Čistá definícia pokrytectva

Čistá definícia pokrytectva

Nemecká kancelárka Angela Merkelová (vpravo) a vicekancelár a bývalý minister zahraničných vecí Sigmar Gabriel v roku 2017. Foto: TASR/AP

Ako Západ obchádza sankcie proti Rusku.

Je to príbeh, ktorý patrí do učebníc. Časť z neho sa odohráva na stránkach novín a na televíznych obrazovkách, druhá časť v účtovných knihách veľkých firiem, na neverejných stretnutiach a zápisniciach ministrov a prezidentov. Politici, často tí istí politici, hrajú kľúčovú rolu v prvom aj druhom príbehu.

Príbeh prvý by sme mohli nazvať: Rusi sú ohrozením pre svet, musíme ich zastaviť.

Poznáte to, Rusi obsadili na jar 2014 Krym, porušili medzinárodné právo, Putin sa rozhodol demonštrovať silu a Západ začal zavádzať rôzne typy sankcií proti Rusku. Keď bolo zostrelené lietadlo Malaysia airlines nad Ukrajinou ruskou zbraňou o pár mesiacov neskôr, situácia sa opakovala. Po chemickom útoku na bývalého ruského agenta a prebehlíka Skripala v Británii opäť. Ruské vojenské letectvo provokuje Britov, ruskí trolovia provokujú vo verejných debatách v Amerike či na Západe, ruská televízia RT zastupuje Olivera Stonea alebo Michaela Moorea na dennej báze.

Je to svet, kde Rusi porušujú niektoré pravidlá a politický Západ sa tvári, že je to väčším ohrozením pre pokoj vo svete ako to, keď pravidlá porušuje Čína, Saudi, Turecko, Katar, Pakistan, Egypt... a mnoho ďalších krajín sveta, z ktorých niektoré sú považované za spojencov, iní za strategických partnerov západných štátov alebo štáty, ktoré dostávajú priamu finančnú pomoc zo západných rozpočtov. Je to svet, kde funguje stará mustra z obdobia studenej vojny, ale bez toho, aby prezidentské summity zmierňovali napätie, vlastne je to presne naopak, Rusko je najmä karta v domácej americkej politike a Amerika zase v tej ruskej. Je to účelové, ale funguje to skvele.

Šampiónmi tohto sveta sú politici ako Angela Merkelová, Emmanuel Macron, občas Theresa Mayová, niektorí americkí politici z vedenia Kongresu či generál James Mattis z Pentagonu.

Ruský prezident Vladimir Putin a francúzsky prezident Emmanuel Macron sa rozprávajú počas Medzinárodného ekonomického fóra v Petrohrade 25. mája 2018. Foto: TASR/AP

Príbeh druhý je v tieni tohto prvého. Takmer sa o ňom nepíše, zato o ňom hovoria čísla.

Napríklad to o zmene obchodu medzi Ruskom a štátmi EÚ. Podiel EÚ na exporte z Ruska klesol zo 49,6 percenta v roku 2013 na 43,8 percenta dnes. Európa nakupuje z Ruska naviac zemného plynu v dejinách, Nemecko buduje mohutný podmorský plynovod NordStream 2, Daimler dokončuje továreň neďaleko Moskvy, kde sa budú vyrábať autá Mercedes-Benz triedy E, francúzska energetická spoločnosť Total má 10-percentný podiel v ruskom multi-miliardovom projekte Artctic LNG 2, čo je sibírsky biznis so skvapalneným plynom, British Petroleum vlastní 19,75-percentný podiel v Rosnefte, ktorý inak čelí sankciám, americký Boeing otvoril teraz v lete v Rusku novú fabriku na výrobu titánových komponentov, podobných príkladov je viac. Len spomínaný Rosneft vďaka spolupráci s Britmi, Nórmi, Vietnamcami a Indmi zdvojnásobil za uplynulé štyri roky svoju dennú produkciu.

Pripadá vám to ako sankcionovanie nebezpečného Ruska? Nie celkom.

Aj tento svet má svojich šampiónov. Darí sa politikom nemeckej vlády, darí sa európskemu nástupcovi kancelárky Merkelovej prezidentovi Macronovi. Zacitujme ho:

„Drahý Vladimír, ... spolupracujme,“ EÚ potrebuje s Ruskom „strategický vzťah“, hovoril na adresu rusko-európskych (čítaj francúzskych) vzťahov v Petrohrade počas tamojšieho ekonomického fóra prezident Macron. Rozumeli si. Hoci ste veľa počuli o Zemanovi, prípadne Orbánovi, Macron chodí do Ruska častejšie a robí tam väčšie obchody. Napokon, beží za ním aj Matteo Salvini, ktorý vyzýva talianske firmy, aby našli spôsob, ako smerom k Rusku obchádzať sankcie EÚ.

„Izolácia je nemožná, to je jasná vec,“ cituje denník Financial Times Andreja Bystrického, šéfa Valdajského klubu, „možná bola pred 30 rokmi, v časoch Sovietskeho zväzu. Vtedy boli iba dva bloky. Ale teraz je toľko iných možností...“ Bystrickij tým nenaráža na NordStream alebo francúzske investície, hovorí skôr o obrátení sa Ruska na iné krajiny, ktoré oplývajú finančnými zdrojmi a na Rusku obdivujú to, čo vždy obdivovali Francúzi na Nemcoch: technológie. A ťažia z amerického tlaku proti Rusku, ako aj amerického tlaku na Čínu a ďalšie krajiny.

Raketový systém S-400 Triumf je novým super-exportným artiklom ruského zbrojárskeho priemyslu. Za posledný rok-dva Rusi túto takmer 400-miliónovú zbraň dodali alebo prisľúbili dodať do Číny, Indie, Turecka, Saudskej Arábie, o jeho kúpe vedú rozhovor dokonca aj s Katarom a Irakom. Indický premiér Narendra Modi sa minulý mesiac v Naí Dillí objímal s Putinom, Sin Ťi-pching je jediným štátnikom, ktorý slávi s Putinom jeho narodeniny, Saudská Arábia sa rozhodla pridať rusko-čínskemu fondu rozvoja, svet sa dosť prudko mení a ako glosoval situáciu nemenovaný ázijský diplomat v Moskve, citovaný Financial Times, „Amerika robí dobrú prácu v tom, ako sa jej darí izolovať samu seba.“

Dajme teraz bokom Ameriku a nezápadný svet, vráťme sa k Európe. A k logike toho, ako funguje nemecký obchodný štát. Pre jeho pochopenie niet lepšej ilustrácie ako NordStream 2.

Pred časom som istému nemeckému novinárovi z Frankfurter Allgemeine Zeitung položil otázku, kto je podľa neho riadiacou silou nemeckej politiky voči Rusku v téme NordStream 2, či je to nemecký priemysel a jeho záujmy alebo nemecká politická trieda. Bez nádychu vyhŕkol politici.

Nedávny obsiahly článok Matthiasa Krupu a Michaela Thumanna v Zeit vysvetľuje, ako to funguje.

NordStream 2, to je 1 224 kilometrov dlhé potrubie, presnejšie dve potrubia, ktoré prechádzajú Baltským morom cez teritoriálne vody Ruska, Fínska, Švédska, Dánska a Nemecka. Toto spojenie dokáže do Nemecka distribuovať 55 miliárd kubických metrov plynu, čo je rovnaký objem ako NordStream 1 a – čuduj sa svete – keď obidva prúdy spočítame, ide o rovnaký objem, ako pôvodne prechádzal cez Ukrajinu (a Slovensko). Po dokončení celého projektu to bude znamenať, že cez Nemecko bude distribuovaných 80 percent všetkého ruského plynu do Európy. 51-percentným vlastníkom plynovodu je Gazprom, z európskej strany sú členmi konzorcia dve nemecké firmy (BASF, E.ON), francúzska Engie, rakúske OMV a britsko-holandská firma Royal Dutch Shell, čo je však podstatnejšie, garantom celého projektu je od prvého dňa nemecká vláda.

Ruský prezident Vladimir Putin a bývalý šéf nemeckej diplomacie Sigmar Gabriel sa zdravia počas stretnutia v Moskve 29. júna 2017. Foto: TASR/AP

Bývalý nemecký minister zahraničných vecí a predseda SPD Sigmar Gabriel vyjednával celý projekt s Rusmi a prezidentom Putinom. Jeho partnerom na druhej strane bol po celý čas aj jeho predchodca z SPD – bývalý kancelár Gerhard Schröder. Jeho rola bola zvlášť aktívna v roku 2016, keď bolo Schröderovo meno evidované ako meno predsedu správnej rady NordStream 2 vo švajčiarskom obchodnom registri. Zeit píše, že rok predtým, v októbri 2015, teda presne v čase, keď kancelárka Merkelová urobila kolosálnu chybu v migračnej kríze, cestoval opakovane Gabriel do Ruska a de facto vznikla konečná dohoda na NordStreame 2. Gabriel o téme rokoval aj s ďalšími nemeckými ministrami, bola to však agenda berlínskeho zamini a, ako pripomína nemecký týždenník, vždy trval na tom, že ide o oblasť, kde sa nemá vmiešavať Európska komisia ani Washington (od prvého dňa ostro kritický), pretože ide o nemeckú suverenitu.

Október 2015 je dôležitý dátum, ako si všímajú nemeckí novinári: „Zakaždým keď Merkelová apeluje na európsku solidaritu, poukážu vlády vo Varšave alebo Bratislave chladnokrvne na NordStream 2. Z ich hľadiska to bolo Nemecko, kto vypovedal solidaritu.“ Hoci za túto pokryteckú politiku kritizoval Merkelovú okrem Trumpa aj Macron, najviac poškodila Ukrajinu (Porošenka) a strednú Európu, názor nemeckých novín, že to ale „vytlačilo Berlín v EÚ na okraj“, sú prehnané. Skôr možno konštatovať opak, že Merkelová to bez problémov a bez potreby čeliť otvorenej kritike (až do posledného summitu NATO, keď to predviedol Trump) ustála. S úsmevom a imidžom političky, ktorá je v tvrdom konflikte s Putinom. NordStream 2 je pritom od začiatku do konca v prvom rade politický až potom ekonomický projekt, resp. sú prerastené tak, že ich nemožno oddeliť. Prvý zákon obchodného štátu.

Boli to opäť iba Poliaci a Američania, kto riešil zdanlivo nenápadnú otázku: Ako je možné, že sa popri všetkých sankciách zameraných cielene na ruských oligarchov nehovorilo o Gerhardovi Schröderovi? Ako napísal Holman Jenkins, je to Putinov kľúčový oligarcha, a nielenže nečelí sankciám, o jeho mene sa nehovorilo ani nehovorí.

A teraz si spomeňte, aké zápasy za sankcie proti Rusku zvádzali médiá v našej časti sveta. Niečo tu nesedí. Nehráme rovnakú hru alebo ju nehráme podľa rovnakých pravidiel. Alebo sme v nej zohrali rolu oduševnených pešiakov, presne tak, ako to patrí k periférii.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo