Mala som stále pocit vlastného hriechu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Mala som stále pocit vlastného hriechu

Ilustračné foto: Flickr/Alexandra E Rust

O tom, čo sa jej stalo, nevie ani jej najbližšia rodina. Rozhovor so ženou, ktorá bola v detstve sexuálne zneužitá.

Po zverejnení článku Anna Kolesárová povedala nie hriechu agresora sa do redakcie ozvali ženy, ktoré vyjadrili nevôľu nad spôsobom, ako zjednodušene sa komunikuje príbeh tohto dievčaťa. Medzi nimi prišiel aj mail od ženy, ktorá v krátkosti opísala svoj príbeh a aj dôvod, prečo ju zraňuje, keď sa zdôrazňuje, že Anna si zvolila radšej zomrieť, ako zhrešiť. V ženách, ktoré si prešli utrpením po znásilnení, takéto vyjadrenia evokujú pocit, že keby ruský vojak Annu nezabil, ale znásilnil, zhrešila by aj samotná Anna. 

Žena, ktorá pod podmienkou zachovania svojej anonymity súhlasila s rozhovorom, rozpovedala svoj príbeh. Nie preto, aby príbeh Anny Kolesárovej spochybnila, ale aby upozornila na to, aký dôležitý je spôsob, akým sa o ňom rozpráva. Prišla za mnou upravená dáma, ktorá vážila každé jedno slovo, kým ho vyslovila. Hovorila s bolesťou v hlase o chvíľach, ktoré vo svojom vnútri nadlho pochovala a nepovedala o nich ani svojim rodičom. 

V akej rodine ste vyrastali?

Narodila som sa do rodiny, kde už boli dve staršie sestry. Rodičia, ako som sa neskôr dozvedela, túžili po chlapcovi. Keď som bola staršia, mama mi rozprávala, že keď sa dozvedela, že má ďalšiu dcéru, otec jej neveril, že som jeho, upodozrieval ju z nevery. Asi preto som nezažila pocit, že by ma mama mala rada. Ako dieťa som zlostila a zároveň som sa bála priznať, keď som niečo vyviedla. Raz mi totiž mama vykričala, že keby vedela, že čaká dcéru, tak tu dnes nie som. Pamätám si, ako som plakala.

Otca som mala radšej ako mamu, hoci ten veľa svojich problémov riešil alkoholom. Ale nepoznám inú mamu ani otca, takže to beriem ako realitu.

Vychovávali vás rodičia vo viere v Boha?

Otec do kostola nechodil, chodili sme každú nedeľu s mamou, tej na tom záležalo. Ale bol to taký dedinský folklór, v jej postojoch sa to neodrážalo. Otec do kostola nechodil, no v mnohých postojoch bol pre mňa väčším vzorom.

Celý svoj život som vedená k tomu, aby som hocičo vydržala, bola poslušná. Zdieľať

Ako dieťa som sa v noci veľmi bála tmy, bála som sa ísť aj k mame, lebo tá by na mňa iba nakričala. Pamätám si taký moment, keď v kostole čítali evanjelium s citátom, že „vyhodia ho von do tmy a tam bude plač a škrípanie zubov“. Keďže som sa tmy tak bála, pre mňa sa náboženstvo spájalo so strachom. Ešte aj dnes to pretrváva, obava z vyhodenia, z vyčlenenia zo spoločenstva.

Žili ste na dedine, viera bola zrejme prirodzenou súčasťou tamojšieho spoločenstva...

... ale na druhej strane bolo obdobie komunizmu a mnohí v tej dobe od viery odpadli. A moja mama poctivo naďalej s nami do kostola chodila, aj nás dala na náboženstvo. Aj ju volali k riaditeľovi školy, ktorý ju odhováral, aby nás odhlásila, ale ona si za tým stála. Otec bol papierový komunista, čiže mama si to presadila proti všetkým, v tomto bola zásadová.

Keď som nad tým neskôr rozmýšľala, v podstate som jej vďačná, že mi dala aspoň základy, lebo v dospelosti som sa mala kam vrátiť. Mala som všetky sviatosti, takže som mala na čom stavať.

Do vášho života zasiahla udalosť, ktorá sa vám stala, keď ste mali jedenásť rokov...

Staršia sestra sa vydala a švagor, ktorý k nám chodil ešte aj pred svadbou a javil sa ako veľmi vtipný a veselý človek, bol v realite niekto celkom iný. Raz k nám takto prišiel, ja som bola ešte malé dievča a čítala som si v izbe na gauči, kde bol aj televízor. On prišiel a ľahol si ku mne.

Celý svoj život som vedená k tomu, aby som hocičo vydržala, bola poslušná. Bola som vo veľkom strese, opýtal sa ma, či ho ľúbim, išiel mi rukou pod tričko, potom pokračoval ďalej a ja som sa snažila ďalej tváriť, že čítam knihu.

Už v jedenástich rokoch som mala myšlienky, že čo som to za človeka. Zdieľať

Hlavu som mala akoby mimo tela, akoby som nebola prítomná vo vlastnom tele. Ani neviem, ako dlho to celé trvalo. Tá izba bola hore, mali sme rozsiahly dom a on prestal, až keď počul kroky hore, že niekto sa blížil po schodoch.

V hlave som si to uložila tak, že aspoň budem vedieť, čo muži robia so ženami, že takto to asi funguje. Už v jedenástich rokoch som mala myšlienky, že čo som to za človeka.

Povedali ste to niekomu?

Nie.

Ani mame alebo sestre?

Nie, stále som si hovorila, že aj tak mi nikto neuverí. S mamou som nemala dobrý vzťah a sestrám som ako najmladšia v tom veku liezla na nervy.

Mala som myšlienky, že ujdem z domu, vzápätí som sa bála, že by ma ani nikto nehľadal. Dôveru v rodinu som nikdy nemala.

Nemali ste chuť povedať sestre, akého má manžela?

Nie, lebo ja som si to obrátila na seba, vinu som vzala na seba. Mala som pocit, že som urobila asi ja niečo zlé, keď sa mi to stalo. Mala som strach čokoľvek povedať, bála som sa trestu.

Vyhrážal sa vám pre prípad, že by ste to niekomu povedali?

Nepamätám si nič, čo sa dialo potom. Bola som ako mimo seba.

Mali ste pocit, že je to váš hriech?

Áno. Že som neurobila nič na svoju obranu, aby som mu v tom zabránila.

Mali ste jedenásť rokov a váš švagor bol predsa dospelý chlap...

Viem, aj tak som mala takéto pocity.

Pokúsil sa niekedy ešte švagor o niečo?

Mala som asi pätnásť rokov, keď si kúpili dom neďaleko nás. Išla som k nim varovať ich syna. Švagor si niečo vymyslel, aby odchádzal neskôr z domu ako sestra. Prišiel ku mne a opäť sa snažil o to isté. Vedľa gauča bol stolík a kreslo a ja ani neviem, ako som preskočila nábytok, potrebovala som zväčšiť priestor medzi nami.

Mala som pocit, že som urobila asi ja niečo zlé, keď sa mi to stalo. Zdieľať

Pýtal sa, či sa ho bojím. Už som na neho kričala, nech ide preč, lebo odídem ja. Tak pochopil, že už som dosť uvedomelá a niekto by sa to mohol dozvedieť. Odišiel a ja som sa hneď zamkla. Ani v tomto prípade som to však nikomu nepovedala.

Za celý svoj život ste to nikomu nepovedali?

Bojím sa toho, bojím sa, ako by sa na mňa pozerali, čo by si o mne mysleli. Možno sestre by som to dokázala povedať, ale nechcela som ju raniť, nechcem, aby sa ona začala obviňovať, že tomu mohla zabrániť. Možno by mi viac pomohlo, keby sa o tom v spoločnosti viac hovorilo. Ja na seba stále pozerám, že som asi čudná.

Až po 28 rokoch od tejto udalosti som sa zverila jednému kňazovi, bola to súčasť rozprávania o mojom živote, ktorý naberal v tom čase zlý smer. Od mladosti som trpela depresiami. Chodila som pravidelne na spovede a hovorila som svoje hriechy, až raz som natrafila na kňaza, ktorý mi poradil, že by bolo dobré, aby som chodila za jedným kvôli duchovnému vedeniu. Našla som takého rehoľníka a tomu som porozprávala všetko zo svojho života.

Cítili ste úľavu?

V tejto veci ani nie, hoci mi v inom veľmi pomohol.

Spomínali ste, že to, čo sa vám stalo, ovplyvnilo aj váš neskorší manželský život.

Roky som samu seba v intímnom živote považovala za nenormálnu. Keď sa ma manžel dotýkal, moje telo nereagovalo, nič som necítila. Keď som sa však zverila so svojím životom kňazovi, na nejaký čas sa to upravilo. Pochopila som, že to musí mať psychické korene z minulosti. Dodnes však v intímnom živote mám akoby hlavu oddelenú od tela.

Ozvali ste sa nám kvôli textu o Anne Kolesárovej, napísali ste, že vás bolelo, ako sa podával jej príbeh. V čom je pre vás bolestivý?

Vnímala som to ako tichú výčitku. Mala som pocit, že vo svojich jedenástich rokoch som zlyhala, keď som pripustila, aby sa to stalo.

Dodnes však v intímnom živote mám akoby hlavu oddelenú od tela. Zdieľať

Pýtala som sa seba samej, či som mala predtým slabé hodnotové nastavenie, keď som tomu nedokázala zabrániť.

Vy ste mali pocit, že ste hriechom svojho švagra stratili nevinnosť?

Pre mňa to bol pocit, že asi ja som urobila niečo zlé, že som nekričala skôr. Mala som stále pocit vlastného hriechu, aj keď som samu seba presviedčala, že to nebol môj hriech. Vnútorne som stále verila, že som vinná. Tá udalosť natoľko zmenila môj život, že pre mňa prestalo byť v neskoršom živote podstatné žiť čisto.

Pýtala som sa, kde je teraz moje miesto? Patrím ja vôbec s týmto svojím príbehom do Cirkvi? Pýtam sa, v čom je hodnota ženy? Je to len hodnota nevinnosti, ktorá ju robí vzácnou?

Keď som si prečítala príbeh Anky Kolesárovej na základe zverejnených informácií, tak sa mi osobne zdal veľmi plytký. Ženám, ktorým sa stalo to, čo mne, napadnú pri počúvaní jej príbehu myšlienky, ktorým iní možno nerozumejú.

Čo tým myslíte?

Ženy, ktoré prežili to, čo ja, sa môžu cítiť týmto príbehom akoby vylúčené z cirkvi. Samej seba som sa pýtala, prečo som sa narodila do takej rodiny, môžem za to? Čo by bolo bývalo hrdinstvo v mojom prípade? Prečo sa mi to stalo? Nestála som ja za to, aby som mala iný život?

Ženy, ktoré prežili to, čo ja, sa môžu cítiť týmto príbehom akoby vylúčené z cirkvi. Zdieľať

Bojím sa takýchto vzorov svätých, ktorí ani keby mi bežali oproti, tak ich nemám šancu dobehnúť.

Cieľom blahorečenia je práve poukázať na mimoriadnych ľudí.

Celý ten spis blahorečenia nepoznám, preto som sa rozhodla dôverovať Cirkvi, že vybrala dobrý príklad. Rozmýšľala som, čo mne môže príbeh Anky dať. Tak sa k nej obraciam v modlitbách a prosím, aby sa moje myslenie uzdravilo zo zranení, aby som samu seba začala vnímať Božími očami. Pritom viem a vnútorne cítim, že som súčasťou Kristovho tela Cirkvi. Ale ženám, ako som ja, by pomohlo, keby sa to spomínalo aj teraz v súvislosti s príbehom Anky Kolesárovej.

Na druhej strane vnímam dôležitosť toho, aby mladí ľudia boli vedení k čistému životu a mali svoje vzory. Treba im vysvetľovať veci, mne to v mladosti chýbalo.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo