Odborníčka na problematiku násilia na ženách a deťoch Na právo obnoviť pošliapanú ľudskú dôstojnosť by nemala byť exspiračná lehota

„Sú štáty, ktoré majú premlčacie lehoty vzťahujúce sa na tieto prípady omnoho dlhšie, než sú u nás. Niektoré štáty dokonca nemajú žiadne premlčacie lehoty. Výskumami nakumulované poznanie odobruje takéto trendy. Trvá vskutku veľmi dlho, kým sa nerovnováha moci medzi páchateľom a obeťou upraví tak, že obeť je pripravená svedčiť proti páchateľovi a ustáť všetky tlaky, ktoré to prináša,“ hovorí pre Postoj Slávka Karkošková, analytička Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách, ktoré bolo zriadené v rámci Inštitútu pre výskum práce a rodiny. Je tiež autorkou koncepcie série edukatívnych videí o problematike sexuálneho zneužívania z produkcie televízie Lux.

Parlament schválil skrátenie premlčacej lehoty z 20 na 10 rokov v prípadoch sexuálneho násilia a znásilnenia. Autori zákona argumentujú tým, že táto úprava je v súlade s modernými európskymi trendmi. Vaša reakcia?

Moderné právne trendy majú ísť ruka v ruke s aktuálnym stavom vedeckého poznania. Veda dnes pozná celé spektrum faktorov, ktoré obetiam enormne sťažujú to, aby trestný čin oznámili alebo aby zvládli tortúru spojenú s trestnoprávnym procesom.

Skracovanie premlčacích lehôt vo vzťahu k sexuálnym deliktom považujem za poburujúce a zvrátené. Je znakom hlbokého nepochopenia závažnosti problematiky a jasne signalizuje, na kom záleží tým, ktorí nám vládnu. Evidentne sú uprednostnené nelegitímne záujmy agresorov namiesto legitímnych potrieb obetí. 

Čo z tej verejnej diskusie k zákonu vás najviac zarazilo?

Zaráža ma, že také zásadné legislatívne zmeny sa dejú bez relevantnej odbornej diskusie. Argumenty, ktorými sa oháňajú tí, ktorí tieto legislatívne zmeny presadzovali a zahlasovali za nich, sú ukážkou predsudkov, dezinformácií a morálnej bezcitnosti. 

Poslanec Smeru Richard Glück hájil tento zákon tým, že ženy si niekedy znásilnenie vymýšľajú a prídu po 18 rokoch s falošným obvinením, že boli znásilnené. V akej miere hrozí niečo podobné?

Miera krivých obvinení zo sexuálnych útokov sa podľa relevantných výskumov pohybuje niekde v rozpätí 2 – 10 % prípadov oznámených polícii. Pravdepodobnosť pravdivých oznámení teda ďaleko prevyšuje riziko krivých obvinení. 

Tu treba ešte podotknúť, že s hrozbou krivých obvinení sa radi oháňajú tí, ktorí si krivé obvinenia nesprávne stotožňujú s prípadmi, ktoré sa nepodarí preukázať. No v situáciách dôkaznej núdze platí, že podozrenia nemožno ani potvrdiť, ani vyvrátiť.

Údajný páchateľ môže na svoju obhajobu pred kýmkoľvek vytrvalo tvrdiť, že platí princíp prezumpcie neviny. Ale aj údajná obeť môže celkom legitímne tvrdiť, že platí princíp prezumpcie statusu obete. 

Prečo sa stáva, že ženy znásilnenie nahlasujú s odstupom mnohých rokov až desaťročí? 

Dôvodov je viacero. Dominuje medzi nimi strach z odplaty zo strany páchateľa a jeho zástancov. Ďalej je to reálne riziko druhotnej viktimizácie obetí, teda riziko ujmy spôsobenej neadekvátnou, necitlivou reakciou profesionálneho i laického okolia.

Pokiaľ obeť naráža na ľudí, ktorí sú plní mýtov o sexuálnom násilí, oberá ju to o odvahu prípad nahlásiť. Aj celé roky či desaťročia. Bariérou v nahlasovaní prípadov sú aj zvnútornené pocity viny a hanby či neznalosť svojich práv a postupov pri nahlasovaní.  

Laik sa môže skutočne pýtať, či sa znásilnenie dá dokázať aj po 15 rokov po jeho spáchaní.

Pre zaistenie biologických a iných stôp je, samozrejme, ideálne, ak sa trestný čin vyšetruje čo najskôr po jeho spáchaní. Lenže schopnosť zvládnuť vypovedať o prežitých skutočnostiach môže obeť nadobudnúť až omnoho neskôr. A jej výpoveď je kľúčová. 

Ak existujú aj nejakí svedkovia udalostí, tiež nemusia byť hneď disponovaní podporiť svedectvo obete. Možno v sebe tiež dlho hľadajú odvahu postaviť sa na správnu stranu. 

Treba tiež podotknúť, že páchatelia majú neraz viac než jednu obeť. Každý prípad vnímaný jednotlivo nemusí vytvárať celistvejší obraz o podozrivom človeku. No ak prehovorí jedna obeť, otvorí tým cestu k tomu, aby aj ďalšie, doteraz skryté obete vydali svedectvo. 

Za nikoho by sme nemali dávať ruku do ohňa

Zuzana Hanusová

Rozhovor so Slávkou Karkoškovou, odborníčkou na problematiku sexuálneho zneužívania detí.

Pokiaľ ide o sexuálne delikty na deťoch, premlčacia lehota začína plynúť až po dovŕšení ich 18. roku života. Ale i tak, možno premlčacie lehoty považovať za dostatočné?

Sú štáty, ktoré majú premlčacie lehoty vzťahujúce sa na tieto prípady omnoho dlhšie, než sú u nás. Niektoré štáty dokonca nemajú žiadne premlčacie lehoty. Výskumami nakumulované poznanie odobruje takéto trendy. Trvá vskutku veľmi dlho, kým sa nerovnováha moci medzi páchateľom a obeťou upraví tak, že obeť je pripravená svedčiť proti páchateľovi a ustáť všetky tlaky, ktoré to prináša.  

Sexuálne delikty patria medzi trestné činy proti ľudskej dôstojnosti. Na právo obnoviť pošliapanú ľudskú dôstojnosť by nemala existovať exspiračná lehota. A rovnako by nemalo exspirovať právo spoločnosti účinne sa chrániť pred sexuálnymi predátormi a vysielať im jasný signál, že sexuálne násilie je neospravedlniteľné.

Aký vplyv očakávate, že budú mať tieto legislatívne zmeny?

Ten vplyv môže byť dvojaký. Na jednej strane páchateľom dodá nádej, že prekĺznu spravodlivosti pomedzi prsty. Na druhej strane môže príčetnú časť spoločnosti mobilizovať k tomu, aby sa dožadovala nápravy. Kiež stále hlasnejšie a naliehavejšie zaznievajú hlasy obetí a hlasy ľudí, ktorí sa postavia na ich stranu.

Ak niekto stratil morálny kompas, nech si položí otázku, či by chcel, aby sa niekto z jeho blízkych stal obeťou znásilnenia, sexuálneho násilia či zneužívania. Ak niekto nechápe, aké škody napáchajú tí, čo si v najintímnejších územiach kradnú, čo im nepatrí, nech si vyhľadá svedectvá obetí. A nech počúva, premýšľa a prehodnotí, na koho stranu sa pridá.