Slovenský zápas o identitu

Slovenský zápas o identitu

Budova Trnavskej univerzity a busta profesora Antona Hajduka v Trnave v stredu 24. januára 2018. Foto: Lukáš Grinaj/TASR

Potrebujeme budovať dve identity, slovenskú a európsku, hovorí v inauguračnej prednáške pri udelení čestného doktorátu Trnavskej univerzity František Mikloško.

Prinášame prepis laudatia na Františka Mikloška, ktoré predniesol René Bílik, a inauguračného príhovoru, ktoré odzneli včera na pôde Trnavskej univerzity.

Bílik: Životný postoj Františka Mikloška

Udeľovanie čestného titulu doctor honoris causa vysokou školou je akademickým rituálom, ktorý vysúva do centra pozornosti špecifický vzťah medzi tým, kto návrh podal, tým, kto bol návrhom oslovený a prijal ho, a napokon tým, kto ho akceptoval a rozhodol o jeho udelení. Špecifický je predovšetkým preto, lebo udeľovaný akademický titul nie je, ako to charakterizuje iné tituly, výsledkom absolutória ako absolvovaného a ukončeného štúdia či iného kvalifikačného konania na konkrétnej vysokej škole. Jeho podstata teda evidentne leží niekde inde. Toto inde, či túto inakosť, možno odkryť práve porovnaním s už zmieneným absolutóriom ako situáciou vedúcou k udeleniu titulu. V etymologickom základe tohto pomenovania totiž nachádzame latinské slovo absolvere – teda ukončiť, dokončiť, uvoľniť, oslobodiť sa od ďalších záväzkov, ba niektoré výklady hovoria aj o oslobodení spod zodpovednosti. Jednoducho a zreteľne: signalizuje sa tu ukončenie vzťahu. Ak sa na takto vytvorenom pozadí pozeráme na zmysel dnešnej akademickej ceremónie a jej obsahu tak – som o tom presvedčený – sme účastníkmi a zároveň svedkami úplne opačnej situácie. Zmyslom dnešnej slávnosti, ktorej vrcholom je udelenie čestného titulu, sa totiž vzťah medzi vysokou školou, v našom prípade Trnavskou univerzitou v Trnave, a subjektmi tohto slávnostného rituálu práve touto slávnosťou, týmto promočným aktom – zakladá.  Ide potom o vstup do zväzku, ktorý je súčasne záväzkom a ktorý na seba oprávnene púta pozornosť. „Čo jednu aj druhú stranu „priviedlo k sebe“, prečo sa spájajú práve títo dvaja, kvôli čomu a napokon aj za čo?“. Všetky vyslovené otázky možno spojiť do jednej: aké je hodnotové jadro tohto novozaloženého vzťahu? Na čom je založená zodpovednosť zúčastnených za jeho podobu a želanú trvácnosť? Pokúsim sa na to odpovedať v súvislosti s RNDr. Františkom Mikloškom.

Začnem akoby okľukou, no skutočne len akoby. Reč bude totiž o životnom postoji. V roku 1986 v rozhovore s Františkom Stárkom odpovedal český literárny kritik, disident, signatár Charty 77 Jan Lopatka aj na takúto otázku: „Co jsi, Honzo, dělal v posledních dvaceti letech?“ Lopatka odpovedá:

Kultura mě zradila zcela neobvyklým způsobem. V říjnu 1968 tisíce lidí podepsaly nějaký manifest, že jako dokud nebude něco – já už nevím co –, tak v pořádku, nebudou žít v kultuře oficiálně. (...) No a já to vzál vážně – jako idiot. Pak jsem koukal na to, že z těch lidí, kteří to taky podepsali, nezůstal skoro nikdo, kdo by to vzal vážně. (...) Já jsem to vzal vážně a dodnes to držím... (...) ... jedu podle toho podpisu, protože jsem ho vzal za svůj. Stejně jako jsem vzal za svůj podpis Charty 77 nebo některé jiné věci.

Niečo podobné evidujeme aj na slovenskej strane vtedajšieho československého priestoru. Tentoraz ide dokonca o osobnosť spätú pevným putom aj s našou univerzitou. Náš emeritný profesor, profilový literárny kritik slovenskej literatúry, najmä poézie, šesťdesiatych rokov Milan Hamada tiež s odstupom rokov rekapituloval svoj životný príbeh, žitý dvadsať rokov na okraji spoločnosti, teda príbeh podobný tomu Lopatkovmu, a uviedol: „Napísať sebakritiku – to bolo obvyklé východisko, ako sa dostať z takéhoto stavu. (...) Ja som to odmietol, že to nikdy neurobím. (...)“ „Ja som to chápal ako správnu vec, že nepublikujem. Veď som sa postavil proti a, napokon, nebol som jediný na svete, kto to urobil.“ To, čo vytvára spojivo medzi oboma príbehmi a zakladá jedinečnosť životného gesta jeho nositeľov, možno pomenovať ako schopnosť a odhodlanie zotrvať na svojom. U Lopatku pevnosť zväzku medzi vysloveným názorom a vlastným konaním založila zodpovednosť za váhu vlastného podpisu pod vyhlásenie, záväzok či sľub. U Hamadu je to zasa verejne vyslovený názor na okupáciu vlastnej krajiny v eseji Sizyfovský údel. Spomínam to tu preto, lebo schopnosť dodržať dané slovo, zotrvať na svojom ako výraz sebastálosti, sebaúcty a napokon aj sebauskutočnenia, a to aj v situácii, ktorá sa ukazuje ako nevýhodná či dokonca vymykajúca sa aktuálnej predstave o racionálnosti, je tým, čo zakladá skutočnú autenticitu človeka a jeho života. Jeho obsahom je existenciálne jedinečný projekt žitého života, ktorým sa ten, kto ho žije, odlišuje od bezprostredného okolia a aj od pozadia obklopujúcej kultúry. Spomínam to tu preto, lebo vedomie prítomnosti práve týchto hodnôt v životnom príbehu Františka Mikloška, ktorým sa umiestňuje do spoločenstva jedinečných, stálo pri koreňoch nášho návrhu.

František Mikloško sa narodil 2. júna 1947 v učiteľskej rodine v Nitre, tu získal základné i stredné vzdelanie. V roku 1971 absolvoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor matematika. V rokoch 1971 – 1983 pracoval v SAV, predovšetkým v Ústave technickej kybernetiky SAV v Bratislave a v rokoch 1983 – 1989 striedavo ako robotník, príp. bol nezamestnaný. V časoch normalizácie v Československu organizoval spolu s kolegami na pôde Slovenskej akadémie vied neoficiálne výstavy pre nezávislých výtvarníkov, ktorí nemohli verejne vystavovať z politických dôvodov. Svojimi historickými a kultúrno-spoločenskými článkami prispieval do občianskych a literárnych samizdatov Altamira, Fragment, Fragment K, Hlas Slovenska a  Bratislavské listy. Angažoval sa za dodržiavanie základných ľudských, občianskych a náboženských práv: bol jedným zo signatárov otvoreného protestného listu prezidentovi Husákovi proti zatknutiu tzv. tajných františkánov v apríli 1983, Vyhlásenia k deportáciám Židov zo Slovenska v októbri 1987, otvoreného listu biskupovi Hrušovskému pri príležitosti výročia Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme v auguste 1988 a Vyhlásenia českých a slovenských katolíkov k 70. výročiu vzniku Československej republiky v októbri 1988.

V období komunizmu i po Novembri 1989 bol publicisticky i občiansky aktívny. Od r. 1982 až dodnes publikoval takmer 300 článkov v samizdatoch, v printových a internetových médiách. Samostatne publikoval štyri knihy a jednu knihu rozhovorov. A ak som spomínal dôraz na sebastálosť, teda držanie slova ako hodnotovú črtu Mikloškovho životného gesta, nevyhnutne dopĺňanú dôrazom na ľudskú blízkosť, hodnotu stretávania sa tvárou v tvár, zoči-voči, resp. s dôrazom na výber tých, s ktorými sa treba stretávať, tak to potvrdzujú aj názvy niektorých jeho kníh: Nebudete ich môcť rozvrátiť (1990), Čas stretnutí (1996), Desať spravodlivých (2011), Znamenia čias (2013). Spolu s Petrom Smolíkom a Gabrielou Smolíkovou je spolueditorom diela Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 I. a II. a s Karolom Moravčíkom zasa spolueditorom knihy Radosť evanjelia na Slovensku (2015), ktorá je reflexiou katolíckej cirkvi na Slovensku po r. 1989. Všetko toto je neoddeliteľne spojené aj s politickou činnosťou Františka Mikloška.

Už počas štúdia na vysokej škole sa angažoval v tajnej cirkvi a neskôr patril k jej najvýznamnejším organizátorom. Išlo o obdobie rokov 1967 až 1989, keď veľmi úzko spolupracoval s vedúcimi osobnosťami tajnej cirkvi na Slovensku, najmä tajným biskupom Jánom Chryzostomom Korcom, Vladimírom Juklom a Silvestrom Krčmérym. Podieľal sa najmä na organizácii neoficiálnych stretnutí vysokoškolskej mládeže a jej náboženskej formácii (tzv. krúžkovej činnosti), neskôr koordinoval celú činnosť spojenú s malými spoločenstvami v prostredí vysokoškolskej mládeže v Bratislave, ktoré vznikali pod vplyvom spomínaných troch osobností Korca, Jukla a Krčméryho. V roku 1982 stál pri zrode nábožensky orientovaného samizdatu „Náboženstvo a súčasnosť“ a päť rokov ho spolu s Jánom Čarnogurským a Martinom Laukom editoval a prispieval doň. Z poverenia Vladimíra Jukla sa podieľal na organizovaní pamätnej púte na Velehrade v roku 1985, ktorá bola prvým otvoreným masovým verejným protestom proti náboženskej politike režimu po r. 1948. Spolu s Jánom Čarnogurským bol jedným zo zvolávateľov a organizátorov Sviečkovej manifestácie za ľudské, občianske a náboženské práva v Československu v marci 1988 v Bratislave. Počas obdobia socializmu bol v kontakte so známymi českými a slovenskými občianskymi a náboženskými disidentmi, za čo bol prenasledovaný Štátnou bezpečnosťou. V novembri 1989 sa stal členom Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu v Bratislave. Za toto hnutie kandidoval vo voľbách v r. 1990 do Slovenskej národnej rady, v rokoch 1990 až 2010 bol poslancom SNR, resp. Národnej rady SR. V rokoch 1990 až 1992 bol prvým slobodne zvoleným predsedom SNR. Ako prvý muž vtedajšej politickej hierarchie stál v roku 1992 pri vzniku Trnavskej univerzity v Trnave, ktorá nadviazala na tradície historickej jezuitskej Trnavskej univerzity z rokov 1635 – 1777. Patrilo mu aj miesto v takpovediac prvej línii zápasu o demokratický charakter Slovenska v rámci československej federácie a predovšetkým neskôr v čase Mečiarovho režimu v rokoch 1993 – 1998. A aby sme v tomto zápase odkryli aj pozíciu Trnavskej univerzity a vzťah Františka Mikloška k nej, odcitujem Mikloškovu reflexiu času, ktorý Madeleine Albrightová označila ako cestu Slovenska do čiernej diery Európy: „Najsilnejšie som prežíval kauzu Trnavskej univerzity, keďže som ako predseda parlamentu mal dosť podstatný podiel na jej vzniku. Mečiar správne predpokladal, že univerzita založená zákonom za Čarnogurského vlády sa stane intelektuálnym centrom demokratických, čiže opozičných a protimečiarovských síl, a štát nebude mať na ňu vplyv. Bál sa jej nezávislosti.“ Reflexia pokračuje podrobným opisom situácie i výpočtom osobností a aktivít, ktoré jej vzdorovali. Mikloško napokon dodáva: „Preto to spomínam tak podrobne, lebo boj o Trnavskú univerzitu bol prvou reálnou prehrou HZDS doslova pár týždňov po prevzatí moci. Vláda kapitulovala v deň s mystickým dátumom 17. novembra 1992.“ (Citované z knihy rozhovorov Jána Štrassera s Františkom Mikloškom Rozhovory o dobe a ľuďoch, 2016).

A prečo to spomínam tak podrobne ja? Pretože tu niekde, v základoch našej nedávnej histórie, sa dá nahmatať jadro dnešného, akademickou ceremóniou uzatváraného vzťahu, ktorý, ako sa ukazuje, je aj symbolickým znovuobnovením Mikloškovho spoluzakladateľského gesta z r. 1992 i znovupripomenutím jeho najmä ľudskej obavy a úzkosti prameniacej z brutality mocenského zásahu. Tým jadrom je znova sa nám pripomínajúca sebastálosť; ako schopnosť stáť si za svojím, schopnosť držať slovo. Jedinečnosť osobného životného projektu či misie sa tak v udalosti vzájomného súzvuku spojila s jedinečnosťou intelektuálneho kultúrno-vzdelávacieho projektu-misie našej univerzity. A my s čistým svedomím môžeme vyhlásiť, že Trnavská univerzita v Trnave je autentickou alma mater RNDr. Františka Mikloška.

Vedecká rada Trnavskej univerzity v Trnave na svojom zasadnutí dňa 26. apríla 2018  v súlade so Zásadami a postupom pri udeľovaní titulu „doctor honoris causa“ na Trnavskej univerzite v Trnave prerokovala a hlasovaním schválila návrh na udelenie titulu „doctor honoris causa“ RNDr. Františkovi Mikloškovi za prínos k vzniku Trnavskej univerzity v Trnave a za doterajšiu prácu v oblasti náboženského, kultúrneho a politického života na Slovensku, ako aj angažovanie sa v oblasti ochrany ľudských, občianskych a náboženských práv.

Vážený pán doktor, ďakujem Vám v mene Trnavskej univerzity v Trnave a jej Pedagogickej fakulty a k udeleniu čestného titulu „doctor honoris causa“ Vám úprimne blahoželám.

 

Mikloško: Zápas o slovenskú a európsku identitu

Pamätám sa na jednu návštevu v roku 1988 u tajného biskupa Jána Chryzostoma Korca v jeho petržalskom byte. Ukázal mi nové Dejiny slovenskej literatúry, ktoré práve vyšli vo vydavateľstve Tatran, a s pátosom rozhorčeného vzdelanca mi povedal: „Kniha má 623 strán. Historickej Trnavskej univerzite je v nej venovaných päť riadkov“.

Tvár tohto vzdelaného jezuitu, trpiteľa za cirkev a muža historickej kontinuity mi z tohto stretnutia zostala v pamäti a s ňou i bázeň k ustanovizni, ktorá sa kedysi hrdila názvom: Trnavská univerzita.

Preto keď v prvom ponovembrovom volebnom období prišli do slovenského parlamentu trnavskí aktivisti s myšlienkou, aby sa v Trnave obnovila Trnavská univerzita, ako predseda parlamentu som pocítil tú istú bázeň ako vtedy v byte pána biskupa Korca. Trnavská univerzita sa zrodila v roku 1992 ako prvorodené, slobodné dieťa začínajúcej ponovembrovej éry. A od svojho zrodu nesie na sebe znaky, problémy i zodpovednosť odkazu Novembra 1989.

Trnavská univerzita sa od svojho vzniku hlásila k hodnotám kresťanstva a k pokračovaniu svojej historickej predchodkyni. Bolo preto správne, že jej prvým rektorom sa stal výnimočný vedec, astronóm a nekompromisný kresťanský vyznávač z čias komunizmu Anton Hajduk. Ale práve na jeho zásadovosti bola táto univerzita vystavená prvej existenčnej i ideovej skúške. Zápas Trnavskej univerzity s novou vládou, ktorá chcela rektora Hajduka hneď odstaviť, vytvoril základ jej smerovania do budúcnosti. Ak platí to masarykovské, že národy a štáty žijú z ideí, na ktorých vznikli, tak Trnavská univerzita vznikla v zápase o kresťanské hodnoty, o akademickú slobodu, o hrdosť a nepodkupnosť voči mocným a tento odkaz ju už navždy zaväzuje.

Na tomto mieste si dovolím dodať, že ten zápas by bolo ťažké vybojovať, keby sa v ňom neangažovali vtedajší arcibiskup Ján Sokol, predstavitelia mesta, vedenie Trnavskej univerzity, kresťanskí i sekulárni politici a intelektuáli z novembrovej éry a zastupiteľstvá cudzích štátov. Pamätám sa na uvedenie rektora Hajduka do funkcie v Univerzitnom kostole sv. Jána Krstiteľa v Trnave. Boli tam rektori slovenských vysokých škôl a prišli tam všetci rektori českých a moravských univerzít. Bola to solidarita ľudí, ktorých spájal étos novembra 1989.

Ak som povedal, že Trnavská univerzita nesie v sebe znaky duchovného zápasu na Slovensku, tak to ju sprevádzalo aj ďalej. A, paradoxne, bol pri tom znovu Ján Chryzostom Korec, vtedy už nitriansky sídelný biskup a kardinál. Po tom, čo symbolicky práve 17. novembra 1992 vláda kapitulovala, my všetci sme boli nadšení a slávili sme toto víťazstvo, kardinál Korec zostal vo vzťahu k tejto univerzite rezervovaný. Sekulárne zastúpenie na pedagogických postoch univerzity ho robilo zdržanlivým.

Európa i Slovensko nesú v sebe kresťanský a sekulárny vektor, ktoré ich posúvali dejinami. Tieto dva vektory prechádzajú u nás mnohými premenami. Keď hľadíme na slovenské dejiny, hnutie bernolákovcov, potom štúrovcov i politický pohyb na Slovensku v prvých desaťročiach 20. storočia na čele s Andrejom Hlinkom zohrali nezastupiteľnú úlohu v emancipačnom napredovaní Slovákov. Dominancia kresťanských síl v slovenskom národe sa však počas vojnovej Slovenskej republiky vyčerpala alebo až zrútila. Neviem, či v dôsledku nedostatočnej reflexie a pokánia alebo jednoducho doba sa posunula, ale v ďalšom vývoji moderných dejín Slovenska: vo voľbách 1946, v disente, v novembrových dňoch roku 1989 alebo vo voľbách v roku 1998 kľúčovú rolu v zápase o demokratický charakter Slovenska hrala spolupráca demokratických kresťanských a sekulárnych síl. Treba však dodať, že keď sledujeme svetonázorový vývoj vo svete i doma, nemožno vylúčiť, že tieto dva vektory sa v budúcnosti môžu ocitnúť pre zmenu v znovu ťažkom zápase. 

Pavol Strauss (1912 – 1994), židovský konvertita, lekár, spisovateľ, mysliteľ si 9. februára 1992, keď sa na Slovensku začínala dvíhať nacionalistická vlna, do svojho denníka zapísal: „Kedy môže byť národ šťastný? Keď sa cíti byť slobodný, voľný vo svojom rozbehu, keď má svojich cenných reprezentantov v oblasti rozumu a umenia, keď má pred sebou perspektívu a schopnosť zveľadiť plody ducha“.

Bolo šťastím, že v čase komunizmu žili u nás na poli viery a kultúry ľudia, ktorí boli takýmito reprezentantmi. Sme vďační, že Trnavská univerzita zvečnila mnohých z nich titulom doctor honoris causa: Jozef Porubčan, Anton Neuwirth, Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Anton Srholec, Anton Hajduk, Ján Chryzostom Korec, Emil Krapka, Emil Váni, Hadrián Radváni, Július Pašteka a ďalší, to boli kľúčové osobnosti, o ktoré sme sa mohli oprieť a ktoré boli nositeľmi slobody a duchovného rozletu v čase komunizmu. Veríme, že aj dnešná doba zrodí angažované elity na Slovensku, bez ktorých nemôže žiaden národ kráčať dejinami a o ktoré sa budeme môcť v tejto dobe oprieť.

Pomaly sa končí okrúhly, osmičkový rok, ktorý nám pripomenul významné medzníky novodobých česko-slovenských dejín. Ale nielen pripomenul. Hneď na jeho začiatku došlo u nás k brutálnemu zavraždeniu mladého investigatívneho novinára internetového portálu Aktuality.sk Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Boli to mladí ľudia, ktorí potom v Bratislave a na celom Slovensku i v zahraničí priviedli na námestia desaťtisíce ľudí, ktorí spolu volali „Chceme slušné Slovensko“. Aktívne som sa na nich zúčastnil. Tie demonštrácie priniesli zakrátko svoje politické plody, keď v dôsledku nich padla na Slovensku vláda, ktorá stratila dôveru občanov. Marec 2018 sa už navždy zapíše do novodobých dejín Slovenska. Čo nesie v sebe dnes výkrik „Chceme slušné Slovensko“?

Profesor Peter Zajac o slušnosti hovorí, že má svoj povrch a vnútro. Na povrchu sa prejavuje ako slušné správanie a dnes, v časoch nevkusného vykrikovania a provokovania, je to dôležitejšie ako kedykoľvek predtým.

Vo vnútri, pokračuje Zajac, je však slušnosť aj niečím iným – je to schopnosť robiť v správnom čase správne veci. Inak povedané, vedieť rozoznať znaky časov a mať odvahu ich napĺňať, aj za cenu obetí. Aké sú v našom prostredí znaky čias? Len stručne niečo načrtnem.

Ľudovít Štúr v roku 1845 písal o slovenskej a slovanskej nedvižnosti nad rámec rodiny a obce, potrebe rovnováhy medzi pospolitosťou a jednotlivosťou a dodal: „kím ale toto príde, neslíchaňe veľká práca sa na to vinaložiť musí a velmi dlhí tok času v namáhaní tomto vzájemného sa virovnaňja ubehne“. Odvtedy ubehlo vyše 170 rokov a my dnes musíme konštatovať, že na Slovensku stále nie sme schopní nezištne sa angažovať nad rámec svojej rodiny, obce, v lepšom prípade regiónu. Nemáme na Slovensku vôľu trpezlivo sa starať o vzdelanie, kultúru, pamäť a vzájomnú ohľaduplnosť a na týchto atribútoch budovať hlbšie a trvácnejšie jednotu slovenskej pospolitosti. Naopak, stále badáme snahy vytvárať túto jednotu ľahšou cestou, na obraze nepriateľa, a vidíme, že miesto jednoty prichádza ešte väčšia polarizácia spoločnosti.

Toto má potom ďalšie dôsledky. Verejnú mienku na Slovensku dnes ovplyvňujú viaceré faktory. Na jednej strane, prostredníctvom internetových portálov alebo iných médií tu vyrastá myšlienka tzv. všeslovanskej vzájomnosti ako protiváhy voči morálne zdevastovanému Západu. Na druhej strane, západný svet nám podsúva tzv. politickú korektnosť, čo v dôsledkoch vytvára rovnako fiktívnu realitu života, ako je fiktívnou realitou chiméra o všeslovanskej vzájomnosti. Do tohto radikálne vstupuje problém migrácie, pred ktorý sme v Európe všetci postavení.

Slovensko vyše tisíc rokov patrí dejinami, náboženstvom, kultúrou a osudom do západnej civilizácie. Bolo súčasťou jej duchovnej i materiálnej sily, jej skúšok i zlyhaní. Ak je Európa kontinentom národov, ktoré ju obohacujú a zároveň z nej čerpajú, tak tadiaľto vedie cesta aj pre nás. Na Slovensku potrebujeme budovať dve identity: slovenskú a európsku. Slovenskú, v ktorej chceme zostať verní svojej tradícii, veriaci ľudia svojej viere; identitu, ktorá obsahuje racionalitu západu, ako aj emocionalitu východu a v ktorej si chceme podržať to, čomu sa ľudovo hovorí zdravý sedliacky rozum. Na druhej strane európsku, ktorá nás učí presahovať naše duchovné i fyzické hranice, ktorá nás učí solidarite a vzájomnej ohľaduplnosti a ktorá nás stále robí účastnými všetkých výdobytkov i zápasov tohto kontinentu. Tu hľadajme cestu z našej uzavretosti, nášho postoja k rôznym ideologickým i politickým trendom a rovnako k zložitému problému migrácie.

Pozrime sa v tomto kontexte na historickú Trnavskú univerzitu. V čase, keď Európu sužovali osmanské výboje, v Trnave prednášali a študovali ľudia z celej Európy. Vychádzali tu knihy v mnohých jazykoch. Z tohto prostredia vyrástlo nakoniec bernolákovské hnutie, ktoré postavilo základy slovenskej jazykovej identity a literatúry. Aké nevyspytateľné sú cesty dejín?! V čase všeobecného ohrozenia Európy sa vtedy v multikultúrnej Trnave rodili základy moderného slovenského národa.

Žijeme dnes zvláštny čas. Budúci rok budeme sláviť tridsať rokov od Nežnej revolúcie v Česko-Slovensku. Bol to čas obrovského spoločenského i politického vzopätia národov Európy. Bol to čas veľkej radosti a nádeje. Hlavným znakom vtedajších čias bolo zjednocovanie sa. Takto sa aj naše krajiny znovu vrátili do rodiny demokratických krajín starého kontinentu i sveta.

Dnes pozorujeme, že hlavnými znakmi týchto čias v Európe je nárast radikalizmu a trieštenie. V politike, spoločnosti, v cirkvi. A vo svete zúfalstvo a pochody miliónov ľudí. Nikto nevie, kde celý tento pohyb skončí.  Ale to kľúčové je, že pre tento čas sme sa narodili a máme v ňom podať svedectvo. Takýto čas si žiada statočných a verných ľudí. Je radostnou nádejou, že takýchto ľudí aj dnes doma, v Európe i vo svete stretáme.

Hneď na začiatku svojho príhovoru som zdôraznil, že čestný doktorát Trnavskej univerzity som prijal s ozajstným pohnutím. V tomto príhovore som sa pokúsil odôvodniť, v čom je táto univerzita pre mňa taká osobitá. Premýšľať o dávnej i novodobej histórii Trnavskej univerzity znamenalo premýšľať o dávnych, ale najmä novodobých zápasoch o duchovnú a demokratickú tvár Slovenska, na ktorých sa naša generácia, a ak môžem skromne dodať i ja, so všetkým nasadením podieľali. Bolo by popretím všetkých týchto zápasov, keby sme ich dnes nebrali ako veľkú výzvu do najbližšej i vzdialenej budúcnosti Slovenska. Želám Trnavskej univerzite do budúcnosti hodne síl a energie. Želám Vám, pán rektor Šmid, magnificencie, spectability, honorability a priatelia, veľa zdravia, radosti a osobných úspechov.

Odznelo ako inauguračný prejav po udelení čestného doktorátu Trnavskej univerzity v Trnave 13. 11. 2018.

Foto: truni.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo