NENÁPADNÍ HRDINOVIA: Jozef Sliepka a jeho prerušená cesta ku kňazstvu

V roku 1950 bol vytvorený plán na likvidáciu Cirkvi, ktorý sprevádzali rôzne opatrenia. Tento plán sa dotkol aj kňazských seminárov na území Slovenska. Po ich zatvorení boli bohoslovci povolaní na vojnu, prenasledovaní a zúčastňovali sa rôznych kurzov, ktoré komunisti organizovali.

Osud mnohých bohoslovcov, ktorí v 50. rokoch kvôli snahe predstaviteľov režimu obmedziť náboženský život a ovládnuť výchovu budúcich kňazov, je aj osudom pána Jozefa Sliepku, ktorý musel tiež prerušiť svoje štúdium na seminári v Nitre. Hoci neprežil ani väznenie, ani utrpenie, ktoré postihlo mnohých kňazov a rehoľníkov v období 50. rokov, no zásahy komunistickej moci mu bránili, aby si splnil svoj životný sen – stať sa kňazom.

Detstvo

Pán Jozef Sliepka sa narodil 19. marca 1927 v Bánovciach nad Bebravou. Strávil tu aj svoje prvé roky života. Už od malička pracoval na roliach, ktoré vlastnili rodičia. Jeho otec bol štátny cestmajster (mal na starosti cesty v Bánovciach). Jozef často a rád navštevoval otca v práci a pomáhal mu.

Zdieľať

V roku 1933 nastúpil do ľudovej školy v Bánovciach nad Bebravou a v roku 1938 ukončil štúdium, keď bol následne prijatý do prímy na gymnázium v Trenčíne. V škole bol veľmi dobrý žiak, vždy s ochotou pomáhal svojim spolužiakom, doučoval ich nemčinu. Už od malička pociťoval túžbu stať sa kňazom. Chodieval pravidelne na sväté omše, miništroval a jeho presvedčenie stať sa kňazom rástlo. Jeho rodičia ho v tom taktiež podporovali.

Mladý gymnazista Jozef sa po ukončení triedy kvinty v Trenčíne rozhodol prestúpiť do Nitry a dokončiť si zostávajúce tri roky štúdia na tzv. Malom seminári. Bol to internát pre študentov, ktorí navštevovali štátne gymnázium v Nitre, ale pripravovali sa aj na pokračovanie štúdiom teológie. Veľmi sa mu tu páčilo, najmä čo sa týka duchovného vedenia: vstávali skoro ráno, mali vždy rannú modlitbu, meditácie, svätú omšu, raňajky a až potom išli do školy. Každý deň mali povinnú prechádzku, ktorá bola vždy a za každého počasia. Potom mal dve hodiny na štúdium, tam sa naučil intenzívne sa učiť a sústrediť sa. Na tieto roky spomína veľmi rád, až do roku 1944.

Vojna a štúdium

Na Vianočné prázdniny pustili študentov domov a potom sa do školy už nevracali. Čas „dlhých školských prázdnin“ kvôli vojne strávil pán Sliepka doma v Bánovciach. V tom čase tu boli partizáni. Neustále lietali ponad mestom nemecké lietadlá. Keď sa blížilo nejaké nepriateľské lietadlo, vždy prišla správa tzv. Luftnageweldung (správa o vzdušnej situácií). Vďaka nej vedeli, že si majú dávať pozor, lebo nad nimi preletia americké lietadlá. Nemuseli sa však schovávať, pretože leteli vo zväzoch 40 bombardérov, ktoré boli vo veľmi vysokej výške.

Prišli však aj situácie, kedy bolo nevyhnuté sa ukrývať, a pri nich vládlo poriadne napätie. Bolo to práve počas prechodu frontu. Pán Sliepka nám vyrozprával príhodu naozaj so vzrušením: „Najhoršia noc u nás v Bánovciach bola v apríli 1945, bol akurát veľkonočný pondelok a v tom týždni zo štvrtka na piatok boli obsadené Bánovce. Vtedy tu bola kanonáda - museli sme byť v krytoch a čušať. Noc bola veľmi zlá, lebo všade naokolo hádzali bomby, ale našťastie straty na životoch neboli. Keď sme ráno vyšli von, nevedeli sme, či Nemci ustúpili alebo nie. Vonku bol síce pokoj, no neskôr sme uvideli, že Bánovce obsadili Rumuni. A to bol prakticky pre nás koniec vojny...“

Po skončení 2. svetovej vojny pokračoval ďalej v štúdiu – do školy nastúpili študenti začiatkom júna 1945. V maturitnom ročníku sa pripravoval na maturitu zo slovenčiny, vlastivedy, latinčiny, prírodovedy a mal maturovať aj z nemčiny, ale prišlo nariadenie z ministerstva, že sa maturita z nemčiny ruší (bolo to veľké sklamanie na jeho strane, keďže mal nemčinu veľmi rád). Medzi spolužiakmi panovala vzájomná spolupráca, pomáhali si a spoločne si vypracovávali témy na maturity. Stužkovú mal na konci decembra, slávila sa svätou omšou a po nej nasledovalo odovzdávanie stužiek. Maturoval koncom júna v roku 1946, rok po vojne.

Pokus o vysviacku u biskupa Barnáša

Po maturite bol rozhodnutý ísť na teológiu. Absolvoval šesť semestrov na teológii v Nitre a potom ho otec arcibiskup Eduard Nécsey poslal do Bratislavy, aby tam pokračoval v štúdiu a mohol si neskôr urobiť doktorát z teológie. Tu pobudol ďalšie dva semestre. V roku 1951 sa mu mal jeho životný sen - vysviacka za kňaza, na ktorú sa aj rodičia už vopred pripravovali.

Veľkonočné prázdniny v roku 1950 trávil doma, ale túžil sa dostať do Nitry, keďže sa v týchto pohnutých časoch šírili informácie, že by študenti štvrtého ročníka teológie mohli byť vysvätení spolu s piatakmi. Hoci bol arcibiskup Nécsey kontrolovaný politickým tajomníkom, Jozefovi sa podarilo dostať sa k nemu aj poza tajomníkov chrbát. Predčasnú vysviacku štvrtákov však arcibiskup odmietol.

Keď sa vracal z veľkonočných prázdnin do Bratislavy, aj sám pocítil napätie, ktoré panovalo po tzv. barbarskej noci. V Trenčíne zažil nepríjemnú situáciu, keď bol legitimovaný, akoby ho považovali za rehoľníka, ktorý opustil internačný tábor.

"Najskôr pracovali na stavbe továrne na tanky v Šenove u Nového Jičína. Aj napriek všetkým skúškam ostali verní svojmu povolaniu a mávali každý deň sväté omše, ktoré kňazi museli slúžiť tajne."

Zdieľať

Po skončení semestra v Bratislave v roku 1950 odišiel seminarista Jozef na prázdniny do Bánoviec a podobne ako rok predtým očakával oznam o nástupe do školského roku. Miesto toho prišlo predvolanie na odvod.

Práve v tejto atmosfére, keď mali bohoslovci problém dostať sa k predstaviteľom cirkevnej hierarchie, sa pokúsil spolu so svojím spolužiakom Jánom Galisom z Krušoviec o tajnú vysviacku na kňaza. Spoločne chceli navštíviť pomocného biskupa Štefana Barnáša, ktorý bol už v tom čase internovaný v Močenku. Vedľa zariadenia, kde boli uväznení kňazi, mali kláštor rehoľné sestry vincentky, u ktorých sa stretli so svojím rektorom a očakávali, že v ich kaplnke by ich otec biskup mohol vysvätiť. Ani tento pokus však mladým bohoslovcom nevyšiel, keďže biskupa Barnáša predtým preložili, museli sa vrátiť späť domov. Pán Sliepka to však prijal: „No tak vidíte, ako to Pán Boh všetko riadi,“ hovorí.

Nástup na vojenskú službu

Koncom prázdnin 1950 dostal teda seminarista Jozef pozvánku na odvod. V tomu čase už v prechádzajúcich rokoch absolvoval tri odvody, na ktorých skonštatovali, že nie je schopný vojenskej služby. V nitrianskych kasárňach boli na odvod povolaní viacerí bohoslovci a rehoľníci. Jozefa podrobili lekárskej prehliadke a aj napriek predchádzajúcim posudkom ho uznali za schopného s okamžitým nástupom na vojenskú službu do Pomocného technického práporu (PTP) v Libavé na Morave. Dňa 18. septembra 1950 narukoval spolu s ďalšími štyrmi spolužiakmi do Libavé a následne boli zadelení do Nového Jičína, kde boli výlučne bohoslovci a kňazi. Výchova vojakov prebiehala v duchu socialistickom a ateistickom - museli sa zúčastňovať osvetových školení. Najskôr pracovali na stavbe továrne na tanky v Šenove u Nového Jičína. Aj napriek všetkým týmto skúškam ostali verní svojmu povolaniu a mávali každý deň sväté omše, ktoré kňazi museli slúžiť tajne.

Koncom januára ho prevelili do tábora v Bruntáli na severnej Morave. Pracovali za veľmi krutých podmienok - zima, mráz a veľká vzdialenosť. Denne musel pochodovať 7 km na pracovisko, kde stavali ostrú strelnicu – v mrazoch kopali bunkre a obkladali ich drevom. Išlo o namáhavú prácu v kamenistom teréne, po ktorej často nevládali pochodovať naspäť do ubytovne. Ubytovaní boli v dvoch budovách, krčme a fare, na pútnickom mieste neďaleko Bruntálu – na Uhlířskom vrchu, no už zostali len bohoslovci, keďže kňazov od nich oddelili.

Po roku strávenom v Bruntáli jeho cesta viedla do Olomouca, kde boli v PTP pomiešaní bohoslovci spolu s „civilmi“ – inžiniermi, stavbármi, chemikmi, chlapcami s roľníckych rodín a pod. „Boli to moje najkrajšie časy na vojne, čo si pamätám,“ hovorí pán Sliepka, „v Olomouci mali operu, činohru, divadlo, kde sme mohli chodiť, a tam som videl prvýkrát Carmen.“ Neskôr ho preložili do Kroměříža.

Po dvoch rokoch strávených v táboroch pevne veril, že sa jeho vojna blíži ku koncu. Jedného dňa prišiel veliteľ, nadporučík Nespíchal, a mysleli si, že im ide oznámiť koniec ich vojny, ale správa znela úplne inak: „Tož, kluci, pojďte ješte na politickou světnici, ješte vám něco pročtu...“ „No hádam nám už len poďakujú za prácu, ktorú sme vykonali,“ pomyslel si pán Jozef. No potom im veliteľ prečítal rozkaz ministerstva národnej obrany podpísaný generálom Čepičkom: „Vojna sa vám predlžuje na neurčito.“ Pán Sliepka už teraz s úsmevom na tvári spomína: „Viete si predstaviť ten moment, v civile oblečený, už som sa videl u mamy doma a naraz vám toto povedia... “ Na svoj domov si preto musel ešte chvíľu počkať.

"Po návrate z vojny mohol ísť pracovať do bane, do JRD alebo do stavebníctva. Dokončiť teológiu mu neumožnili."

Zdieľať

Namiesto cesty domov ho čakali ďalšie tábory v Prostějove, Přerove, Hranicích na Moravě a ďalej práca na Českomoravskej vrchovine na muničných skladoch v blízkosti Jihlavy (Polná, Štoky).

Dňa 31.12.1953 sa konečne dostal domov a spoločne mohli s rodinou sláviť silvestrovský večer a Nový rok.

Život po návrate z vojny

Po návrate z vojny sa mu neponúkalo veľa možností nájsť si zamestnanie – mohol ísť pracovať do bane, do JRD alebo do stavebníctva. Nevzdal sa možnosti pokračovať v štúdiu teológie, ale kvôli obmedzeniam sa mu to ani po niekoľkých pokusoch nepodarilo: „Toľko pokusov dostať sa na teológiu sme skúsili a ani raz sme sa nedostali. Časom sme sa poženili. Nechceli sme ostať celý život sami.“ Pán Jozef Sliepka sa oženil s Máriou Tarakovou v októbri 1955.

Pre pána Sliepku to boli nové časy. Zamestnal sa v Stavoindustrii v Dubnici nad Váhom, venoval sa aj svojím záujmom: hral na husle, chodil do súboru Vršatec a venoval sa hudbe. S rodinou si šťastne nažívali i medzičasom sa im narodili traja synovia. S manželkou mali veľmi krásny vzťah, ako sám hovorí: „My sme sa každý večer bozkali, a v tom bozku bolo všetko. Skrátka sme prežili šťastný život.“

"Raz dokonca dostal príkaz urobiť prednášku 'proti náboženskej propagande', ale on ju odmietol, nikdy nechcel vyvracať náboženskú teóriu."

Zdieľať

Ako bývalého bohoslovca si ho neustále všímali. Raz dokonca dostal príkaz urobiť prednášku „proti náboženskej propagande“, ale on ju odmietol, nikdy nechcel vyvracať náboženskú teóriu. A keď si ho raz zavolali, porozprával im o desiatich Božích prikázaniach a porovnal ich s ich príkazmi. Nakoniec prišli na to, že sú na tom istom. Takto sa oslobodil od stáleho prenasledovania. Komunisti zistili, že jeho neobrátia na ich režim a nechali ho na pokoji.

V roku 1987 dosiahol vek 60 rokov a stal sa dôchodcom. Spolu so ženou sa odsťahovali do Novej Dubnice. Keď prišiel rok 1992, žena mu ochorela. Nasledovali vyšetrenia, hospitalizácia a v auguste 1992 zomrela na zlyhanie pečene.

Dokončenie teológie a vysviacka

Po tejto udalosti sa v jeho hlave premietala myšlienka: „Tak a čo teraz, keď som ostal sám...“ Bol to pre neho šok, „viete, keď žijete s niekým 37 rokov a on vás zrazu opustí,“ hovorí. „Mnohí ľudia, ktorí sa ocitnú v takejto situácii, začnú s alkoholizmom, naháňajú ženy.“ Jemu však svitla v hlave myšlienka. Keďže mal vyštudovaných 8 semestrov bohoslovia, rozhodol sa teda toto štúdium si dokončiť. Išiel na fakultu do Bratislavy, všetky indexy z Nitry mu uznali a prijali ho do posledného ročníka štúdia. V roku 1995 urobil poslednú skúšku, následne na to bol 6. júna vysvätený za diakona a 1. októbra 1995 za kňaza. 15. októbra vykonal svoju prvú svätú omšu – primície v Novej Dubnici. Po vysvätení bol poslaný do Varína, kde krátky čas pôsobil a cestoval aj do ďalších miest. V roku 2002 keď dosiahol svoj 75 rok života, požiadal o dôchodok vrátil sa späť do Novej Dubnice, kde pôsobí až dodnes.

Dôstojný pán Jozef Sliepka, ako ste čítali, mal naozaj život bohatý na zážitky, taktiež veľa ťažkých chvíľ, ale aj čas naplnený šťastím. Našou prácou sme vás chceli nielen oboznámiť s ďalším nenápadným človekom, ktorému obdobie komunizmu poznačilo život a zmenilo životné plány, ale chceme odovzdať ostatným mladým jeho pohľad na život. Počas nášho rozhovoru nám povedal slová, ktoré môžu byť odkazom aj pre našu generáciu: „Treba brať ten život tak, ako to Pán Boh narežíruje, s pokorou vedieť všetko prijať a držať si samozrejme svoje zásady.“ Hovorí, že nechápe, ako sa môžu ateisti vyrovnávať s problémami, my veriaci máme obrovskú výhodu, že môžeme dôverovať Božej pomoci.

Dnes je pán Jozef Sliepka skvelým poradcom, ak majú ľudia problémy, či už v manželstve, alebo v inej sfére, dokáže poradiť naozaj múdrymi slovami a povzbudiť. Na konci nášho rozhovoru spomína: „Vidíte, ako to Pán Boh krásne riadi, mám veľkú školu aj z toho manželského života a teraz viem aj mladým vďaka tomu poradiť, ako majú žiť, že si treba odpúšťať.“

Natália Slotíková, Nicoletta Habšudová
Autorky sú študentkami na Spojenej škole sv. Jána Bosca v Novej Dubnici.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 4. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 16. novembra 2012 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív Jozefa Sliepku a autoriek. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo