Hovorí, že dievčatá sú objektívne iné než chlapci, a preto k nim treba vo výchove pristupovať inak. Podľa nej aj v dobe rodovej rovnosti, kde všetci majú rovnaké šance, sa niektoré veci nedajú oklamať. 

Sociálna pedagogička Katarína Winterová v rozhovore pre Postoj vysvetľuje, že rodičia by si mali vo výchove stanoviť jasné ciele, koho chcú zo svojho dieťaťa mať. Prioritou by mal byť charakterný človek, a nie kariérne úspešný jedinec bez empatie. Rozprávali sme sa o význame otca vo výchove dcéry i o význame pochvál a trestov. 

Katarína Winterová je vydatá a má tri deti. Žije v Bratislave, vyštudovala Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského – špecializáciu pedagogika emocionálne a sociálne narušených, následne sa stala doktorkou pedagogiky. Od roku 2014 je mediátorom, vedie internetové poradenstvo pre rodičov www.mamedeti.sk

Má vôbec význam hovoriť v dnešnej dobe o špecifickej výchove dcéry?

Vo výchove by si rodičia mali ujasniť, čo chcú dosiahnuť, a nedať sa ovplyvňovať okolím. Každé dieťa je individuálne, a hoci to môže znieť ako fráza, rodičia s viacerými deťmi potvrdia, že iný prístup majú k prvému, druhému i tretiemu dieťaťu.

Aj keď princípy môžu byť rovnaké, prístupy k jednotlivcom sa líšia.

Rovnako je to aj v rozlišovaní pohlavia pri výchove. Jeden výskum riešil prístup matiek v pôrodnici k novorodencom dcéram a synom. A zistilo sa, že prejavy matky voči dcére vykazujú odlišnosti už v prvých dňoch dieťaťa.

Matky dcér sa im prihovárali maznavejšie, viac ich nosili, boli k nim nežnejšie.

Vy teda tvrdíte, že ide o prirodzený rozdiel, ktorý vychádza z podvedomej intuície matky a rozlišuje výchovné metódy podľa pohlavia už od malička?

Áno, ten výskum bol zameraný na najmenšie deti a ich matky si svoj prístup ani neuvedomovali, mali ochranársky vzťah skôr k dievčatku.

Mali by si podľa vás rodičia ešte pred narodením dcéry študovať tieto špecifiká a pripraviť sa na výchovu?

Podľa mňa nie. Najpodstatnejšie je, aby človek dieťa prijal už v prenatálnom štádiu. A potom, keď sa narodí, aby prijal svoje a jeho limity. Teda aby prijal aj to, že v strete s realitou nenaplní rodič ani vlastné očakávania. Dôležitejšie ako študovať si dopredu veci je prijať seba v pozícii rodiča a prijať dieťa také, aké je.

Aké sú potom vôbec špecifiká vo výchove dievčat?

Tie vyplynú až z toho, ako potom ďalej dievčatá rastú. Veľa ovplyvňuje aj to, či sú najstaršie alebo, naopak, najmladšie. Aj dynamika súrodeneckých vzťahov sa postupne mení a ovplyvňuje výchovu. Dievčatká sú prirodzene citovejšie i uplakanejšie.

Vo veku do troch rokov dievčatka dokážeme teda ovplyvňovať všetko len pevnou vzťahovou väzbou?

Vzťahová väzba, citové pripútanie sa k matke, k rodičom je kľúčová. Od nej sa odvíja následný život dieťaťa, jeho schopnosť spoznávať nové veci, neskôr sa socializovať, prijať druhých ľudí, ale aj seba samého.

Vzťahová väzba ide ruka v ruke s ovplyvňovaním dieťatka. Už v tomto veku môžeme u dievčatka rozlišovať, ako sa hráva a s kým sa ako hráva. Dievčatká sa väčšinou aj pri hre s autami o ne skôr starajú alebo riešia, aké autíčko sa kamaráti s ktorým autíčkom. Teda riešia vzťahy. Chlapec bude hneď súťažiť, ktoré je rýchlejšie.

Dievčatá si tiež od malička komunikujú, potrebujú sa viac vyjadriť verbálne.

Dnes sú však prúdy, ktoré tvrdia, že to, aké hračky dieťaťu ponúkame od malička a ako k nemu pristupujeme, určuje jeho budúci vývoj. Teda ak budeme dievčatku ponúkať autíčka a stavebnice a nielen bábiky, tak mu nevtlačíme nejakú vopred určenú rolu matky.

Myslím si, že niektoré veci neoklameme. Tak ako tie matky v pôrodnici, ktoré si intuitívne viac privinú a nosia dievčatko, chlapci majú v sebe zas viac súťaživosti. Dievčatá ju majú tiež, ale v inej miere a nepotrebujú ju tak deklarovať.

V mene rodovej rovnosti je vôbec samotný rozhovor o špecifikách výchovy podľa rodu absurditou. Má sa dnes vo výchove pristupovať k deťom aj podľa pohlavia s určitými špecifikami?

Myslím, že ako každý jeden človek pristupuje rozdielne k mužovi a k žene, tak to platí aj pre deti. Máme to v sebe zakódované. My sami si pýtame určitý druh správania sa, my akoby zrkadlíme druhých ľudí.

Dievčatká sa väčšinou aj pri hre s autami o ne skôr starajú alebo riešia, aké autíčko sa kamaráti s ktorým autíčkom. Teda riešia vzťahy. Zdieľať

Môžem sa doma tváriť, že nechcem ochudobniť svoju dcéru a budem k nej pristupovať rovnako ako k synovi, ale aj tak to nedokážem v plnej miere. Ale ani nerozumiem, prečo by mal byť ten prístup rovnaký.

Kedysi bol vo výchove dievčat jasný cieľ vychovať z neho dobrého človeka, dobrú budúcu manželku a matku. Spoločenské roly boli jasne dané a podľa toho sa vychovávali chlapci inak a dievčatá inak. Dnes sa tento cieľ zotrel, pretože dievčatá profesne i spoločensky pripravujeme na rovnakú dráhu ako chlapcov. Aký cieľ má mať rodič dcéry vo výchove dnes?

Ja sa neodvažujem rodičom povedať, aký majú mať cieľ pre svoje dieťa. Každý vychádza zo svojich priorít. Dnes však celkovo rodičia stratili dôveru vo svoj inštinkt. Študujú si rôzne výchovné prúdy, a keď nejde niečo podľa manuálu, tak hľadajú chybu v sebe alebo v dieťati. Rodičia by sa však mali zastaviť a hľadať v sebe pravý cieľ svojej výchovy.

Čo chcem z dieťaťa mať? Chcem manažéra alebo predavačku? Čo je dôležitejšie? Dôležité je, či z dcéry raz vyrastie láskavá, dobrá, spravodlivá žena. A potom je jedno, či bude manažérkou alebo predavačkou.

Cieľ výchovy by mal byť v hodnotách, ktoré deťom vštepujeme. A v určitom štádiu sa už deti samy rozhodnú, čo budú robiť.

Akú úlohu má vo výchove v prvých rokoch matka a akú otec dcéry?

Matka má krásnu úlohu, i keď vyčerpávajúcu, lebo ona dáva maximum v prvých rokoch. Potreba pripútania sa na matku je taká veľká, že od toho sa odvíja všetko. V prvý rok je dieťa na mamu veľmi naviazané a ona mu napĺňa jeho citovú nádrž. Po tomto období sa vzťah k otcovi začne vyrovnávať.

Cieľ výchovy by mal byť v hodnotách, ktoré deťom vštepujeme. A v určitom štádiu sa už deti samy rozhodnú, čo budú robiť. Zdieľať

Otec vstupuje do výchovy so svojím mužským elementom, vytrháva dcéru zo ženského prostredia, má iné komunikačné a hracie prvky. Dieťa si vytvára obraz o vzťahoch mama, otec a ja.

Kedysi boli u dievčat črty ako miernosť, jemnosť žiadanými vlastnosťami. Dnes, naopak, sú v kurze drzosť, priebojnosť a široké lakte. Už malé dievčatká sú od mala vedené k tomu, aby sa dokázali presadiť a prežiť v realite dnešnej doby. Konfrontovať deti s tvrdou realitou je jednou zo súčasných výchovných metód, či už je to výberom rozprávok, hier, krúžkov, skorým kontaktom s mobilom. Máme dcéry naozaj vychovávať podľa požiadaviek doby?

Je právo rodiča vychovávať dieťa podľa svojich názorov. Vnímam tendenciu, že ambiciózni rodičia chcú vychovať ambiciózne deti, je to prirodzené. Ale na druhej strane by sme si aj my dospelí mali uvedomiť, ako sa nám pracuje v skupine, kde sú všetci draví a so širokým lakťami. Spoločnosť potrebuje aj ľudí miernejších, aj aktívnejších, tieto povahy sa dopĺňajú.

Je potrebné si dať aj otázky, čo je zmyslom výchovy. Vychovať dieťa podľa spoločenskej objednávky, za každú cenu manažéra, ktorý je všade prvý, alebo charakterného človeka, ktorý vie vytvárať vzťahy a spolunažívať s ľuďmi? Ideály spoločnosti sa menia. Čo keď o päť rokov už dravosť nebude v kurze? Začnem preto inak vychovávať dieťa?

Aká je úloha otca v živote dcéry?

V mnohých oblastiach úplne kľúčová. Napríklad otec je ten, ktorý stojí za zdravým sebavedomím dcéry. Ja vravím, že otcovia by radšej nemali komentovať výzor svojej dcéry.

Poznámky typu „nejako ti narástol zadok“ alebo „nejedz toľko, priberieš!“ môžu zničiť sebavedomie dcéry.

Aj keď to povie otec dcére, keď má hoci len osem rokov. Jej sa to uloží v pamäti a vynorí sa to aj neskôr, v puberte. Aj od týchto slov sa odvíja jej sebahodnotenie, nazeranie na seba samu a svoju sebahodnotu.

Otec by nemal výzor ani chváliť?

Samozrejme, že môže, ale striedmo, keď si to napríklad sama vyžiada a príde sa mu ukázať v nejakých šatách.

Poznámky typu „nejako ti narástol zadok“ alebo „nejedz toľko, priberieš!“ môžu zničiť sebavedomie dcéry. Zdieľať

Lebo aj neustále zdôrazňovanie krásy dievčaťa v nej zaseje pocit, že jej hodnota tkvie v jej výzore. A bude od tohto pocitu závislá. Svoju hodnotu však musí objaviť niekde inde.

Prečo je hodnotenie výzoru dcéry zo strany otca také dôležité?

Lebo hodnotenie otca berie dcéra úplne inak ako od matky. Keď aj mama niečo podotkne, tak to dcéra berie ako súčasť ženskej komunikácie a neberie to veľmi osobne.

Názor muža, otca je však pre ňu kľúčový, lebo je to opačné pohlavie. Otec sa k týmto veciam vyjadruje zriedka a keď už niečo povie, dcéra si to dlho pamätá.

Mnohé dievčatá sú už od mala zamerané na svoj výzor, chcú sa páčiť okoliu. Majú však častejšie aj komplexy a porovnávajú sa. Ako posilňovať u dcéry zdravé sebavedomie?

Podstatné sú zdravé vzťahy v rodine. Keď dcéra od mala vníma pocit lásky a istoty, súdržnosť rodičov, je to najlepší základ pre jej sebavedomie. A aj keď neskôr v puberte logicky narazí na porovnávanie sa s kamarátkami, nikdy ju to nezasiahne tak podstatne ako napríklad jej rovesníčky z rodín, kde otec chýbal alebo kde mal patologické správanie.

Môže sebavedomie ovplyvniť aj spôsob, ako sa muž správa k svojej žene?

Samozrejme. Dcéra vníma atmosféru v rodine a podľa toho, čo vidí, si definuje vzťahy. Ak muž dá hodnotu svojej žene aj pred deťmi, je to veľmi podstatné.

Tu ide o úplné maličkosti, hoci navarí na večeru aj suché zemiaky a deti začnú frflať, má ju pochváliť, lebo to možno aj unavená urobila z lásky pre svoju rodinu. Podstatné je, že otec vždy dáva žene pred deťmi hodnotu a, naopak, nezhadzuje ju.

Niektoré teórie hovoria, že do šiestich rokov veku dieťaťa mu vieme odovzdať základ, čo sa týka hodnôt a charakteru, a všetko ostatné je už len nadstavba. Súhlasíte s tým?

Šesť rokov nie je konečná magická hranica, čiže to neznamená, že po šiestich rokoch už dieťa po hodnotovej stránke nič nenaučíme. Ale je pravda, že do šiestich rokov deti najviac vnímajú a nasávajú od rodičov, ktorí majú vtedy kľúčové postavenie.

Dieťa rieši rodinu ako svoj jediný podstatný svet, vníma, ako sa k sebe rodičia správajú, či si odpúšťajú, ako sa spolu rozprávajú. Po tom, ako sa dieťa zaškolí, už naň viac vplývajú spolužiaci a do hry vstupuje aj autorita učiteľa. Rodina je preň bezpečným prístavom, ale svoj život už žije aj mimo rodiny.

Ako ovplyvniť to, aby sa z dievčatiek nestali uplakané citlivky, ale skôr empatické ženy?

Empatia a emocionálna inteligencia by mali byť v našej výchove veľmi dôležité. To je prioritou aj vo výchove mojich dcér. Sama to robím tak, že s deťmi komunikujem o svojich emóciách. To, že sme ako ženy citovejšie, by sme nemali popierať.

Dieťa rieši rodinu ako svoj jediný podstatný svet, vníma, ako sa k sebe rodičia správajú, či si odpúšťajú, ako sa spolu rozprávajú. Zdieľať

No dcéry treba učiť aj to, že emócie sa dajú zvládať. Ja to robievam najčastejšie vtedy, keď sa udejú nečakané situácie alebo niečo nestíhame a reagujem nervózne. Ale prijmem vtedy samu seba, že mám obmedzené možnosti, a deťom vysvetľujem, že som bola unavená, nervózna, nestíhali sme, a preto som reagovala tak, ako som reagovala.

Teda deťom by sme mali pomenovať situácie a následné emócie, aby si ich aj ony vedeli spracovať, a potom by nešlo už len o bezbrehý výlev sĺz.

Je správne dievčatám hovoriť tie klasické frázy – nebuď uplakaná, si precitlivená a podobne?

Nepovažujem to za správne. Je to v našej slovenskej mentalite, vety typu – za toto sa neplače, nepreháňaj. Citlivosť je však často súčasťou povahy, dá sa teda len mierne korigovať. Treba akceptovať dieťa také, aké je. Ja sama mám jednu dcéru precitlivenú, ale nebudem ju lámať a snažiť sa z nej urobiť odolnejšiu povahu, lebo netuším, čo z nej raz vyrastie.

To, čo sa nám dnes môže zdať ako jej slabšia stránka, s ktorou sa nám teraz ťažšie pracuje, raz môže byť veľmi významné v jej životnom poslaní. Teda pýtať sa, prečo plače, čo sa stalo, ale nehovoriť, že pozri, tvoja staršia sestra neplače. Pre dieťa nemajú takéto usmernenia žiadnu hodnotu či význam.

A čo v prípade podstatnejších vlastností, napríklad keď zistíme, že niektoré z detí má väčší sklon ku klamstvu?

Rodičia by nemali dovoliť, aby si dieťa myslelo, že svojím klamstvom dokáže manipulovať ľudí.

Deťom treba veľmi citlivo hovoriť, že viem, že si nehovoril pravdu, my sme na to prišli. Deti nehovoria klamstvá preto, že chcú niekomu ublížiť, ony sa hrajú so svojou fantáziou, skúšajú vzťahy, čo to ich klamstvo vyvolá.

Takže klamstvo by sme nemali vedome korigovať?

Dieťa potrebuje zažiť situácie, že klamstvo nie je dobré a nič dobré mu neprinesie. Ako rodič musím vyjadriť, že som na klamstvo prišla a som z toho smutná. Ale až kým dieťa samo nenarazí na dôsledky svojho klamstva, či už medzi kamarátmi, alebo v škole, tak klamstvo bude pokojne opakovať.

Deti nehovoria klamstvá preto, že chcú niekomu ublížiť, ony sa hrajú so svojou fantáziou, skúšajú vzťahy. Zdieľať

Väčšinou sklon ku klamstvu zastaví až autorita mimo domu v kombinácii s tým, čo mu my hovoríme.

A nie je to tak, že keď určité nežiaduce vlastnosti nezachytíme skoro, tak sa len z nich môže stať spôsob, ako dieťa rieši určité situácie, teda patologické správanie?

Ak dieťa prichytíme pri klamstve, netreba ho za to pranierovať slovami, ty si klamár, ty si ma chcel oklamať a podobne.

Keď hovoríme o trojročnom dieťati, ktoré zobralo niekomu hračku a pritom tvrdí, že nezobralo, tam naozaj nemá význam ísť do dôsledkov. Iné je to, samozrejme, pri tretiakovi na základnej škole.

Teda tvrdíte, že v situácii, keď dieťa vedome klame a už vie pomenovať, čo je klamstvo, nemá nasledovať pre dieťa žiaden dôsledok?

Naopak, priame dôsledky sú pre dieťa veľmi dôležité. Poviem príklad: keď sa hrám s päťročným dieťaťom „človeče, nehnevaj sa“ a ono neustále podvádza, pretáča čísla na kocke, hoci pozná pravidlá hry a aj ja ho stále upozorňujem, aby to nerobilo a ono to napriek tomu zopakuje.

Tak čo urobím? Následok tohto správania bude, že po upozorneniach hru zbalím a skončím. To je logický následok, trest za jeho správanie. Alebo poviem, nachystaj si topánky, o chvíľku odchádzame. Keď to neurobí, tak poviem, ty s nami nejdeš. Takže následkom bude, že nepôjde von.

Dnes sa ľudia vyhýbajú slovu trest, akoby to bol už nejaký zločin. Myslím si však, že následky správania je dieťa schopné vnímať od malička.

Niekedy musíte jednoducho odísť z domu celá rodina, dieťa si tie topánky nepripraví, ale nemáte možnosť, aby zostalo doma samo. Zároveň potrebujete dať dieťaťu jasne najavo, že jeho konanie nebolo správne. Naši rodičia to vedeli vyriešiť stručne, my už musíme všetko zdôvodňovať a sme často svedkami urozprávaných, večne vysvetľujúcich rodičov...

Dnes už rodič nemôže dieťaťu takmer nič rozkázať. Každý rodič by však mal mať autoritu a bez výčitiek povedať, teraz ideš tam, teraz umyješ riad, hneď sa obuješ... Spoločnosť nám to len podsúva, že všetko treba vysvetľovať.

Načo sme do dieťaťa investovali svoju lásku a čas, keď potom tak ľahko ako rodičia zneistíme? Až tak, že si myslíme, že dieťa zapochybuje o našej láske, keď mu niečo rozkážeme alebo ho potrestáme? Iks rokov som ho uisťovala o svojej láske, tak prečo by malo stratiť istotu, keď mu niečo rozkážem alebo mu dám trest.

Spoločnosť nám to len podsúva, že všetko treba vysvetľovať. Zdieľať

Dieťa si nebude myslieť, že ho nemáme radi. To by si myslelo, keby sme sa s ním už nikdy nehrali, keby sme ho nebrali na prechádzky, keby sme sa s ním nerozprávali. Keď trestáme v láske a s láskou, nič dramatické sa neudeje.

Súčasné výchovné prúdy už majú tieto slová ako odmena a trest na čiernom zozname, lebo by podľa nich nemali byť motiváciou pre konanie dieťaťa.

Neviem si predstaviť, že keď dieťa stavia kocky na seba a postaví vežu, tak by som ho za to ako rodič prirodzene nepochválil. A nakoniec, aj keď dospelý človek pracuje, dostane výplatu. Aj my potrebujeme občas potľapkanie po pleci a slová uznania. Prečo si myslíme, že to nepotrebuje dieťa?

Otázkou teda nie je to, či chváliť, ale ako chváliť. Keď vidím, že dieťa slabé na matematiku donesie domov trojku z písomky, hoci sa doma naozaj poctivo pripravovalo, mám ho pochváliť alebo nemám? Samozrejme, áno, aby som ocenila jeho snahu, za jeho prípravu, za jeho učenie.

Lebo keď ho nepochválime, o týždeň si nebude ochotné sadnúť samo za učenie. Bude demotivované, pretože jeho úsilie a snaha neboli povšimnuté. Povšimnutý bol len výsledok. A ten nie vždy korešponduje s tým, ako sa dieťa snaží a čo do toho vkladá.

Otázkou teda nie je to, či chváliť, ale ako chváliť. Lebo keď ho nepochválime, tak si o týždeň nebude ochotné sadnúť samo za učenie. Bude demotivované, pretože jeho úsilie a snaha neboli povšimnuté. Zdieľať

Alebo dieťa, ktoré má talent na kreslenie, ale obrázok práve úplne odfláklo a príde sa s ním pochváliť. V takom prípade mu nepoviem nekriticky, aký krásny výkres. Ale opýtam sa, či sa mu tentoraz nechcelo kresliť.

Píšete texty o tom, ako majú rodičia viesť deti k morálke. Tvrdíte, že v predškolskom veku prechádza dieťa obdobím rozlišovania dobra a zla práve na základe odmien a trestov zo straty rodičov. Touto teóriou však idete proti prúdu dnešných výchovných štýlov, pre ktoré sú tresty násilím na dieťati.

V období do troch rokov, keď dieťa niečo nemôže, napríklad chytať nožničky, tak ho len chytíte a fyzicky ho premiestnite. V období od troch do šiestich rokov je namieste zapojiť zákaz a slovné obmedzenie dieťaťa, už je to schopné vnímať a riadiť sa ním.

Nevidím dôvod, prečo by sme sa ako rodičia mali báť trestov. Nerozprávame sa o neprípustných trestoch, o ubližovaní dieťaťu. Rozprávame sa o zákaze, o následkoch nevhodného správania. Ja som rodič a je aj mojou úlohou mu ukázať a upozorniť ho na nedostatky a na zlé, nevhodné správanie. Pretože ho milujem a rešpektujem ho. Ale trest má dnes akúsi negatívnu konotáciu, preto ho môžeme pokojne nahradiť slovom dôsledok konania.

Keď dieťa neurobí niečo, na čom sme sa jasne dohodli alebo čo patrí k pravidlám rodiny, pocíti dôsledky toho, že niečo porušilo.

Antipedagogické smery hlásajú, že deti k morálke nemusíme viesť, lebo deti sa narodili už kompletné a my im preto morálne normy nemáme vštepovať, lebo stačí len osobný príklad bez slovného usmerňovania. Súhlasíte s tým?

Je dobre, keď rodičia verbalizujú princípy, ktoré od detí vyžadujú a považujú ich za morálne správne. Takže prístup, kde sa deti majú učiť len pozorovaním, bez obmedzovania či usmerňovania rodiča, nepovažujem za šťastný. Prepojenie počutého a zažitého je dôležité. Čiže nielen rozprávať o morálke, čestnom správaní a dobrých medziľudských vzťahoch, ale to aj žiť.

Napríklad ja osobne vidím na svojich dcérach, že nie na každú platí to isté. Kým jedna napríklad nemá problém sa pozdraviť, druhá je hanblivá a má s tým problém. To však neznamená, že rezignujem a nechám to tak. Zoberiem ju za ruku a poviem jej, že sa ideme pozdraviť spolu, aby som jej pomohla hanblivosť prekonať. Myslím si, že aj slovné usmernenie je rovnako dôležité ako osobný príklad. A to práve vo výchove k morálke.

V prípade dcér vnímam ako veľmi podstatné verbalizovať aj hodnoty rodiny, ako sú hodnota materstva, našej predstavy o rodine, hodnota obety mamy pre deti, morálneho života. Deti netrávia s nami každú chvíľu dňa a nie sú pri každom rozhovore, teda nemôžu nasávať len pozorovaním.

Je potrebné im zjednodušenou formou prerozprávať aj vlastné morálne dilemy, keď sme mali napríklad problém s nejakým kolegom v práci, ako sme to riešili. Ak je teória konzistentná s praxou rodičov, tak to zaklapne a v deťoch sa budujú princípy na celý život.

 

Foto: Andrej Lojan



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo