Počas dvadsiatich rokov v žurnalistike pôsobila vo viacerých médiách, naposledy ako zástupkyňa šéfredaktora v Trende. Podieľala sa na odhalení viacerých veľkých káuz, vrátane kauzy Bašternák. Na začiatku augusta sa stala riaditeľkou nadácie Zastavme korupciu.

Po vražde Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka a politických turbulenciách, ktoré ale napokon toho veľa nezmenili, sa hovorilo, že jeden z dôsledkov toho všetkého bude, že dobrí novinári budú znechutení a budú mať tendenciu odísť z médií. Vy teraz z médií odchádzate.

Hlavný dôvod môjho odchodu nie je Janova vražda. Nadácia Zastavme korupciu ma oslovila ešte predtým, spomínané udalosti len zdržali môj prestup. Po vražde som sa rozhodovala, či predsa len nezostanem novinárkou. Napokon som sa rozhodla odísť.

Prečo?

Investigatívu robím už dvadsať rokov. Veľmi veľa vecí za ten čas bolo takých, že niečo napíšete a vyšumí to. Čerstvým príkladom je aj spolupráca Trendu a Postoja, kde sme vypátrali mnoho závažných informácií o tom, ako funguje albánska mafia, o jej prepojeniach na Slovensko, o Macedóncoch, ktorí robili biznis aj s Vadalovcami. Spôsob, akým tu podozrivo čerpajú verejné zdroje a bez obáv fungujú, naznačuje rozsiahlu korupciu, ale žiadny väčší ohlas to nemalo. Ak nerátam, že sa ozvala NAKA so žiadosťou o naše informácie. 

Preto chcem teraz skúsiť iné možnosti, ako vytvoriť verejný tlak na vládu, politikov a úradníkov, aby viac riešili korupciu. Ale investigatívu neopúšťam úplne, len sa presúvam do inej oblasti a možno to bude mať väčší dosah.

Skúsenosti s investigatívou mimo médií sú rozporuplné, napríklad Pavla Holcová, ktorá vedie České centrum pre investigatívnu žurnalistiku, si sťažuje, že médiá ich zistenia často ignorujú. Že to tiež často nemá ohlas.

Naše skúsenosti sú zatiaľ celkom dobré. Nadácia má za sebou už dva prípady, ktoré zarezonovali. Nedávno informovala o kauze Nemocnice sv. Michala a predražených tendroch v nej, následne to riešili ďalšie médiá. Podobne to bolo aj pri správe o stave slovenskej polície, ktorá tiež zarezonovala.

Do nadácie nastupujem ako výkonná riaditeľka namiesto Paľa Sibylu a okrem udržania súčasných projektov rozbiehame aj investigatívnu reláciu Cez čiaru, čo bude pokračovanie Reportérov z RTVS, ktorých zrušil Jaroslav Rezník. Tvárou relácie bude Pavol Fejér.

Ale pripúšťam, že sa to nemusí vydariť a moje očakávania budú prehnané.

V našich médiách ste pôsobili dvadsať rokov. Čo si dnes o nich myslíte?

Ako pozitívum beriem, že na rozdiel od Česka sa tu veľkej časti z nich podarilo udržať si nezávislosť od oligarchov. V Česku vzniklo síce niekoľko nových projektov, ale tie sa skôr trápia, než by boli mienkotvorné.

Aj na Slovensku máme silný vplyv oligarchov v médiách.

Stále je to neporovnateľné. Ako reakcia na vstup Penty do médií vznikol Denník N, ktorý má slušný zásah, vznikli ďalšie životaschopné projekty, ktoré majú dobre nastavené cielenie, ako je napríklad Postoj. Tieto veci ma naozaj pozitívne prekvapili. A treba dodať, že časť médií, ktoré kúpili oligarchovia, si udržala svoju nezávislosť, napríklad Trend a Sme. Toto sa v Česku nepodarilo.

Viaceré vplyvné médiá, ktoré dnes patria pod finančné skupiny, nepôsobia nezávislo.

V Trende som bola členom vedenia, čiže viem hovoriť len o tom, ako tam fungovali vzťahy medzi Trendom a News and Media Holdingom. Výsledky Trendu, ktorý otvoril napríklad kauzu Bašternák a mnohé ďalšie, hovoria za seba.

Ale asi ste niečo zachytili o tom, ako fungujú iné médiá vo vydavateľstve Penty. A tie majú násobne väčší zásah ako Trend.

O tých viem rozprávať len ako čitateľ. Mám pocit, že tam vplyv Penty cítiť. Niektoré články sa zvonka javia ako špecifický druh PR, dnes sa tomu hovorí natívna reklama, ktorá nie je označená a bežný človek ju nerozozná od redakčného obsahu. Je to v prospech firiem pod Pentou, ako je Dôvera či ProCare. 

A za zmienku v tejto súvislosti stojí nedávny rozhovor kolegu v Trende s partnerom Penty Eduardom Matákom. Ten povedal, že nech sa každý pozrie na Trend či Sme, či píšu v prospech Penty. No nespomenul Plus 1 deň alebo Plus 7 dní, ktoré tiež patria pod nich.

PR pre Dôveru či ProCare sa, povedzme, dá ešte pochopiť, inzerciu si môžu zadávať, kam chcú a platiť sami sebe nemusia. Háklivejšie je, či vplyv cítiť napríklad v politickom smerovaní ich médií.

Ako čitateľ to opäť vnímam tak, že zásadnejšie kauzy na Ficove vlády z médií Penty vytiahol len Trend a Sme. V iných médiách Penty vidím viac fotiek svalov Erika Tomáša ako investigatívnych článkov o vláde, čo vo mne vyvoláva podozrenie, že existuje dohoda, že tieto médiá nebudú útočiť na vládu a na Smer. 

Deklarovaný zámer Penty, že do médií idú kvôli zisku, nikdy nedával biznis logiku. Myslím, že ani dosť dobre nerozumeli, do čoho idú, ako to funguje, veď po krátkom čase museli vymeniť generálneho riaditeľa News and Media Holdingu. Dôvodom, prečo do médií po kauze Gorila išli, bolo podľa mňa ich presvedčenie, že ak by mali svoje médiá a vplyv na verejnú mienku, nedopadli by tak zle.

Odchádzate aj z preto, že Trend patrí pod vydavateľstvo Penty?

Keď pred štyrmi rokmi Penta kúpila Trend a Sme, tak som uvažovala, čo ďalej. Keď odišli ľudia zo Sme a zakladali Denník N, prišla ponuka sa k nim pripojiť. Ale Trend považujem za unikátny týždenník, obsahovo aj hodnotovo, tak som chcela zabojovať tu, pretože takýto titul by mal zostať na trhu v nezmenenej podobe. Navyše Oliver Brunovský zostal ďalej šéfredaktorom, takže bolo reálne očakávanie, že to médium sa nezmení.

V niektorých médiách Penty vidím viac fotiek svalov Erika Tomáša ako investigatívnych článkov o vláde. To vo mne vyvoláva podozrenie, že existuje dohoda, že tieto médiá nebudú útočiť na vládu a na Smer.  Zdieľať

O žurnalistike sa dnes veľa hovorí v súvislostiach, že stráca kvalitu, že zdevalvovala. Súhlasíte?

Pokiaľ ide o investigatívu, myslím si opak. Dnes je jej viac a je poctivejšia. Voľakedy stačilo, že vám prišiel fax s informáciou. Dnes sa veľa pracuje s databázami, otvorenými zdrojmi, s údajmi, s ktorými voľakedy robili len policajti či kontrolné orgány. Dnes sú články v tomto poctivejšie.

A pokiaľ ide o politické a názorové pohľady médií?

Tu vnímam vyššiu vyhranenosť. No ak ide o hodnoty, ktoré sú v súlade s demokratickým zriadením, nevidím problém, ak je niektoré médium konzervatívne či liberálne, kresťanské alebo iné. Problém je, ak ide o aktivizmus, ktorý skresľuje realitu. Napríklad už pol roka od kolegov z médií počúvam, že Smer padol a je odpísaný a že je mu koniec, no prieskumy hovoria niečo iné. Stratil síce nejakých voličov, ale rozhodne to nie je marginálna strana lúzrov, ako sa javí z niektorých komentárov, kde sa želanie mýli s faktami. To už je prekrúcanie a je to tu prítomné.

Názorová žurnalistika je z pohľadu čitateľa oveľa citlivejšia ako investigatíva, podľa nej si vytvára celkovú mienku o médiách. 

Možno je ten aktivizmus u nás posilnený tým, že tu máme dedičstvo z mečiarovskej éry, ktoré sa v redakciách odovzdáva z generácie na generáciu. Že demokraciu treba brániť za každú cenu a pretláčať názor, o ktorom si myslíme, že ju udrží takú, akú ju chceme, a všetko ostatné sa chápe ako zlé.

Je dobré, ak novinári vystupujú na protivládnych demonštráciách?

Ak hovoríme o tých demonštráciách, ktoré tu boli po vražde Jána a Martiny, tak to bola hraničná situácia, vtedy sa o tom dá debatovať. Ale inak v bežnom živote by mal novinár reflektovať fakty a udalosti a nie ich spoluvytvárať.

Pýtam sa preto, lebo vy ste boli skôr odporca takéhoto novinárskeho angažovania, za čo sa vám ušlo aj dosť kritiky.

Dlhšie som odmietala ísť na pódium, keď tam mali byť politici. Niektorí známi to brali tak, že sa tým pridávam k nebezpečnému názoru, že všetci štandardní politici sú zlo. Že som degradovala celú politiku. Ale takto ja neuvažujem. Len cítim, že aby verejnosť novinárovi mohla veriť novinársku objektivitu, treba citlivo rešpektovať hranice. Tak, aby aj navonok bolo jasné, že novinár má odstup. 

Do akej miery je to, čo sa u nás nazýva investigatívou, iba politickou či spravodajskou hrou, kde sa novinárom podhadzujú účelové informácie?

V Trende sa novinárom nestáva často, že len tak niečo nájdu na stole, pritom sme urobili viaceré veľké kauzy. No väčšinou to vzniklo tak, že sme sa s Xéniou Makarovou hrabali v účtovných závierkach a iných registroch, podobne fungoval napríklad aj Jano Kuciak. Prvotný impulz mohol síce prísť odinakiaľ, napríklad v prípade Kočnerových podvodov na Donovaloch sme mali prvotnú informáciu z polície, kde samotným policajtom vadilo, čo sa tam deje. Ale všetky informácie o tokoch peňazí a nehnuteľností sme si museli prácne dohľadať. 

Jano Kuciak zasa dostal typ na kauzu Technopol, ale aby to vyskladal, musel urobiť veľa pátrania. Ale chápem otázku, a áno, vidím v médiách články, o ktorých si dovolím povedať, že vznikli podhodením. No myslím, že v minulosti toho bolo omnoho viac.

Sme mafiánsky štát?

Keď pred vraždou Jána Kuciaka použil tento termín prezident, zdalo sa mi, že to prepískol. No po tom, čo sa tu všetko prevalilo za posledný polrok, keď sme zistili, ako tu fungovali Taliani, ako tu fungujú Albánci, nehovoriac o domácich mafiách, ktoré dostávajú dotácie a kontrolné orgány privierajú oči, polícia ich nevyšetruje, prokuratúra to kryje, tak si myslím, že štruktúry zločinu a štátu sa tak poprepletali, že Slovensko možno nazvať mafiánskym štátom.

Z informácií, ktoré sa prevalili za posledné mesiace, sa zdá, že niektoré inštitúcie fungujú relatívne dobre. Napríklad na operatívnej úrovni už sú zmapované domáce aj zahraničné mafie, akurát sa to stopne pri vyšetrovaní. Napríklad prokurátor Vasil Špirko disponuje zaujímavými informáciami.

Slovensko je relatívne malé, keď tu niekto točí odpočty DPH či inú veľkú majektovú kriminalitu, tak to začne kričať, nedá sa to utajiť. Ak by sa chcelo, dá sa toho zistiť veľmi veľa aj bez toho, aby sme potrebovali detektívnych géniov.

Prokurátor Špirko je zvláštny prípad tým, že aj keď tu nemáme inštitút vyšetrujúceho prokurátora, tak prokurátor môže legálne vyšetrovať aj sám, bez polície. O Špirkovi jeho kolegovia vravia, že to tak v mnohých prípadoch robil, preto sa dopátral k výsledkom a dotiahol ich pred súd. Napríklad prípad daňovej pracovníčky, ktorá hovorila, že jej Salmanovci nosili úplatky za vratky DPH a ona to účtovala do straníckej kasy Smeru.

Vždy, keď sa v správach objaví skratka NAKA, znie to ako nejaká mýtická organizácia. Keď NAKA niečo rieši, berie sa to ako významná vec, že sa naozaj niečo deje. Ako dnes vlastne funguje táto inštitúcia?

Myslím, že mnohí prokurátori, napríklad spomínaný Špirko, nedôverujú NAKA, keď si dôkazy radšej zabezpečujú sami. Vedia, že stadiaľ unikajú informácie a cez NAKA možno ovplyvňovať vyšetrovanie. Dokonca aj keď sme robili komplexnú správu o polícii, tak atmosféra v polícii je taká, že ani policajti z iných zložiek nedôverujú tým z NAKA. Hoci je tam pár výnimiek, ktorých prácu nechcem devalvovať. Z NAKA sa stal systém kontrolovaný politikmi a oligarchami. Veď prepojenia medzi Bödörovcami a špičkami NAKA boli zverejnené.

Čiže NAKA je inštitúcia, ktorej úlohou je centralizovať citlivé prípady, aby sa ľahšie zametali pod koberec?

Presne tak. Tak funguje aj informačný systém NAKATOK, kde sa zhromažďujú informácie o tom, aké úkony sa v závažných prípadoch robia, koho vyšetrujú a podobne. Na významných miestach sa hovorí, že tie informácie môžu slúžiť aj na obchodovanie a vydieranie. 

Akým článkom v systéme je prokuratúra? Najviac sa hovorí o policajtoch a súdoch, o fungovaní regionálnych prokuratúr sa nehovorí skoro vôbec. Pri Vadalovcoch sa ukázalo, že závažnú úlohu pri ich krytí hral okresný prokurátor, ktorý napríklad tým, že ich prípady posudzoval jednotlivo, a nie ako organizovanú skupinu, im dlho chránil kožu. 

Mnohí prokurátori nedôverujú NAKA, radšej si dôkazy zabezpečujú sami. Vedia, že stadiaľ unikajú informácie a cez NAKA možno ovplyvňovať vyšetrovanie. Zdieľať

Okresné prokuratúry sú podceňované inštitúcie. Okresný prokurátor môže nakázať policajtom prakticky bez zdôvodnenia, aby niečo nerobili, zastavili. Ale zodpovedá za nich generálny prokurátor. Pre mňa bolo smiešne, keď generálny prokurátor Jaroslav Čižnár skritizoval, že ako je možné, že Vadalovcom u prokurátora všetko prešlo. Akoby sa chcel od prokuratúr dištancovať. No on bol ten, čo mal po týchto zisteniach ponúknuť svoju funkciu, pretože závažne zlyhala inštitúcia, za ktorú je on zodpovedný.

Nie je ilúzia bojovať proti prepojeniu polície či prokuratúry na mafie tak, že budeme hľadať len prepojenia medzi mafiou a lokálnymi prokurátormi, policajtmi či sudcami? V malom meste, ako sa ukázalo v Michalovciach alebo Leviciach, sa mafie musia poznať s takýmito ľuďmi. Keď, obrazne povedané, v centre mesta sú v nedeľu otvorené tri kaviarne. Prečo sa tak málo hovorí o systémových riešeniach, napríklad rotáciách alebo regionálne zmiešaných tímoch pre závažné prípady a podobne, čo poznajú v iných krajinách?

Nejaké nápady tu boli, v justícii sa niečo už zrealizovalo počas ministrovania Lucie Žitňanskej a Daniela Lipšica. Napríklad elektronické prideľovanie spisov na súdoch. Sú tam síce rezervy, ako sa to cez rozličné dodatky v rozvrhoch práce dá obísť, ale funguje to relatívne dobre.

Na súdoch to išlo asi preto, že závažné veci sa pred súdy ani nedostanú, zastaví sa to predtým u prokurátora, v polícii. Náhodný výber sudcov preto politikov a oligarchov neohrozuje, ale transparentnejšia prokuratúra by bola pre nich väčší problém.

Náhodný výber sudcu na súdoch je dôležitá zmena, mnohým to spravilo škrt cez rozpočet. O to viac treba vysvetľovať, prečo je reforma prokuratúry i polície taká dôležitá, hoci to znie mnohým banálne.

Prečo sa to v prokuratúre neudialo?

Prokuratúra je historicky veľmi uzavretá súčasť systému a len pomaly sa otvára. Tam je niekedy ťažké sa vôbec dopátrať aj k menu prokurátora, ktorý rozhodoval o nejakej kauze. Nerešpektujú ani infozákon. Pričom prokurátor rozhoduje o závažných veciach, napríklad v prípade Kočnera o zaisťovaní majetkov za desiatky miliónov eur, s ktorými sa tam manipuluje. Súhlasím napríklad s tým, aby mal prokurátor špeciálnu ochranu, ak treba, no malo by byť jasné, čo ktorý prokurátor robí, mali by byť pod verejnou kontrolou. Vyzerá to tak, že tu majú politici blok a nechcú do prokuratúry vstupovať.

V čom by mala spočívať reforma prokuratúry?

Mne sa páči rumunský model, kde existuje špeciálny úrad DNA úplne nezávislý od iných inštitúcií, má osobitný rozpočet, vlastných vyšetrovateľov, menovanie šéfa je na dohode vlády a prezidenta. Ten úrad mal naozaj veľkú nezávislosť, až boli debaty, či to nie je priveľa. Myslím, že len takto, odrezaním, môže byť nejaká šanca, že sa niečo veľké vyšetrí.

Nebolo to najmä osobnosťou šéfky úradu?

Určite áno, ale tí, ktorých ohrozovala, nemali silné páky, ako zasahovať do chodu inštitúcie.

Vnímate v polícií či prokuratúre nejaký odraz udalostí z posledného polroka? Napríklad menšiu ochotu bežných policajtov či prokurátorov kryť tých hore či viac sebavedomia slušných členov polície a prokuratúry? Alebo je to taký štát v štáte, ktorý na verejné veci nereflektuje?

Myslím si, že reflektujú, Keď došlo k vražde, tak slušnejšia časť šla s vlnou, že sa niečo konečne zmení. Ale keď Roberta Kaliňáka vymenila Denisa Saková a šéfom polície sa stal Milan Lučanský, blízky človek Smeru, tak to mnohých prešlo. Preto sú tieto nominácie nebezpečné aj z iného dôvodu, než len to, že si spojenci odovzdávajú kľučky. Ono to demoralizuje celé štruktúry.

A kriminálne organizácie napojené na politikov? Zľakli sa posledného vývoja alebo naopak, potvrdilo sa im, že ich pozíciu už nič neohrozí, keď toto ustáli?

To je otázka, na ktorú neviem presne odpovedať, keďže nie som súčasťou tých štruktúr. Ale domnievam sa, že na začiatku, keď videli davy v uliciach, tak sa museli zľaknúť. Obávam sa však toho, čo ste naznačili v otázke. Že sa potom posilnili, keďže dôsledkom celej situácie neboli ani len predčasné voľby a žiadna zásadná zmena sa neudiala, okrem výmeny premiéra Fica za Pellegriniho, ktorý sa pre Smer ukázal ako celkom schopný líder.  

Som priamočiarejšia. Keď viem, že je niečo pravda,  že to tak je, tak menej zvažujem, aké dôsledky bude mať publikovanie pre mňa osobne. Zdieľať

V debate o kroupcii sa miešajú dve veci. Prvá, že tu máme veľa korupcie, nedarí sa ju vytesniť a treba ju stále odhaľovať a hovoriť o nej. Druhá, že sa z toho stalo divadlo, ktoré politike škodí. Napríklad, niekedy to vyzerá, že úlohou politikov z opozície je robiť čo najväčší krik, že vláda je skorumpovaná. Časť voličov to oceňuje, no prieskumy ukazujú aj to, že vďaka tomu získavajú popularitu tí, čo neponúkajú nič, len búranie systému.

Práve preto má nadácia dva piliere. Odhaľovanie káuz, ale aj vzdelávanie a komunikovanie. Nemáme presviedčať presvedčených, ktorí sa len vždy viac naštvú, keď im donesieme novú kauzu. Nadácia má veľa aktivít, ktoré smerujú aj k tomu, aby ľudia začali chápať, že doniesť lekárovi bonboniéru nie je v poriadku. Veľkú odozvu to má najmä u mladých.  

Ako ste sa vy zmenili za posledný polrok?

Asi som sa trochu zradikalizovala. Predtým som viac zvažovala pri rozhodovaní, či a ako niečo publikovať. 

V akom zmysle?

Viac som rozmýšľala nad formuláciami v článku, keďže som zvažovala, aké nepríjemnosti kauza prinesie, že by ma mohli vyšetrovať, prísť nejaké trestné oznámenie či priamo žaloba na súd. Teraz, po vražde, som nad tým prestala uvažovať. Som priamočiarejšia. Keď viem, že je niečo pravda, že to tak je, tak menej zvažujem, aké dôsledky bude mať publikovanie pre mňa osobne. Aj pol roka po vražde je vo mne silný vnútorný pocit hnevu a odhodlania nič nedarovať tým, ktorí sa spoliehajú na systém založený na korupcii a beztrestnosti, lebo práve ten zabil Jána Kuciaka.

Foto - Fero Múčka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo