František Zamkovský: Vrátil sa zo Sviečkovej, okolie ho vysmialo

František Zamkovský je úpne obyčajný a jednoduchý 73-ročný človek. S dvomi kamarátmi sa vybral v roku 1988 na Sviekčovú manifestáciu. Výsluchy pred ŠtB však neboli jedinou nepríjemnosťou. Po návrate domov dostával od okolia nepekné prezývky. Napriek všetkému by išiel na Hviezdoslavovo námestie znovu. Prečítajte si o tomto nenápadnom hrdinovi v práci žiačok základnej školy z Kežmarku.

Detstvo a život

František Zamkovský sa narodil 6. februára 1941 v obci Toporec pri Kežmarku, kde aj vyrastal so svojou rodinou. Pochádzal z početnej kresťanskej rodiny. Mal šiestich súrodencov - tri sestry a troch bratov. Bol spomedzi nich druhý najmladší. „Roboty bolo dosť, mali sme pole. Otec bol roľník, takže sme boli vždy zamestnaní,“ hovorí o svojom detstve. Základnú školu navštevoval v Toporci. Chodil tam rád, no priznal, že čím bol starší, tým bolo na ňu menej času. Neskôr už musel pomáhať rodičom doma a na poli.

Neskôr chodil do školy do Podolínca, no začal sa zajakávať. Túžil ísť na gymnázium, ale pre problémy s rečou sa mu to nepodarilo. Rád však maľoval a vyrezával z dreva. Nakoniec sa vyučil za klampiara a dostal prácu. „Dostával som len päť korún na hodinu,“ zaspomínal. Neskôr robil šoféra.

Veľmi významnú úlohu zohrala v jeho živote bratrancova svadba. Spoznal sa tam s budúcou manželkou Ľudmilou. V roku 1965 sa zobrali a presťahovali do Vojňan. Zamkovský so svojou manželkou vychovali dve deti Bystríka a Máriu. Bystrík má šesť detí a dcéra Mária tiež šesť. Starí rodičia sa tak tešia z 12 vnúčat, ktoré bývajú vo Vojňanoch.

Sviečková

„Utláčali nás, ako mohli,“ spomína Zamkovský na komunizmus. O Sviečkovej manifestácii sa dozvedel cez rádio Vatikán, ktoré počúval každý deň. Hneď bol pevne rozhodnutý, že ide. Jeho rodina o pláne nevedela. Jediným problémom bolo vybaviť si voľno v práci. Nadriadený mu to totiž nechcel dovoliť. Pridali sa k nemu aj kamarát a kolega Martin Pavličko a tiež kamarát Michal Gáborčík.

"Prečo tam išli? Pre nespokojnosť s režimom a za nových biskupov."

Zdieľať

Prečo tam išli? Pre nespokojnosť s režimom a za nových biskupov. Na manifestáciu si so sebou nebral nič, iba sviečku hromničku. Do Bratislavy cestovali autom Pavličku. Na Starých horách si urobili krátku zastávku, bol práve mariánsky sviatok. Omšu síce zmeškali, no dostali aspoň požehnanie a to ich povzbudilo. Do Bratislavy dorazili približne o jedenástej hodine pred obedom.

Prvý dojem nebol príjemný - všade stáli policajné a hasičské autá. Ich cesta neviedla rovno na manifestáciu. Chceli si pozrieť aj galériu, údajne tam mal byť oltár z Vojňan, ale nenašli ho. Neskôr sa už však vybrali na námestie, kde sa malo všetko začať o šiestej hodine večer. Cestou narazili na malý kostolík, v ktorom sa ľudia modlili. Potom zobrali všetci sviečky do rúk a ich cesta smerovala k Národnému divadlu.

Zamkovský ďalej spomína na veľký hukot. Polícia účastníkov manifestácie tlačila naspäť, aby sa nedostali na námestie. Začali púšťať vodne delá. „No bolo to jedno, lebo zároveň aj pršalo,“ hovorí Zamkovský. Polícia nebola príjemná, práve naopak, správala sa veľmi kruto. Vrieskali, aby všetci zhasili sviečky. Medzi davom ľudí boli nasadení tzv. provokatéri, ktorí mali za úlohu vyprovokovať ostatných.

Keďže Zamkovský nebol priamo na námestí, tak nevedel, čo sa dialo. Počul iba to, že hrá slovenská hymna a do toho bolo počuť výkriky ľudí. Kričali: „Nebi ho, nebi!“ To im naznačovalo, že situácia na námestí je oveľa horšia, ako si myslel. Polícia tam bola ráznejšia a používala aj násilie. „Eštebáci to už mali vymyslené. Autá stáli tak, aby nedovolili ľuďom spojiť sa s ľudmi na námestí. S autami do nás narážali, bolo im jedno, či idú po parku, či po ceste, jednoducho nás utláčali. Keď sa niekto vzpieral, zmlátili ho. Postupne mlátili hlava nehlava, starý -  mladý, jednoducho im to bolo jedno.“

Ľudia pri Národnom divadle čakali, potom Zamkovský zazrel, ako prichádza veľké vodné delo, ktoré zrážalo ľudí na zem. Niekedy sa kotúľali aj pár metrov. Zamkovský vtedy zvolal, aby išli preč, no nepodarilo sa im to. Keď prišli k zaparkovanému autu, čakalo ich nemilé prekvapenie. Bola tam polícia a vravela, nech dajú ruky hore, prezreli im vrecká, či nemajú nejaké zbrane a vzali si ich zo sebou do auta. Keď sa polícia Zamkovského pýtala, prečo tam prišli, odpovedal: „Prišli sme na nákupy.“ Jeho kamarát Martin totiž kúpil v Bratislave pre svoje deti hračku.

Spomienky na vypočúvanie

O siedmej hodine večer ich vzali do budovy „U dvoch levov“. Opäť ich prehľadali a postavili tak, aby sa pozerali len na stenu, nesmeli sa rozprávať so žiadnym susedom. Ak sa náhodou niekto otočil alebo sa rozprával, polícia reagovala prehnane, bili ich. „Ja som gymnazista, študujem, musím ísť do školy, prečo ma zatýkate?!“ kričal akýsi mladý chlapec a snažil sa komunikovať s Františkom Zamkovským. „Ja študujem na Gymnáziu v Kežmarku, lyžiarsky odbor.“ Ale Zamkovský s ním nechcel komunikovať, nechcel si robiť zbytočné problémy a taktiež nemohol nikomu veriť, čo ak by to použili proti nemu.

"Na výsluchu sa ich pýtali otázky typu: Načo ste tam boli? Prečo? Čo nemáme slobodu? Kto vás tam volal? Ako ste sa o tom dozvedeli?"

Zdieľať

Na chodbe stáli skoro štyri hodiny. Potom ich posadili do miestnosti. V zasadačke bola veľmi napätá atmosféra, pretože nikto nevedel, čo sa s nimi stane. Pavličko so Zamkovským sa snažili políciu nevyprovokovať, mali strach. Manželka Pavlička mala veľké obavy, vtedy mali jeho deti sedem, päť a dva roky. V miestnosti bolo množstvo policajtov, ktorí aj v zasadačke útočili na ľudí, či už slovne, alebo fyzicky. Postupne im brali odtlačky prstov, fotili ich. Potom ich začali pomaly po jednom brať na výsluch. Bolo to až okolo pol druhej nadránom. Zamkovský si všimol, že ten mladík, ktorý robil taký veľký rozruch a kričal, že študuje, tam už nie je. Potom ich vzali do inej sály. Kamaráti nášho nenápadného hrdinu boli už vypočutí, iba on nie.

Otázky ŠtB

Na výsluchu sa ich pýtali otázky typu: „Načo ste tam boli? Prečo? Čo nemáme slobodu? Kto vás tam volal? Ako ste sa o tom dozvedeli?” A stále dookola... Podľa Zamkovského bolo vidno, že mali svoje príkazy. „No a tiež, keď človek už stratí nervy, tak povie, že nemáme biskupov a nie sú obsadené stolce a podobne. Tiež som potom povedal: Keby som vedel, že vám to bude tak vadiť, tak tu ani nejdem.“

Na výsluchu bol pol až trištvrte hodiny. Aj keď mu polícia nijako fyzicky neublížila, už len to, že ho ŠtB vypočúvala, bolo preňho ťažké. Na policajnej stanici ich nechali približne dvanásť hodín. Hneď po prepustení sa so svojimi kamarátmi vybrali hľadať auto, ktoré im predtým zhabali.  Podarilo sa im ho nájsť, no na úplne inom mieste.

Cestou domou ich stopla ŠtB, ktorá sa pýtala, ako sa dostali do Bratislavy. No oni nevedeli odpovedať, pretože ani sami nevedeli, ako sa do hlavného mesta dostali bez odstavenia. No eštébaci to nevedeli pochopiť. Rodina Zamkovského na neho nebola po návrate veľmi hrdá. Vravela mu, že tam išiel zbytočne, veď sa mali dobre. „Ja som bol z toho vedľa,“ hovorí Zamkovský s tým, že nemá dobré spomienky na to, ako na celú situáciu reagovali ľudia z jeho okolia. Dávali mu nepekné prezývky, napríklad sviečkar.

Otvorený spôsob rozprávania Zamkovského a jeho kamarátov nás dojal. Bolo zvláštne, ako taký jednoduchý človek dokázal omnoho viac, akoby sme očakávali. Keď nám rozprával svoje zážitky a keď sme sa pozreli na jeho tvár a v očiach sme videli slzy, nebolo nám to ľahostajné. Bolo to ťažké pre každého, kto tam bol. Zadržanie, vypočúvanie, fotenie... To všetko bolo na psychiku obyčajného človeka veľa. Napriek tomu neoľutoval, že tam bol a na sviečkovej manifestácii by sa určite zúčastnil znovu.

Anna Mária Duľová, Adela Kučkovská, Veronika Dvorožňáková, Diana Šmidová
Autorky sú žiačkami Základnej školy Dr. Daniela Fischera v Kežmarku.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 5. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 15. novembra 2013 v Banskej Bystrici. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív autorov a p. Zamkovského. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo