K výročiu básnika a komunistického ministra: Anketa o Válkovi

K výročiu básnika a komunistického ministra: Anketa o Válkovi

Odpovedajú Štefan Bučko, Daniel Pastirčák, Anton Hykisch a Eduard Chmelár.

Miroslav Válek bytostne patrí k tragickému slovenskému 20. storočiu. Pri 90. výročí jeho narodenia prinášame anketu, ktorá hodnotí jeho život a tvorbu.

Štefan Bučko, herec, recitátor a básnik

Miroslav Válek je rozporuplnou postavou našich dejín, na jednej strane jeden z najväčších slovenských básnikov, na druhej strane normalizačný minister kultúry. Ako si máme podľa vás pamätať Miroslava Válka?

Myslím, že viac ako dobrého básnika. Vidím to u študentov, ktorí ho nanovo objavujú a vedia v ňom nachádzať veľa zo svojich pocitov a identifikovať sa s nimi.

Keď mi vyčítali v 1980. roku na súťaži v Poděbradoch môj výber Rúfusovej básne Vianoce 1951 ako príklon k náboženskej téme, ktorá nemá čo oslovovať uvedomelého socialistického študenta, povedal som si, dobre, ako chcete. A na ďalší rok som prišiel s mnou upraveným výberom z Válkovej zbierky Slovo, kde jeho úvodné motto „Komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom“ som položil publiku ako spochybňujúcu otázku a tú pochybnosť som potom vo svojej interpretácii potvrdzoval a poukazoval na falošnosť nositeľov tejto identity.

Čuduj sa svete, hlavne časť českej poroty to vysoko hodnotila a ex equo s českou kolegyňou som odišiel domov ako víťaz. Nuž a paradoxne s vyššie spomínaným Rúfusom a Válkom, ktorý bol minister kultúry a člen Ústredného výboru KSČ  a s mojou interpretáciou jeho časti Slova som mal potom najväčšie problémy, lebo všade, kde som ho recitoval, to považovali za provokáciu a celkom oprávnene, ale zároveň väčšina auditória bola vďačná a diskrétne po vystúpení mi to dávali najavo. Až som dostal dištanc na vystupovanie v bratislavskom prvom obvode.

Na snímke z 18. februára 1969 minister kultúry SR Miroslav Válek. FOTO TASR – Ivan Dubovský

Niekedy v 87. prišiel Válek (aj keď nemal rád divadlo) na nejaké predstavenie do SND a pri spoločnom stretnutí som mu povedal, že ma s ním zakazujú a on mi sucho poradil: Vydržte. Keď som sa potom v 1988. roku pokúšal cez Rybnú bránu a cez Strakovu ulicu dostať neúspešne cez kordón na Hviezdoslavovo námestie na Sviečkovú manifestáciu, zamrzela ma správa, že Válek bol prítomný v hoteli Carlton a díval sa na to. Potom sa mi však donieslo, že to niesol veľmi ťažko. Áno, táto rozpornosť bola súčasťou jeho života, ale zasa básnická výnimočnosť, ktorou disponoval, ho radí k vrcholným zjavom slovenskej poézie.

Ktorú Válkovu básnickú zbierku považujete za najväčšiu a prečo?

Ťažko sa dajú pochopiť jeho životné postoje bez zrejme kľúčových básní najmä v zbierke Milovanie v husej koži. Mám na mysli hlavne básne Skľúčenosť, Štvornožci, Z absolútneho denníka I a II, kde sa dotýka samej podstaty bytia, jeho neuchopiteľnosti a z toho vyplývajúceho pocitu prázdnoty až márnosti existencie, hlbokého smútku z nenachádzania Božej prítomnosti, ale zároveň, myslím, aj latentnej túžby po nej. Absurdné teatro mundi, kde „A láska a nenávisť? Ošklivosť a krása? Až príliš sú si podobné, až príliš“. Samozrejme, okrem týchto existenciálnych básní sú tu jeho poetické evergreeny, ktoré už zľudoveli, ako Jesenná láska, Šachy, Nite, Po písmenku, Smutná ranná električka, S hlavou v ohni, Dejiny trávy, Len tak, celá zbierka Z vody a veľmi príťažlivá detská tvorba.

Daniel Pastirčák, pastor a básnik

Miroslav Válek je rozporuplnou postavou našich dejín, na jednej strane jeden z najväčších slovenských básnikov, na druhej strane normalizačný minister kultúry. Ako si máme podľa vás pamätať Miroslava Válka?

Ak si ho máme pamätať pravdivo, treba si ho pamätať práve takto – v jeho rozpore.  Pri pokuse vyrovnať sa s Válkom vidím na slovenskej kultúrnej scéne dva únikové scenáre: 1. Urobiť z Válka karieristu, ktorý normalizačnou ideológiou celkom znehodnotil svoju neskoršiu poéziu. 2. Oddeliť Válka politika od Válka básnika, jednoducho nespájať jeho život s jeho poéziou, a tak zachrániť dielo pred jeho tvorcom. Oba prístupy považujem za únikové.

V prvom prípade je Válek skrz-naskrz démonizovaný. V druhom prípade je priľahko ospravedlnený, narába sa s ním tak, akoby jeho život nič nezavážil – lenže práve ten rozporuplný život bol prameňom jeho poézie. Pre mňa je Válek zrozumiteľný, iba ak sa odvážim prijať ho v tomto rozpore. Neviem jeho život oddeliť od jeho poézie. Chcem vedieť, kto bol Válek, s akým démonom zápasil. Dnes mu rozumiem zhruba takto: Najprv je tu rozchod s kresťanskou kultúrou, ktorú zdedil. Veď svoje prvé básne Válek publikoval v katolíckej tlači ako nádejný pokračovateľ katolíckej moderny.

Potom príde zlom. Bola to vzbura alebo strach? Slovenské kresťanstvo, ktoré neskôr s toľkým hnevom (i bolesťou) odmietol, je kresťanstvom prvého slovenského štátu. Válek sa narodil v roku 1927, prvý slovenský štát trval od roku 1939 do roku 1945.  A možno to nebola vzbura, ale strach. Onen zlom totiž nastal v päťdesiatych rokoch. Válkov otec bol v tom čase z politických dôvodov uväznený.

Tí, čo Válka osobne poznali, si ho pamätajú ako šachistu. Tak o ňom nedávno písal Ľubomír Feldek. Od onoho zlomu je Válek opatrným, občas trochu riskantným šachistom. Za fasádou ideológie sa však prehlbuje existenciálna skepsa, ktorá hraničí s nihilizmom. (Žiaden historický optimizmus). Snaží sa uhrať aký-taký priestor pre tých, čo režimu nevyhovovali. Jedni na neho spomínajú s vďačnosťou, ako Marián Varga. „Veď on by musel najprv zakázať sám seba,“ usmieva sa Marián, keď spomína na Válka.

Iní jeho kompromisnú hru považujú za fatálne zlyhanie, ako Hamada či Kusý. Pre mňa je dôležitým moment, v ktorom Válek zo svojej pozície ministra kultúry dobrovoľne odchádza. V posledných rokoch sa ujal mýtus: Válek v ňom spolu s inými súdruhmi z Carltonu dohliada na zásah proti Sviečkovej manifestácii. Pravda bola trochu iná. Válek pricestoval z Prahy, aby vyjadril svoj nesúhlas so zásahom bezpečnostných síl. Existuje dokument, v ktorom Válek na otázku „Považujete zásah bezpečnostných síl za primeraný?“ odpovedá: „To je zle položená otázka. Otázkou je, či bol zásah potrebný. A odpoveď – nie!“

Válkova hra mala svoje morálne limity. Ak niekto z etických dôvodov dobrovoľne opustí mocenský post, nemôže byť považovaný za bezohľadného karieristu. Nuž, takto by sme si mali pamätať Válka, ako človeka uprostred bytostného rozporu: Ani víťaz, ani porazený.

Ktorú Válkovu básnickú zbierku považujete za najväčšiu a prečo?

Za najväčšiu považujem zbierku Milovanie v husej koži. Teda dielo, ktoré býva v duchu Milana Hamadu najviac kritizované pre jeho očividný nihilizmus. No práve v tejto zbierke Válek odhalí svoj existenciálny stav až na dreň kosti. Domnievam sa, že tu sa odkrýva najhlbšia téma Válkovej životnej drámy. Spor s Bohom, ktorý sa mu stáva sporom s človekom i so sebou samým. Jeho nihilizmus je v tej zbierke natoľko pravdivý, že sa v ňom takmer nechcene objavujú témy trýznivého duchovného hľadania. Boh na oblohe bol iba namaľovaný. Vďaka svojej dôslednosti Válek šachista nezvratne dospieva k zisteniu, že tam, kde zmizol Boh, mizne i človek. Z človeka sa stáva štvornožec – zviera; a jeho bohom môže byť buď elektrónkový boh civilizácie, alebo jednoducho boh zvierat: Vznešená ropucha, neopúšťaj nás, modli sa, slimák, oroduj za nás.

Tak čítam Milovanie v husej koži, ako básnikov spor s večnosťou: Dusíš ma, večnosť, pľujem ťa ako krv. Spiritualita Milovania v husej koži je spiritualitou naruby, je ako prázdna stopa v piesku vesmíru. Stopa, ktorá svedčí o Prítomnosti práve svojou neprítomnosťou. Temnota Milovania v husej koži nie je ďaleko od temnoty T. S. Eliotovej básne East Coker: Nechaj temno prísť k sebe, bude to temno Boha.

Ako ďaleko Válek zašiel? Bolo mu napokon dané nájsť v šere umierania to, čo v živote nájsť nevedel. Medzi tými, čo Válka poznali bližšie, sa povráva, že básnik si v čase umierania nechal zavolať kňaza. Jeho žiadosti však nebolo vyhovené. I to je azda iba ďalší mýtus obostierajúci život básnika, ktorý nám napokon musí zostať zahalený tajomstvom.

Eduard Chmelár, publicista 

Miroslav Válek je rozporuplnou postavou našich dejín, na jednej strane jeden z najväčších slovenských básnikov, na druhej strane normalizačný minister kultúry. Ako si máme podľa vás pamätať Miroslava Válka?

Miroslav Válek je pre mňa niečo ako slovenský Borges. Každý vedel, že Borges ohromujúci svojou kultúrou a vzdelanosťou je najväčší argentínsky a možno aj latinskoamerický spisovateľ. Ale nikdy nedostal Nobelovu cenu, lebo sa zaplietol s tamojším vojenským režimom. Toto prekliatie dostihlo aj Válka.

Spolu s Rúfusom predstavuje jedinečnú poéziu na svetovej úrovni, jeden z nepochybných vrcholov slovenskej kultúry. Ak chce byť niekto k jeho politickej činnosti nemilosrdný, potom by však nemal byť vľúdnejší ani k iným tragickým postavám slovenskej literatúry. Tí, ktorí špinia Válka alebo Novomeského, obyčajne nekriticky vzývajú Dominika Tatarku. Lenže Tatarka bol v päťdesiatych rokoch ten najodpornejší prorežimový autor.

Mnohí z tých, ktorí boli počas normalizácie odstavení, v čase najkrvavejšieho komunistického teroru udávali svojich kamarátov a žiadali ich smrť. Ako tu chceme robiť zjednodušujúcu hranicu medzi hrdinami a zbabelcami, ako to zjednodušujúco narysoval vzácny literárny historik, no zatrpknutý človek Milan Hamada?

Bolo len málo tvorivých osobností, ktoré sa za celé štyridsaťročné obdobie nestihli zašpiniť – vlastne si spomínam len na Rudolfa Dobiáša a Romana Kaliského. Válkovo politické pôsobenie je tragickým vnútorným zápasom človeka medzi vlastnými ideálmi a každodennou realitou režimu.

Snažil sa síce mnohým prenasledovaným umelcom pomôcť, no zároveň ich tlačil do kompromisov so štátnou mocou. Tí, ktorí tento kompromis odmietli, v ňom naďalej videli symbol normalizačnej kultúrnej politiky, hoci bol protipólom dogmatického krídla. Jeho vnútorný zápas vyvrcholil rok pred revolúciou, keď v polovici novembra 1988 napísal do Rudého práva odvážny článok „Neznehodnotiť morálny a politický kapitál“, ktorý vyvolal veľký rozruch. Válek v ňom obvinil normalizačný režim, že natrvalo narušil a poškodil historický vývoj v našej krajine. Vzápätí odstúpil zo všetkých funkcií. A tak má možno pravdu Ľubomír Feldek, ktorý na jeho adresu poznamenal, že dejiny si budú pamätať len slová, a nie to, čo sa odohralo v dotykoch mimo nich.

Minister kultúry Slovenskej socialistickej republiky, člen Predsedníctva ÚV KSS, zaslúžilý umelec, básnik Miroslav Válek – portrét. Foto: Magda Borodáčová/TASR, 7. júla 1977

Ktorú Válkovu básnickú zbierku považujete za najväčšiu a prečo?

Myslím si, že takto sa Válkova tvorba hodnotiť nedá. On má vo všetkých zbierkach geniálne básne i tie poslabšie. Ak, tak už hovorme o vrchole jeho tvorby v šesťdesiatych rokoch, ktorú predstavujú jeho zbierky Príťažlivosť, Nepokoj a Milovanie v husej koži.

Ja vás však prekvapím, lebo napriek všeobecnému ideologickému odsudzovaniu mám najradšej jeho báseň Slovo.

Hnevá ma a mrzí zároveň, že je znetvorená komunistickou propagandou, ale keď z nej vytiahnete tie čisté štyri slohy, tých 21 veršov, ktoré sa začínajú prikázaním „Hovor vždy pravdu, / aj keď slovo vyhýbavé / bolo by práve / lákavé. / Nepridávaj ho k veciam ako cukor ku káve“ a končia sa napomenutím „No predovšetkým vyhýbaj sa fráze. / Nevoď ju všade ako psíka na povraze. Neschovávaj sa za pamiatku / a necituj ho v každom druhom riadku“ – to je čistá poézia, ktorá vás nemôže nechať chladným.

Na mňa tie slová svojou hĺbkou a rytmom pôsobia ako Reč na hore. Napokon, moderná doba najčastejšie prináša práve to, že si z poézie vyberáme hrozienka. A tak do úmoru citujeme na všetkých národných slávnostiach ošúchaný verš z rovnomennej básne „Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať“, ale už nedokončíme celú slohu, lebo ďalej básnik vraví a varuje: „Môžu pritúliť, zachrániť a zohriať. / Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.“ Sila poézie totiž nie je v slovách, ktoré boli napísané, ale v slovách, ktoré pôsobia.

Anton Hykisch, spisovateľ

Miroslav Válek je rozporuplnou postavou našich dejín, na jednej strane jeden z najväčších slovenských básnikov, na druhej strane normalizačný minister kultúry. Ako si máme podľa vás pamätať Miroslava Válka?

Miroslava Válka si musíme pamätať rovnako ako skvelého básnika a zlého politika. Obe tieto stránky sú vyjadrením toho istého človeka. Válkov vstup do politiky sa začal – ako u tisícov iných – dobrovoľným vstupom do komunistickej strany. Ako excelentný básnik, citlivý človek nemal pre zmysluplnú politickú činnosť predpoklady, nemal ani právnické, ani ekonomické, ani historické znalosti či skúsenosti. Stal sa nástrojom vládnucej sily, možno v dobrej viere sledoval svojich starších druhov Mihálika a Novomeského. Môj politický spor s Válkom sa začal ešte v roku 1967 pri hodnotení vtedajších vystúpení slovenských spisovateľov, ktorí nepodporili reformných českých kolegov v začínajúcom demokratizačnom procese. Ako minister kultúry počas normalizácie bol súčasťou represívneho režimu. Mnohým poškodil, mnohým pomohol. Represálie proti odporcom režimu boli na Slovensku miernejšie ako v Česku, možno preto, že u nás každý každého pozná. Ťažko zabudnúť na smutnú bodku Válkovej politickej kariéry – účasť na potlačení sviečkovej manifestácie rok pred pádom komunizmu v strednej Európe.

Napriek všetkým politickým aktivitám faktom ostáva, že ide o básnika výnimočných kvalít, odráža ducha mladej generácie druhej polovice dvadsiateho storočia na Slovensku. Mladí ľudia ho milovali a stotožnili sa s jeho pocitmi sveta.

Ktorú Válkovu básnickú zbierku považujete za najväčšiu a prečo?

Narýchlo si ťažko môžem spomenúť na všetky Válkove knihy. No stále mi znie v ušiach nádherný verš o domove, o rukách, na ktorých smieš plakať. V básni vyjadril všetky svoje najvnútornejšie muky, ktoré akiste prežíval vo víre doby. Sme malý národ, mali by sme si vážiť každého talentovaného človeka, bez ohľadu na jeho – aj nemalé – omyly a poblúdenia.

FOTO:  E. Chmelár: TASR – Andrej Galica, A. Hykisch: TASR – Martin Baumann, Š. Bučko: Postoj, D. Pastirčák: archív D. P.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo