Aj najväčší odporcovia Angely Merkelovej musia uznať, že nemecká kancelárka, ktorá stála celých 18 rokov na čele CDU, má jedinečné sebazáchovné inštinkty.

Na začiatku tohto leta, keď na ňu kvôli migračnej politike ostro zaútočil minister vnútra a líder CSU Horst Seehofer, opäť vďaka pevným nervom a umeniu diplomacie ustála tlak – a, naopak, bol to Seehofer, ktorý sa tak trochu zosmiešnil, keď raz podával demisiu, potom sa nechal prehovoriť, aby zostal, hoci proti Merkelovej nič reálne nedosiahol.

Lenže leto tiež naplno odhalilo, že kancelárka je v zajatí svojho utečeneckého roka 2015 a odmieta zostriť ochranu vnútronemeckých hraníc, pretože zmenou kurzu by spochybnila svoje minulé rozhodnutia a vlastné dedičstvo.

Ako sa vyhnúť osudu

V CDU tak silnela frustrácia z predstavy, že pod diktátom merkelovskej nehybnosti budú kresťanskí demokrati ďalej strácať voličov, ktorí z rozorvanej strany utekajú doľava k Zeleným aj doprava k AfD. Pre stranu moci, akou je CDU, však niet hororovejšej predstavy ako prepad pod 30 percent a riziko, že vo „Volkspartei“ začne proces scvrkávania, ako ho posledných desať rokov zažívajú sociálni demokrati.

V septembri sa vzbúrila väčšina poslancov CDU, ktorí si za šéfa frakcie zvolili iného kandidáta, než chcela Merkelová. V októbri prišli voľby v Hesensku, kde CDU síce s jasným náskokom zvíťazila, ale stratila jedenásť percent a kancelárka zrazu cítila, ako to v strane vrie. A že čoskoro môže prísť vlna, ktorá ju zmetie z postu kancelárky bez ohľadu na jej minulé zásluhy.

Na rozdiel od svojich dvoch veľkých predchodcov však opäť prejavila svoju chladnokrvnú disciplínu a ukázala, ako sa dá lúčiť s mocou po 18 rokoch a súčasne zabezpečiť, aby sa stal nástupcom jej človek.

Konrad Adenauer v posledných rokoch skúšal rôzne intrigy, aby sa jeho nasledovníkom nestal Ludwig Erhard. To mu však nevyšlo, Erhardovi napokon s nechuťou odovzdal moc, no ten čoskoro stroskotal.

Neskôr prišiel ďalší večný kancelár, Helmut Kohl, ktorý napriek súmraku svojej moci neodovzdal včas žezlo svojmu korunnému princovi Wolfgangovi Schäublemu a chcel sa ešte stať piatykrát kancelárom. Všetci navôkol okrem neho vedeli, že si ide po porážku, neskôr prišiel škandál s čiernymi fondmi CDU, vtedajšia generálna sekretárka strany Angela Merkelová sa od neho dištancovala a on bol taký ponížený, že sa vzdal i funkcie čestného predsedu strany. Na Merkelovú a postkohlovskú CDU bol urazený až do konca svojho života. 

Angela Merkelová si odchod organizuje inak než Adenauer a Kohl a treba povedať, že prvú fázu zvládla. Minulý piatok jej na sneme s predklonom aplaudovali aj najväčší vnútrostranícki kritici, no ešte väčšmi sa jej uľavilo, keď 56-ročná Annegret Krampová-Karrenbauerová tesným rozdielom (517 ku 482) porazila 63-ročného Friedricha Merza.

Keby sa len 18 z 999 hlasujúcich delegátov rozhodlo inak a dalo hlas Merzovi, CDU by zažila svoj palácový prevrat a dnes by boli nemecké aj svetové médiá plné titulkov, že Merkelová čoskoro skončí i ako kancelárka, pretože s Merzom nemôžu spolu fungovať.

Mini-Merkel verzus Anti-Merkel

Teraz bude Merkelová v tandeme so ženou, ktorej ešte na konci roku 2017 pri jednej večeri ponúkla, či by sa nechcela stať generálnou sekretárkou. Annegret Krampová-Karrenbauerová, alebo radšej AKK, ako ju v CDU začali volať, aby si zakaždým nevykrúcali jazyk, prikývla a všetkým tak bolo už pred rokom zrejmé, koho si Merkelová želá ako svojho nástupcu.

AKK bola v tom čase úspešnou premiérkou malého Sárska, kde sa jej darilo opakovane víťaziť. Svojho času, keď AKK vypovedala koalíciu s liberálmi z FPD, bola na ňu Merkelová veľmi nahnevaná. Dodnes koluje historka, ako jej zatelefonovala a kričala na ňu, že takto sa politika nerobí. AKK však v predčasných voľbách presvedčivo zvíťazila, čo zopakovala aj začiatkom minulého roka napriek silnému protivetru, keďže do čela SPD vtedy čerstvo zasadol Martin Schulz a Nemecko nakrátko ovládla „Schulzmánia“.

V strane ju prezývajú aj mini-Merkel, pre Merkelovú a jej politické dedičstvo je teda ideálnou voľbou: AKK viac-menej bezvýhradne podporuje Merkelovej kľúčové rozhodnutia ako tie počas utečeneckej krízy.

Merkelová má takisto dobré dôvody dúfať, že AKK bude voči nej lojálna a v role kancelárky ju bude podporovať až do konca funkčného obdobia v roku 2021.

No napriek tomu, ako vedome a organizovane sa Merkelová lúči s mocou, ešte to neznamená, že odovzdanie štafety dopadne podľa jej ideálnych predstáv.

AKK zvíťazila nad Merzom len veľmi tesne, hoci delegáti vedeli, že voľba Merza by znamenala veľké riziko pre stabilitu vlády. Merz sa aj vo svojom volebnom prejave na pomery dnešnej CDU jasne vyhraňoval voči ľavici a Zeleným, jeho reč bol závanom starých čias, keď CDU hovorila o reformách, znižovaní daní a o tom, že štát sa nemá kafrať ľuďom do života.

Problémom Merza však bolo, že okrem ozveny 90. rokov nepredviedol viac. Z jeho slov síce vyplývalo, že Merkelovej utečenecký rok 2015 považuje za chybu, najmä zdôrazňoval, že CDU musí s plnou vervou zabojovať o voličov, ktorí odišli k AfD, ale neprezradil, čo by dnes robil inak. Najmä však neodhalil nič zo svojich vnútorných motívov, prečo sa po desiatich rokoch života v politickom ústraní vrátil späť. Merz tak zo seba nezmazal podozrenie, že jeho najhlbšou pohnútkou bola pomsta za to, že ho Merkelová kedysi vystlačila z vplyvných pozícií.

Pre merkelovské krídlo v CDU je však varovné, že Merz aj napriek prejavu, ktorému chýbala potrebná emócia – na rozdiel od AKK, ktorej prejav bol síce obsahovo prázdnejší, zato oveľa temperamentnejší – získal takmer polovicu hlasov. Najmä preto, že stelesňoval, že je anti-Merkel.

V postmerkelovskej CDU

Už krátko po tesnom dueli sa šírili chýry, že Merz prehral vinou komplotu v zákulisí. Organizátori vraj jeho mikrofón trochu stlmili, aby viac vynikol hlas AKK. Alebo sa povrávalo, že AKK sa v zákulisí dohodla so šéfom mládežníckej CDU Paulom Ziemiakom, ktorý jej dodal rozhodujúce hlasy.

Mládežníci, ktorí sú otrávení z vládnutia kancelárky, totiž väčšinovo podporovali Merza a tretieho kandidáta, Jensa Spahna, a mnohých prekvapilo, že AKK po svojom víťazstve ponúkla dôležitý post generálneho sekretára práve 33-ročnému Ziemiakovi. Ten ponuku následne prijal, no za generálneho sekretára ho zvolil rekordne nízky počet delegátov. Neexistuje síce žiaden dôkaz, že by o tesnej výhre AKK rozhodol takýto výmenný obchod so šéfom mládežníkov. Tieto teórie aj Ziemiakov chabý výsledok však ukazujú mieru nedôvery, akú sprevádza nástup postmerkelovskej éry.

O víťazstve AKK však nepochybne spolurozhodli aj niektoré systémové opatrenia z uplynulých rokov. Podľa stanov bola tretina miest delegátov snemu vyhradená pre ženy, a tie jasnou prevahou podporovali promerkelovský kurz a AKK za novú líderku. Staré chlapské krúžky a pakty, ktoré hýbali politikou CDU pred 20 rokmi, tak už dnes nestačili na prečíslenie pomerov.

AKK si podľa všetkého uvedomuje, že jej pozícia na čele rozdelenej CDU je krehká a potrebuje sa od Merkelovej odlíšiť – sama dáva zatiaľ len vo vágnej podobe najavo, že v niektorých témach vrátane migračnej politiky je pripravená aspoň trochu pozmeniť kurz (napríklad voči utečencom zo Sýrie, ktorí sa dopustia trestného činu).

Hoci konzervatívnejšia časť CDU si želala Merza, AKK má väčšie šance ako pred ňou Merkelová, aby si naklonila tých, ktorí dlhé roky trpeli, s akou ľahkosťou a ideovou beztvarosťou Merkelová preberala programové body SPD aj Zelených a zmenila celkový obraz CDU.

Vnútri strany patrila AKK medzi najväčších kritikov takzvaného manželstva pre všetkých, i keď dnes už na novom zákone nechce nič meniť a podľa vlastných slov bude rešpektovať, ak si deti budú môcť adoptovať aj páry rovnakého pohlavia.

To je však pre politiku CDU typické, strana, pre ktorú je moc životným zmyslom aj elixírom, sa posledné dve desaťročia stiahla zo všetkých kultúrno-morálnych frontov, kde cítila, že to škodí jej percentám.

AKK má napriek veľkému prekrytiu predsa len iné vyžarovanie než Merkelová: je praktizujúcou katolíčkou (tu však treba dodať – v nemeckom ponímaní) zo západného cípu Nemecka, s manželom vychovali tri deti, na rozdiel od kancelárky dokáže prejaviť svoj temperament. Súčasne aj na poslednom sneme rečnila tak, že keby nahradila pár slov, mohla by pokojne vystúpiť aj na sneme SPD a nechať sa zvoliť za predsedníčku strany.

V konečnom dôsledku však platia v prípade CDU pomerne jednoduché pudy: ak sa AKK v blízkom čase podarí zdvihnúť percentá nad 30 percent, mrmlanie členov a funkcionárov ustane a strana sa za vidinou pokračovania moci opäť zjednotí. Ak sa nepodarí situáciu stabilizovať a nervozita z úpadku narastie, tandem Merkelová a AKK zažije ešte veľmi krušné časy.