Rodina 15. január 2018

Dilema mnohých rodičov – má dieťa bitku vrátiť, žalovať alebo ustúpiť?

Zuzana Hanusová
Zuzana Hanusová
Takmer každé dieťa sa už stretlo s agresivitou svojich rovesníkov. Reakcie rodičov, ako ju riešiť, sa rôznia.
Takmer každé dieťa sa už stretlo s agresivitou svojich rovesníkov. Reakcie rodičov, ako ju riešiť, sa rôznia.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Zuzana Hanusová

Dilema mnohých rodičov – má dieťa bitku vrátiť, žalovať alebo ustúpiť?
Foto: Flickr.com/Aislinn Ritchie

Naša výchovná poradňa už má svojich čitateľov, ktorých zaujíma postoj odborníkov na rôzne výchovné situácie. Mamička dvoch detí sa pýta, ako reagovať, keď sa rovesník voči vášmu dieťaťu správa agresívne. Sú rodičia, ktorí svoje dieťa za agresívne správanie ešte pochvália vetou typu „život je ťažký, musíš sa naučiť mať široké lakte a vydobyť si svoje!“ Ako kresťania sme vedení k tomu, aby sme druhým neubližovali a zlo neopätovali. Zároveň však z dieťaťa nechceme submisívneho človeka, ktorý sa nevie brániť a vždy si volá pani učiteľku na pomoc. Čo poradiť dieťaťu, ako by malo reagovať na agresora? 

 

 

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity KomenskéhoSlovenská asociácia individuálnej psychológie

Toto je dosť všeobecný problém. Keby takú otázku pýtajúci sa položil v mojej poradni, chcela by som viac vedieť o konkrétnej situácii, čo presne sa stalo. Ako na to zainteresovaní reagovali, čo potom nasledovalo, ako sa to skončilo – v takom prípade viem rodičovi konkrétne osvetliť celú situáciu a poradiť vhodné intervencie.

Odpoviem však aj všeobecnejšie. Otázka by mohla znieť: Ako vychovať šťastné deti v agresívnom svete? Neodporúčam odplácať agresiu agresiou, avšak ani pasívne prijímať rany a trpieť. Deti treba vychovať tak, aby sa cítili bezpečne a dokázali sa o seba postarať. Rodičia svojím každodenným správaním predstavujú pre deti modely. Deti správanie dospelých vnímajú a interpretujú, a tým sa učia, ako treba komunikovať, ako sa majú riešiť problémy. Ak sa dospelí nesprávajú k sebe s rešpektom, je pravdepodobné, že vychovajú dieťa, ktoré bude agresorom alebo obeťou – podľa toho, s ktorým z rodičov sa identifikuje.

Deti sa potrebujú naučiť, ako nadväzovať vzťahy s rovesníkmi a iné životné zručnosti. Patrí medzi ne aj empatia a láskavosť k iným, ale i rešpekt k sebe a vedomie vlastnej hodnoty. Tieto zručnosti nemôžeme deťom diktovať ani veľmi vysvetľovať – potrebujú sa ich naučiť na základe zážitkov a dôsledkov z týchto zážitkov. Tak sa budujú skúsenosti, ktoré sa spájajú do schém – vzorcov.

Čo je ešte dôležité – a rovnako vhodné pre rodičov agresívnych detí aj pre obete: potrebujeme učiť deti poznať a zvládať vlastné negatívne emócie. Niekedy sa stretávam s tým, že rodičia očakávajú príliš mnoho sebakontroly od detí, a to reálne, vzhľadom na nedokonalú nervovú sústavu detí, nie je možné. Ale pomalými krokmi je potrebné viesť deti k tomu, aby sa naučili vydržať určitú nepohodu a kontrolovať svoje impulzívne konanie.

Dieťa, ktoré je sebavedomé a odvážne, sa nestane obeťou. Dokáže sa obrániť a vykomunikovať sociálne záťažové situácie. Rodičia potrebujú deti „imunizovať“ voči škodlivým vplyvom prostredia tým, že ich budú v malej miere vystavovať nepriaznivým situáciám, komunikovať s nimi o tom a posilňovať ich v uvedomovaní si vlastných schopností pri ich zvládaní. Súčasne je potrebné, aby rodičia mali s deťmi taký rešpektujúci a dôverný vzťah, aby im dieťa dokázalo o prípadnom šikanovaní povedať – niektoré druhy psychopatologického správania potrebujú riešiť dospelí, lebo je to nad sily a možnosti dieťaťa.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Nepoznám žiadnu inú knihu, ktorá nám ponúka toľko štandardných modelových situácií s neštandardným riešením, ako to robí Biblia. Spomeniem len dva notoricky známe príklady: návrat márnotratného syna a robotníkov na pánovej vinici. Ako k tomu príde syn, ktorý otcovi slúžil poctivo celý život? Ako k rovnakej pláci prídu tí robotníci, čo pracovali na vinici od rána, a tí, čo prišli až večer?

Iste, sami pre seba (hoci s tým môžeme mať problém) dokážeme tieto podobenstvá ako-tak spracovať a interpretovať, ale dokážeme to aj známym výrokom „ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé“? Nie je to už na nás príliš? Ako to „žiť“ v reálnom živote?

Každý konflikt má niekoľko fáz. Facka (symbolická, ale aj tá reálna) je to, čo má konflikt naštartovať, je to provokácia toho, kto chce konflikt vyvolať. Nastavenie druhého líca, to je moja odpoveď, že nemám záujem sa dať do konfliktu vtiahnuť. Je to nedvihnutie hodenej rukavice. Ak agresor pokračuje (to je tá druhá fáza), môžem zvoliť buď mechanizmus úniku, alebo pasívne prijímam atak, alebo budem klásť primeraný odpor. Prvými dvoma voľbami podporujem agresora. Len pri tretej si zachovávam svoju sebahodnotu.

Tretia fáza má dva varianty. Jeden je spojený s prvými dvoma voľbami, ktoré ma vedú k túžbe po „odvete“, po pomste. A tá nikdy nie je férová. V druhom variante som buď čestne prehral, vyhral, alebo sme sa dokázali dohodnúť na tom, že nemá význam v konflikte pokračovať.

Je rozdiel medzi agresivitou a agresiou. Agresivita je osobnostná dispozícia bez znamienka + či –, agresia je útočný čin. Súhlasím s tvrdením psychológa P. Říčana, že by sme mali vychovávať deti tak, aby sa vedeli primerane brániť. Chápem to tak, že máme na jednej strane podporovať „užitočnú“ agresivitu, ktorá pomáha v živote zdolávať prekážky i budovať primeraný rešpekt, ale na druhej strane posilňovať sebareguláciu. Bezbranní sú najvďačnejším terčom pre agresora.

Zlo nemáme vracať, ale nemáme zlu ani ustupovať. Našou primeranou obranou môže byť niekedy konštatovanie „Nechaj ma na pokoji! Ak ma nenecháš oznámim to...“, inokedy to môže byť priamy fyzický odpor. V mnohých prípadoch je práve takáto situácia medzi rovesníkmi – chlapcami začiatkom kamarátstva. (Dievčatá riešia konflikty rafinovanejšie, to je však iná kapitola.)

Vychovávať do dnešného sveta neznamená, že máme podporovať deti v agresívnom sebapresadzovaní sa, mali by sme ich však podporovať v tom, aby dokázali primerane zvládať (aj primeraným aktívnym bránením sa) konfliktné situácie. Modriny na duši bývajú totiž oveľa horšie ako tie, čo utŕžia v chlapčenskej bitke.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0