Emília Sičáková-Beblavá sa narodila v roku 1975 v Snine. Vyrastala v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Vyštudovala Ekonomickú univerzitu v Bratislave a absolvovala aj študijný pobyt na Yale University. Od roku 1998 do roku 2009 bola prezidentkou Transparency International Slovensko. Od roku 2017 je vysokoškolskou profesorkou, pôsobí na Ústave verejnej politiky Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského. Je manželkou politika Miroslava Beblavého.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom v slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú.  Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

Ste dcérou gréckokatolíckeho kňaza. Aké to bolo vyrastať v takejto rodine?

V rôznych obdobiach rôzne. Narodila som sa v roku 1975, čo bolo pre mojich rodičov dosť ťažké obdobie. Museli prežiť, ale zároveň si chceli zachovať svoju identitu, rozvíjať ju a preniesť ju aj na svoje deti. To, že to dokázali, mi dalo veľa. Už tu nemám nikoho z nich, ale ako matka sa zamýšľam nad tým, či sa to v týchto relatívne ľahších časoch podarí aj mne vo vzťahu k mojim deťom. Často sa pýtam, čo by na mojom mieste robili oni. Naša viera bola spontánna, bola súčasťou nášho bytia od rána do večera. Hoci obidvaja rodičia mali odlišné prístupy.

V čom?

Mamka mala skôr takú ľahkú, spontánnu, prirodzenú vieru, nikdy o ničom nepochybovala, vedela sa do modlitby hlboko ponoriť a aj to jej pomáhalo prežiť náročné životné situácie. Otec bol viac filozof, často otváral ťažké otázky, diskutoval o dogmách, učeniach cirkevných otcov, schizmách, to však mamku veľmi nezaujímalo. Vypočula si to, ale nebolo to niečo, čo by v sebe zásadne riešila. Takže sa vlastne zaujímavo dopĺňali. Mne je bližší skôr mamkin postoj, život žijem a snažím sa žiť živú vieru.

Otázky, ktoré v súvislosti s vierou ľudí viac rozdeľujú, ako spájajú, sa snažím riešiť menej. Zároveň som už ako dieťa vnímala, aké sú komunity veriacich v skutočnosti heterogénne, mnohoraké. Toto vnímanie mi pomohli usadiť v sebe knihy Tomáša Halíka Svet bez Boha a Dotkni se rán.

Na strednú školu ste išli v 80. rokoch. Bol to vtedy pre dcéru kňaza problém dostať sa na strednú školu?

Bol to problém. Bola to akási schizofrenická doba. Pamätám si, ako sme niekedy v nedele večer zaťahovali závesy, keď si k nám ľudia prišli pokrstiť deti. Riaditeľ základnej školy bol veriaci človek, mal rád môjho otca, ale nepraktizoval svoju vieru verejne. Ak som sa chcela dostať na gymnázium, mala som šancu, a to cez výsledky v škole – samé jednotky, aby som nemusela robiť prijímačky.

Zhodou okolností však v tom roku, keď som mala ísť na strednú školu, museli robiť prijímačky aj jednotkári, keďže bol veľký pretlak záujemcov. Ako dcéra kňaza by som mala problém. Riaditeľ školy to vtedy vyriešil tak, že do prihlášky uviedol môjho otca nie ako kňaza, ale ako zamestnanca odboru kultúry. Čo síce bola pravda, ale nie úplná. Takto mi pomohol sa dostať na gymnázium.

Ako ste v rodine kňaza prežívali pubertu?

Asi poznáte texty českého kňaza a prírodovedca Marka Váchu. Ak by som ho mala parafrázovať, tak moji rodičia zo mňa nikdy nechceli mať „hus“, ale „orla “. Bola som totiž snaživé a pracovité dieťa, rodičia vo mne videli potenciál, a aj ja som veľmi chcela poznať svet okolo seba. Desať rokov som chodila do folklórneho súboru Zemplín, ale od mamky som mala podmienku, že tam môžem chodiť, len ak budem mať dobré výsledky v škole. Rodičia ma teda neobmedzovali, mali sme však jasné pravidlá. V šestnástich som napr. mala niečo viac ako dobrého kamaráta, ale prvé rande som mala doma.

To musel byť váš priateľ z toho v dosť veľkom strese.

Samozrejme, že bol, ale boli natoľko múdri, že chápali, že láske nerozkážete. Nakoniec si s mojimi rodičmi vytvoril veľmi pekný vzťah. Myslím si, že rodičia urobili dobré rozhodnutie. Umožnili nám prežiť veľmi pekné a formatívne obdobie, ale za jasných pravidiel.

Čiže prvé rande vašich synov tiež prebehne pod dohľadom.

Starší bude mať štrnásť a už sa rozprávame, či sa mu niekto páči. Hovorím mu, nech pozve kamarátku do kina, ak to tak cíti. Rada s nimi pôjdem do kina aj ja. Vnímam to tak, že to sú sily v nás, ktoré sú prirodzené, a ak sa stanovia nejaké mantinely, tak to pre to dieťa môže byť silný emocionálny a formatívny zážitok. Tak ako som to zažila ja. Prvá láska bola pre mňa ľudsky pekný zážitok do celého života.

Z východu Slovenska ste prišli na vysokú školu do Bratislavy. Ďaleko od rodičov a v mladom veku, mnohým to prináša otrasy v ich viere až krízu.

Kríza neprišla. V Bratislave funguje ľudsky veľmi príjemná gréckokatolícka komunita, kde vždy boli aj intelektuálne silní kňazi. Keď som bývala v internáte v Horskom parku, chodila som aj k neďalekým dominikánom a vďaka svojej sestre tiež do Univerzitného pastoračného centra, keď tam pôsobil Milan Bubák. To, aké dielo tam vybudoval a ako sa dokázal prihovoriť mladým ľuďom, som vnímala ako zázrak. Bolo to osviežujúce, empatické. Podobne ma oslovuje aj náš vladyka Peter Rusnák, z ktorého homílií si vždy niečo odnesiem. Čiže krízu viery som v Bratislave nemala.

Ako dievča z malej dediny na východe som sa skôr obávala, či som dosť pripravená univerzitu zvládnuť intelektuálne. Myslela som si, že všetci „bratislavskí“ spolužiaci budú vedomosťami o dve hlavy predo mnou. Nebolo to tak, naše gymnázium nebolo o nič horšie ako bratislavské gymnáziá. Aj keď s dnešným poznaním by som Ekonomickú univerzitu v čase, keď som tam študovala, univerzitou nenazvala.

Prečo?

S dnešným poznaním a osobnou, takmer 20-ročnou pedagogickou skúsenosťou si dovolím tvrdiť, že mnohí z tých, ktorí tam učili, ani poriadne nevedeli, o čom rozprávajú. My sme si zapisovali poznámky zo slidov z meotara a oni nás potom skúšali. Ale k nejakému rozvoju talentu tam zväčšia nedochádzalo. Možno desať percent učiteľov na univerzite bolo inšpiratívnych, čo je nevyužitý potenciál. Ja som mala šťastie v tom, že v treťom ročníku som začala spolupracovať s Eugenom Jurzycom a Centrom pre hospodársky rozvoj a to bola moja reálna univerzita. Tu som sa naučila uvažovať v modeloch a chápať, čo je ekonómia. Môj manžel je tiež vedec, a tak moja univerzita je v podstate každodenná debata.

Neskôr ste si založili rodinu, vy ste veriaca, váš manžel je neveriaci, ako to riešite?

Táto situácia má výhody aj riziká. Výhodou je, že vidím do sveta, o ktorom som dovtedy veľa nevedela. Reálnym žitím a stretávaním sa s inakosťou v tejto oblasti som si odbúrala mnohé predsudky, ktoré som predtým mala o neveriacich. Zároveň mám dvoch synov, pre ktorých výchovu je otec dôležitý. Uvedomujem si, že jedného dňa mi môžu povedať, že keď otec tak, tak aj my tak. Zatiaľ sa snažím robiť veľa pre to, aby takýto deň nenastal. Tak ako ja som silne vnímala identitu svojich rodičov, snažím sa aj, aby oni vnímali tú moju.

V domove dôchodcov nepotrebujú kňaza intelektuála, ale niekoho, kto si s nimi na hodinku sadne, porozpráva a spoločne sa pomodlia. Na to nepotrebujete mať doktorát z Ríma, ale otvorené srdce a chápať hodnotu človeka, chápať krásu aj nedokonalosť každého z nás. Zdieľať

Ako to vidí váš manžel?

Na začiatku sme sa s Mirkom dohodli, že nebude robiť prekážky pri kresťanskej výchove našich detí. Deti sú pokrstené, miništrujú a sú ponorené v našom duchovnom prostredí. Obľúbili si našu liturgickú tradíciu. Manžel to rešpektuje.

Ovplyvnilo toto vaše rodinné fungovanie aj vášho manžela?

Myslím, že áno. Rovnako ako ja, aj on stratil mnohé predsudky, ktoré predtým mal o svete veriacich ľudí, a zároveň začal lepšie rozumieť hodnote, ktorú má viera v živote človeka. Lepšie začal chápať aj úlohu cirkvi. Keď videl môjho otca, ktorý sa ostatných desať rokov duchovne staral o ľudí v domove dôchodcov, kde s ním chodil, tak bol dojatý z toho, akú úlohu môže kňaz zohrávať v živote človeka. Predtým to takto nevnímal.

V novinách sa nepíše o tom, že kňaz príde dať chorému človeku posledné pomazanie, a ten prežije hlboký duchovný zážitok, to tajomstvo, ktoré sa nedá opísať slovami, vyrovná sa so svetom a odíde... Alebo o tom, že mnohí ľudia potrebujú pre svoj život duchovné rozhovory s kňazom. O tom, že v mnohých komunitách je kňaz aj poradcom, aj psychológom, že často je tmelom komunity. Pričom to nemusí byť kňaz intelektuál.

V domove dôchodcov nepotrebujú kňaza intelektuála, ale niekoho, kto si s nimi na hodinku sadne, porozpráva a spoločne sa pomodlia. Na to nepotrebujete mať doktorát z Ríma, ale otvorené srdce a chápať hodnotu človeka, chápať krásu aj nedokonalosť každého z nás. Na strane druhej osobne cítim, že nám často v cirkvi chýba väčšia otvorenosť a ľudia, ako sú v Česku už spomínaní Tomáš Halík alebo Vácha, ktorí sa aktívne a fundovane zapájajú do verejných debát a aj tak formujú poznanie a postoje. Náš rodinný priateľ dominikán Peter Šajda je expertom na Kierdegaarda a učí na BISLE. Je mi ľúto, že ľudia ako on sa nezapájajú viac do verejnej debaty. Noviny nikdy nevyjdú ako prázdne strany, ak tam nebude písať Šajda, napíše tam niekto iný, možno so slabším poznaním.

Vy ste sa stali verejne známou ako zakladateľka a prezidentka Transparency International Slovensko a v téme boja proti korupcii ste boli veľmi aktívna. Dnes sme svedkami zaujímavého javu. Dlho so hovorilo, že najlepším systémovým nástrojom boja proti korupcii je stransparentnenie procesov a prijatie legislatívnych zmien, ktoré obmedzia priestor pre korupciu. V tom sme pokročili. Žijeme najtransparentnejšie časy v našej histórii, prijali sme viacero protikorupčných zákonov, zároveň má veľmi veľa ľudí pocit, že pokiaľ ide o korupciu, tak sme na tom čoraz horšie. Prečo to tak je?

Je pravda, že Slovensko je v tom, na akú úroveň sa podarilo posunúť zverejňovanie informácií, na svetovej úrovni. V tejto oblasti sme vykonali veľa. Ale to, čo sa nám nepodarilo zlepšiť, je širšia kvalita fungovania inštitúcií verejného sektora. To vnímam v súčasnosti ako kľúčové. Môžeme mať na webe zverejnené informácie o otváracích hodinách na cudzineckej polícii, ak však tam musíte prísť o jedenástej večer, aby ste sa o šiestej ráno dostali na rad a nefunguje tam toaleta, tak nám to veľmi vo vnímaní kvality verejnej správy nepomôže.

Podobné „zážitky“ majú obyvatelia tejto krajiny povedzme z nemocníc. Zároveň výskumy naznačujú, že mnoho ľudí si zlé fungovanie verejnej správy vyhodnocuje tak, že za všetkým je korupcia. Hoci v skutočnosti čelíme oveľa zložitejším problémom, pri ktorých nestačí len obmedziť korupciu. Zatiaľ tu nebola verejná moc, ktorá by dokázala výraznejšie zlepšiť kvalitu fungovania verejného sektora.

Kým sa to neudeje, tak sa to bude odrážať aj v prieskumoch merajúcich vnímanie korupcie a kvality verejného sektora. O zmene nestačí rozprávať, tú treba zažiť.

Viaceré indikátory poukazujú aj na to, že aj v samotnej korupcii sme na tom zle. Napriek všetkým opatreniam.

Nechcela som povedať, že sme na tom dobre. Sme na tom v oblasti korupcie síce menej zle, ako sa to všeobecne vníma, ale stále je pred nami veľa práce. Zverejňovanie informácií, teda transparentnosť, je nevyhnutnou, ale nie postačujúcou podmienkou na výraznejšie obmedzenie korupcie.

Vzhľadom na to, koľko očakávaní sa vložilo do rozličných legislatívnych opatrení, zverejňovania, pravidiel pre obstarávanie, koľko sa od toho sľubovalo, výsledok nevyzerá presvedčivo.

Domnievam sa, že z hľadiska využívania nástrojov transparentnosti a iných protikorupčných pravidiel sme sa dosť posunuli. Ale to je len jedna oblasť potrebná na to, aby sa korupcia obmedzila. Druhá je vyrovnať sa s tým, keď sa korupcia odhalí. Čiže znova sme pri kvalitnom fungovaní inštitúcií verejného sektora, teda pri fungujúcom štáte. Aj v Nemecku boli a stále sú odhaľované korupčné prípady, príkladom je korporácia Siemens. Čiže rozdiel medzi nami a Nemeckom nie je v tom, že by sa v Nemecku raz a navždy vyrovnali s týmto fenoménom, ale napr. v tom, že v Nemecku majú kapacitu také prípady odhaliť a potrestať.

To je ďalšia fáza, kam sa musíme posunúť od prevencie, ako je zverejňovanie informácií či ako sú pravidlá verejného obstarávania, k fungujúcim a účinným inštitúciám.

Ďalší problém je, že korupcii sa pripisuje akékoľvek zlyhanie a plytvanie. Aj v Nemecku alebo Kanade sa realizujú veľké projekty, ktoré nemusia dopadnúť tak, ako sa čakalo. Ich komplexnosť ich predurčuje na to, že časť z nich zlyhá. Mnohí si to potom zjednodušene interpretujú tak, že za zlyhaním je korupcia a skorumpovaní politici a úradníci. Niekedy sa zdá, akoby sa verejná diskusia nedokázala preniesť nad tieto zjednodušenia reality.

To vnímam ako problém, pretože zlé identifikovanie príčiny zamedzuje hľadaniu skutočne účinných riešení.

Splošťujeme pomenovanie problémov a potom máme aj sploštené a často neúčinné riešenia. Ale to nie je vina tých, ktorí poukazujú na korupciu, ak k nej dôjde. To je problém tých, ktorí nad rámec korupčných zlyhaní nechcú alebo nedokážu vidieť verejný sektor v jeho rozmanitosti a komplexnosti.

Ale to bude vždy veľká časť populácie aj opozície.

Súhlasím, ale znamená to, že sa ocitáme v začarovanom kruhu, kde si budeme myslieť, že príčinou všetkého zla je korupcia a riešením všetkého je jej odstránenie. To je nebezpečné zjednodušovanie reality. Vo verejnom diskurze existuje presvedčenie, že stačí, aby sa nekradlo, a budeme mať kvalitnejší verejný sektor. Ale to nie je pravda. Nízku kvalitu vysokého školstva, hlboké predsudky voči časti našich detí na základných školách či dlhé čakacie lehoty na operácie nevyrieši potieranie korupcie.

Splošťujeme pomenovanie problémov a potom máme aj sploštené a často neúčinné riešenia. Zdieľať

Čo by teda mali robiť politici?

Investovať do skutočného poznania situácie a prichádzať s reálnymi riešeniami, ktoré sa nebudú dať účinne zrealizovať za 2 mesiace, ale začať sa musí. Kvalitu vysokého školstva nám nevyrieši len obmedzenie korupcie. Pomerne dlho som sa venovala korupcii a pokladám za dôležité na ňu upozorňovať a obmedzovať ju, ale minimálne rovnako dôležité sa mi zdá venovať sa zlepšovaniu fungovania inštitúcií verejného sektora. Napríklad aj tomu, aby sme tu mali také kvalitné programy na univerzitách, pre ktoré by sa v tvrdej konkurencii Viedne, Brna, Prahy a Budapešti naši študenti rozhodli.

Čo dnes bráni tomu, aby sme mali univerzity, ktoré obstoja v takomto porovnaní?

Spoločenské vedy boli do istej miery roky „odrezané“ od vedeckej diskusie, ktorá prebiehala mimo sovietskeho bloku. Po 89. roku mnohí akadémiu opustili, naskytli sa im nové možnosti. Veľa výskumu sa u nás robilo v mimovládnom sektore, v ktorom aj „vďaka“ vládam Vladimíra Mečiara pôsobilo mnoho intelektuálne zaujímavých osobností. Zdá sa mi, že manažment, dynamika rozvoja, výskum, kultúra práce, produktivita práce boli v istom období v mimovládnom sektore lepšie ako v akadémii. S tým všetkým vrátane nízkych platov by sa mala dnes akadémia vyrovnať, a nie je to vôbec jednoduché.

Podobne ako v iných oblastiach verejného sektora na Slovensku, aj tu často badať slabú až neexistujúcu víziu rozvoja jednotlivých programov, niektoré programy prežívajú skôr zo zotrvačnosti. Kvalita jednotlivých programov sa veľmi líši. Zároveň máme problém s neexistenciou korektných informácií, s ktorými by mohol študent a rodič pri rozhodovaní pracovať. Kedysi robila ARRA rebríček fakúlt podľa kvality, dnes takýto rebríček neexistuje. Pre bežného rodiča je pritom možnosť rozoznať kvalitu náročná.

Ak potom rodič na Zemplíne zvažuje, kde poslať dieťa študovať, vyberie si možno aj program v okolitých mestách namiesto programu na kvalitnejšej univerzite. Je to dvadsať minút od jeho dediny, ušetria 200 až 300 eur mesačne na živobytí v Bratislave či Banskej Bystrici a po štúdiu získa diplom.

Mnohí si neuvedomujú, že týmto rozhodnutím neumožnia naozaj rozvinúť talenty svojho dieťaťa a že naozaj nie je jedno, kde deti študujú, a že to ovplyvní aj to, ako uspejú na trhu práce. Tretí problém, na ktorý v tejto súvislosti poukážem, je slabý záujem a kapacita vymáhať kvalitné vzdelávanie zo strany štátu, niekedy aj na základe tlaku silných záujmových skupín, ktoré majú krátkodobo záujem na status quo.

Jeden príklad. Keď sa do pracovnej skupiny akreditačnej komisie dostal jeden z našich najcitovanejších ekonómov Martin Kahanec a iní vynikajúci výskumníci, po nejakom čase museli odísť. Tlačili totiž na prísne štandardy kvality jednotlivých programov. Toto všetko nemá s korupciou nič spoločné a chce to veľa ťažkých rozhodnutí a veľa verejných zdrojov, aby sa daný stav zmenil.

Uvedená situácia sa dá vyriešiť iba na úrovni vlády. Musí si povedať, chceme mať dobré školy a prispôsobiť tomu personálne, manažérske a finančné rozhodnutia. Toto isté platí aj o zdravotníctve, súdnictve, samospráve a pod.

Skutočnú zmenu neprinesú obedy zadarmo pre všetkých, my potrebujeme zainvestovať do toho, aby škola prebrala úlohu sociálnej transformácie detí z vylúčených komunít. Zdieľať

Čiže čo navrhujete? Hovoriť menej o korupcii? Nečakané stanovisko od zakladateľky Transparency International.

To netvrdím. Verejná debata sa nedá takto kalibrovať. Verejná debata o tomto vznikne, keď bude niečo zaujímavé na stole. Chceme sa baviť o kvalite vysokých škôl? Tak nech sa začne kvalita programov univerzít merať dôveryhodnou metodikou a potom sa môžeme baviť, čo a ako zmeniť. Keď budú k dispozícii takéto údaje či návrhy, ako to zmeniť, tak sa debata prirodzene otvorí. No nič také neprichádza. Namiesto toho sa bavíme len o obedoch zadarmo.

A čo si o tom myslíte?

Obávam sa, že tento program nedokáže naplniť ciele, o ktorých sa v tejto súvislosti hovorí, teda riešenie vylúčenosti, segregácie v školách. Deti z chudobných rodín už dnes majú obedy zadarmo. Napriek tomu niektorí moji kolegovia, ktorých si veľmi vážim, tvrdia, že je to dobrý program, že bude riešiť vylúčenie takýchto detí. Podľa môjho názoru však právne a technicky nič nestojí v ceste spoločného obedovania všetkých detí, teda tých, za ktoré to platí štát, a tých, ktorým obedy platia rodičia.

Deti, ktoré jedia dnes oddelene, jedia oddelene kvôli hlboko zakoreneným predsudkom a segregácii v našej spoločnosti. Preto sa domnievam, že ak na obedy zadarmo dáme sto miliónov eur ročne, tak z toho nebudú benefitovať vylúčené deti, lebo tie obedy zadarmo už majú, a segregácia ostane, ale benefitovať z toho bude stredná vrstva. Skutočnú zmenu v tejto oblasti neprinesú obedy zadarmo pre všetkých, my potrebujeme zainvestovať do toho, aby škola prebrala úlohu sociálnej transformácie detí z vylúčených komunít.

Školy úlohu sociálnej transformácie zatiaľ nevedia plniť a naozajstná sociálna transformácia je finančne, manažérsky a ľudsky oveľa náročnejšia. Potrebujeme vytvoriť sociálne programy na školách, ktoré by pre tieto deti boli skutočným prínosom.

Moja mamka bola učiteľka, ale nemohla učiť na základnej škole, musela prijať prácu na osobitnej škole internátnej. Často som tam s ňou bola ako dieťa. Väčšina tých detí bola rómskych. Videla som, čo sa dá dosiahnuť, ak s deťmi naozaj pracujete, najmä ak s nimi pracujete intenzívne a s láskou, ak sa na každé dieťa pozeráte ako na človeka.

Pred pár týždňami ste napísali článok o verejnej diskusii. Kritizovali ste táborovosť diskusie, že tu máme rozdelenie, ktoré nezaujíma argumentácia druhej strany. Prečo ste také niečo napísali?

Známy intelektuál Yuval Harari tvrdí, že ľudí na Zemi viac spája, ako odlišuje, a ja s ním súhlasím. Teraz sme tu rozprávali o tom, aké je náročné vybudovať kvalitný štát, a pri otázkach, ktoré som otvárala, nie je dôležité, či ste liberál alebo konzervatívec. Musíme sa baviť o tom, ako riadiť spoločnosť, verejný sektor, to sú náročné profesionálne otázky.

Veď všetci chcú kvalitné školy, kvalitnú samosprávu, kvalitné zdravotníctvo. To je podstatná časť nášho spoločného priestoru. Čiže riešme to, čo nás spája, a prijmime to, čo nás odlišuje. Diskutujme spolu, urážanie k ničomu nevedie.

Vážim si sociálnu prácu, ktorú vykonáva pán Kuffa, klobúk dole, koľko dobra dokáže vykonať. Ale s autoritou ide aj zodpovednosť, a preto by mal dávať väčší pozor, keď sa vyjadruje k takým komplikovaným veciam, ako sú technikálie riadenia Európskej únie.

Nie je skôr problém jeho štýl? To, čo hovorí obsahovo, má zastúpenie aj medzi istou skupinou ľudí, ktorí poznajú fungovanie inštitúcií EÚ. Len to nazývajú inak, napríklad ako deficit demokracie, porušovanie princípu subsidiarity, centrálne pretláčanie kultúrnoetických tém, o ktorých bola dohoda, že sa budú riešiť na národnej úrovni.

Problém vidím aj v štýle, ale aj v príliš zjednodušujúcom obsahu. Človek s takou vysokou neformálnou autoritou má vyššiu zodpovednosť za to, čo hovorí aj ako to hovorí.

Nie sú tá táborovosť a menšia schopnosť kompromisu dané aj tým, že politika sa od ekonomických či sociálnych tém posúva k témam identity na celom Západe? A v takých témach sa ťažko ustupuje.

Keď som v roku 2003 prišla na Yale University, prvá kniha, ktorú nám dali na stôl, bola On Identity. Dva dni sme venovali diskusii o identite. Dovtedy som o tom nikdy vážnejšie nerozmýšľala, v mojom priestore to dovtedy nebolo dôležité, no v Amerike to už bola téma.

Téma identity je politicky pomerne jednoduchou témou – dotýka sa každého z nás, pomerne ľahko sa komunikuje, vie vyvolať lacné vášne, všetci si myslia, že jej rozumejú, radi uplatnia svoje predsudky, menej sú ochotní načúvať a meniť ich. Možno je to jeden z dôvodov, prečo sa mi zdá, že vo verejnom diskurze je problém identity nadprodukovaný podobne ako korupcia. Aj sústredenie sa na identitu, aj sústredenie sa na korupciu v niečom veľmi zjednodušujú diskurz.

Iné dôležité veci, ako je kvalita verejného priestoru, potom zostávajú v pozadí. Myslím, že o identite treba hovoriť, ale zároveň treba mať na pamäti, že ľudí v našej spoločnosti spája viac, ako odlišuje, a poďme riešiť to, čo sa týka nás všetkých, ak tu spolu žijeme a chceme žiť aj ďalej. A hlavne sa treba, podľa mňa, prestať pozerať na ľudí s predsudkami a viac v sebe hľadať lásku a od nikoho z nás neočakávať, že sme bez chýb – sme mnohorakí s chybami, ale s dobrou vôľou. To je otázka nášho vnútorného postoja.

Foto – Fero Múčka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo