Richard Pipes: historik, ktorý utiekol pred Hitlerom a vzoprel sa ZSSR

Môj otec Richard zomrel pokojne v spánku skoro ráno 17. mája 2018. Jeho lekár nemal námietky, keď som ako príčinu smrti pomenoval vysoký vek.

Jeho život drám a úspechov je opísaný v autobiografii Vixi: Memoirs of a Non-Belonger (2003; v roku 2005 vyšla aj v českom preklade pod názvom Vixi: Paměti nezařaditelného) a v onedlho vydanom intelektuálnom životopise od profesora Jonathana Dalya z Univesity of Illinois. Rád by som tieto knihy doplnil stručným uvedením jeho životných etáp a následne ponúkol svoje poznámky.

Jeho život sa delil na štyri obdobia: Poľsko, budovanie kariéry, verejný intelektuál a starší vedecký pracovník.

1. Poľsko 1923 – 1939

Richard sa narodil v roku 1923 v malom pohraničnom meste Tešíne v južnom Poľsku pri hraniciach s Českou republikou. Jeho otec Marek bol 30-ročný obchodník so špecializáciou na cukrovinky. Jedna z nich – Gala Peter – bola originálna mliečna čokoláda. Jeho matka Zosia mala iba 21 rokov a pochádzala z 11 detí. Rozhodla sa, že jedno dieťa jej postačuje a Richardovi venovala plnú pozornosť.

Mnohé fotografie, ktoré sa zachovali z jeho detstva, hovoria o modernom živote v období pred takmer sto rokmi: práca v kancelárii, aktívny spoločenský život, výlety autom do prírody, príležitostné cesty do zahraničia za prácou alebo na dovolenku.

Usmievavé tváre z detstva dojímajú o to viac, keď si uvedomíme, že len o zopár rokov neskôr mnohí z tých, ktorých fotografie tak radostne vyobrazujú, boli chladnokrvne zavraždení.Zdieľať

Usmievavé tváre a radostné aktivity z toho obdobia dojímajú o to viac, keď si uvedomíme, že len o zopár rokov neskôr veselosť dospela k tragickému koncu a mnohí z tých, ktorých fotografie tak radostne vyobrazujú, boli chladnokrvne zavraždení.

Šťastný život rodiny Pipesovcov ukončila 1. septembra 1939 nemecká invázia do Poľska. Vďaka Markovej iniciatíve a kontaktom traja z nich z Poľska ušli a na falošné doklady vycestovali cez Nemecko do Talianska. Tu strávili niekoľko mesiacov, po ktorých odišli do Portugalska a nakoniec na Richardove 17. narodeniny skončili v New Yorku. Hoci mal informácie o vojnových hrôzach, priamo ich nezažil a niekoľko mesiacov strávil návštevou umeleckých diel v Ríme a Florencii.

2. Budovanie kariéry 1940 – 1969

Príchod do Spojených štátov znamenal potrebu prispôsobiť sa veľmi odlišnej kultúre a jazyku, čo môj otec dokázal neuveriteľne rýchlo. Niektorí hovoria, že si v angličtine zachoval malý prízvuk, ale bol som príliš zvyknutý na jeho reč, aby som si to všimol.

Svojej novej krajine slúžil ako vojak – spravodajský špecialista vo vojenskom letectve, následne prešiel do akademickej sféry. Tieto dve oblasti vzájomne súviseli, pretože armáda využila jeho kultúrne vedomosti a jazykové zručnosti, aby ho naučila ruskému jazyku. Nastavila mu kurz, ktorý predurčil celý jeho profesionálny život, a vyslala ho na Cornell University, kde sa v roku 1944 zoznámil s mojou matkou Irenou Rothovou.

Po prepustení z armády v roku 1946 si Richard vzal Irenu za ženu, dal sa na postgraduálne štúdium, v roku 1949 mali dieťa – mňa – a neskôr v roku 1954 druhého syna Stevena.

Zahĺbil sa do ruských štúdií a v roku 1950 publikoval svoj prvý článok The Russian Military Colonies, 1810 – 1831 (Ruské vojenské kolónie, 1810 – 1831) a v roku 1954 svoju prvú knihu The Formation of the Soviet Union (Formovanie Sovietskeho zväzu). V roku 1957 získal miesto učiteľa histórie na Harvarde a v roku 1963 sa tu stal riadnym profesorom. Počas týchto rokov sa ponoril do výučby vysokoškolských a postgraduálnych študentov, začal sa venovať širokej škále vedeckých tém a podľa jeho životopisca Jonathana Dalya sa stal „najvplyvnejším“ vedcom, ktorý v USA založil ruské historické štúdiá.

Richard Pipes na fotografii úplne napravo, vedľa neho minister obrany USA Casper Weinberger a prezident Ronald Reagan. Foto: flickr.com

3. Verejný intelektuál 1970 – 1991

Tretie obdobie, ktoré sa začalo rokom 1970, malo dva rozmery. Jeden bol vedecký, pri ktorom zanechal špecializované štúdiá predchádzajúcich dvoch desaťročí a pustil sa do impozantnej trojdielnej histórie transformácie cárskeho Ruska na Sovietsky zväz: Russia Under the Old Regime (Rusko za starého režimu; 1974), The Russian Revolution (Ruská revolúcia; 1990) a Russia Under the Bolshevik Regime (Rusko za boľševického režimu; 1994). Starý režim bola kniha, ktorú venoval môjmu bratovi a mne. Bola to tiež jediná kniha, ktorú som editoval. Možno nie náhodou, spomedzi jeho kníh je to aj moja obľúbená.

Tieto tri zväzky tvoria základ jeho diela, sú jeho najväčším a najtrvalejším prínosom v tejto oblasti. Získali si aj širšiu pozornosť a spolu s jeho článkami v magazínoch ako Commentary mu dodali verejné renomé.

Ďalší rozmer bol politický. V roku 1970 prijal pozvanie od senátora Henryho Jacksona, aby svedčil pred Kongresom, a začal sa angažovať vo vysokej politike americko-sovietskych vzťahov, čo zahŕňalo rozvíjanie odborných znalostí v oblasti kontroly zbraní a vedenie „Tímu B“ v posudzovaní toho, či CIA chápe sovietsku hrozbu.

V Národnej bezpečnostnej rade pomohol zosilniť inštinkty prezidenta Reagana v nazeraní na ZSSR nie ako na večne prítomné impérium, ale ako na zraniteľnú diktatúru, ktorú je možné vyčerpať a zapríčiniť jej kolaps.Zdieľať

Jeho politická úloha vyvrcholila v dvojročnom pôsobení v Národnej bezpečnostnej rade pri prezidentovi Ronaldovi Reaganovi v rokoch 1981 – 1982. Tu pomohol zosilniť prezidentove inštinkty v nazeraní na ZSSR nie ako na večne prítomné impérium, ale ako na zraniteľnú diktatúru, ktorú je možné vyčerpať a zapríčiniť jej kolaps. Vydanie Smernice Národnej bezpečnosti č. 75 práve v čase, keď môj otec opustil vládu, pripomenulo a zvečnilo tento vplyv.

4. Starší vedecký pracovník 1992 – 2018

Keď sa Sovietsky zväz 25. decembra 1991 zrútil, môj vtedy 68-ročný otec v tom našiel potvrdenie svojho 50-ročného pôsobenia a svojho názoru, že ZSSR nebolo treba iba obmedzovať, ale poraziť.

Táto svetová historická udalosť otvorila nové príležitosti: asi najpôsobivejšie bolo jeho pôsobenie ako odborného svedka na procese Ústavného súdu Ruska s Komunistickou stranou ZSSR. V tom období získaval aj veľa vyznamenaní vrátane Národnej medaily za humanitné vedy, ktorú mu v roku 2007 udelil prezident George W. Bush.

Koniec Sovietskeho zväzu mu tiež umožnil venovať sa svojim záujmom v iných smeroch. Napísal knihu Property and Freedom (2000; v roku 2008 vyšla v českom preklade pod názvom Vlastnictví a svoboda), svoju autobiografiu a dlhý článok Russia's Itinerant Painters (Ruskí putovní maliari). Jeho kariérna apoteóza mu umožnila návrat k špecializovanejšiemu výskumu, do ktorého sa s nadšením pustil a vydal mnoho štúdií, hlavne Russian Conservatism and Its Critics (Ruský konzervativizmus a jeho kritici; 2006).

V písaní pokračoval až do vydania svojej poslednej knihy Alexander Yakovlev: The Man Whose Ideas Delivered Russia from Communism (Alexander Yakovlev: Muž, ktorého myšlienky oslobodili Rusko spod komunizmu). Vyšla v roku 2015, 61 rokov po vydaní jeho prvej knihy. Jeho úplne posledný článok The Sad Fate of Birobidzhan (Smutný osud Birobidžanu) vyšiel v roku 2016 v New York Review of Books, plných 66 rokov po tom, čo vyšiel jeho prvý článok. Je výpovedné, že jeho posledné slová určené na publikovanie boli „mnohé zlyhania komunistického režimu“. V tomto momente ako 93-ročný konečne odišiel do dôchodku a oddal sa vášni pre akrostické hádanky.

Richard a Irene kráčali spolu s minimálnymi zmenami až do konca, udržiavali viaceré obydlia, ambiciózny cestovný plán, spoločenský život, zúčastňovanie sa na podujatiach a poskytovanie príhovorov. Hoci mu už zlyhávala pamäť, zostal zdravý až do začiatku roka 2018, keď ho vyčerpané telo a myseľ postupne opúšťali.

Richard Pipes preberá ocenenie od Georga W. Busha. Foto: TASR/AP

Ocenenie

Rád by som doplnil niekoľko osobných poznámok.

Po prvé: v pamätnej časti svojej autobiografie Richard opísal, ako po prvýkrát cestoval cez Atlantik do Spojených štátov:

Vôbec som nevedel, čo chcem robiť, ale bol som si absolútne istý, že to nebude zarábanie peňazí. Cítil som, že Boh ma z pekla Nemcami ovládaného Poľska zachránil z nejakého vyššieho dôvodu ako iba kvôli prežitiu a sebauspokojeniu.

Ako z toho vidieť, jeho život patril k tým serióznym, bol naplnený účelom, venovaný vyššiemu cieľu. Bol filozofom a literátom, pedagógom, poradcom štátnikov. Dostal jedinečnú príležitosť (aj ju využil) pomôcť vybudovať americký prístup k Sovietskemu zväzu, prístup, ktorým mnohí jeho rovesníci pohŕdali, ale ktorého správnosť sa v konečnom dôsledku potvrdila.

Pre jeho serióznosť bolo symbolické, že keď na neho moja mama pred prechádzkou v Cambridge naliehala, aby odložil kravatu a sako, trval na formálnom oblečení, pretože by pri ceste „mohol stretnúť študenta“.

Môj otec vtipkoval s takmer komediálnym načasovaním a pri jeho anekdotách sa počas večierkov okolo neho tvorili skupinky.Zdieľať

No po druhé: túto serióznosť netreba zamieňať s pochmúrnosťou. Keď sa postavil Hitlerovi, cítil, že „má povinnosť viesť plný a šťastný život“, a aj ho viedol. Môj otec vtipkoval s takmer komediálnym načasovaním a pri jeho anekdotách sa počas večierkov okolo neho tvorili skupinky. Vychutnával si hlúpe televízne relácie (Keeping Up Appearances na BBC bola jeho obľúbená) a zbožňoval Gretu Garbo. Šikovne vedel usadiť deti a vnúčatá s nápaditými príbehmi o Maxovi a Móricovi a inými. Bol znalcom vín a umenia, najmä klasickej hudby, a zozbieral kompletných 53 zastavení Tōkaidō od japonského ukiyo-e umelca Hiroshigeho.

Po tretie: Richard bol ženatý muž, žijúci takmer presne štvrtinu svojho života ako slobodný mládenec a tri štvrtiny ako manžel. Jeho 72-ročné manželstvo – podľa môjho prepočtu len jedno z 10-tisíc manželstiev dosiahne takúto dĺžku – mu poskytovalo bezpečnosť, stabilitu a spokojnosť. Mnohé rozdiely robili z môjho otca a mamy zaujímavý pár. Nebudem zapierať, že tieto rozdiely viedli počas desaťročí k viacerým rozbrojom. Ich štyri vnúčatá, ktoré si mohli dovoliť luxus nebrať to vážne, vyťahovali virtuálny popcorn, len čo začala show Richarda a Irene. Niektorí v rodine sme sa zamýšľali nad tým, či tieto často vášnivé hádky nepomohli udržať mojich rodičov v dobrej kondícii a bdelosti až do ich deväťdesiatky.

Irene a Richard Pipesovci v máji 1982. Foto: danielpipes.org

Napriek tomu tieto nesúrodé charaktery k sebe akosi pasovali. Podľa Vixi:

Perfektne sme sa vzájomne doplnili: aby som parafrázoval Voltaria, ona prevzala velenie zeme, ja oblakov a medzi sebou sme v poriadku udržiavali svoj malý vesmír. Jej šarm, krása a joie de vivre mi nikdy nevybledli.

Moje manželstvo bolo pre mňa nepretržitým zdrojom radosti a sily. V knihe, ktorú som jej venoval pri príležitosti našej zlatej svadby, jej ďakujem za to, že „mi vytvorila ideálne podmienky na venovanie sa výskumu“.

Po štvrté: hoci v Amerike strávil 78 rokov, zostal doživotným Európanom. Oceňoval slobodu a individualistického ducha Spojených štátov, ale zachoval si mnoho z jemnocitu Starého sveta. Jedlo, víno, hudba a priatelia tam podľa neho boli lepšie. Hlboké ľudské vzťahy si našiel omnoho ľahšie medzi Rusmi ako medzi Američanmi. Vedecké dovolenky mu dávali príležitosť žiť v Paríži a Londýne. Moji rodičia hľadeli na svoju adoptívnu krajinu naozaj tak kriticky, že som sa ich raz ako 12-ročný rozhodol spravodlivo pokarhať: „Ak nemáte radi Ameriku, prečo sa nevrátite späť do Európy?“

Richard Pipes: Mnohí židia stratili svoje náboženské presvedčenia kvôli holokaustu. Moje, ak vôbec, sa zosilnili. Masová vražda preukázala, čo sa stane, ak ľudia poprú, že ľudské bytosti boli stvorené na Boží obraz, a redukujú sa na bezduché materiálne objekty.Zdieľať

Po piate: môj otec bol nábožensky založený svojím vlastným spôsobom. Bol vychovaný v sekulárnej židovskej domácnosti a kombinácia skúseností a hlbokej reflexie ho priviedla k silnej, ale súkromnej a neobradnej podobe judaizmu. Ako vysvetlil vo Vixi, jeho viera mala korene v jeho životnej skúsenosti:

Mnohí židia vrátane môjho otca stratili svoje náboženské presvedčenia kvôli holokaustu. Moje, ak vôbec, sa zosilnili. Masová vražda (vrátane tých, ku ktorým došlo súčasne v Sovietskom zväze) preukázala, čo sa stane, ak ľudia odmietnu vieru v Boha, ak poprú, že ľudské bytosti boli stvorené na jeho obraz, a redukujú sa na bezduché a preto ľahko nahraditeľné materiálne objekty.

Na vysvetlenie svojej viery si požičal oxymoron, ktorý vytvoril veľký judaistický učenec Harry Austryn Wolfson, a pomenoval sa ako „nepraktizujúci ortodoxný žid“. Z praktického hľadiska to znamenalo navštevovať synagógu na veľké sviatky, nejesť chlieb počas paschy, silný sionizmus a schopnosť postaviť sa za judaizmus všetkými spôsobmi. Jay Nordlinger z National Review dobre vysvetlil, čo to znamená:

Keď sa končil rok 1999 a začínal 2000, National Review publikoval mileniálne vydanie, ktoré obsahovalo esej od Pipesa. Citoval v nej knihu z roku 1948 od Henriho Frankforta Kingship and the Gods (Kráľovstvo a bohovia). „G“ v slove „bohovia“ mal malým písmenom „g“. Dal som to veľkým, pretože takto sa podstatné meno v nadpise v angličtine píše bez ohľadu na okolnosti. Nie, povedal Pipes, „g“ musí byť malé: „Ja som žid a je iba jeden Boh.“ S úsmevom a obdivom som sa podvolil. Frankfortov názov sme vydali ako Kingship and the gods – čo bolo síce nesprávne, ale súčasne to bolo v poriadku.

Po šieste: pri opise jeho viery som použil slovo „súkromná“, bol však súkromnou, rezervovanou osobou aj v mnohých iných ohľadoch. Moja mama bola spoločenská a do jeho života privádzala ľudí, vodila ho na večierky a usporadúvala domáce podujatia. Na rozdiel od nej môj otec nemal blízkych priateľov a bol odmeraný k svojim deťom. Udržiaval si vlastné tajomstvá. Aj tí z nás, ktorí sme ho poznali najlepšie, sme ho v skutočnosti dobre nepoznali.

Richard Pipes so synom Danielom v mestskej radnici v poľskom Tešíne, Richardovom rodnom meste, v októbri 2014. Foto: danielpipes.org

Nakoniec, čo znamenalo byť dieťaťom Richarda Pipesa?

Ako staromódny stredoeurópsky intelektuálny otec nepil mlieko, nehral loptové hry a nesledoval so svojimi deťmi a vnúčatami televíziu. Bol formálny, city prejavoval pomerne drsne a neohrabane a udržiaval si emocionálny odstup. Teplo a pochvala však z neho občas vykĺzli.

V prvých rokoch to bolo jednoduché. Aby si uctil moje narodenie, prestal fajčiť, rozprával mi nápadité uspávanky, pomohol mi zapamätať si názvy hlavných miest všetkých štátov USA a naučil ma hrať šach. Počas môjho dospievania sa dostavili nevyhnutné spory. No najväčšie trenice vznikli, čo je ironické, z toho, že som bol ovplyvnený jeho príkladom a že som kráčal v jeho stopách v povolaní historika zaoberajúceho sa súčasnými udalosťami. O mojej kariére mal konkrétne predstavy, ktorými som sa nie vždy riadil. Keď som sa v roku 1969 rozhodol študovať islam, odpovedal: „Ako sa z toho chceš niekedy uživiť?“ Bola to zanovitá rada, z ktorej som si dlho robil žarty.

Dôležitejšie je, že chcel, aby som nasledoval jeho kariérnu dráhu: Zameraj sa na čistý historický výskum, získaj funkciu a až potom sa začni zaoberať súčasnými udalosťami. Keď som predčasne opustil akademickú dráhu, bol veľmi nespokojný. Až tak, že som s ním dlhé roky vtipkoval, že bol jediný, kto popieral, že som vôbec mal nejakú vedeckú kariéru. Nakoniec sa však s mojou cestou zmieril a dokonca ju podporil, čo vyjadril účasťou na mojich prednáškach a podporovaním organizácií, ktoré som založil.

Otec svoju autobiografiu pomenoval latinským slovom vixi, čo znamená „žijem“. Dnes hovorím vixit, „žil“. Mal dobrý a plný život, obohatil tých, s ktorými sa stretol, a splnil si povinnosť voči svetu. A čiastočne aj vzdoruje smrti, keďže žije vo svojich prácach.

Pôvodný text: „He Has Lived.“ Richard Pipes, 1923-2018. Uverejnené so súhlasom autora, preložil L. Obšitník.

Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!