Z môjho podhľadu

Netradičná úvaha normálnej teenagerky. Téma pre ňu ešte nezvyklejšia: komunálne voľby. Autorka sa vymyká štýlu písania, ktorý by sme od jej podobných očakávali. Dosť bolo chvály zo strany redakcie. Presvedčte sa sami.

Ak by ste urobili medzi ľuďmi, ktorí ma poznajú, anketu, v ktorej by ste sa pýtali: „Myslíte si, že je Ivana Rybanská normálny teenager?", stavím sa, že väčšina by povedala NIE. Miešam sa do vecí, do ktorých "tých normálnych" nič nie. Sama by som sa nepovažovala len za príliš zvedavé, no napriek tomu neškodné decko. Informácie vo mne vyvolávajú myšlienky. Aj tie zdanlivo nepotrebné uchovávam na hard disku a čakám, kedy sa zídu.

Od narodenia bývam v tej istej malebnej dedinke blízko Prievidze. Svojím príchodom na tento svet sa zo mňa stala členka dedinského klanu, ale toto postavenie som si uvedomila, až keď sa zo mňa stala riadna občianka s občianskym vo vrecku. Nikto z našej rodiny, našťastie, nie je na nejakom významnom dedinskom poste. Z jednoduchého dôvodu. Prišli nové klany a ten náš radšej zveľaďoval svoj majetok. Veď to poznáte. Každý si hrabe na svojom piesočku. No nielen kvôli našej rodinnej neaktivite máme tú istú starostku, pokiaľ sa ja pamätám, odjakživa. Milá pani, ktorá ma volala na všetky možné besiedky, posedenia pri príležitosti Dňa matiek či októbra -mesiaca starších. Na obec s päťsto obyvateľmi je to celkom aktívny kultúrny život. Aktívne združenie žien sa stará o populárne futbalové zápasy, napríklad Poluvsie (pri PD) vs. Poluvsie (pri ZA) alebo populárnejšie varianty ženatých proti slobodným, ba dokonca zápasy medzi pohlaviami. Ideálna dedinka, z ktorej sa odváža aj separovaný odpad. Ako bonus máme kvalitnú a dosť úspešnú folklórnu skupinu. Jej príbeh a fungovanie je však námetom na ďalší článok...

Nechceli by ste sa k nám presťahovať? Stať sa členom nejakého klanu? Hrabať si iba na svojom piesočku? Naša obec uvíta akýchkoľvek investorov. Len sa nepokúšajte meniť miestnu morálku alebo ohrozovať miestne monopoly (jednu krčmu a jeden obchod). Skoro by ste na to doplatili. Ako už viacerí v histórii obce. Keďže nikto nemá rád prišelcov, praktizujte "všade dobre, doma najlepšie" a neopúšťajte vybudované rodinné hniezdo.

Model obce, takzvaná uzavretá komunita, je dosť častým javom hlavne tam, kde sú rozvetvené rodinky, starostovia "odjakživa" a poslanci -jeho kamaráti na pivo. V prípade starostiek kamarátky na kávičku. Kruté pre občianskych aktivistov alebo pre zvedavé nosy ako ja. Obecný úrad navštevujem tak často, ako mi to obmedzené stránkové hodiny dovoľujú. Tlačivo na občiansky som zopárkrát stratila. Raz som prišla nahlásiť číslo OP, inokedy odovzdať list od Úradu životného prostredia vo veci divokej skládky. Napriek týmto návštevám sa zo mňa nestala starostkina kamarátka a ani raz ma nepozvala na kávu. Asi to ani neurobí. Hlavne kvôli tej divokej skládke. Môj vlastný starký sa so mnou kvôli tomu pohádal. Vraj prečo strkám nos do toho, do čoho ma nič. Týždeň po hádke sme sa nerozprávali. Každý si bol vedomý svojej pravdy. On je zvyknutý na systém "odjakživa" a je k týmto veciam apatický. Stavia si kuríny a chlievy. To mu stačí. Mne sa nepáčila len jedna divoká skládka a hneď som zradca obce. Smetisko prezývané "čo sa do elektroobchodu nezmestilo" je preč. Prvé malé víťazstvo na malom bojisku.

Celá táto situácia vznikla vďaka apatii ľudí. Ja ňou trpím iba v období jesennej depresie. Ale v decembri som už plne aklimatizovaná na zimu a znovu aktívna. Lenže má to malý háčik. Úplnú banalitu. Jedno číslo na občianskom preukaze. Rok môjho narodenia. Preto o komunálnych voľbách u nás doma píšem z podhľadu. Som ešte pod tým všetkým. Ale raz vyrastiem. Pri najbližších komunálnych voľbách budem voliť. Ale iba v prípade, že bude kandidovať aj niekto iný, ako večná starostka. Väčšina iných kandidátov totiž tesne pred otvorením volebných miestností záhadne sťahuje kandidatúry. Nič sa nezmení. No pre mňa to nie je argument.

Ivana Rybanská
Autorka je normálny teenager :-)