NÁZOR: Radoslav Procházka o duchovných učiteľoch

Strávil som v Amerike čistého času viac ako dva roky a jedna z vecí, ktoré mi na Američanoch vždy liezli na nervy, bolo taká tá ich posadnutosť návodmi. 

Návodmi, ako schudnúť, ako sa stať bohatým a slávnym, ako dlho žiť, správne sa zaľúbiť, správne sa rozísť, ako z dieťaťa vychovať hviezdu, ako podať prihlášku na vysokú školu, ako zvýšiť svoju obľúbenosť na sociálnych sieťach, a tak podobne, každú sezónu nejaký ďalší zázračný návod na úspech a na šťastie, čo sú v Amerike pre mnohých synonymá.

Takže keď mi staršia z mojich mladších sestier darovala pred rokmi knihu od františkánskeho kňaza a kazateľa Richarda Rohra, pristupoval som k nej s rozpakmi. A trvalo mi nejaký čas, kým som sa odhodlal ju otvoriť, plný obáv, že na mňa vyskočí také to typické americké nadšenie pre niečo typu „desať krokov k bohatému duchovnému životu“. Dnes mám prečítaných päť z asi dvadsiatich Rohrových kníh a pri každej vhodnej príležitosti si pýtam ďalšiu. Naučil ma totiž čítať si v dobrej zvesti františkánskymi očami. No, ešte nie úplne, ešte ma to iba učí.

Návod kríža

Rohrova interpretácia Ježišovho odkazu je radikálna a tradicionalistická zároveň. Radikálna vo svojom trvaní aj na tých najťažších, najdramatickejších Ježišových výzvach, neochotná obrusovať ich hrany filipikou o metaforách, zmenených okolnostiach a podobných výhovorkách. Áno, máte odpustiť aj sedemdesiatysiedmy raz, áno, máte sa vzdať všetkého pohodlia, ak ma chcete nasledovať, áno, práve ja som cesta, pravda a život. Tradicionalistická v tom istom, v preferovaní pôvodného pred upraveným, pravého pred vyumelkovaným, drsného pred úhľadným. A v trvaní na tom, že Písmo je základom duchovného rozvoja; Písmo, ktoré nie je „znôškou myšlienok, v ktorých sa dá mať pravdu alebo sa pomýliť, ale pozvaním k novému pohľadu ... k neustále obnovovanej bezprostrednosti“ „maličkých“, ktorí k Nemu prichádzajú (Things Hidden. Scripture as Spirituality, s. 8).

Rohr nepýta nič menej, než obrátenie, naliehajúc, že v bolestiach a neochotne, ale predsa len treba nechať zomrieť vlastné, nárokmi a obavami postihnuté ego, aby mohlo žiť skutočné Ja, vedomé si svojej jednoty s Bohom a faktu, ktorý z tejto jednoty vyplýva: faktu, že sa nie je čoho báť.

"Rohr neváha tvrdiť, že tak ako pred dvetisíc rokmi, i dnes sa patentu na cnosť domáhajú predovšetkým zákonníci a farizeji."

Zdieľať

A predsa má Rohr v časti hierarchii nejednoznačnú povesť. Jeho Ježiš je totiž Ježišom, ktorý nesvätil sobotu, keď bolo treba liečiť, ktorý hodoval s neviestkami a mýtnikmi, keď bolo treba zachraňovať, ktorý z nádvoria chrámu bičom vyháňal kupcov, keď sa bolo treba modliť. Rohr sa, napríklad, nijako netají istými sympatiami k teológii oslobodenia, nešetrí štipľavými slovami na adresu bohatých a mocných, neváha tvrdiť, že tak ako pred dvetisíc rokmi, i dnes sa patentu na cnosť domáhajú predovšetkým zákonníci a farizeji.

Najsilnejším je Rohr v pasážach, v ktorých ponúka Boha ako nepodmienenú lásku, pre ktorú neplatia žiadne kritériá zásluhovosti, ktorá sa nedá vyprosiť ani slovami ani skutkami, ktorú sa dá len dostať. A dostať nevyžaduje viac, než sa tej možnosti vôbec otvoriť, než prijať Boha ako dávajúceho z vlastnej vôle, bez hraníc a bez výhrad, bez toho, že by chcel vydať drobné naspäť. A najslabším je zas v pasážach, v ktorých sa príliš necháva uniesť ekumenickým inštinktom a v ktorých zbytočne ponúka na obdiv svoju erudíciu, odkazujúc – v rôznych kontextoch, ale takmer vždy nad rámec toho, čo doň patrí – na dalajlámu, Gorbačova či Mariu Montessori. Tam, kde ponúka vlastný prežitok a vlastný výklad milosti, Rohr naozaj povzbudzuje a inšpiruje k obráteniu, k prehĺtaniu zla namiesto jeho reprodukcie, k nachádzaniu vlastnej duše namiesto získavania celého sveta výmenou za ňu. Ale tam, kde náruč otvára priširoko, zostáva akoby na povrchu, v zajatí typického amerického eklekticizmu a snahy dodať myšlienke váhu cez meno jej autora.

Učiteľ a jeho žiak

V podobe, v akej som ho podal vyššie, na vás môj duchovný sprievodca možno pôsobí insitne. Neprávom, toto totiž nie je štruktúrovaný rozbor jeho teológie, ale pokus podeliť sa o zážitok. Zážitok z duchovného koučingu, ktorému sa aj v mojom prípade podarilo asi najviac, v čo môže takýto učiteľ dúfať – v zasiahnutie srdca svojho čitateľa, v zmenu jeho kurzu.

Ten zážitok má každý svoj, neopakovateľný a presne zodpovedajúci naturelu svojho adresáta. Ale tá potreba sa mi javí spoločná. Naďabil som nedávno v americkej tlači na osobnú reflexiu úspešného chirurga, ktorý v čase, keď už bol na ceste k vrcholu svojej kariéry, urobil neočakávanú vec, angažoval si osobného kouča. Kouča, ktorý bol skúsenejší ako on, sledoval ho pri operáciách i pred nimi, a následne mu radil, čo a ako zlepšiť. Za niekoľko mesiacov sa tento chirurg posunul z výborných štatistík na vynikajúce, prisudzujúc najväčšiu časť zásluh práve svojmu koučovi.

Duchovný rast je špecifická oblasť, kde spoločná konverzácia učiteľa a žiaka nad videozáznamom žiakovho výkonu nemá uplatnenie. Ale je v nej asi rovnako dôležité nechať sa poučiť a viesť. Ako?

Viem, máme homílie a máme spovedníkov, máme „stretká“ a „oratká“, máme spoločné čítania Biblie a spoločné duchovné cvičenia. Niečo z toho sa podobá na duchovný koučing viac, niečo menej, niečo sedí viac kontemplatívnemu naturelu, ktorý sa v kolektíve bojí otvoriť, niečo naopak vyhovuje viac extrovertnému zdieľačovi radosti. Mne osobne sa najviac osvedčila súkromná konverzácia jeden na Jedného, cez rozjímanie o slove. U iných som zase videl famózny účinok komunitných duchovných cvičení.

Nie je jeden návod na správny návod, ale je jeden zdroj tohto návodu: hlas, ktorý prehovorí vždy, keď sa nám samým podarí stíchnuť natoľko, aby sme ho dokázali odpočuť.

Radoslav Procházka
Autor je poslanec NR SR za KDH.

Foto: Flickr.com, wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo