Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
17. september 2017

Najlepší Slovák na Maratóne mieru v Košiciach

Veľa ľudí dnes pobehuje, ale len málo skutočne behá

Archívny rozhovor s bežcom Mariánom Zimmermannom o tom, ako sa dá za tri roky dostať medzi slovenskú špičku. 

Veľa ľudí dnes pobehuje, ale len málo skutočne behá

Najlepším slovenským bežcom na 99. ročníku Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach bol Marián Zimmermann. Tridsaťsedemročný bežec, ktorý behá za klub Pro-body sport team, skončil deviaty s časom 2:28:19. Za víťazom Reubenom Keriom zaostal o 21 minút a tri sekundy.

Životným úspechom si vytvoril aj osobné maximum. Marián je spolupracovníkom Postoja, pre ktorý píše stĺpček Svet bežca. Ku skvelému výkonu mu srdečne gratulujeme. Okrem behania pracuje ako psychológ v Centre špeciálnopedagogického poradenstva v Gelnici. Žije v Kluknave a má štyri deti.

Prečítajte si archívny rozhovor z roku 2017.

Začali ste behať pomerne neskoro, až keď ste mali tridsať rokov, ale veľmi rýchlo ste sa dostali na špičkovú úroveň. Ako sa vám to podarilo?

Veľa to vypovedá o tom, aká je dnes slovenská špička. Ale ja sa stále počítam skôr do druhej ligy.

Čo to znamená, že sa počítate k druhej lige?

Na majstrovstvách Slovenska v polmaratóne som bol siedmy. Na košickom maratóne som bol zo Slovákov tretí, ale chýbali tam niektorí ľudia z absolútnej špičky. V rámci Slovenska sa pohybujem niekde v prvej desiatke.

Na túto úroveň ste sa dostali za tri roky. Ako ste trénovali?

V detstve som hrával futbal, ale keď som začal chodiť na vysokú školu, tak som prestal športovať a toto obdobie trvalo desať rokov. Po nástupe do zamestnania mi diagnostikovali vredové ochorenie hrubého čreva. Nemohol som zjesť nič, zo všetkého mi bolo zle, bral som množstvo liekov. Začal som behať a pomohlo mi to. Dnes už beriem liekov oveľa menej a chorobu mám pod kontrolou.

Najskôr som behal len tak rekreačne, tri-štyri kilometre. Potom som stretol nášho dedinského Emila Hudáka, bežca, ktorý má dnes už sedemdesiat rokov, behať začal okolo päťdesiatky a za sebou má množstvo maratónov. To ma motivovalo.

Začal som behať do práce alebo späť, čo bolo asi osemnásť kilometrov. Spočiatku som behal dosť bezhlavo, dlhé behy v pomerne vysokom tempe. Až keď som si našiel trénera Maťa Holečka, bývalého výborného bežca a triatlonistu, tak moje tréningy dostali hlavu a pätu.

Čo sa zmenilo?

Najskôr som sa čudoval, že tréningy sú nejaké krátke, málo kilometrov v nízkej záťaži. Začal som behať intervaly a aj preteky na päť, desať kilometrov. Dovtedy som si myslel, že sú to veľmi rýchle behy, na ktoré nemám. Tréner mi však vysvetlil, že keď chcem dobre zabehnúť polmaratón a maratón, musím dobre zabehnúť aj päťku a desiatku.

Tréner mi však vysvetlil, že keď chcem dobre zabehnúť polmaratón a maratón, musím dobre zabehnúť aj päťku a desiatku. Zdieľať

Museli ste urobiť aj nejaké zmeny v životospráve?

Mnohí hovoria, že vytrvalostný bežec môže zjesť všetko. Nie je to celkom pravda. Aj keď existujú rôzne stravovacie teórie, často podliehajú módnym vlnám. Ja som zmenil to, že som obmedzil živočíšne tuky a začal som jesť viac ovocia. Paradoxne predtým bolo aj vzhľadom na moje ochorenie nepredstaviteľné, že by som si dal ovocie. Skončilo by sa to zle.

Dnes si denne robím smoothie, začal som piť kozie mlieko a robím si kozie jogurty. Postupne som obmedzil sladkosti. Základom pred ťažkými behmi sú sacharidy. Musím do seba dostať veľa cestovín, zemiakov, ryže. To je palivo, bez ktorého sa v maratónskej príprave nedá fungovať.

Sladkosti si nedávate ani tesne pred pretekmi alebo počas nich?

Kedysi som si dával. Je to veľmi individuálne, ako telo na to zareaguje. Niekedy sa inzulín môže uvoľniť inak, ako by bolo vhodné, a je to viac na škodu. Zvykol som si pred pretekmi dávať aj kolu, ale často ma z nej smädilo. Teraz už pijem iba čistú vodu alebo iónové nápoje. Počas polmaratónu nepotrebujem jesť nič, stačí mi čistá voda. Pri dlhších behoch si zvyknem dať energetický gél, magnézium, kofeínový aktivátor alebo niečo, čo mi namieša tréner. To už je jeho parketa.

Koľko nabeháte za týždeň?

Závisí to od toho, v ktorej fáze tréningu som. Teraz, keď mám objemovú prípravu, tak to je tak do stopäťdesiat kilometrov. Keď ladím na nejakú desiatku a behám intervaly, tak je to možno polovica. Behám však každý deň.

Keď už nabeháte takéto objemy, nerozmýšľali ste, že by ste skúsili aj ultrabehy?

Tam by tie tréningové vzdialenosti museli byť ešte dlhšie, čo by si vyžadovalo ešte viac času. A čas je problém. Aj preto behám väčšinou ráno, vstávam okolo štvrtej-piatej, aby som všetko stihol. Plus sa popri behaní snažím aj posilňovať stred tela, čo mi zaberie ďalšiu polhodinu až hodinu denne.

Ako sa vám darí zladiť to s prácou a rodinou?

Je to náročné, ale snažím sa do behania zapojiť aj rodinu. Na preteky chodíme spolu, deti si zabehnú nejaké detské behy, ktorých je dnes už našťastie veľa.

Na dnešných časoch sa päťdesiatnici musia len smiať. Zdieľať

Dnes behá veľmi veľa ľudí, ale zabehnuté časy sú oveľa horšie ako v minulosti, keď behalo oveľa menej ľudí. Prečo je to tak?

Na tých časoch sa dnešní päťdesiatnici musia len smiať. Keď sa o tom bavíme so skúsenými bežcami, tak hovoria, že jedným z faktorov sú odlišné podmienky oproti minulosti. Ani ľudia, ktorí dnes patria k absolútnej slovenskej špičke v maratóne či polmaratóne, nie sú úplní profesionáli a majú vlastné profesie, ktoré ich živia.

Klobúk dole pred časmi, ktoré dnes behá napríklad majster Slovenska v maratóne a polmaratóne Jozef Urban, ale pred takými dvadsiatimi rokmi, keď behali ľudia ako Peťo Hritz, Vlado Lipovský, Robo Petrov, Miroslav Vanko, boli tie časy úplne inde.

Inzercia

Je rozdiel, keď v minulosti fungovali profesionálne bežecké oddiely a ich členovia sa mohli celý deň venovať športu a keď dnes majster Slovenska robí vo fabrike na zmeny. Robert Štefko, ktorý kedysi patril k európskej špičke a porážal aj kenských a etiópskych bežcov, nabehal v rámci prípravy mesačne o stovky kilometrov viac, ako behá dnešná slovenská špička. To je úplne iná liga.

Marián Zimmerman na 99. ročníku Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach. Foto – TASR/Roman Hanc

Na Slovensku dnes neexistujú profesionálni bežci?

Vytrvalostní profesionálni bežci tu dnes nie sú. Už spomínaný aktuálny majster Slovenska v maratóne aj v polmaratóne Jozef Urban pracuje tuším v Kechneci.

Prečo nie sú?

Lebo sa tým nedá uživiť. Je to šport, pri ktorom ste v lepšom príde rád, že ste na nule, v tom horšom v mínuse.

Znamená to, že na Slovensku nemáme profesionála, ktorého by sme mohli poslať na olympijský maratón?

Nepoznám presne situáciu medzi ženami, ale medzi mužmi momentálne nemáme takého bežca, ktorý by dokázal splniť olympijský limit. Aj keď napríklad Tibor Sahajda bol teraz niekoľko mesiacov na sústredení v Keni. Ale predpokladám, že aj on má ešte inú robotu. Dosahuje však veľmi slušné výsledky. Som zvedavý, ako zabehne košický maratón, pretože na maratóne v Rajci sa mu podaril výkon roka.

Nie je tým dôvodom zhoršenia časov aj to, že síce veľa ľudí behá, ale len málokto je ochotný tvrdo drieť?

To je ďalšia vec. Dnes majú ľudia na výber množstvo zábavnejších vecí ako venovať sa hodiny monotónnemu behu. Ak však chcete dosahovať nejaké výsledky, tak je to o drine. Nie o tom, že si oddychovo vyklušete niekoľko kilometrov. Takýchto bežcov je dnes masa a je to dobre. Aj to, že existuje veľa pretekov.

Z pohľadu športových výkonov je to však dnes tak, že veľa ľudí pobehuje, ale len málo skutočne behá. Chvalabohu aj za to. Na druhej strane ľudí ochotných obetovať behu všetko, trénovať sedem dní v týždni, prispôsobiť tomu režim je dnes menej ako v minulosti. Navyše, ako som už povedal, ani finančná motivácia v tomto športe nie je veľká.

Ani veľké maratóny nie sú finančne zaujímavé?

Pre Keňanov áno, tí dostávajú ešte aj štartovné. Keď som na košickom maratóne skončil zo Slovákov tretí, tak som dostal sto eur. Za to máte problém kúpiť si tenisky.

Máte aj nejakých sponzorov?

Mám a som za každú pomoc veľmi vďačný. Väčšinou ide o ľudí a inštitúcie z nášho regiónu. Ten môj sponzoring je o tom, že si môžem v nejakej sume vybrať tenisky a oblečenie, prípadne ubytovanie v Tatrách. Niečo mi prispieva aj moja obec. Ale aj tak ide časť peňazí z rodinného rozpočtu. Niekomu sa môže zdať, že na behanie veľa peňazí netreba. Keď si však spočítate náklady na obuv, cestovanie na preteky, na trénera, tak vám z toho vyjde celkom slušná suma. Topánok mám napríklad určite viac ako manželka. (Smiech.)

Vy ste aj veriaci človek. Sú nejaké miesta, v ktorých sa vám beh s vierou prelína?

Áno. Už som o tom aj písal. Beh beriem tak trochu aj ako svoju misiu. Keď sa niečo podarí zabehnúť, tak na stupeň víťazov si vždy beriem tričko s nápisom Ježiš je víťaz. Je to také moje svedectvo. Chcem, aby všetko, čo robím, a to nielen v behu, bolo na väčšiu česť a slávu Božiu. Ľudia to už poznajú a zvykli si na to. Niektorí sa na tom bavia, ale veľmi veľa ľudí to oceňuje. S negatívnymi reakciami som sa ešte nestretol.

Pri dlhých behoch býva najťažšie zamestnať hlavu, aby človek stále nemyslel len na beh a na to, koľko mu ostáva do cieľa. Máte na to nejaký recept?

Mne pomáha, keď sa sústredím na daný okamih. Na to, čo práve robím. Sledujem si tempo, reakcie tela. Myšlienky, samozrejme, prichádzajú rôzne. Pri tréningových pomalých tempových behoch sa dá rozmýšľať nad nejakou témou, je to dokonca príjemné. Ale na pretekoch sa už snažím naplno sústrediť na svoj výkon a nezamýšľať sa nad ničím iným. Keď mi to niekedy ujde, tak tá nesústredenosť sa okamžite odrazí na tempe.

Zamestnanie hlavy je veľmi dôležité pri dlhých ultrabehoch a ultrabežci majú na to rôzne stratégie. Tieto behy však zatiaľ nebehám.

Aký je ešte váš športový cieľ?

Vo svojom veku si už veľké ciele nedávam. Najbližšie by som chcel na košickom maratóne zabehnúť lepší čas ako naposledy. Odbehol som ho za 2:40, ale najmä druhá polovica bola veľké trápenie.

Foto: archív Mariána Zimmermanna

Odporúčame

Ježiš sa nenarodil v Bruseli, ale v Betleheme, čo je al-Qudus

Ježiš sa nenarodil v Bruseli, ale v Betleheme, čo je al-Qudus

*Pár dní pred pozvaním Turecka k začatiu prístupových rokovaní o vstupe do Európskej únie (EÚ) navštívil Slovensko na pozvanie Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku a Local Society Initiative Polylogos, spoločnosti pre podporu dialógu medzi vedou a náboženstvom, docent Bülent Şenay...

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.