Etika vojny a mieru

Vojna je jednou z vecí, ktoré sú staré ako ľudstvo. Keď sa pozrieme na mapu sveta, uvidíme množstvo miest, kde ozbrojený konflikt prebehol, prebieha, alebo sa k nemu schyľuje.

Všetky doterajšie snahy o vykorenenie vojny z ľudskej skúsenosti a nastolenie trvalého mieru zostávajú vo sfére zbožných prianí a utopistických politických teórií. Mnohí kresťania sa modlia za mier a túžia ho prinášať do nášho zlomeného sveta. Žijú v nádeji, že príde čas, kedy si ľudia „z mečov ukujú radlice a zo svojich kopií vinárske nože“ (Izaiáš 2:4) a keď „bude vlk bývať s baránkom“ (Izaiáš 11:6), avšak sú si vedomí, že táto nádej môže byť plne realizovaná iba v eschatologickom Božom kráľovstve.

Základná príčina vojen

Z kresťanskej perspektívy nie sú vojny dôsledkom zlej štruktúry štátu alebo nesprávneho medzinárodného usporiadania, hoci tieto samozrejme významným spôsobom ovplyvňujú frekvenciu a rozsah vojnových konfliktov. Sv. Augustín nám vo svojich Vyznaniach pripomína, že „nepokojné je ľudské srdce, dokiaľ nespočinie v Bohu“ a práve tu treba hľadať primárnu príčinu konfliktov v medziľudských vzťahoch, ktoré môžu vyústiť až do vojny. Človek bol stvorený na obraz Boží (imago Dei) a zo svojej prirodzenosti túži po láske a mieri, avšak súčasne je poznačený hriechom, ktorý sa okrem iného prejavuje túžbou po moci a vláde nad inými (libido dominandi). Politická teoretička Jean Bethke Elshtainová sa vo svojom diele často zamýšľa nad Augustínovým konceptom libido dominandi, ktorý „narúša ľudskú osobnosť, manželstvo, rodinu a všetky ostatné ľudské spoločenské vzťahy“. Ak nie je tento impulz dostatočne spútaný, môže sa stať hnacou silou k podnieteniu alebo pripojeniu sa k nespravodlivej vojne.

Tradícia spravodlivej vojny

Žiadne ľudské konanie nemôže byť vyňaté z morálneho posudzovania a toto platí predovšetkým v oblastiach, ktoré sa priamo dotýkajú života a smrti. Politický realizmus oddeľuje etiku od politiky a na použitie vojenskej sily odmieta aplikovať akékoľvek morálne kritériá. Pre klasických realistov je etika nerelevantnou pre politiku z dôvodu, že podľa nich buď neexistujú univerzálne platné morálne pravidlá, alebo ak existujú, tak nie sú aplikovateľné v politickej aréne. Nezriedka sa medzi nimi stretávame s cynickým pohľadom – vychádzajúcim z príliš pesimistického pohľadu na ľudskú prirodzenosť – že akákoľvek zmienka o etike v medzinárodných vzťahoch je iba dymovou clonou, ktorá slúži na zakrytie skutočných zámerov politických hráčov. Prioritným záujmom štátu je ochrana vlastnej bezpečnosti a národných záujmov a tieto by mali v kontexte Realpolitik slúžiť ako jediný riadiaci princíp pri deliberáciách o použití vojenskej sily. V priamom kontraste realizmu stoja rôzne verzie sekulárneho a náboženského pacifizmu, ktoré považujú každú vojnu za morálne nezdôvodniteľnú. V kresťanskej tradícii zastáva pacifizmus minoritnú pozíciu a je zväčša (hoci nie exkluzívne) obmedzený na menšie protestantské cirkvi, ktoré majú pôvod v hnutí Anabaptizmu.

"Tradícia spravodlivej vojny so svojou viac ako 1500 ročnou históriou prechádzala vývojom a vo svetle nových výziev 21. storočia sa naďalej formuje. O rozvoj tejto tradície sa zaslúžili najmä kresťanskí filozofi a teológovia."

Zdieľať

Alternatívou k vyššie uvedeným spôsobom uvažovania o vojne v západnom politickom myslení sa stala tzv. tradícia spravodlivej vojny, ktorá nepopiera prínos realizmu a pacifizmu pre morálne uvažovanie o vojne, avšak v konečnom dôsledku považuje oba prístupy za neadekvátne a z rôznych dôvodov pomýlené. Tradícia spravodlivej vojny so svojou viac ako 1500 ročnou históriou prechádzala, podobne ako každá iná významná tradícia, vývojom, počas ktorého sa formovala a vo svetle nových výziev 21. storočia naďalej formuje. O rozvoj tejto tradície sa zaslúžili najmä kresťanskí filozofi a teológovia – v prvom rade Augustín, ale tiež Tomáš Akvinský, Francisco de Vitoria, Francisco Suárez, Martin Luther, či Paul Ramsey – avšak k jej rozvoju prispel napríklad aj právnik Hugo Grotius a v súčasnosti historik James Turner Johnson, politický teoretik Michael Walzer, alebo už skôr zmienená Jean Bethke Elshtainová. Významné dohody medzinárodného práva – ako Haagske alebo Ženevské konvencie, sú výraznou mierou ovplyvnené myslením tradície spravodlivej vojny, hoci bez priameho odkazu na kresťanstvo.

Jednotlivé aspekty tejto tradície sú prirodzene otvorené na rôzne interpretácie zvnútra i zvonku, avšak podobne ako teologická diverzita vo vnútri kresťanskej tradície nerobí túto tradíciu nerelevantnou pre uvažovanie o zásadných otázkach ľudskej existencie, tradícia spravodlivej vojny poskytuje užitočný rámec pre informované morálne uvažovanie o vojne. Tradícia je pevne zakotvená v morálnom realizme a pracuje na základe predpokladu, že pravdivosť morálnych tvrdení je nezávislá od subjektívneho názoru jednotlivca a môže, ale aj nemusí, byť v súlade s morálkou partikulárnej kultúry alebo s výsledkom spoločenskej dohody. Ďalej predpokladá, že ľudské bytosti sú schopné (aj keď nedokonalo) morálneho rozlišovania a konania a morálne apely a výzvy k zodpovednosti majú moc (aj keď obmedzenú) ovplyvniť rozhodovanie politických aktérov. Jej hlavným cieľom je – podľa porozumenia autora článku – na jednej strane morálne zdôvodniť použitie vojenskej sily a na strane druhej limitovať jej deštruktívnu moc.

Kritériá spravodlivej vojny

Etické normy súvisiace so spravodlivou vojnou rozdeľujeme do dvoch základných kategórií: prvá pojednáva s morálnym zdôvodnením oprávnenosti zahájenia ozbrojeného konfliktu (jus ad bellum) a druhá so správaním sa počas vojny (jus in bello). V posledných rokoch sa niektorí teoretici začali seriózne zamýšľať nad morálnymi kritériami, ktoré by mali byť aplikované po ukončení vojny (jus post bellum). Ako by sa dalo očakávať v súvislosti s každou komplexnou tradíciou, teoretici sa nie vždy zhodnú na presnom počte kritérií spravodlivej vojny, ich jednotlivej dôležitosti a najmä ich interpretácii a konkrétnej aplikácii. Niektorí interpretujú kritériá viac dogmaticky a rigidne, zatiaľ čo iní používajú flexibilnejšiu hermeneutiku, vnímajúc kritériá ako nedokonalý, avšak dôležitý nástroj pre zmysluplnejšie morálne uvažovanie o vojne.

Hlavnou úlohou kritérií jus ad bellum je z morálneho hľadiska posúdiť, v akých výnimočných prípadoch je možné použiť donucovaciu silu v rámci vojenského zásahu. Existuje najmenej päť kritérií, ktoré sem spadajú: vyhlásenie vojny legitímnou autoritou, kvôli spravodlivej príčine, so správnym úmyslom, s primeranou nádejou na úspech a vojna ako posledná možnosť. Dve vzájomne prepojené jus in bello kritériá sú diskriminácia a proporcionalita. V tomto článku nie je možné sa jednotlivými kritériami hlbšie zaoberať – slovenský čitateľ má túto možnosť napríklad skrze pozoruhodnú monografiu Ivana Koniara Tradícia spravodlivej vojny: teória alebo teórie?, ktorej recenzia sa objavila aj na tomto portáli (www.postoy.sk/spravodliva_vojna). Pozrime sa však stručne na jednotlivé kritériá, z ktorých pozostáva tradícia spravodlivej vojny – a ako ich interpretuje Jean Bethke Elshtainová. Elshtainová prezentuje unikátny hlas medzi súčasnými teoretikmi spravodlivej vojny – nielen preto, že o vojne väčšinou píšu (a aj v nej bojujú) muži, ale v 21. storočí je tiež výnimočné stretnúť významnú politickú teoretičku pôsobiacu na prestížnej svetovej univerzite, pre ktorú bol hlavným zdrojom inšpirácie náboženský mysliteľ žijúci pred viac ako 1500 rokmi – Augustín.

"Hlavnou úlohou kritérií jus ad bellum je z morálneho hľadiska posúdiť, v akých výnimočných prípadoch je možné použiť donucovaciu silu v rámci vojenského zásahu. Existuje najmenej päť kritérií, ktoré sem spadajú."

Zdieľať

Legitímna autorita

Aby vojna mohla byť považovaná – v našom zmysle slova – za spravodlivú, musí byť začatá a vedená „legitímnou autoritou“. Cieľom tohto kritéria je „zabrániť náhodnému, súkromnému a neobmedzenému násiliu“. Kto má právomoc autorizovať použitie vojenskej sily? Hoci Elshtainová zastáva názor, že jednotlivé štáty by sa mali usilovať prezentovať silný argument pred medzinárodným spoločenstvom – objasňuje, že v kontexte tradície spravodlivej vojny môže byť vojna považovaná za legitímnu, aj keď bola vyhlásená iba jedným alebo koalíciou viacerých štátov. Berúc v úvahu, že každý zo stálych členov Bezpečnostnej rady OSN má možnosť zablokovať autorizovanie použitia vojenskej sily skrze právo veta, vzhľadom na tragickú neschopnosť OSN zasiahnuť proti genocídam a zločinom proti ľudstvu, alebo korupciu a zneužitie programu „Ropa za potraviny“, je Elshtainová skeptická voči schopnosti OSN zabezpečiť základný medzinárodný poriadok nevyhnutný k tomu, aby ľudia mohli žiť minimálne slušný život. Je dôležité tiež dodať, že žiaden štát sa pripojením k OSN a medzinárodnému spoločenstvu nezbavuje svojej politickej suverenity a práv, ktoré z nej vyplývajú.

Spravodlivá príčina

Jedným z najdôležitejších kritérií morálne zdôvodniteľnej vojny je „spravodlivá príčina“. Agresívne, dobyvačné, alebo „sväté“ vojny sú zakázané. Naopak, vojnu, ktorá je reakciou na neoprávnenú agresiu nasmerovanú voči vlastnej krajine (sebaobrana) alebo inej krajine (humanitárna intervencia), je možno označiť za spravodlivú. Zatiaľ čo právo na sebaobranu je všeobecne akceptované ako spravodlivá príčina vojny, otázka humanitárnej intervencie je zložitejšia. Elshtainová v tejto súvislosti víta vznik koncepcie „Zodpovednosť chrániť“ (Responsibility to Protect), ktorá bola iniciovaná Kanadskou vládou v roku 2001 a schválená OSN v roku 2005, a ktorá sa snaží reagovať na zlyhania štátu zabezpečiť základnú bezpečnosť a poriadok pre svojich občanov a zabrániť ich vystaveniu genocíde, vojnovým zločinom, etnickým čistkám a zločinom proti ľudskosti. Zlyhanie politickej zodpovednosti medzinárodného spoločenstva ako celku, ako aj jednotlivých krajín, malo napríklad za následok genocídu v Rwande – hrôzostrašný masaker, odohrávajúci sa presne pred dvadsiatimi rokmi, počas ktorého v priebehu sto dní zahynulo viac ako 800 tisíc mužov, žien a detí. V takomto prípade sa štát z morálneho hľadiska nemôže skrývať za svoju vestfálsku zvrchovanosť, ale vystavuje sa legitímnej intervencii, cieľom ktorej je obnova mieru.

Správny úmysel

Tretím kritériom, ktoré s predošlým úzko súvisí, je „správny úmysel“. Často dochádza k omylu, keď sa princíp správneho úmyslu, napríklad pri humanitárnej intervencii, zamieňa s požiadavkou „absolútnej nezištnosti“. Zatiaľ čo kantovský prístup, ktorý Elshtainová odmieta, trvá na čistote úmyslu, augustínovský nám pripomína, že ľudské motívy sú vždy zmiešané. Žiadny človek nedokáže konať z pohnútok rýdzeho altruizmu, hoci pochopiteľne niektorí sa tomuto ideálu približujú viac než iní. Z tohto pohľadu je nielen nemožné, aby štát konal bez akéhokoľvek vlastného záujmu pri použití vojenskej sily, ale podľa Elshtainovej „absolútna nezištnosť by bola, zo samotnej definície, závažným zlyhaním zodpovednosti štátu“, pretože hlavným dôvodom pre existenciu štátu je „chrániť svojich občanov a obhajovať národné záujmy“. Vzhľadom k tomu, aké ťažké je zistiť skutočnú motiváciu ľudského srdca a z akých komplexných motívov pozostáva ľudské správanie, nie je príliš prekvapujúce, že Elshtainová kladie vo svojich spisoch relatívne nízky dôraz na toto kritérium. Ak je primárnym cieľom vojny zachovanie alebo obnovenie spravodlivého mieru, od ktorého závisí ľudské blaho a rozkvet, zjednodušene možno povedať, že vojna je vedená so správnym úmyslom.

Primeraná nádej na úspech

Ďalšie kritérium vypovedá o podmienke, aby predtým, ako sa štát rozhodne vstúpiť do ozbrojeného konfliktu, obozretne zvážil, či existuje „primeraná nádej na úspech“. Toto kritérium je zamerané na analýzu nákladov a prínosov a vychádza z predpokladu schopnosti dostatočne predvídať priebeh a výsledok vojny. Podľa tohto kritéria sú spravodlivé tie vojny, kde existuje pravdepodobnosť, že skončia úspechom a obete na ľudských životoch a materiálne straty nebudú vynaložené zbytočne. Elshtainová sa diskutovaným kritériom zaoberá pomerne málo, čiastočne možno aj preto, že v súvislosti s vojenskou prevahou USA a NATO, je v poslednom štvrťstoročí oveľa relevantnejší napríklad princíp „spravodlivej príčiny“ alebo „diskriminácie“. Aplikácia diskutovaného princípu môže byť nejednoznačná – nie vždy je možné správne predpokladať, čo bude nasledovať po zahájení ozbrojeného konfliktu a tiež „úspech“ môže byť definovaný a meraný rôzne. Otvorenou zostáva aj otázka, aký postoj zaujať k legitímnym hnutiam odporu, ktoré nemusia v danom čase naplniť požiadavku pravdepodobnosti úspechu, avšak z dlhodobého hľadiska môžu zohrať významnú symbolickú úlohu a významnou mierou prispieť k pádu diktátorského režimu.

Posledná možnosť

Elshtainová uvádza, že kritérium „posledná možnosť“ patrí k novším kritériám v rámci tradície spravodlivej vojny a napríklad u Augustína ho explicitne nenachádzame. Podľa Elshtainovej interpretácie, toto kritérium nemá v úmysle prinútiť legitímnu autoritu vyskúšať všetky predstaviteľné možnosti predtým, ako začne vojnový konflikt, mala by však všetky rozumné možnosti seriózne zvážiť. Hľadanie diplomatických riešení, využitie ekonomických sankcií – ktoré nemusia byť vždy lepším riešením, ako použitie donucovacej sily – alebo uplatnenie vojenských operácií nevojnového charakteru, by mali väčšinou predchádzať použitiu vojenskej sily v ozbrojenom konflikte. Tento proces hľadania by však nemal trvať ad infinitum a nemôže byť tiež použitý iba ako zámienka k zbaveniu sa politickej zodpovednosti zasiahnuť v morálne zdôvodniteľnej vojne. Elhstainová sa teda prikláňa k tým teoretikom, ktorí uprednostňujú menej prísny výklad tohto kritéria, poukazujúc na skutočnosť, že príliš legalistický výklad je typický pre tzv. funkcionálnych pacifistov – osoby, ktoré na jednej strane tvrdia, že existujú morálne zdôvodniteľné vojny, avšak rigidita interpretácie kritérií, z ktorých tradícia spravodlivej vojny pozostáva, nasadzuje latku tak vysoko, že žiadna vojna ju nemôže prekonať.

Diskriminácia a proporcionalita

Ďalšie dôležité kritérium v rámci tradície spravodlivej vojny – „diskriminácia“ – zdôrazňuje potrebu rozlišovania medzi legitímnymi a nelegitímnymi cieľmi, voči ktorým smie byť vojenská sila použitá. Vo všeobecnosti platí, že legitímnym cieľom sú osoby aktívne zapojené do ozbrojeného konfliktu a nelegitímnym cieľom sú všetky neozbrojené alebo odzbrojené osoby. Podľa Elshtainovej, „civilisti nesmú byť nikdy zamýšľaným cieľom“, a preto použitie atómových, chemických, alebo biologických zbraní, ako aj nevyberavé bombardovanie, vníma ako porušenie princípu diskriminácie. Pri vojnách vždy dochádza k obetiam na civilnom obyvateľstve, avšak predmetné kritérium poukazuje na nutnosť vyvinutia maximálne možného úsilia, aby sa minimalizoval počet mŕtvych civilistov a zbytočné ničenie infraštruktúry. Ako Elshtainová uvádza, v kontexte tradície spravodlivej vojny je „omnoho lepšie riskovať životy vlastných bojovníkov, než životy ‚nepriateľských’ detí“. Moderná technológia a relatívna účinnosť presne navádzanej munície (PGM) výrazne zvyšuje možnosť rozlíšenia medzi legitímnymi a nelegitímnymi cieľmi vo vojenských operáciách. Avšak jedným dychom treba dodať, že strata nevinného ľudského života je a vždy zostane tragédiou. Podobne ako predošlé kritériá, ani toto sa nezaobíde bez morálnej ambiguity a ťažkých rozhodnutí – čo robiť napríklad v prípadoch, keď brutálny diktátor používa civilné obyvateľstvo, vrátane detí, ako ľudský štít na svoju ochranu.

Kritérium „proporcionalita“ vyžaduje, aby miera a povaha použitej donucovacej sily bola primeraná legitímnym cieľom vojny. Nielen nevyberavé, ale aj nadmerné použitie sily v ozbrojenom konflikte sú v kontexte tradície spravodlivej vojny zakázané.

Slovo na záver

Vyššie uvedené kritériá je samozrejme možné interpretovať a aplikovať rôzne, čo najmä tých, ktorí sa dožadujú jednoduchých odpovedí v komplexnom morálnom univerze, môže viesť k zmätku či dokonca frustrácii. Ak tieto kritériá pojmeme nie ako legalistický kontrolný zoznam, ktorého použitie často vedie k simplistickému moralizovaniu alebo naopak k morálnemu triumfalizmu, ale ako užitočný rámec pre morálne uvažovanie, tradícia spravodlivej vojny nám poskytne dôležité koncepty a slovnú zásobu potrebnú pre zmysluplný verejný diskurz o etike vojny a mieru všeobecne a aj vojnách konkrétne.

S Elshtainovej interpretáciou (a samozrejme tiež aplikáciou) jednotlivých kritérií spravodlivej vojny môžeme v rôznej miere nesúhlasiť – pre profesorku Elshtainovú bolo napokon vždy dôležitejšie ukázať študentom, ako môžu o komplexných morálnych otázkach premýšľať, než im povedať, čo si majú myslieť. Schopnosť rozpoznať hodnotu dobrej myšlienky, s ktorou nesúhlasíme, však patrí medzi základnú výbavu človeka so zrelým etickým myslením.

Na záver treba dodať, že v súvislosti s diskutovanou témou by bolo užitočné poskytnúť príklady vojnových konfliktov, ktoré by ilustrovali, kedy boli – podľa výkladu konkrétneho autora – jednotlivé kritériá spravodlivej vojny dodržané a kedy naopak porušené. Komplexné témy však nie je možné plne obsiahnuť v jednom krátkom článku, a preto sa nad aplikáciou týchto kritérií budeme musieť zamyslieť inokedy.

Ľubomír Martin Ondrášek
Autor je doktorandom na University of Chicago. V minulosti externe prednášal na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone a odborne spolupracoval s Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví a Cirkevným odborom Ministerstva kultúry SR. Je prezidentom a spoluzakladateľom neziskovej organizácie Acta Sanctorum, Inc. so sídlom v Chicagu, IL, USA.

Ilustračné foto: flickr.com (licencia Creative Commons)

Vybraná bibliografia:

Elshtain, J. B., ‘Augustine’, in Peter Scott and William T. Cavanaugh (eds.), The Blackwell Companion to Political Theology (Oxford: Blackwell Publishing Ltd, 2004).
Elshtain, J. B., Augustine and the Limits of Politics (South Bend, IN: Notre Dame University Press, 1996).
Elshtain, J. B. (ed.), Just War Theory (New York: New York University Press, 1992).
Elshtain, J. B., Just War Against Terror: The Burden of American Power in a Violent World (New York: Basic Books, 2003).
Elshtain, J. B., ‘Just War Tradition’, Class Lectures (University of Chicago, Spring 2008).
Elshtain, J. B., ‘Just War and Humanitarian Intervention’, Ideas from the National Humanities Center (Volume 8, Number 2, 2001), 1-21.
Elshtain, J. B. ‘The Just War Tradition and Natural Law’, Fordham International Law Journal (Volume 28, Number 3, 2004), 742-755.
Elshtain, J. B., ‘On Never Reaching the Coast of Utopia’, International Relations (Issue 28, 2008), 141-172.
Elshtain, J. B., ‘Why Augustine? Why Now?’, Theology Today (Volume 55, April 1998), 5-14.
Elshtain, J. B., Women and War (New York: Basic Books, 1987).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo