Válek, nový pokus o rehabilitáciu

Válek, nový pokus o rehabilitáciu

Na archívnej snímke z 18. februára 1969 minister kultúry SR Miroslav Válek. FOTO TASR – Ivan Dubovský

O novom dokumentárnom filme Patrika Lančariča.

Bolo to v roku 1980, bol studený január, Bratislavu navštívil francúzsky básnik Bernard Noël, v tom čase mal 49. Napísal o tej návšteve silný text, z ktorého budem o chvíľu citovať. O Noëlovi mi hovoril jeho český prekladateľ Petr Zavadil, vždy dodal, že Tatarka, ktorého bol navštíviť, mu zmenil život.

Keď sme Noëlov text nanovo preložili a vydali, stretol som ďalšieho západného básnika, ktorý o Tatarkovi povedal to isté. Volá sa Stephan Eibl Erzberg, Tatarku navštívil neskôr, a keď na to spomínal, zmenil sa mu pohľad. Obidvaja sa stretli aj s Miroslavom Válkom, obidvaja opísali svoju skúsenosť. Ich svedectvo patrí k Válkovmu portrétu celkom osobitným spôsobom, stretávajú sa s ním ako kolegovia básnici zo slobodných krajín, advokáti Tatarku, a – v Noëlovom prípade – aj čitateľ Válkovej poézie, ktorého „básne sa mu nedarí považovať za zlé.“

Obidvoch, francúzskeho aj rakúskeho básnika, ktorí k nám prišli za Tatarkom, čaká sklamanie z Válka. Voči ministrovi-básnikovi vystupujú rovnocenne a sebavedomo, keď sa Noël dotkne v osobnom rozhovore štátnej cenzúry, Válek otázku odmietne, že „nestojí za odpoveď“, v zmysle, že ministerstvo nemôže byť meradlom tvorivosti, prakticky ani teoreticky, a prejde do protiútoku: „U vás nie je zakázaný žiadny spisovateľ, ale šíri sa pornografia aj rasizmus, aj násilie: to sú kritériá kreativity?“ Dokonca dodá: „U nás nie je zakázané žiadne dielo z dôvodov čisto politických.“

Noël sa nevzdá: „A dielo Tatarku?“ Minister: „Tatarka žije slobodne v tomto meste. Stačí, aby nám priniesol rukopis, aby sme ho dali do tlače. Dokonca sme mu navrhli, že kúpime dopredu jeho rukopis. Odpovedal, že nemá žiadny. Je to trochu zvláštny prípad. Ale keď nechce publikovať, my ho do toho nemôžeme nútiť. Pravdepodobne nenapísal nič seriózne, nič dobré...“

Noël sa s Tatarkom stretol deň predtým, ako nikto iný opísal jeho hlboké zúfalstvo, nie osobné, skôr zo stavu slovenskej kultúry, reagoval preto adekvátne: „Postavil som sa a požiadal o rozlúčenie. Minister zaskočený naliehal, aby sme pokračovali.“

Minister kultúry Slovenskej socialistickej republiky, člen Predsedníctva ÚV KSS, zaslúžilý umelec, básnik Miroslav Válek – portrét. Foto: Magda Borodáčová/TASR, 7. júla 1977

Erzberg zažil niečo podobné, pred kamerami počas konferencie, tam, kde chystal protest, bol použitý na propagandu. Dodnes je za tú školu manipulácie vďačný, pochopil vraj vtedy, ako funguje moc.

Nič z toho v novom dokumente Patrika Lančariča Válek (2018) nenájdete. Naopak, po televíznom dokumente Portrét M. Válka (Oľga Janíková, 1997) je to po 20 rokoch druhý pokus o rehabilitáciu básnika a normalizačného ministra, pravda o úroveň vyššie ako hagiografia z mečiarovských čias. Lančaričov dokument je sklamaním, aj tu sa zdá, že autor mal rám hotový pred obrazom. Svedčí o tom o. i. zloženie vystupujúcich hostí, nedokázal už síce opomenúť Milana Hamadu, zato interpretačný základ tvoria buď bývalí komunisti, alebo umelci, ktorí sú síce kritickí ku komunizmu, ale vo Válkovi vidia najmä obeť.

Problémy sa začnú objavovať jeden po druhom: dokument napríklad vychádza z mocenského boja vnútri strany, kde Válek stojí na strane Husáka proti Biľakovi a „konzervatívcom“, toto tvrdenie nie je opreté o nič, len výrok straníckeho historika Plevzu, aj keď Jan Rychlík už dávnejšie tento mýtus vyvrátil, napokon Husák s Biľakom a Válek s Lenártom účinne spolupracovali a najmä,  Biľaka a spol. nebrali vážne v Moskve, boli totiž „považovaní síce za oddaných priateľov Sovietskeho zväzu, ale súčasne aj za neschopných babrákov, o ktorých sa sovietska politika v Československu opierať nemôže“.  

Po odchode z kina som zatelefonoval dvom rešpektovaným historikom, ktorí sa venujú dejinám komunistickej strany, či sa v medzičase objavil nejaký dokument, ktorý by tvrdil opak a podopieral Plevzove slová, o ničom nevedia. Problém s Lančaričovým prístupom je, že základný interpretačný rámec dáva dokumentu Plevza, žiadny rešpektovaný historik miesto nedostal.

Druhý prešľap sa týka Sviečkovej demonštrácie. Dozvedáme sa, že zásah proti demonštrantom Válkom otriasol, postup polície neschvaľoval (nie ako nespravodlivé, ale ako „zbytočné“), na námestí bol napokon aj jeho synovec. Niekoľko blízkych ministra Válka hovorí, že chcel po zásahu rezignovať na svoj post, ale aby nevyvolal škandál a pozornosť západnej tlače, odložil svoj odchod o niekoľko mesiacov.

Problém je, že Lančaričov dokument toto tvrdenie nijako neproblematizuje, slovo nedostane Ján Šimulčík ani žiadny iný historik tohto obdobia, nespomína sa tzv. Informácia pre Predsedníctvo ÚV KSS o demonštratívnom zhromaždení dňa 25. 3. 1988 v Bratislave, ktorú mesiac po demonštrácii podpísal minister Válek spolu s ministrom vnútra Lazarom, kde sú vymenované viaceré kroky, ktoré štát podnikol osobitne voči cirkvám, aby odpor veriacich pacifikoval. Válek zostáva v role obete, čakajúcej na odchod z funkcie. Prečo autorom dokumentu stačili súkromné dojmy z okolia Válka, prečo nešli hlbšie? Napríklad hlbším rozborom jeho výpovede pred parlamentnou komisiou po roku 1989, kde tento zásah hodnotil? Tam Válek zásah proti demonštrantom hodnotil tiež ako zbytočný a najmä „veľmi humánny“ v porovnaní s Prahou. Bol by to zjavný rozpor s dojmom, ktorý dokument vytvára, režisér diváka pred tým radšej uchránil.

Nebyť Hamadu, opäť by nezaznela podstatná vec. Keď dokument hodnotí jeho text z Literárneho týždenníka z roku 1988, kde Válek kriticky opísal vývoj komunistickej strany, čo viacerí ocenili, Šimečka to označil za neskorú kritiku, ale až Hamada povedal to podstatné: Žiadna kritika nie je neskorá, ale bola to kritika nedôsledná, Válek totiž zo strany nevystúpil.

Dokument sa namiesto týchto vecí obsiahlejšie venoval banálnej korešpondencii s politrukom Pezlárom, z ktorej nič podstatné nevyplýva, k ničomu totiž neviedla.

Minister kultúry Slovenskej socialistickej republiky, člen Predsedníctva ÚV KSS, zaslúžilý umelec, básnik Miroslav Válek – portrét. Foto: Magda Borodáčová/TASR, 7. júla 1977

Zarážajúci a škandalózny je aj komentár Ivana Štrpku na konci filmu. Pre Štrpku znamenala Válkova poézia veľa, ako napísal v jednom staršom texte, vidí v nej „jednu zo základných hodnôt našej socialistickej lyriky“. To povinné a dnes piskľavé adjektívum spred 89. roku nijako nesvedčí proti Štrpkovi, jeho osobný príbeh bol iný, v tom sa s Válkom rozišiel, vo filme povie, ako Válka „moc zožrala“. Ale potom povie slová, ktoré sú škandálom, položí si otázku, kto dosiahol viac, on, básnik a minister, ktorý za niečo bojoval, alebo obyčajní ľudia, ktorí sa považujú za obete komunizmu, ale žili spokojne.

Je to prevrátená a nepodarená alúzia na Havlovho zeleninára, stavia falošnú dilemu dospievajúcu k relativizmu: Azda netreba hovoriť o tom, aký je rozdiel medzi zodpovednosťou vrcholného politika a popredného intelektuála a zodpovednosťou občana, ktorý ani nie je členom strany.

Keď v podobnom duchu básnik Buzássy povie, že Válek bol pre neho „Old Shatterhandom, človekom morálnym, ktorý iným pomáhal“, pre speváka Hammela, „kovbojom, ktorý vedel, čo je dobro“, a pre dnešného kandidáta na primátora Bratislavy (a Válkovho vnuka) Matúša Valla človekom, od ktorého ak si „odmyslíme to komunistické a totalitné, tak by s ním dnes mnohí súhlasili“, divák musí cítiť diskomfort. Niečo tu ruší, niečo vážne nesedí, dráma sa mení na melodrámu.

Ak by to tak bolo, kamienok v topánke, Hamadova stará kritika, by tak netlačila a nemuseli by sa k nej všetci rad radom vracať. Nejde len o obvinenie z „ničotnosti“ (nihilizmu) za zbierku Milovanie v husej koži, ešte viac ide o Hamadove slová z roku 1989, keď Válka označil za „strojcu rafinovanej a najbezohľadnejšej demoralizácie spisovateľskej a vôbec kultúrnej obce v dejinách našej kultúry po druhej svetovej vojne“, ide o dielo, ktoré – pri všetkej úcte – nemôžu hodnotiť umelci a aktéri činní v období normalizácie, nie 30 rokov od pádu komunizmu, spomienky a reflexia sú dva žánre. Nedá sa predsa súčasne hlásiť k významu Charty, havlovskému a patočkovskému poňatiu slobodnej kultúry, ktorá bránila Plastikov, a súčasne obhajovať normalizáciu podľa Válka, ktorá vydávala Slobodu, ale pár stránok muselo byť vypustených. Dnes už nežijeme v spoločnosti, ktorá je traumatizovaná predstavou, že komunizmus je večný, preto je kompromis s režimom nevyhnutný, žijeme v dobe, ktorá má tento kompromis zhodnotiť a zamyslieť sa, ako našu kultúru, literatúru a umenie tento duch kompromisníctva poškodil, aký je jeho tieň na dnešok.

A to Lančaričov dokument opäť nerobí. Slovo dostane Ľubomír Feldek, ale už nedostane Valér Mikula, dokonca z jeho štúdie, ktorá vyšla ako záver k poslednému zobranému vydaniu Válkoveho diela v Kalligrame v roku 2005, nezaznie ani krátky citát. Pritom Mikula má originálny a od Hamadu odlišný pohľad na Válka, určite meritórnejší, ako sú dojmy Milana Lasicu.

Keď popritom počúvame citácie z Válka o pravde a tvrdosti voči sebe, zaváňa v tom lepšom prípade premrhanou príležitosťou, v tom horšom gýčom.

Najtenší ľad dokumentu Válek sa však netýka politiky, ale náboženstva a Boha. Túto rovinu prináša do filmu protestantský pastor a básnik Daniel Pastirčák, končí sa ňou aj samotný film, keď je zverejnená doteraz nepublikovaná Válkova báseň, nájdená v pozostalosti.

Neberiem Danielovi jeho čítanie Válka, hoci iróniu vidí aj tam, kde nie je, ale ruší ma jeho porovnanie s T. S. Eliotom, neobstojí totiž ani v základnej paralele. Zbierka Milovanie v husej koži nie je obdobou Pustatiny, rovnako ako Válek ničím nepripomína Eliota, konvertitu na anglikanizmus a autora Vraždy v katedrále a Popolcovej stredy, rešpektovaného teoretika, ktorý napísal Ideu kresťanskej spoločnosti Poznámky k definícii kultúry, hlboko duchovného a kresťanského autora, ktorého – ako to o ňom napísal Scruton – trýznila prázdnota sveta, ktorý sa odkresťančuje, Eliot nedôveroval sekulárnemu humanizmu, a aby nenechal nikoho na pochybách, obsiahle o tom písal, aj Pustatinu v neskoršom období doplnil poznámkami.  

Válek išiel presne opačnou cestou, na začiatku napodobňoval Dilonga, ale vyrástol, Boh pre neho zomrel, objavil ho v človeku, ako píše Mikula, jeho Boh „bol zbavený tajomstva a profanovaný na úchylného brikoléra: 'Boh, skladajúci nový stroj/zo súčiastok tela'.“ Porovnať Válka s Eliotom skrátka žiada viac než predstavivosť.

Oblúk a dotyk s náboženstvom sa nekončí novoobjavenou básňou, ktorá zaznie na konci filmu („Bože, ja som len Tvoja byľ,/ a Ty si ma obetoval pre davy./ Čo som Ti, Bože, urobil,/ čo som Ti, Bože, nespravil.“) aj keď by si to tak niektorí želali.

To však nie je koniec, koniec prišiel až potom. Bol to pohreb, keď Válek nechá svoj popol roztrúsiť na lúku pri krematóriu. V tom geste je niečo hlboko pohanské a pokoj odmietajúce, to predsa robili komunisti svojim nepriateľom, Válek to urobil sám sebe.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo