Vladimír Palko: Ukrajina a chyby Západu

Pri stom výročí začiatku 1. svetovej vojny si kladieme otázku, ako sa mohli svetové mocnosti dostať do tak zničujúceho konfliktu. Neuveriteľne na nás pôsobila pred dvomi dekádami vojna v Juhoslávii. Dnes ťažko vieme uveriť, že na východe Ukrajiny prebieha občianska vojna. Takmer tristo civilných obetí zostreleného lietadla je veľkou tragédiou.

Ako k vojne došlo a kto s kým v nej bojuje? Nejde iba o Ukrajinu, ale ide o konflikt Západu a Ruska. Západ, to sme my všetci, najmä USA, EÚ, nová vláda v Kyjeve a aj my, Slovensko, ako malá súčasť tohto civilizačného okruhu.

Západ sa dopúšťa meta-chyby, ktorá spočíva v presvedčení, že poukazovanie na chyby či zlovôľu protivníka je postačujúca metóda. Mohla by byť postačujúca, ak by sa Západ sám nedopúšťal v minulosti chýb, ktoré vedú ku konfliktu bez ohľadu na to, či protivník je anjel alebo diabol.

Čo sa vyčíta Rusku

Zopakujme si, čo sa Rusku vyčíta. Že Putin je plukovník KGB. Že to nie je demokracia západného typu, ale semidemokracia, kde opozícia čelí obštrukciám. Že hlavné médiá slúžia moci. Že je tam veľká korupcia. Že kultúra medziľudských vzťahov je drsnejšia ako u nás. Že občas novinári doplatia na svoje písanie životom. Že na východe Ukrajiny pôsobia ruské tajné služby a živia konflikt. Že Rusko by považovalo za spravodlivú určitú revíziu umelých hraníc niektorých bývalých sovietskych republík. Že sociálne siete sú zanešvárené proruskou propagandou, ktorá je často lživá alebo prehnaná. Že ruskí politici klamú.

"Mnohé výhrady voči Rusku sú pravdivé. Otázka je, nakoľko sú tieto okolnosti relevantné pre vznik terajšej horúcej vojny. A či by sme sa ako ľudia racionálneho Západu nemali zamyslieť nad vlastnými nesprávnymi krokmi."

Zdieľať

Je to pravda. A nemožno zaručiť, že uvidíme i horšiu tvár Ruska.

Otázka je, nakoľko sú tieto okolnosti relevantné pre vznik terajšej horúcej vojny. A či by sme sa ako ľudia racionálneho Západu nemali zamyslieť nad vlastnými nesprávnymi krokmi.

Rozširovanie NATO - Monroeova doktrína naruby

Porovnajme kroky sovietskych/ruských predstaviteľov za ostatné štvrťstoročie s krokmi Západu. Koncom 80. rokov Gorbačovova "glasnosť" (čiže hovorenie pravdy) demoralizovala neostalinské režimy v satelitných krajinách, ako bol Husákov v Československu, Honeckerov vo východnom Nemecku, a ďalšie. Gorbačov dal najavo, že ak tieto režimy budú nahradené nekomunistickými, Sovietsky zväz nebude zasahovať. Ronald Reagan si podával ruku s Gorbačovom na Červenom námestí pred Kremľom. V roku 1988 sovietske vojská odišli z Afganistanu. V roku 1989 komunistické režimy vo východnej Európe zanikli a Gorbačov povedal OK. Varšavská zmluva zanikla a Gorbačov povedal OK. Súhlasil so zjednotením Nemecka. Nežiadal písomné záruky, že NATO sa nebude rozširovať na východ. Stačili slovné sľuby niektorých západných politikov. Z Československa odišli sovietske vojská.

V roku 1990/91 sa USA rozhodli vojensky vyhnať Saddáma Husajna z Kuvajtu a Gorbačov vyjadril súhlas. Celé desaťročia predtým kritizovali Sovieti americkú politiku na Blízkom východe vo všetkom.

V decembri 1991 sa zišiel ruský prezident Boris Jeľcin so svojimi kolegami z Ukrajiny a Bieloruska a rozpustili Sovietsky zväz. Úplný rozpad vôbec nebol samozrejmosťou. Pol roka predtým sa konalo referendum o zachovaní Sovietskeho zväzu. Niektoré malé republiky ho už bojkotovali, ale v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine drvivá väčšina vyjadrila želanie zotrvať v Sovietskom zväze.

Na správe o rozpustení Sovietskeho zväzu, ktorá nám znela ako rajská hudba, bolo najfascinujúcejšie, že sovietski/ruskí politici to urobili sami.

Boris Jeľcin k tomuto kroku pristúpil napriek tomu, že milióny Rusov sa v tom momente ocitlo v zahraničí. Najmä za hranicami, ktoré nakreslili ad hoc komunisti v dvadsiatych rokoch, keď založili Sovietsky zväz. V otázke Krymu, ktorý Chruščov daroval Ukrajine, postačila Rusom dohoda o tom, že Sevastopol ostane prístavom pre ruskú čiernomorskú flotilu.

"Dnešná doktrína Západu sa dá vykladať tak, že Rusko sa nemá čo starať do pomerov kilometer od svojich hraníc."

Zdieľať

V roku 2001 koalícia vedená USA podnikla inváziu do Afganistanu, ktorého vláda podporovala Al-Kájdu. Bolo to v čase najväčšieho amerického zranenia útokmi z 11. septembra. Putinovo Rusko umožnilo USA a jeho spojencom, aby zásobovanie americkej koalície prebiehalo cez ruské územie.

Zrekapitulujme politiku Západu voči Rusku. Je to politika rozširovania NATO ad absurdum. Nielen o stredoeurópske krajiny, nielen o pobaltské republiky. NATO vážne ašpiruje na ďalšie rozšírenie cez huntingtonovskú civilizačnú hranicu, ktorá je nemenná už tisíc rokov napriek mnohým vojnám a ktorá prechádza Ukrajinou. Generálny tajomník NATO Rasmussen vo februári potvrdil, že členstvo Ukrajiny je stále opciou. Za Kaukazom je stále otvorené členstvo Gruzínska. Dvadsaťročie nezávislosti Ukrajiny a Ruska je poznačené opakujúcimi sa spochybňovaniami užívania Sevastopolu ako sídla čiernomorskej flotily Rusmi. Sevastopol, Charkov a Doneck v NATO?

Pred desiatimi rokmi sa objavili plány NATO na rozmiestnenie protiraketového systému v strednej Európe, ktorý Rusko považuje za svoje ohrozenie (senátor John McCain po ruskej okupácii Krymu navrhol, aby americkou odpoveďou bolo obnovenie tohto plánu).

Čoskoro bude dvesto rokov, odkedy americký prezident James Monroe sformuloval doktrínu, podľa ktorej, stručne povedané, európske mocnosti sa nemajú čo starať do pomerov na západnej pologuli. Dnešná doktrína Západu sa dá vykladať tak, že Rusko sa nemá čo starať do pomerov kilometer od svojich hraníc.

Súčasťou politiky Západu je podpisovanie bianko šeku politikom, ktorým síce nemožno uprieť značnú legitimitu ich zámerov, ale ktorí povzbudení západnou podporou sú schopní eskalovať násilie. Gruzínsky prezident Saakašvili v roku 2008 odštartoval horúcu fázu vojny v Južnom Osetsku bombardovaním Cchinvali. Vo februári 2014 sa objavila šanca na pokojné ukončenie Janukovičovej vlády, keď traja európski ministri zahraničia sprostredkovali dohodu medzi Janukovičom a opozíciou, ktorá už na druhý deň pre opozíciu neplatila. Západ to akceptoval.

"Takáto politika Západu je stratou citu pre mieru a znamená to konflikt, nech by sedel v Kremli ktokoľvek. Je to takmer fyzikálny zákon."

Zdieľať

Takáto politika Západu je stratou citu pre mieru a znamená to konflikt, nech by sedel v Kremli ktokoľvek. Je to takmer fyzikálny zákon. A dokazovanie, že protivník je podliak, či klamár, nie je riešením.

Napokon, v uniknutom rozhovore povedal poľský minister Radek Sikorski, že americko-poľské spojenectvo v NATO dostáva Poliakov do konfliktu s Rusmi. A že vytvára falošný pocit bezpečia. Slová Sikorského sú o to významnejšie, že Sikorského rozhodne nemožno obviňovať z dovtedajšieho protiamerického zamerania. Sikorski viedol neokonzervatívny think-tank AEI, ktorý vlastne ideologicky produkuje americkú zahraničnú politiku za ostatné štvrťstoročie.

Západ nevníma časť reality

Západ nepriamo, ale občas i priamo, hovorí, že za vojenský konflikt na východe Ukrajiny, je zodpovedné výlučne Rusko. Že nebyť ruskej politiky, nikto by nebojoval. Že všetci, čo bojujú proti Kyjevu, sú Rusi z Ruska. Nuž, nie je to pravda. I keď podpora bojujúcich separatistov zo strany obyvateľstva nie je nejaká drvivá, nie je ani zanedbateľná. Západ nečíta Huntingtona, ktorý popísal už pred dvomi dekádami Ukrajinu ako civilizačne rozštiepenú krajinu. Je jasné, že časť Ukrajincov sa vidí ako súčasť Západu a nie sú to žiadni banderovci, ako ich paušálne nálepkuje ruská propaganda. Obyvatelia Ľvova nikdy nebudú chcieť mať nič spoločné s Rusmi.

Ale pre mnohých Ukrajincov na východe je neprirodzené robiť rozdiely medzi Rusmi a Ukrajincami a títo odmietajú protiruskú rétoriku. V referende hlasovali za osamostatnenie od Kyjeva. Tisíce z nich už ušli aj s rodinami pred vojnovým násilím do Ruska, kde našli útočisko. Neutekali na západ Ukrajiny. Nevidia Rusko ako príčinu svojho utrpenia.

Snažiť sa strhnúť štát s takto rozdeleným obyvateľstvom celý na západ alebo na východ znamená tenziu, ktorá krajinu trhá. A že úmysly sú dobré, nie je rozhodujúce.

Čo ponúkol Kyjev východu Ukrajiny?

"Popri demaskovaní protivníka by sa na Západe žiadalo demaskovanie vlastných chýb a revízia politiky. Aby sa zabránilo ešte väčšej vojne."

Zdieľať

V roku 1989 stáli na novembrových tribúnach na Slovensku i slovenskí Maďari. Sily Novembra vedeli, že slovenským Maďarom musí byť jasne povedané, že sa s nimi politicky ráta. Túto politiku húževnato robili až doteraz a často to bola veľmi nevďačná úloha. Slovensku však pomohla.

Po páde Janukovyčovej vlády nová vláda, ktorá v zásade niesla v sebe étos odporu voči gaunerstvu dovtedajšej vlády, nepochopila, že ukrajinským Rusom v tej chvíli najväčšej zraniteľnosti štátu musí ponúknuť pozitívnu víziu, v ktorej sa musia uvidieť. Ale ponúkla im iba obmedzenie ruštiny a nepriateľstvo s Ruskom. Bolo to zlyhanie za tichej podpory Západu. Inak v celej Európe Západ úzkostlivo dozerá na dodržiavanie práv etnických menšín. Niekedy im dokonca vytvorí štát, ako v Kosove.

Popri demaskovaní protivníka by sa na Západe žiadalo demaskovanie vlastných chýb a revízia politiky. Aby sa zabránilo ešte väčšej vojne.

Vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra SR a predseda KDS. Napísal knihy Boj o moc a tajná služba a Levy prichádzajú.

Ilustračné foto: mil.gov.ua

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo