ROZHOVOR: V zajatí neslobody môžeme žiť aj v demokracii

Bernard Jaško a Pavol Kalinaj sú mená bývalých príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, ktorí odvážne a statočne čelili v minulom storočí nastupujúcemu komunistickému režimu. Dňa 17. februára 1951 vyhasli ich mladé životy na nádvorí súdnej väznice v Bratislave, keď po vykonštruovanom súdnom procese v novembri 1949 boli odsúdení na trest smrti povrazom. 

Dnes sa v Ružomberku uskutoční slávnostná premiéra nového dokumentárneho filmu 22 hláv, ktorého protagonistkou je aj pani Beatrix Smerekovská, dcéra popraveného Pavla Kalinaja.

Máte nejaké spomienky na vášho otca?
Len z rozprávania. Mala som osem mesiacov, keď ho zavreli. Moja matka zostala na ulici – stratila byt, prácu, vlastne všetko. Mňa si vzali starí rodičia, ktorí v tom čase bývali v Spišskej Novej Vsi. Tam sme bývali pokým môjho uja, kňaza Štefana Kluberta prepustili z väzenia. Bol uväznený v súvislosti s procesom s mojím otcom. Býval v tom čase u nás, lebo už ako kňaz študoval ešte medicínu s nádejou, že sa raz dostane na misie v zahraničí. Pre mňa práve on bol človekom, ktorý najviac ovplyvnil môj život a práve on to bol, kto bol ochotný a s

chopný mi na moje otázky v súvislosti s otcom odpovedať. Najvzácnejšou spomienkou na môjho otca je jeho posledný odkaz: „Povedzte mojej dcére, keď ju niekedy v živote stretnete, že zomieram za Cirkev a za Krista.“ Táto veta ma odvtedy sprevádza cely život.

Zdieľať

Ako si vášho otca Pavla Kalinaja predstavujte? Aký bol?
Ako väčšina dcér, ktoré vyrastajú bez otca, som si ho glorifikovala. Keď sa ale teraz pozerám na celú situáciu spätne, myslím si, že táto glorifikácia bola aj opodstatnená. Napĺňa ma hrdosťou a hlavne vďačnosťou, že som dcérou takého otca. Vynikal nielen odvahou, ale aj dobrotou, ktorou napĺňal celé jeho okolie. Za svoje presvedčenie a oddanosť Bohu a ľuďom mal silu obetovať aj svoj život. Určite mnohí jeho konanie nepochopili, dokonca aj moja mama mala s tým problémy. Mne tiež trvalo roky vidieť zmysel takýchto činov aj napriek tomu, že všetci ma chránili tak, ako to bolo možné, pred traumatickými zážitkami tejto tragédie.

Ako rodina Kalinajovcov prežívala jeho väzenie?

Moja matka do poslednej chvíle dúfala, že trest smrti nebude vykonaný. Osobne bola za vtedajším prezidentom republiky Klementom Gottwaldom. Aj keď jej žiadne prisľúbenie nedal, nechcela alebo nemohla sa s takým rozhodnutím súdu zmieriť. Z rovnakej nádeje žila matka môjho otca a jeho príbuzní. Deň pred popravou navštívila moja mama môjho otca, priniesla tam nejakú slaninu a okrem iného aj slivovicu – vraj to bolo povolené. Môj otec to odmietol so slovami: „Daj to chlapcom, ja to už nepotrebujem.” Nie ona upokojovala jeho, ale on ju. Na

priek tomu, že som vyrastala v prostredí lásky a ochrany, vnímala som ako dieťa strach. Nevedela som pred čím a pred kým, ale keď niekto zaklopal na dvere alebo zazvonil telefón, dospelí okolo mňa sa začali báť. Tak som sa bála aj ja, aj keď som nevedela čoho. O tom sa u nás oficiálne nehovorilo. Táto skutočnosť ma sprevádzala celé moje detstvo. 

Hovorila vám vaša mama Klára Kalinajová o otcovi?

Málo. Dlho som nevedela, ako môj otec zomrel. Keď som moju mamu v tejto súvislosti oslovila, lebo som našla v skrini kópie rozsudku, odpovedala mi, že mi to povie, keď budem „veľká“, ale že otec bol odsúdený nevinne. Tato odpoveď ma prenasledovala a

ž do chvíle, kým som nedostala posledný odkaz od môjho otca pri dovŕšení osemnásteho roku, ktorý mi odovzdal kňaz, čo prežil poslednú noc pred popravou s mojím otcom. Nevedela som sa dovtedy zmieriť s tým, že môj otec proti režimu nič neurobil a takto skončil. Ak som sa dozvedela pravdu, veľmi mi odľahlo. V mojom srdci som obdivovala otca a všetkých, ktorí boli v tom procese odsúdení.

„Povedzte mojej dcére, keď ju niekedy v živote stretnete, že zomieram za Cirkev a za Krista.“ Pavol Kalinaj

Zdieľať

Neostalo vám po otcovi už nič iné, iba ten posledný odkaz?
Okrem neho mi už len zanechal príklad bezpodmienečnej vernosti k Bohu, k viere, ktorá dáva človeku vnútornú slobodu, a to bez ohľadu na politický režim. Vieru, ktorá sa opiera o hodnoty, za ktoré sa oplatí žiť a za ktoré sú ochotní niektorí zomrieť.

Keby sa dal čas vrátiť spať, mal sa váš otec rozhodnúť inak?
Na túto otázku neviem jednoznačné odpovedať. Pre mňa ako dcéru, ale aj pre moju mamu by život prebiehal úplne inak. Každé dieťa túži po vlastnom otcovi a často som si želala, aby žil. S hlbokou úctou sa skláňam pred týmto jeho rozhodnutím, pred jeho odvahou, pred jeho vierou, pred jeho úplnou odovzdanosťou v Božiu dôveru.

Mal jeho čin význam?
Či to malo význam pre túto krajinu alebo pre cirkev na Slovensku si netrúfam posúdiť. Vždy má význam bojovať za slobodu, za našu vieru, ktorá je, žiaľ, stále viac ohrozovaná materializmom, sekularizáciou a spreneverou hodnôt. Aj v demokracii je možné žiť v zajatí neslobody, ak sa necháme zmanipulovať honbou za bohatstvom, úspechom, karierizmom. To je pre mňa, pre moju a nasledujúcu generáciu posolstvo môjho otca a všetkých, ktorí žili, bojovali a zomreli za to, aby sme život mali krajší. Záleží len na nás, prečo sa my v svojom živote rozhodneme.

Matúš Demko
Foto: film 22 hláv, Martin Buzna

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo