Pokus o socializmus s ľudskou tvárou bol dopredu márny

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Pokus o socializmus s ľudskou tvárou bol dopredu márny

Alexander Dubček bol charizmatický politik slúžiaci utopickej komunistickej myšlienke. Foto: Archív TASR/ Gabriel Bodnár

Ak by neprišli sovietske tanky, Československo by pochovalo komunizmus o dvadsať rokov skôr.

Pred 50 rokmi obsadili vojská piatich štátov územie Československa. Skončil sa tak pokus Slovákov a Čechov o vybudovanie socializmu s ľudskou tvárou. Mal tento pokus nádej na úspech? Nemal. Lebo chcel dosiahnuť niečo, čo nebolo možné.

Najskôr terminológia.

Československo malo socializmus už od roku 1960, keď prijalo novú ústavu a prívlastok socialistická sa dostal priamo do názvu štátu. Tento korok mal potvrdiť, že štát sa zbavil buržoáznej triedy a ostali tu iba cieľové skupiny obyvateľstva – robotníci, roľníci a pracujúca inteligencia. Triedny nepriateľ prestal existovať.

Československo v tých časoch už budovalo komunizmus, vrcholné štádium nasledujúce po socializme. Vyhlásil to najvyšší predstaviteľ komunistickej strany a prezident republiky Anton Novotný. Podľa jeho slov sa mal komunizmus mal objaviť v Československu okolo roku 1980.

V komunizme mali zmiznúť peniaze. Každý mal pracovať toľko, koľko vládal, a dostávať od spoločnosti toľko, koľko potreboval. Šťastie jednotlivca malo byť postavené na všeobecnom materiálnom dostatku.

Pri ohlásení blízkosti komunizmu nešlo o nejaký okamžitý ošiaľ, ako neskôr vysvetľoval Novotný. Prílišným optimizmom ho vraj nakazil vtedajší najvyšší predstaviteľa Sovietskeho zväzu Nikita Chruščov, ktorý zas chcel v priebehu pár rokov vybudovať zo svojho štátu svetovú ekonomickú veľmoc číslo jeden.

Ani jeden z cieľov sa napokon nepodarilo naplniť. Chruščov so svojimi ružovými snami padol v mocenskom boji v roku 1964, Novotný o štyri roky neskôr.

Napriek úplnej nereálnosti Novotného vyhlásení bolo zrejmé, že Československo má podľa platnej doktríny dospieť ku komunizmu. To bolo cieľom každého komunistického režimu, či vznikol v Rusku, strednej Európe, Číne či na Kube.

Z tohto pohľadu by bolo v roku 1968 správnejšie hovoriť o pokuse o komunizmus s ľudskou tvárou. Socializmus už existoval a k vyššiemu štádiu sa malo dospieť inými prostriedkami, aké sa používali dovtedy. Napríklad teror známy z 50. rokov sa nemal zopakovať.

Škandinávska cesta Československu nehrozila

Rozšíreným názorom je, že Československo mohlo novým prístupom rýchlo dospieť k takému typu socializmu, ktorý by mal na zreteli každého radového občana a jeho potreby. Áno, k takémuto socializmu sa oveľa skôr priklonili škandinávske štáty a dosahovali výsledky.

Rozdiel vo východiskách bol zásadný. Škandinávske štáty nikdy nehlásali zásady neľútostného triedneho boja, diktatúry proletariátu, likvidovania buržoázie a vedenia spoločnosti jednou politickou stranou. Práve toto všetko bezvýhradne presadzovali v 60. rokoch štáty sovietskeho bloku.

V Škandinávii dospeli k systému masového prerozdeľovania, ktorý je vlastný pokročilým socialistickým režimom, na základe všeobecnej dohody obyvateľov. Neboli tu žiadne revolúcie a prevraty, tento stav sa dosiahol pokojnou cestou.

Ako zdôrazňuje britský historik Tony Judt, v severských štátoch nastala dohoda v spoločnosti v dvoch rovinách – medzi majiteľmi kapitálu a zamestnancami a potom medzi robotníkmi a farmármi. Toto dokázali presadiť sociálnodemokratické strany.

Ludvík Sloboda, starý bojovník zo Sovietskeho zväzu, sa neukázal ako dostatočná záruka vojenskej ochrany Československa. Foto: Archív TASR/ Koloman Cích

Marxisticko-leninská doktrína uplatňovaná v Sovietskom zväze a prenesená do štátov jeho bloku nepoznala medzi kapitalistami a zamestnancami zmier, iba neľútostný triedny boj, ktorý viedol k zničeniu majetnej vrstvy. Samostatných roľníkov likvidovala. Odňala im pôdu a nútila ich pracovať v nadiktovaných spoločenstvách.

Ak chcel niekto v Československu v 60. rokoch hovoriť o škandinávskom type socializmu, bol by úplne mimo. Už napríklad tým, že by musel hlásať, aby sa komunistická strana vzdala monopolu moci. Firmy by sa museli vrátiť pôvodným majiteľom, roľnícke družstvá by sa museli rozpadnúť na pôvodné farmy.

O tomto vôbec nebola reč. Špekulovalo sa o akomsi utopickom hybride. Poďme sa naň pozrieť bližšie.

Obnova systému postaveného na marxizme-leninizme

Na začiatku roka 1968 sa stal šéfom Komunistickej strany Československa Alexander Dubček, keď nahradil práve Novotného. O tri mesiace neskôr prijal ústredný výbor – užšie vládnuce jadro komunistov – dokument, ktorý niesol názov Akčný program.

Pre komunistov boli záväzné programy, ktoré sa prijímali zväčša v pravidelných päťročných intervaloch na širokých zjazdoch. Teraz uzrel svetlo sveta medzizjazdový dokument, čo nasvedčovalo, že v spoločnosti sa má udiať rýchla a zásadná zmena.

Podľa autorov bol prijatý dokument „programom obrody socialistického úsilia“. Režim sa však nemení, ostáva sa pri socializme. Odklon od marxizmu-leninizmu sa vylučuje. Úplné orientovanie na Sovietsky zväz je zabetónované. Najväčším nepriateľom sú naďalej Spojené štáty americké.

Komunistická strana sa nezrieka neohrozeného postavenia v spoločnosti. Autori Akčného programu to zdôvodňujú jednoducho tým, že iniciatíva demokratizovať štát ide od nej. Strana už nemá o všetkom rozhodovať, ale jej členovia majú odspodu vyvíjať medzi ľuďmi iniciatívu, aby ich nabádali k správnym rozhodnutiam. Komunisti si budú ľudí získavať, aby dobrovoľne budovali socializmus.

Ďalej ostáva platnosti doktrína demokratického centralizmu. Toto nezmyselné spojenie dvoch slov neznamená nič iné, ako direktívny stranícky systém, kde nižšie postavený bezvýhradne počúva vyššieho funkcionára, pričom vrcholom pyramídy je najvyšší šéf. Strana po novom už nechce trestať kritikov v svojich radoch. Iba ich umlčí, pretože „rozhodnutia orgánov majú byť pre členov záväzné“.

Volebný systém sa nemení, len sa má viac uplatňovať zásada socialistickej demokracie, teda že „to má byť dobé pre ľudí“. Národné zhromaždenie ostáva „socialistickým parlamentom, iba má mať väčšiu váhu“. Pôdou na prijímanie dôležitých spoločenských rozhodnutí je ďalej Národný front, kam sú popri komunistoch povinne včlenené iné spoločenské združenia. Komunisti verili, že všeobecné dohoda v tomto zoskupení sa vždy nájde.

Zdeněk Mlynář vtlačil pečať kontroverznej ideológii, ktorá mala doviesť Československo k socializmu s ľudskou tvárou. Foto: Wikimedia.org.

Autori Akčného programu kritizovali represívne metódy v spoločnosti uplatňované v 50. rokoch, no na konkrétnych vinníkov nepoukázali. Vyslovili sa za rehabilitácie, tie sa však nemajú týkať buržoázie. Triedny boj s kapitalistami nadobro skoncoval a nič sa na tome nemalo meniť.

V ekonomike sa chystali zmeny, no bezvýhradné privilegovanie vzťahov s ostatnými socialistickými štátmi, hlavne so Sovietskym zväzom, malo ostať neporušené.

Súkromné podnikanie pripúšťali komunisti v drobných službách. Ekonomika má stáť ďalej na všeľudovo vlastnených podnikoch a roľníckych družstvách. Základom lepšieho fungovania hospodárstva má byť nové riadenie podnikov, na ktorom sa budú podieľať zamestnanci. Medzi podnikmi sa bude podporovať konkurencia.

Tu sa veľa sa očakávalo od zreálnenia cien, často umelo držaných na nízkej úrovni. Uvoľnenie cenovej politiky sa má však riadiť tak, aby nedochádzalo k neúnosnému rastu cenovej hladiny a aby napriek protichodným pohybom reálne mzdy rástli až o tri percentá ročne.

Ako vidieť z pár príkladov, na systéme sa nemalo až tak veľa meniť. Ťažiskovo sa počítalo s uvedomelým občanom, ktorý pochopí potrebu budovania socializmu a oddá všetky svoje sily spoločnosti.

Občanovi sa už nemajú zapchávať ústa. Stranícki ideológovia sľubovali obmedzenie cenzúry v médiách a záruku slobody vyjadrovania, ale s podmienkou, že sa „nebudú porušovať socialistické zákony“. Aké to budú, nespresnili.

Tvorcovia Akčného programu sa postavili proti buržoáznej demokracii bežnej v západných štátoch. Odmietli aj tretiu cestu medzi socializmom a kapitalizmom, ich jediným cieľom bolo zotrvanie na socializme založenom na sovietskom vzore.

Žiadna škandinávska cesta či zbližovanie kapitalistických a socialistických systémov, ako sa neskôr zvyklo hovoriť, neboli na pláne dňa.

Dubček s dôverou z Bratislavy, Prahy i Moskvy

Doktrína opísaná v Akčnom programe z apríla 1968 predpokladala, že na neohrozenom vedúcom postavení komunistickej strany v spoločnosti sa nič nezmení. Dejiny potvrdzujú, že po hlbších zmenách v riadiacej štruktúre môže nastať jej rozpad a vytvorenie predpokladov na vznik úplne inej. Stáva sa to vtedy, keď sa v zlomových bodoch chytajú iniciatívy silní a ambiciózni jednotlivci. Aké boli možnosti v Československu v roku 1968?

Čerstvým generálnym komunistickým tajomníkom bol Alexander Dubček. Po odmeranom Novotnom usmievavý politik, čo mal blízko k obyčajným ľuďom. Toto bolo niečo úplne nové. Nielen v Československu, ale v celom komunistickom bloku.

Dubček nastúpil na čelo strany a teda na neoficiálne najvyšší post v štáte v čase, keď sa ľudia v Československu pacifikovaní dovtedajšou tvrdou diktatúrou zväčša zmierili so zabetónovaním systému. Vychádzalo sa len z neho, takže každé zlepšenie bolo vítané. Ak sa na tribúnach objavil človek, ktorý naznačoval úprimnú starosť o ich osudy, bol razom spasiteľom.

Novotný v zákulisí Dubčeka tvrdo kritizoval, že to bol človek bez programu – dnešnými slovami populista – a že cez sociálnodemokratickú uličku sprístupňoval cestičku na návrat kapitalizmu do Československa. Nevedel mu to odpustiť tým skôr, že práve on na konci 50. rokov otvoril Dubčekovi dvere do vysokej politiky.

Dubček prerazil do ústredných sfér spolu s ďalšími, ktorí neboli rukolapne zviazaní s terorom konca 40. a začiatku 50. rokov. Novotný musel po uvoľnení diktatúry v Sovietskom zväze a nástupe Chruščova nasledovať východný vzor a kriticky prehodnotiť roky vystupňovaného násilia v Československu.

S tým súviseli rehabilitácie a odstránenie vinníkov zločinov. Keďže Novotný bol do teroru sám riadne namočený, nasledujúce preverovanie bolo plytké, rehabilitácie boli zanedbateľné a pomenovanie vinníkov sa vyriešilo opätovným odsúdením Rudolfa Slánskeho, ktorý už z hrobu nemohol byť pre nikoho nebezpečný.

Aby neukazoval sám na seba, Novotný dlho odmietal napríklad rehabilitáciu Gustáva Husáka, ktorý bol schopnosťami a zásadovými komunistickými postojmi priam poverený, aby sa ujal vysokej funkcie.

Zdanlivo málo ambiciózneho Dubčeka vyniesla v 60. rokoch navrch vlna nesúhlasu viacerých vplyvných komunistov s Novotného politikou. Doma bol pomerne málo známy, o to viac však o ňom vedeli v Sovietskom zväze, kde strávil časť života. A to bolo asi rozhodujúce. Sovietski komunisti neprotestovali.

Dubček videl budúcnosť vo vysnívanom komunizme

Dubček vyrastal ako chlapec v sovietskom Kirgizsku, kde bola jeho rodina na pobyte v rámci komunistického družstevného hnutia. Neskôr sa presťahoval s otcom kúsok ďalej do Ruska, kde absolvoval aj školu, a na Slovensko sa dostal až tesne pred vznikom prvej Slovenskej republiky v roku 1938.

Do Ruska sa na dlhší pobyt vrátil ešte raz. Od roku 1955 absolvoval trojročnú politickú školu. To už Dubček pôsobil ako platený československý komunistický funkcionár. Po rebríčku stúpal nahor, v čom mu pobyty v Sovietskom zväze len pomáhali.

Jeden z nich bol mimoriadne dôležitý. Na moskovskej škole študoval s neskočím sovietskym vodcom Leonidom Brežnevom, s ktorým sa neskôr stýkal súkromne a neskôr hlavne pracovne. Brežnev ho priateľsky oslovoval Saša, a to ešte aj tesne predtým, ako nariadil inváziu sovietskych vojsk do Československa v roku 1968.

Dubček, podobne ako jeho otec Štefan, bol presvedčený marxista, plne oddaný veci socializmu, Sovietskemu zväzu a jeho politike. Pritom o sovietskej realite musel toho vedieť veľa. Veď počas jeho moskovského pobytu v roku 1956 prišiel Chruščov s odhalením zločinov stalinizmu.

Keď sa človek začíta do Dubčekových prejavov, postrehne, že v svojom presvedčení neváhal. Prejavoval sa tak už ako šéf slovenských komunistov od roku 1963. V tomto roku pri oslavách 100. výročia vzniku Matice slovenskej ocenil triumf socialistickej ideológie a kultúry, vyzval na boj za čistotu marxizmu-leninizmu, bol za potlačenie buržoáznych ideologických smerov. Inými slovami, cítil sa priamo v jadre vtedajšej straníckej doktríny, ktorú o pár rokov sám kritizoval.

O dva roky neskôr pri 150. výročí narodenia Ľudovíta Štúra – kde mimochodom označil toho národovca za kritika kapitalizmu a za socialistického vlastenca – sa plne prihlásil k násilnej premene spoločnosti po roku 1948, k združstevňovaniu, socialistickej industrializácii a kultúrnej revolúcii. Apeloval na prítomných, aby zabezpečovali rozvoj socialistickej spoločnosti a pripravovali prechod ku komunizmu. Toho komunizmu, čo ohlásil Novotný.

Pri ďalšom okrúhlom jubileu, 150. výročí narodenia Jozef Miloslava Hurbana v roku 1967, keď sa už pomaly schyľovalo k obrodnému procesu, Dubček opäť potvrdil správne smerovanie spoločnosti vedenej komunistickou stranou. Ani nie rok a pol pred vojenským útokom štátov Varšavskej zmluvy na Československo ocenil, že k pofebruárovému víťazstvu idey marxizmu-leninizmu v Československu prispeli bratské sovietske národy.

Dubčeka ťažko kritizovať za neprincipiálnosť, svojmu marxisticko-leninskému presvedčeniu ostal verný. Najviac to bolo napokon vidieť na jeho sklamanej tvári po vojenskom obsadení Československa. Problémom je, že na svojom ortodoxnom presvedčení chcel stavať obrodný proces. Ťažko súdiť, čo vlastne chcel meniť, ak stále vyzýval na neochvejnú vieru v Sovietsky zväz a jeho brežnevovské vedenie.

Dubček nebol ani zástancom nejakého silného federalizovania Československa. Jeho vzťah k národu vykresľuje obrana pri obvinení z nacionalizmu na prelome rokov 1967 a 1968. Bránil sa, že „predsa nemal kde napáchnuť slovenským nacionalizmom tak národniarskej a ani ľudáckej sorty, keďže bol vychovaný sovietskou školou a sovietskym prostredím“.

 Mlynář, Šik, Svoboda

Popri Dubčekovi možno samozrejme nájsť ďalších protagonistov Pražskej jari, ktorí ťahali nitkami z nižších pozícií a boli revolučnejší. No rad radom ide o komunistov, v jadre presvedčených o reformovateľnosti systému postaveného na marxizme-leninizme.

Zdeněk Mlynář, pôvodným menom Zdeněk Müller, ďalší dlhoročný komunistický funkcionár s diplomom z moskovskej právnickej školy, bol v roku 1968 vysokým straníckym tajomníkom. Stal sa jedným z hlavných tvorcov aprílového Akčného programu.

Mlynář sa považoval za reformného komunistu, čím sa chcel vymedziť od stalinistov, hoci väčšinu štúdia v Moskve absolvoval počas Stalinovho panovania, aby potom naučené vedomosti mohol využiť v straníckej práci v Československu. Neskôr sa ohradil, že v roku 1968 nehľadal cestu „naspäť ku kapitalistickým ekonomicko-sociálnym modelom“. Bol presvedčeným komunistom.

Cieľom bola reforma existujúceho socializmu. Mlynář si veľa sľuboval od podpory širokej verejnosti. V roku 1968 sa podľa neho 80 percent ľudí vyslovovalo za ponechanie socializmu. Preto videl komunistickú stranu, ktorá „monopolne dvadsať rokov diktátorsky vládla“, doslova povolanú na to, aby vykonala reformu spoločnosti.

Oto Šik sa nazdával, že v Československu možno vytvoriť polotrhový systém založený na spoločenskom vlastníctve bohatstva. Foto: Wikimedia.org

Za avizovanými zmenami v ekonomike stál Oto Šik. Roky ctil komunistický systém riadenia hospodárstva. V Československu vysvetľoval Stalinove metódy využívané v ekonomike Sovietskeho zväzu a v roku 1953, na vrchole vlny teroru, vydal knihu o socialistickej hospodárskej sústave.

Tento ekonóm sa priklonil k akejsi tretej ceste medzi kapitalistickou a socialistickou ekonomikou a dokonca sa nazdával, že našiel spôsob ako poopraviť storočné učenie Karola Marxa. Podľa jeho predstáv sa malo ostať pri spoločenskom vlastníctve a centrálnom plánovaní, len niektoré procesy sa mali autonomizovať. Základ teda ostal pôvodný – marxisticko-leninský.

V závere marca 1968, práve v čase rokovania špičky československých komunistov o Akčnom programe, sa stal namiesto Novotného najvyšším štátnym predstaviteľom Československa Ludvík Svoboda. Prezident Svododa, hoci nemal významné právomoci, disponoval autoritou nielen v Prahe, ale aj v Moskve.

Svoboda bol počas druhej svetovej vojny v Sovietskom zväze poverený zostavením zahraničnej československej armády. Aj sa mu to podarilo, a to hlavne zo slovenských a rusínskych utečencov z Podkarpatskej Rusi a východného cípu Slovenska obsadeného v predvečer druhej svetovej vojny Maďarskom.

Emigranti z bývalých československých území utekali do Sovietskeho zväzu, aby sa vyhli mobilizovaniu do maďarskej armády. Často opúšťali domovy s cieľom bojovať v Červenej armáde, no namiesto toho ich zatvárali do gulagov. Neskôr sa aj s prispením Svobodu dostali do novej československej armády.

Zo svojich skúseností i z výpovedí vojakov musel Svoboda veľmi dobre vedieť, aký režim panuje v Sovietskom zväze. Napriek tomu sa po návrate domov stáva prvým komunistickým ministrom obrany a podieľa sa na drastických čistkách v armáde. Možno mal príkaz z Moskvy, lebo podľa českého spisovateľa Viléma Hejla už od predvojnových čias spolupracoval so sovietskou rozviedkou.

Hoci sa Svoboda aktívne priamo nezapájal do obrodného procesu, jeho postavenie ako formálnej hlavy štátu bolo dôležité. Na prezidentský post ho navrhlo prostredníctvom Dubčeka reformné vedenie komunistickej strany.

Ľudia chceli viac ako poopraviť socializmus

Keď vezmeme do úvahy náplň Akčného programu, teda nosného programového dokumentu a zamyslíme sa nad menovanými protagonistami pripravovaného obrodného procesu, ťažko si predstaviť nejaký zmysluplný proces a napokon výsledok.

Viac ako s reálnymi predpokladmi sa operovalo s nebývalým nadšením bežných ľudí. Najvyšší politici v štáte sa zrazu začali zaujímať o ich osudy. To bolo niečo nevídané. Po 20 rokoch diktatúry svitalo na lepšie časy. V eufórii sa málokto sa zamýšľal nad tým, že nová záplata starému deravému vrecu nepomôže.

Nemožno zabúdať, že obrodný proces sa rozbiehal v čase, keď sa v Československu, podobne ako v západnej Európe, začali presadzovať črty životného štýlu typické pre konzumnú spoločnosť, napríklad rástla hromadná spotreba, rozširoval sa podiel voľného času. Na rozdiel od západných susedov však v Československu mali obyvatelia menej peňazí na uspokojovanie takéhoto životného štýlu, alebo ak ich niektorí vyvolení mali, nemali si za ne čo kúpiť.

To podľa slovenského historika Stanislava Sikoru priviedlo štát na križovatku vývoja. Buď sa upevní totalitný režim rovnostárskeho socializmu presadzovaného v Sovietskom zväze alebo sa spustí ekonomická a vzápätí politická reforma.

Z tohto pohľadu je pochopiteľné, že uvoľnenie dlho hatanej aktivity ľudí v prvej polovici roka 1968 išlo nad rámec plánov protagonistov reformného procesu. Umný spúšťač procesov by s tým počítal, no v Československu, zdá sa, prekvitalo na najvyšších postoch klamlivé sebauspokojovanie o vlastnej neomylnosti a neochvejnej autorite.

Ukázalo sa, že veliaci komunisti neboli pripravení na situáciu, ak niekto spochybní ich monopolné vodcovstvo v transformačnom procese. Znepokojenie medzi nimi začalo narastať, keď zosilneli hlasy, že patent na rozum nemá len komunistická strana, že sa nájdu aj iní. Niekedy stačil náznak, aby sa zneisteli. Napríklad keď sa v júni 1968 objavil v novinách dokument so skráteným názvom Dvetisíc slov.

Z pohľadu takéhoto vývoja skutočne hrozilo, že komunistická strana stratí monopol moci. To by bolo proti Akčnému programu, ktorý bol vtedy jej zásadným dokumentom. Možno by sa opakoval vývoj z Maďarska v roku 1956, keď vláda začala smerovať k systému viacerých politických strán a ohlásila vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Inými slovami, vypovedala poslušnosť Sovietskemu zväzu.

V Sovietskom zväze a obávali rozsypania celého bloku

Ak sa na vtedajšie udalosti v Československu pozrieme očami najvyšších predstaviteľov Sovietskeho zväzu, potom išlo ozaj o kontrarevolúciu. Podobne sa cítili v susedných socialistických štátoch. Ak by padli komunisti v Československu, tamojším špičkám by hrozilo to isté.

Rozhodnutie o vojenskom obsadení spojeneckého Československa v auguste 1968 –akokoľvek bolo z pohľadu Slovákov, Čechov a Moravanov cynické – malo potom svoju logiku.

Často sa zabúda na skutočnosť, že Sovietsky zväz, podobne ako predtým cárske Rusko, úzkostlivo sledoval strategickú líniu, aby mal na západných hraniciach oproti silným európskym štátom hradbu menších spojencov alebo vazalov. V minulosti sa Rusi najviac obávali Nemcov, po druhej svetovej vojne sa vynoril ešte silnejší súper – Spojené štáty americké, ktoré sa usadili v západnej Európe.

Leonid Brežnev neohol pripustiť, aby Sovietskemu zväzu z dominovej zostavy vazalov vypadlo Československo. Foto: Archív TASR.

Československo sa nestalo po druhej svetovej vojne len vhodným územím na vývoz boľševickej revolúcie. Boli tu spomínané bezpečnostno-strategické dôvody Sovietskeho zväzu. Stalin vybudoval na východnej hranici pás poslušných nárazníkových štátov a jeho nasledovatelia nemienili o túto strategickú výhodu prísť.

Sovietskemu zväzu sa oplatilo ovládať stredoeurópske štáty ešte z hospodárskych dôvodov. Boli v polokoloniálnom postavení a stali sa preň zdrojom surovín, výrobkov, technológií, pričom pochopiteľne ťahali za kratší koniec. Pomáhali mu vyživovať armádny systém Varšavskej zmluvy – či už technikou alebo ľudskými zdrojmi.

Sovietom išlo v roku 1968 o veľa. Nemohli pripustiť, aby im z severojužného pásu poslušných vazalov vypadol jeden článok. Hrozilo, že po Československu budú nasledovať ďalšie štáty, napokon podobnú hrozbu zadusil vojenskou silou už v roku 1956 v Maďarsku. Sovietsky zväz sa pripravil aj na potenciálne veľký boj.

Poľský historik Andrzej Paczkowski a jeho česko-francúzsky kolega Karel Bartošek zistili, že Československo obsadilo v auguste 1968 spolu 27 divízií so 6 300 tankami 800 lietadlami, 2 000 delami a približne 400 000 vojakmi. Išlo o obrovskú silu. Na porovnanie aspoň jedného segmentu, hitlerovské Nemecko v júni 1941 pri útoku proti ZSSR zmobilizovalo 3 580 tankov.

Dejiny ocenia aj márny pokus o opravu neopraviteľného

Vojenský zásah proti Československu sa teda dal predvídať, pričom dôvodov a náznakov bolo viac. Zaráža, že prezident Svoboda, starý skúsený vojak, veliteľ, znalec pomerov v Sovietskom zväze, s takouto možnosťou nepočítal. A ktovie, azda aj počítal, ba dokonca vedel, čo sa chystá, no mal svoje dôvody, prečo v Prahe nebil na ratu.

Kritici vyčítajú Dubčekovi bezvektorovosť jeho politiky. Bol oduševnený marxista-leninista, veril Sovietskemu zväzu a pritom v Československu naivne otváral dvere zjavne protikomunistickým prúdom. To skutočne zaráža, pretože po Sovietskom zväze v minulosti určite roky nechodil so zaviazanými očami a zapchanými ušami.

Záujem o občana mu určite nemožno vyčítať, no ten nestačil. Dubček bol presvedčený o správnosti komunistickej ideológie a utopisticky veril jej poľudšteniu. Hoci zdieľal veľkú obľubu, pre ľudí bol skôr symbolom ich vlastných nádejí ako vodcom, ktorý im ich dokáže naplniť. Ako politik zlyhal.

Podobnú naivnosť načim prisúdiť Mlynářovi či Šikovi. Vytváranie všeobecne falošnej nádeje, že vyčaria z vlka baraninu, bolo horšie ako priznať nevyhnutnosť budúceho kolapsu komunizmu. Možno im to aj ťažko vyčítať, ak ich presvedčením bola tupá viera. Potom zas zaráža, že ľudia v nich videli rozumných stratégov.

Ako píše historik Judt, „ilúzia, že komunizmus je reformovateľný, že stalinizmus bol zlou odbočkou, chybou, ktorá sa stále dala napraviť, že ideály stojace v jadre demokratického pluralizmu by akosi mohli byť kompatibilné so štruktúrami marxistického kolektivizmu, tá ilúzia bola prevalcovaná tankami 21. augusta 1968 a už nikdy nevstala z mŕtvych.“

Dubček a jeho Akčný program neboli podľa Judta začiatkom, ale koncom. „Už nikdy radikáli či reformátori neočakávali od vládnucej strany, že bude nositeľkou ich ašpirácií alebo že si osvojí ich projekty.“

S britským historikom načim len súhlasiť.

Ak dnes s úctou hľadím na reformné hnutie v roku 1968, tak nie preto, že sa pokúsilo vybudovať socializmus s ľudskou tvárou. Význam malo vzopnutie malého Československa proti svetovej veľmoci. Boli to časy, keď Slováci, Česi a Moravania boli ochotní robiť si svojim osudom niečo sami, i keď naivným spôsobom.

Preto je dobre, že sa Pražská jar dostala do svetových dejín. Alexander Dubček tam patrí tiež. Podobne ako neskôr Michail Gorbačov – mimochodom spolužiak Mlynářa z moskovských štúdií – vystúpil za opravu neopraviteľného, čím vlastne urýchlil pád jednej chiméry.

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo