TÉMA: Francúzske výskumy na embryách - zdá sa vám to normálne?

Aby sme sa vyhli výskumu na zvieratách, tak ako laboratórny materiál používame ľudské embryá. Je to normálne?

Takýmto a podobnými sloganmi burcovala nadácia Lejeune počas siedmich mesiacov francúzsku verejnosť s úmyslom pritiahnúť pozornosť na ďalší zákon, ktorým vládnuca strana realizuje svoju predstavu o “renovácii” človeka. Zdá sa, že márne. V súlade s prezidentským volebným programom si tentokrát zákonodarca „posvietil“ na embryá a ich použitie na vedecký výskum.

Opojení realitou parlamentnej väčšiny a napojení na radikálnu ľavicu socialisti zmenili zákon síce len v niekoľkých detailoch, zato však významne. Predchádzajúca verzia z roku 1994 bola postavená na všeobecnom zákaze výskumu na embryách s možnosťou výnimiek za prísne stanovených podmienok. Ešte pred dvomi rokmi bolo takéto znenie opätovne potvrdené a zdalo sa, že ide o vývažený text uspokojujúci prevažnú väčšinu. Navyše takto formulovaný text mal oporu v občianskom zákonníku, ktorý zaručoval primát ľudskej osobe, zakazoval akýkoľvek zásah do jej dôstojnosti a garantoval rešpekt ľudského jedinca od počiatku jeho života.

"Aby sme sa vyhli výskumu na zvieratách, tak ako laboratórny materiál používame ľudské embryá. Je to normálne?"
Nadácia Lejeune

Zdieľať

Od júla je všetko ináč. Výskum je všeobecne povolený, stačí ak spĺňa vágnu podmienku, že bude vedený za lekárskym účelom. Jeho schváleniu predchádzalo pol ročné obdobie, kedy na verejnosť prenikali len minimálne informácie. Iste, média boli zahltené protestami proti homosexuálnym manželstvám a verejnosť takisto. Avšak zákon o bioetike ukladá povinnosť organizovať celospoločenskú diskusiu pri takýchto témach. Nič také sa však nekonalo. A aby sa žiadna diskusia nekonala ani pri záverečnom hlasovaní, ľavica si navrhla a schválila skrátenú procedúru, kedy sa všetky pozmeňovacie návrhy hlasovali ako jeden celok. Bolo to legálne, demokratické, ale zbabelé. Prečo ten strach z otvorenej debaty, kedy odborníci z rôznych oblastí môžu svojimi vedomosťami a skúsenosťami prispieť ku kvalitnejšiemu výsledku? Je to normálne?

Ideológia ako prekážka vedy

„Ide nám o pokrok v terapeutickej medicíne,“ tvrdili predkladatelia zákona a ich argumenty neboli ničím novým. Dali by sa zhrnúť do nasledovnej konštrukcie: vedci nemajú podmienky na výskum, ktorý je brzdený administratívou, a preto nevidno výsledky, na ktoré čakajú tisíce nevyliečiteľne chorých ľudí. Tieto argumenty majú zastrieť tvrdú realitu, že na svete ešte nestretnete človeka vyliečeného vďaka výskumu na embryách a to ani v krajinách, kde ten výskum je už nejaký ten čas povolený. Samozrejme v parlamente nesmeli chýbať už tradičné výroky, že embryo predsa “nie je ľudská osoba”, alebo že veda nemá podliehať dogmám a ideológii.

Je jasné, že embryonálny výskum je zložitá oblasť, v ktorej sa laik dokáže rýchlo stratiť. Posúdiť jeho efektivitu je náročné dokonca aj pre odborníka, najmä ak by chcel byť nestranný. Letmý pohľad na čísla publikované Agentúrou pre Biomedicínu však ukázal, že za predchádzajúceho zákona bolo od roku 2005 schválených až 95% žiadostí o výnimku. Takže s tými podmienkami na výskum to nebolo až také zlé a kto naozaj chcel robiť výskum v danej oblasti, takmer každý výnimku zo zákona dostal.

Problémovým bodom sa ukázala aj otázka alternatívnych možností, ktoré sú v súčasnosti dostupné. Ide predovšetkým o indukované pluripotentné kmeňové bunky (IPS), ktoré sa postupne ukazujú ako plnohodnotná náhrada embryonálnych buniek. Že sa jedná o vedecky prelomovú metódu je každému jasné, pretože v roku 2006 bola za ne udelená Nobelova cena. A keďže pri ich generovaní nedochádza k ničeniu embryí, dalo by sa predpokladať, že politici namiesto schvaľovania bioeticky neprijateľného zákona uprednostnia metódy menej kontroverzné. Predkladatelia nového zákona však túto modernú alternatívu takmer vôbec nebrali do úvahy, ako keby najnovšie vedecké poznatky nehrali žiadnu úlohu. Opäť raz ideológia likvidácie ľudského života odstavila vedu na vedľajšiu koľaj.

Kto je popredu a kto pozadu

Ak je potrebné pretlačiť kontroverzný zákon, vždy príde vhod spomenúť iné krajiny, ktoré ho už majú a sú teda „popredu”. Ako ináč, aj v tejto debate odznelo, že Francúzsko v tomto smere zaostáva a to je ďalší dôvod na povolenie výskumu. Pritom výročná správa 2011 už spomenutej Agentúry pre Biomedicínu, ktorá má k dispozícii napresnejšie informácie o stave projektov a ich kvalite, žiadne zaostávanie za svetom nespomína. Naopak, vo svojom závere s uspokojením konštatuje, že napriek obmedzeným prostriedkom francúzsky výskum dokáže publikovať v renomovaných časopisoch. A ak zatiaľ neprišli výrazné výsledky, je to najmä preto, že tento výskum je časovo a ekonomicky náročný. Argument zaostávania kvôli všeobecnému zákazu používania embryí sa teda ukázal ako nepodložený.

Riziko, že francúzsky výskum nakoniec predsa ostane pozadu, je však reálne. Nie kvôli prístupu k embryám, ale práve pre ignoráciu už spomenutých IPS buniek. Zhodou okolností sa niekoľko dní po schválení zákona objavila správa o Japonsku, ktoré postupne presúva investície do výskumu IPS, považovaného za strategicky perspektívnu oblasť. Alebo iná správa, ktorá svet biomedicíny vzrušila len pred niekoľkými dňami, keď informovala o vypestovaní ľudských mozgových tkanív z buniek IPS v susednom Rakúsku. Nakoniec americká agentúra clinicaltrial.gov, ktorá vedie databázu klinických skúšok po celom svete, už teraz registruje 2 až 3 násobne viac projektov postavených na IPS ako na embryonálnych bunkách. A to je IPS metóda o 10 rokov „mladšia”. Dokonca aj spomínaná správa Agentúry pre Biomedecínu konštatuje, že svetový výskum okolo IPS je v nevídanom rozkvete.

"Nedotknuteľnosť tzv. rodičovského projektu (rozhodnutie rodiča mať dieťa) sa stala dogmou. Ak sa rodičovský projekt mení, odsúva, alebo ruší, embryo už nemá žiadne právo. Stáva sa laboratórnym materiálom."

Zdieľať

Zdá sa teda, že uvoľnením výskumu na embryách sa Francúzsku nepodarí zaostávanie dobehnúť, ako sa pokúšali zdôvodniť nový zákon jeho podporovatelia. Pretože dobehnúť možno len toho, kto ide po tej istej ceste. Svet sa však teraz uberá inou cestou. Najlepšie to vystihol Jean-Marie Le Méné (predseda nadácie Lejeune, ktorá sa venuje výskumu trizomie 21), keď povedal: “Výskum na ľudských embryách je nemorálny a zbytočný.“ Otázkou ostáva, čo je na embryonálnom výskume také atraktívne, že sa ho niektorí držia ako kliešť aj vtedy, keď sú tu iné sľubné možnosti.

Cieľ nemôže svätiť prostriedky

Až samotné schvaľovanie zákona mu prinieslo aspoň akú takú mediálnu pozornosť. Začali sa publikovať názory, vyjadrenia, rozhovory s jeho propagátormi a oponentami. Laický pozorovateľ si mohol všimnúť, že táto téma sa terapeutickej oblasti dotýka vlastne len okrajovo. Ak by v centre zaujmu bola skutočne terapeutika, tak by sa pozornosť venovala bunkám IPS. Namiesto toho sa však veľa hovorilo o dvoch oblastiach: preimplantačná genetická diagnostika a asistovaná reprodukcia. Ako keby terapeutika bola len dymová clona na pretlačenie zákona, za ktorou sa však skrývajú podstatne iné záujmy.

V prípade preimplantačnej diagnostiky sa jedná o vytriedenie embryí na základe ich genetických vlastností. Riziká, že sa toto celé vymkne z rúk, sú známe, a niektoré sú už dokonca súčasťou našej dennej reality. Fakt, že 97% embryí u ktorých bola diagnostikovaná trizomia 21, ide na likvidáciu, je pre odporcov zákona jasný signál, že „sme stratili kontrolu nad systémom“. Pre obhájcov zákona sú ostávajúce 3% len potvrdením, že je tu ponechaná sloboda sa rozhodnúť. Nedotknuteľnosť tzv. rodičovského projektu (rozhodnutie rodiča mať dieťa) ktorý, ak existuje, uzná embryu právo na život, sa stala dogmou. Ak sa rodičovský projekt mení, odsúva, alebo ruší, embryo už nemá žiadne právo. Stáva sa laboratórnym materiálom.

Je na škodu veci, že v rámci tejto témy sa príklad iných krajín už nespomenul. Pretože by sme sa dozvedeli, že napr. vo Veľkej Británii si rodičia môžu dať vytriediť embryá na základe dlhého listu potenciálnych chorôb, dokonca aj takých, ktoré su dnes už liečiteľné. Alebo „poučný“ príklad z USA, kde každá šiesta diagnostika sa robí kvôli pohlaviu a 80% gynekológov triedenie na základe pohlavia praktizuje. Takisto by sme sa dozvedeli o ekonomických štúdiách, ktoré ukazujú, že preimplantačná diagnostika je omnoho lacnejšia ako náklady na starostlivosť jedného nevyliečiteľne chorého človeka (v tomto prípade cystická fibróza). V časoch, keď systémy zdravotnej starostlivosti sú hlboko deficitné, nie je problém si predstaviť, kam nás podobné štúdie môžu priviesť.

"Bezbrehé využívanie oplodnenia v skúmavke vyústilo do situácie, keď sa vo Francúzsku dnes uchováva takmer 18 tisíc embryí bez šance na prežitie, t.j. bez rodičovského projektu."

Zdieľať

Téma asistovanej reprodukcie bola obzvlášť citlivá vzhľadom na nedávno schválený zákon o manželstvách homosexuálov. Ten im síce zatiaľ asistovanú reprodukciu nepovoľuje, avšak už o mesiac sa rozbehnú nové konzultácie na túto tému, tentokrát v rámci reformy zákona o rodine. Čo to má spoločné s embryonálnym výskumom? Napríklad to, že úspešnosť asistovanej reprodukcie je stále nízka (vo Francúzsku okolo 20%), a na jej vylepšenie je nutné rozbehnúť výskum vo veľkom. Pokiaľ sa naplnia obavy a reforma zákona o rodine umožní prístup k asistovanej reprodukcii komukoľvek (dokonca možno aj jednotlivcom), vytvorí sa dopyt, na ktorý je treba byť pripravený. Ten, kto bude mať najefektívnejšiu metódu, získa najviac „zákazníkov“. Stačí už len dotiahnuť detaily, aby mal k tomu prístup naozaj každý; napr. aby takýto rodičovský projekt bol hradený zdravotnou poistovňou.

Nad priepasťou je lepšie urobiť krok späť

V jednom však mali navrhovatelia zákona pravdu. Predchádzajúci zákaz s výnimkami vlastne ten výskum už povoľoval, a teda ten nový len zjednodušuje administratívu. Takto je to vždy: na začiatku stačí urobiť malé ústupky, ktorými sa naštrbí celistvosť argumentov a potom sa to už zosype celé. Logika ochrany ľudského embrya sa však nabúrala už dávno predtým, keď bolo povolené oplodnenie v skúmavke. Bezbrehé využívanie tejto metódy vyústilo do situácie, keď sa vo Francúzsku dnes uchováva takmer 18 tisíc embryí bez šance na prežitie, t.j. bez rodičovského projektu. To poslúžilo ako ďalší argument na povolenie výskumu: „veď budú aj tak zničené, tak prečo ich nevyužiť na výskum“. Inými slovami, ak už je raz niečo povolené, tak sa to nedá zastaviť, ani vrátiť späť. Lenže „ak sme nad priepasťou, neostáva nám nič iné, len urobiť krok späť“ (Jean-Marie Le Méné).

Nadácia Lejeune je vo Francúzsku jedným z národných koordinátorov európskej podpisovej iniciatívy Jeden z nás. Pre francúzske ľudské embryá je úspech tejto akcie otázkou života a smrti.

Štefan Danišovský
Autor je spolupracovník Postoy.sk, žije vo Francúzsku.

Ilustračné foto: californiaivf.com, fineartamerica.com, flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo