Politika 22. október 2017

Rusko sa stáva novým hráčom rovnováhy moci na Blízkom východe

David P. Goldman
David P. Goldman
Moskva predala Saudom lepšiu verziu svojho obranného systému ako svojmu „spojencovi“ Iránu. Je to v rozpore s jej doterajšou politikou? Píše David Goldman.
Moskva predala Saudom lepšiu verziu svojho obranného systému ako svojmu „spojencovi“ Iránu. Je to v rozpore s jej doterajšou politikou? Píše David Goldman.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

David P. Goldman

Rusko sa stáva novým hráčom rovnováhy moci na Blízkom východe
Vladimír Putin na rokovaní v Soči 10. októbra 2017. Foto: TASR/AP

Rusko predáva špičkový systém protivzdušnej obrany S-400 Saudskej Arábii, ktorá bola k Rusku až doteraz nepriateľská. Je to najpodivnejší výsledok štvordňovej návštevy saudského kráľa Salmana v Moskve zo začiatku októbra, no nezískal si veľkú pozornosť. Bolo to čudné, pretože Irán, zvyčajne v západných médiách nazývaný ako ruský „spojenec“, si mohol zakúpiť iba omnoho starší a zaostalejší systém S-300.

Omnoho pokročilejší systém S-400, ktorý predstavuje „prevratnú zmenu“, ako to v analýze pre Asia Times nazval bývalý predstaviteľ Pentagonu Stephen Bryen, si zakúpi nielen Saudská Arábia, ale aj Turecko, súper Ruska z čias studenej vojny. S-400 je vysoko efektívny proti tomu typu striel s plochou dráhou letu a balistických rakiet, aký bude môcť Irán vyvinúť v najbližších rokoch.

Ruský starostlivo vyvážený predaj zbraní súperiacim silám Perzského zálivu sleduje cestu, ktorú v posledných rokoch vytýčila Čína. Tá predáva rakety ako Iránu, tak aj Saudskej Arábii. Kráľovstvu dáva pokročilejšie, keďže Saudi sú spomedzi dvoch mocností slabší, a Čína chce udržať mocenskú rovnováhu. Rusko sa tak často nazýva „škodcom“ Blízkeho východu, že sa to zaužívalo ako homérsky epiteton. V posledných týždňoch sa však ruská politika presunula k záujmom klasickej rovnováhy moci.

„Mier je možné dosiahnuť iba hegemóniou alebo rovnováhou moci,“ zvykne hovoriť Henry Kissinger. Inými slovami, mocnosti, ktoré nedokážu byť hegemónmi, sa snažia udržiavať rovnováhu, ktorá krotí ambície potenciálnych súperov. Klasickým príkladom je Británia, ktorá sa počas napoleonských vojen spojila s Pruskom proti Francúzsku a potom sa na prelome minulého storočia spojila s Francúzskom proti Nemecku. Nebolo v možnostiach Británie, aby sa stala hegemónom európskeho kontinentu, snažila sa preto zabrániť dominancii aj Francúzska, aj Nemecka. Rusko nemá prostriedky na to, aby ako regionálny hegemón nahradilo USA, má však značné prostriedky na ovplyvňovanie rovnováhy moci.

Námestník ruského ministra zahraničných vecí Michail Bogdanov 12. októbra ponúkol sprostredkovanie rozhovorov medzi Iránom a Saudskou Arábiou, ale rozhovory sú samy osebe ničím. Inštalovanie špičkového zbrojného systému je niečo úplne iné. Spojené štáty Saudom oneskorene ponúkli svoj systém THAAD, čo bola pravdepodobne urýchlená odpoveď na ruskú ponuku. Podľa analýzy Dr. Bryena je S-400 jednoducho lepší systém a Saudom v každom potenciálnom konflikte s Iránom dáva dôležitú výhodu.

Vladimír Putin a saudský kráľ Salman počas jeho návštevy Moskvy 5. októbra 2017. Foto: TASR/AP 

Upokojovanie izraelských bezpečnostných obáv

Ďalší ruský pokus o ovplyvnenie rovnováhy moci sa dal vidieť v návšteve ruského ministra obrany Sergeja Šojguho 15. októbra v Jeruzaleme, jeho prvej v úlohe ministra, ktorým je od roku 2012. Mierové dohody, ktoré v súčasnosti platia v Sýrii, umožňujú iránskym silám operovať do vzdialenosti 5 km od Golanských výšin, čo je vysoké úbočie s výhľadom na severný Izrael, ktoré Židia zabrali vo vojne roku 1967.

Iránske revolučné gardy sa s podporou Hizballáhu, ruských leteckých síl, ako aj pakistanských a afganských šíitskych žoldnierov stali v Sýrii dominantnou silou. Regionálnu mocenskú rovnováhu to zmenilo v neprospech Izraela. Izrael minulé leto údajne pre iránske jednotky požadoval bezpečnostné pásmo so šírkou najmenej 60 km od svojich hraníc, no Rusko to odmietlo. Washington sýrske prímerie podpísal tiež a Izrael vynechali.

Izrael teraz hrozí preventívnym útokom. Elliot Abrams, úradník vo vláde Georga W. Busha, minulý týždeň napísal:

„Izrael za posledných päť rokov stokrát zasiahol sýrske objekty a bombardoval ich územie, keď videl, že sa Irán usiluje doručiť Hizballáhu v Libanone high-tech materiál. Minulý mesiac bombardoval tzv. Scientific Studies and Researchers Center (Centrum vedeckých štúdií a výskumu) v stredosýrskom meste Masyaf. Hovorilo sa, že v tomto vojenskom objekte sa vyrábajú chemické zbrane a presné bomby (precision bombs). Dnes existujú správy (ako napr. tento komentár vrcholového izraelského vojenského analytika Alexa Fishmana v novinách Yediot Achronot), že Irán plánuje pri Damašku vybudovať vojenské letisko, kde by Iránske revolučné gardy mohli postaviť centrum svojho pôsobenia a operovať odtiaľ. A že Irán a Asadov režim rokujú o tom, že sa Iránu poskytne námorné mólo v sýrskom prístave Tartus. A že Irán môže v Sýrii reálne rozmiestniť vojenskú divíziu.“

Izraelský minister obrany Avigdor Lieberman predminulý týždeň varoval: „Ak sme niekedy hovorili o libanonskom fronte – dnes už nič také neexistuje. Je severný front. Pri akomkoľvek vývoji bude už len jeden front, Sýria a Libanon spolu: Hizballáh, Asadov režim a všetci jeho podporovatelia.“ Izraelská vláda varovala Libanon, že akékoľvek útoky na Izrael zrealizované Hizballáhom (ktorého arzenál je údajne väčší ako 100-tisíc balistických rakiet) by vyvolali ničivý protiútok voči libanonskej infraštruktúre. Izraelský preventívny útok proti odpaľovaniu rakiet Hizballáhom by mohol spôsobiť obrovské škody, keďže Hizballáh umiestňuje odpaľovacie zariadenia najmä v civilných oblastiach.

Izraelské médiá poznamenávajú, že konzultácie na vysokej úrovni medzi Ruskom a Izraelom sú časté, ale doteraz k nim takmer vždy dochádzalo na ruskej pôde, ako napr. augustové stretnutie premiéra Benjamina Netanjahua s Vladimírom Putinom v Soči. Výlet ruského ministra obrany do Izraela je uznaním izraelských bezpečnostných problémov.

Rusko zasiahlo do Sýrie najmä preto, že občianska vojna v nej sa stala Petriho miskou pre džihádistov z ruského Kaukazu a juhovýchodnej Ázie. Americká dlhoročná podpora sunitským džihádistom mala nezamýšľaný dôsledok v posilnení al-Káidy a jej odnože Islamského štátu, ako varoval generálporučík Michael Flynn. Hrozilo, že sa sunitský džihád rozšíri do ruskej moslimskej populácie, ktorá je prevažne sunitská. Podpora šiítov bola jasným zámerom Kremľa. Moskva svoje ciele v Sýrii dosiahla: Asadov režim je stabilizovaný, sunitský džihád opadol a ďalšie ruské záležitosti, ako napr. námorný prístav v Tartuse, sú zabezpečené. Rusko zjavne má záujem odstrániť nejakú časť rizika z druhej strany stola.

Izraelský minister obrany Avigdor Lieberman počas stretnutia so svojím americkým náprotivkom Jimom Mattisom v Pentagone 19. októbra 2017. Foto: TASR/AP

Niečo ako diplomatická revolúcia

Skutočnosť, že Rusko chce riadiť rovnováhu moci, samozrejme, neznamená, že v tom uspeje. Irán nie je ruskou bábkou, ale ctižiadostivým malým impériom s vlastnou vôľou a apokalyptickým zmyslom vlastnej budúcnosti. Ruské letecké krytie umožnilo Iránu spraviť si zo Sýrie predmostie k Stredozemnému moru, na čo by pred piatimi rokmi ani nepomysleli. Irán bude tvrdo brániť príležitosť zaviesť šíitsky koridor z Perzie cez Libanon. Zabrániť izraelsko-iránskej vojne nemusí byť Moskva schopná.

V inej časti regiónu sa Rusko snaží udržať svoje diplomatické postavenie. Referendum za nezávislosť irackých Kurdov z konca septembra dostalo Rusko do zložitej situácie. Turecko hrozí zatvorením ropného potrubia, ktoré vedie od irackých Kurdov do Stredozemného mora. To by priamo zasiahlo ruské záujmy, keďže Rosneft má v kurdskej rope investície vo výške 4 miliárd dolárov.

Moskva v zásade vyjadrila svoje sympatie s kurdskými národnými túžbami, pričom na Kurdov naliehala, aby boli zdržanliví, a pokúsila sa presvedčiť Turkov, aby neprerušili tok ropy. Ruský podiel na kurdskej rope vytvára rozpory aj s Iránom, ktorý sa obáva túžob svojho vlastného kurdského obyvateľstva.

Američania, podobne ako pred nimi Briti, konali vo veci rovnováhy moci na Blízkom východe veľmi nedostatočne a nič nenaznačuje, že to Rusi urobia lepšie. Napriek tomu posun v postavení Ruska z pozície regionálneho „škodcu“ na prípadného vyrovnávača konfliktných záujmov predstavuje druh diplomatickej revolúcie. V minulosti som ponúkol hypotézu, že blízkovýchodnú politiku ovládne „Pax Sinica“ (Čínsky mier). Možno sledujeme prvé prejavy postamerického Blízkeho východu.

Pôvodný text: Russia emerging as new player in Middle East balance of power. Uverejnené so súhlasom Asia Times, preložil L. Obšitník.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0