosil svojich bratov aj inú rodinu, aby sa finančne postarali o jeho najbližších, kým sa nebude môcť vrátiť domov a všetko im splatiť. Tentoraz žiadal už len o denné zmeny, velenie ho odbilo tým, že si nemá čo preberať. Tu pracoval až do roku 1960.

"Počas pobytu Nemlahu vo väzení sa diali rôzne nespravodlivosti na členoch jeho rodiny. Mnohých prepustili zo zamestnania alebo preradili na podradnejšiu prácu, deti nemohli študovať na tých školách, na aké mali schopnosti."

Zdieľať

V máji 1960 dostal Nemlaha príkaz, že má odovzdať všetky vyfasované veci a zbaliť sa. Spolu s niekoľkými spoluväzňami ho previezli do väznice v Liberci. Krajský prokurátor mu o dva dni prečítal amnestiu – prvú na politické tresty, pri príležitosti 15. výročia ukončenia druhej svetovej vojny, 11. mája 1960 večer o 18:30 sa Jozef dostal domov na desaťročnú skúšobnú dobu.

Rodina

Počas pobytu Nemlahu vo väzení sa diali rôzne nespravodlivosti na členoch jeho rodiny. Jeho sestre, vdove s tromi malými deťmi, ktorá mala dobrú prácu v závode, dali na výber: buď bude robiť upratovačku, alebo ju prepustia. Podobne aj jeho bratov prepustili zo zamestnania. Jeho otec bol v zamestnaní v roku 1952 preradený na podradnejšiu prácu. Aj po návrate z väzenia pokračovali nepríjemnosti. V roku 1962 odchádzal Nemlahov najstarší syn zo základnej školy, v ktorej nech sa akokoľvek snažil, učitelia ho nikdy dobre neohodnotili. Skúšali ho dovtedy, kým niečo nevedel a potom mu dávali päťky. Pre zlé výsledky nemal šancu dostať sa na strednú školu, po akej túžil a musel sa vyučiť remeslo. Učňovskú školu skončil s vyznamenaním, a potom robil zvárača. Podobne sa ani jeho jediná dcéra nedostala na školu, kam chcela ísť, stala sa učnicou v závode. Mladšiemu synovi, ktorý bol vždy slabší, sa nepodarilo vyučiť sa. Mohol pracovať iba ako pomocný robotník.


Jozef Nemlaha s autorkami

Nový život na slobode

Podľa prepúšťacieho lístka mal Nemlaha opäť bývať vo svojom dome v Ilave, kde bola dovtedy hudobná škola. Kým školu vysťahovali, býval s manželkou u jej matky v Hornom Srní, u ktorej musela aj s deťmi bývať od Jozefovho zatknutia. Nemlaha si začal hľadať prácu, zistil však, že sa ho všade boja prijať. Boli mu ponúkané práce v hutiach, baniach či poľnohospodárstve, všetky mimo jeho bydliska. Ponúkali mu aj prácu na poste lisovača v Považskej Bystrici, kam by musel každý deň cestovať 60 kilometrov. Koncom júna 1960 sa dostal na miesto brigádnika v pekárňach v Dubnici nad Váhom, kde mohol pracovať len v noci, to však nevyhovovalo jeho podlomenému zdraviu. Až v júli 1960 bol prijatý do Stredoslovenského veľkoobchodu s potravinami v Púchove. Hoci bol plne kvalifikovaný pre vykonávanie riadiacej funkcie, dostal sa len na post skladového robotníka. Bývať musel stále u svokry, hoci hudobná škola sa z jeho domu vysťahovala už roku 1962, ONV porušil svoj sľub a do ešte stále nesplateného bytu rodiny Nemlahovcov nasťahovali veterinárne stredisko. Všetky možné odvolávania boli zbytočné. V roku 1963 bol Nemlaha nútený prihlásiť svoj trvalý pobyt na dom v Hornom Srní. Do svojho domu sa nakoniec rodina nasťahovala v roku 1970. V roku 1972 sa stal vedúcim predajne v Ilave, kde pracoval až do dôchodku.

"Odkrývanie jeho životného príbehu nám ukázalo pravú tvár režimu. Takíto ľudia nám svojimi postojmi prinavrátili slobodu, pretože sa nezlomili. Sú akoby pevné stĺpy, ktoré odolali."

Zdieľať

Očistenia svojho mena a náhradu za rôzne nespravodlivosti a zločiny sa dočkal až v roku 1990. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. decembra 1990 boli obvinení z procesu Pavol Gregor a spol. súdne rehabilitovaní. V nasledujúcom období sa stal Nemlaha členom Zväzu protikomunistického odboja, v ktorom pôsobil do roku 2006 ako predseda Okresnej pobočky v Ilave. V roku 2009 mu Ústav pamäti národa priznal postavenie veterána protikomunistického odboja.

Osud Jozefa Nemlahu bol krutý. A spolu s ním trpela celá jeho rodina. Nielenže strávil svoje najkrajšie roky života vo väzení, dokonca nevidel vyrastať vlastné deti. Odkrývanie jeho životného príbehu nám ukázalo pravú tvár režimu a odhalilo život v 20. storočí. Takíto ľudia nám svojimi postojmi prinavrátili slobodu, pretože sa nezlomili. Sú akoby pevné stĺpy, ktoré odolali, pretože mnohí podľahli a totalita mohla udupávať ďalších.

Mária Kuľhová, Jana Vaniaková
Autorky študujú na Spojenej škole sv. Jána Bosca v Novej Dubnici.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 5. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 15. novembra 2013 v Banskej Bystrici. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív autoriek a p. Nemlahu. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo