KÁZEŇ PATRIKA VNUČKA: Kto je slobodný?

Sloboda je pre mnohých modlou. Pre iných je len pláštikom pre diktatúru trhu a konzumu. Nič nové pod slnkom (Kaz 1, 9). Už biblický autor vystríha pred zneužívaním slobody ako „prikrývky zloby“ (1 Pt 2, 16). Aký je vlastne kresťanský postoj k slobode?

Sloboda v Biblii

Najdôležitejšou udalosťou Starého zákona, ktorú si Židia pripomínajú dodnes a my, kresťania, spolu s nimi, bolo vyvedenie Izraelitov z egyptského otroctva, kedy sa Boh zjavuje ako Vysloboditeľ. Vyvedenie z Egypta – to je uhoľný kameň slobody Izraela.

Ani v Novom zákone nie je sloboda neznámym pojmom. Rovnako ako pre starozákonných Židov, aj pre Kristových nasledovníkov je základom slobody Boží zásah: „Túto slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva“ (Gal 5, 1). „Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2 Kor 3, 17). Kresťan má žiť podľa zákona slobody: „Hovorte a konajte ako tí, čo majú byť súdení podľa zákona slobody!“ (Jk 2, 12). Kresťan je povolaný k slobode: „Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, l​en nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!“ (Gal 5, 13). Na slobode kresťanov má mať nakoniec podiel celé stvorenie: „Aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21), teda sloboda má kozmický, univerzálny charakter.

Všetky tieto vyjadrenia by si zaslúžili pozorný a rozsiahly rozbor. Ja by som skôr chcel vašu pozornosť upriamiť na jeden paradoxný Pavlov výrok, ktorý zaznel v dnešnom druhom čítaní: „Hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých“. (1 Kor 9, 19)

Pavlova sloboda

Pavol zakúšal slobodu rôznym spôsobom: ako slobodný mládenec; po náboženskej stránke slobodu člena vyvoleného Božieho národa; i ako rímsky občan politickú a právnu slobodu. Uprostred masy obyvateľov Rímskej ríše Pavol patril totiž k hŕstke tých, čo sa mohli hrdiť rímskym občianstvom, teda narozdiel od iných boli slobodnými a plnoprávnymi občanmi.

"Pavol bol skutočne slobodný od všetkých, ale paradoxne v úplnej slobode si volí, aby sa stal služobníkom všetkých."

Zdieľať

Pavol sa teda právom mohol označiť za slobodného od všetkých, no napriek tomu skutočné oslobodenie zažil až na ceste do Damasku. Dovtedy, hoc slobodný, bol spútaný a neslobodný. Čím? Úzkoprsosťou, nenávisťou, hriechom. V konečnom dôsledku bol zamotaný sám do seba a spútaný sám sebou, no na ceste do Damasku zažíva oslobodenie a spoznáva Krista ako Osloboditeľa. Slobodu prijal ako dar od Boha, od Krista, skrz ktorého chápe, že vrcholom slobody nie je všetkým disponovať pre vlastné dobro, ale obetovanie vlastnej slobody pre dobro druhých. Tak to urobil aj Kristus, jeho učiteľ.

Pavol bol skutočne slobodný od všetkých, ale paradoxne v úplnej slobode si volí, aby sa stal služobníkom všetkých. V tom spoznáva zmysel slobody – v darovaní sa. Nie v existencii pre seba, ale v existencii pre iných a predovšetkým pre Iného, ktorý sa jeho predkom zjavil ako Vysloboditeľ a ktorý sa jemu zjavil v Ježišovi, ktorý ho vyviedol z jeho vnútorného väzenia.

Božia sloboda

„Hoc slobodný od všetkých“ – však nie je len Pavlovo autobiografické vyjadrenie, ale má aj hlboký teologický význam: tieto slová možno vztiahnuť nielen na Pavla, ale aj na toho, koho Pavol nasleduje – na Ježiša.

Ježišova sloboda je slobodou samotného Boha. My ľudia nie sme absolútne slobodné bytosti. Absolútne slobodným je iba Boh. Ak hovoríme o Božej všemohúcnosti, tak tým vyznávame, že Boh je absolútne slobodný, ba môžeme povedať, že Boh sám je Absolútna Sloboda. Ale v našom ľudskom ponímaní neplatí to naopak: absolútna sloboda nie je Boh, to by sme skončili v modloslužobníctve a v zajatí falošnej slobody.

Boh je absolútne slobodný od všetkých. Nezávisí na žiadnom svojom stvorení. Iba o ňom možno povedať, že je Bytie pre seba, avšak v Ježišovi sa nám zároveň zjavuje aj ako Bytie pre iných. Boh nie je len Bytie pre seba; zároveň je aj Bytie pre Iného, čo vyznávame v tajomstve Najsvätejšej Trojice. Každá z osôb Trojice nežije ani tak pre seba, ako pre „zvyšok“ Trojice. V odbornej teologickej reči sa tomu vraví perichoréza. Otec jestvuje od večnosti pre Syna a v Synovi a Syn v Otcovi. Zosobnením tohto života pre Iného, teda Otca pre Syna a v Synovi a Syna pre Otca a v Otcovi, je Duch Svätý.

"Boh nie je len Bytie pre seba; zároveň je aj Bytie pre Iného, čo vyznávame v tajomstve Najsvätejšej Trojice."

Zdieľať

Večné bytie pre Iného však nezostáva uzatvorené v Trojici, ale stelesňuje sa v stvorení, ktorého vrcholom je vtelenie v Ježišovi Kristovi, keď sa Boh stal jedným z nás, ba služobníkom všetkých. Veľavravne to vyjadruje Ježišovo umývanie nôh, keď môžeme vytušiť, čo znamená, že Boh – Absolútna Sloboda sa stáva služobníkom všetkých...

V liste Filipanom Pavol uvádza hymnus na Krista, v ktorom tento motív zaznieva inými slovami: „On hoci má Božskú prirodzenosť ... vzal si prirodzenosť sluhu“ (2, 6-7), teda keď to vyjadríme inak: ktorý je absolútne slobodný, stal sa služobníkom všetkých...

Tajomstvo kresťanskej slobody má teda hlboké zakorenenie v samotnom Bohu – Najsvätejšej Trojici. Nie je to sloboda pre seba, ale slobode pre iných. Je to sloboda pre lásku a táto láska nie je len prázdne slovo; tu – v pozemských štruktúrach sa vteľuje a zviditeľňuje prostredníctvom služby. Aj preto Ježiš tak často hovoril o službe: „Kto chce byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 44).

Sloboda pre službu

Služba je konieckoncov niečo prirodzené. Keď prichádzame na svet, sme odkázaní na službu iných – rodičov. Obdobne je tomu aj na sklonku života. Medzi týmito dvomi obdobiami sme „v službe“. Nech už sme v akejkoľvek pozícii: či ministri (čo v preklade znamená služobníci), alebo jednoduchí ľudia, ktorí poskytujú jednoduché (no nezriedka zároveň tie najzákladnejšie) služby. Celý náš život je preniknutý rôznymi vzájomnými službami, a predsa tak neradi slúžime. Radšej si inými poslúžime; sme radi, keď iní sú pre nás spotrebný materiál a to v podstate očakávame aj od Boha!

Chýba nám sloboda pre službu i pre z nej vyplývajúci záväzok. Ako málo je dnes tých, ktorí sú slobodní pre manželstvo, alebo pre zasvätený život! Tu vidno, ako málo je v nás slobody... Sme ako Pavol pred svojím obrátením. Sme slobodní, mnohí žijeme v celibáte a chránime si svoju slobodu pred manželstvom. Požívame ekonomickú, právnu a politickú slobodu. Sme slobodní i v otázkach svedomia. Ale nie sme ešte úplne slobodní. Potrebujeme zažiť oslobodenie – predovšetkým od nás samých, nášho vlastného sebectva.

Zopár dôchodkov pre životnú prax

1. Potrebujeme oslobodenie. Ježiš raz vyčítal svojím súkmeňovcom, ktorí sa pýšili tým, že sú slobodní: „Až, keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní“ (Jn 8, 36). Sloboda je v kresťanskom ponímaní milosť – dar do Boha. A musíme s ňou zachádzať ako so vzácnym darom. Sme natoľko slobodní, nakoľko sa otvoríme Božiemu Duchu, ktorý je Duch pravej slobody.

2. Sloboda v kresťanstve nie je absolútnou hodnotou, tou je láska! Sloboda je priestor, v ktorom sa láska realizuje a stelesňuje sa v službe. Skutočnú slobodu môžeme zažívať iba v láske. Láska nás oslobodzuje a zároveň sloboda je predpokladom pravej lásky.

3. Skutočná sloboda spočíva v zrieknutí sa vlastného dobra pre dobro iného. „Všetko smiem. Ale nie všetko osoží!“ (1 Kor 6, 12). K pravej slobode nepatrí okázalosť: „Hľa čo všetko smiem!“, ale ohľad na druhých. Taká bola Máriina sloboda, keď vravela „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Taká bola Ježišova sloboda, keď na Olivovej hore vravel: „Nie čo ja chcem, ale čo ty“ (Mk 14, 36). Aj Pavlova: „Ak jedlo pohoršuje môjho brata, nebudem nikdy jesť mäso, aby som nepohoršil svojho brata“ (1 Kor 8, 13).

4. Pamätať na tri jednoduché služby: služba ucha, služba slova a služba osobného príkladu. Či manželia neočakávajú tieto tri služby jeden od druhého? Vzájomné vypočutie, povzbudenie i to, že si navzájom budú oporou svojím vzájomným nesením bremien a osobným príkladom. Či tieto tri služby nepatria k uholným kameňom rodiny? Či to neočakávajú deti od rodičov? Či to neočakávate od kňazov? A očakávame to aj od svojich priateľov!

Skutočne slobodní

Skutočne slobodnými ľuďmi sú svätci, preto ich pokladali mnohokrát ich súčasníci za bláznov. Koľko vnútornej slobody prejavil Maximilián Kolbe vo väzení, keď obetoval svoj život? Koľko vnútornej slobody preukázala Alžbeta Durínska, keď rozdala svoj majetok chudobným? Koľko vnútornej slobody preukázali dominikáni Antonio de Montesinos, Pedro de Cordoba, či Bartolomé de las Casas, keď sa v 16. storočí bránili práva Indiánov a postavili sa proti mocným tohto sveta?

Koľko slobody preukázala Matka Tereza, keď si zvolila život v chudobe a službe ľuďom na pokraji spoločnosti? Kto z nás by si zvolil jej údel a našiel v sebe odvahu nasledovať jej príklad? Kto z nás by našiel v sebe toľko slobody, aby sa daroval v láske blížnym? Ona je skutočným príkladom pravej slobody, pre ktorú nás Boh stvoril.

Patrik Vnučko, OP
Autor je dominikánskym kňazom.

Foto: wikimedia.org

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo