Slnečné pondelkové ráno v Žiline láka sadnúť na bicykel a vyraziť do okolia Saganovho mesta. Premávka je riedka, je štátny sviatok. Namiesto výletu však sadáme s rehoľným kňazom Humbertom do auta a ideme sa pozrieť na tých, čo aj vo sviatok pracujú. 

Niekoľkí ľudia, ktorí strávili istý čas na ulici, vo väzení alebo útulkoch, dostali zaujímavý džob – žilinským dominikánom pomáhajú digitalizovať knihy a časopisy. Od skenovania až po prácnu a zdĺhavú úpravu textu v počítači. 

Ľudia na okraji spoločnosti tak dostali prácu, na ktorú majú tú najlepšiu kvalifikáciu: more času. 

V konvente

Návštevu v žilinskom dominikánskom konvente začíname priamou otázkou: Dominikáni majú povesť elitného rehoľného rádu zameraného na vzdelanie, ako k tomu ide charita? „Sme apoštolská rehoľa, takže sa staráme aj o chudobných,“ reaguje brat Humbert Virdzek.

Aj samotný kláštor dominikánov v Žiline je zasvätený ich veľkému svätcovi Martinovi De Porres, ktorý žil v koloniálnom Peru na prelome 16. a 17. storočia a v Lime sa staral o chorých a chudobných. Keď dominikáni v deväťdesiatych rokoch prišli do Žiliny, nemali svoj vlastný kostol, tak svoj konvent zasvätili práve charizmatickému černochovi.

„Zatiaľ čo charitné projekty kňazov Maroša Kuffu či Vladimíra Masláka majú veľké hospodárstvo, v Žiline prišli s iným nápadom.“  Zdieľať

Ľuďom v núdzi a na okraji spoločnosti sa venujú žilinskí dominikáni hneď na viacerých miestach. Majú v správe Charitný dom sv. Kamila a brat Humbert navštevuje tiež azylový dom Štart, ktorý je v správe VÚC a býva v ňom približne 50 ľudí. Členovia komunity tam slúžia sväté omše a brat Humbert príležitostne vysluhuje aj ďalšie sviatosti.

A práve ľuďom v azyláku ponúkli žilinskí dominikáni prostredníctvom založenia neziskovej organizácie Dominikánsky knižný inštitút (DKI) spoluprácu pri digitalizovaní kníh.  

„Nápad vznikol spontánne,“ hovorí žilinský rodák brat Humbert, ktorý je poverený správou konventného projektu DKI. V rámci provincie dostal tiež na starosť spracovať údaje z historickej provinčnej knižnice dominikánov. Spolu je to vo všetkých kláštoroch rehole na Slovensku asi 80-tisíc kníh. A časť z nich začal s pomocou ľudí bez domova digitalizovať, aby nemuseli byť fyzicky tie isté knihy v každej komunite, ale na internete prístupné pre všetkých.

„Keďže dominikáni majú veľa vzácnych kníh, bolo sem-tam potrebné niečo prefotiť,“ spomína brat Humbert, matematik s doktorátom z Karlovej univerzity v Prahe. Najprv digitalizoval sám. Neskôr mu občas niekto vypomohol, až napokon vznikla myšlienka spojiť túto aktivitu s charitou. Preto si vytypoval zopár ľudí v azylovom dome, zohnal im skener, počítače a začali pracovať. 

Vo svojom rodnom meste pôsobí už 15 rokov, takže niektorých bezdomovcov pozná ako vlastnú dlaň. 

„Postupne som si uvedomil, že by bolo dobré, aby mali ľudia z azylového domu nejakú náplň práce, lebo keď človek nemá čo robiť, prichádzajú mu na um hlúposti,“ vraví. Zatiaľ čo projekty kňazov Maroša Kuffu či Vladimíra Masláka majú veľké hospodárstvo, v Žiline prišli s iným nápadom. 

Azylový dom Štart v Žiline. Dnes tu digitalizuje Pavol (vľavo) a Jozefka (na sníme vpravo s dominikánom Humbertom). Obaja kontrolujú naskenované texty v počítači.  

Z azyláku do Hričova

Spočiatku spontánna myšlienka sa stala súčasťou širšieho diela –  ktoré sa volá Dominikánsky knižný inštitút. Založenie neziskovej organizácie poskytlo projektu potrebný právny rámec, aby bolo digitalizovanie aj v súlade s legislatívou o autorských právach. Vďaka tomu bol inštitút v roku 2015 zapísaný do Zoznamu knižníc Slovenskej republiky.

Celý tento proces umožnil reholi využívať fondy štátnej podpory, a tak sa im podarilo v rámci projektu Šanca pre zamestnanie zamestnať troch ľudí. Ibaže projekt zastrešený ministerstvom práce a sociálnych vecí určený pre dlhodobo nezamestnaných trval len deväť mesiacov. 

Aby mohlo digitalizovanie kníh naďalej fungovať ako forma pomoci ľudom v núdzi, transformovali žilinskí dominikáni projekt do podoby chránenej dielne. Niektorí z bezdomovcov majú totiž zo zdravotných dôvodov zníženú pracovnú schopnosť.

Okrem toho, digitalizácia kníh sa už nesústredí v azylovom dome, kde sa všetko začalo, ale v neďalekom Dolnom Hričove. 

„Jozefka má za sebou opravených okolo sedemtisíc strán: ,Robila som aj v noci, do druhej, tretej,' vraví mladá žena.“ Zdieľať

Na konci dediny, pod lesom, stojí nový, veľký rodinný dom. Ide o súkromný charitný projekt. V dome býva 13 ľudí, sú to niekdajší klienti žilinského azyláku. Prečo sú práve tu? 

„Chýbal nám medzistupeň pre ľudí, ktorí bývali v azylovom dome, no už majú dobré návyky, abstinujú a podobne. Keďže rodinné väzby majú prerušené, mnohí aj zrušený trvalý pobyt, tak nemajú kam z azyláku ísť, ten má byť totiž len dočasnou pomocou v kríze,“ vysvetľuje riaditeľ azylového domu Pavol Chrastina, ktorý zároveň spravuje aj dom v Dolnom Hričove. 

„V lacných ubytovniach stretnú všelijakých ľudí, ktorí ich znovu naučia piť a zase sú v tom istom kolotoči,“ dopĺňa ho brat Humbert. Dom v Dolnom Hričove tak má byť ďalším krokom k samostatnosti ľudí, ktorí sa dostali z najhoršieho. 

„Chceli sme im vytvoriť domov a mať s nimi ešte nejaký kontakt,“ vraví pán Chrastina s tým, že v Hričove je väčšia sloboda ako v azyláku, ale nevládne tam zase úplná svojvôľa. Medzi obyvateľmi domu sú takí, čo vládzu a môžu pracovať, ale aj ľudia, ktorí by si veľmi ťažko hľadali zamestnanie. 

Práve takí si môžu pomôcť digitalizáciou knižiek pre dominikánov. 

V podkroví so skenerom

Všetko sa deje v podkroví domu, kam prichádzame s Pavlom Chrastinom po krátkom rozhovore. Brat Humbert stojí nad päťdesiatnikom Pavlom, ktorý tu býva. Na zapnutom počítači opravuje už naskenovanú knihu. 

Digitalizácia totiž neznamená len naskenovať knihu a jej snímku uložiť do počítača. Zo snímky spraví program textový dokument, ktorý je však len málokedy totožný s pôvodným textom knihy. 

„Čím sú knižky staršie alebo poškodenejšie, tým skôr treba sken ešte prečítať a ručne poopravovať podľa originálu,“ ozrejmuje dominikán. 

Pavol sedí za počítačom a pomaly dopisuje celé vety, ktoré sken nezachytil. „Ešte sa s tým len učím robiť,“ priznáva. 

V susednej miestnosti sedí mladá žena. „Gabika je naša hlavná skenerka, ostatní viac-menej len opravujú texty,“ predstavuje Gabiku Humbert. Dievča s ťažkým osudom vychodilo len osobitnú školu, no pri pohľade na to, ako narába so skenerom a Wordom, by ste tomu neverili. „Ani nestíham sledovať, čo všetko robí a ako rýchlo,“ smeje sa brat Humbert.  

Gabika práve skenuje katolícky časopis Svätá rodina z roku 1934. „Jedna strana trvá asi desať sekúnd, hrubšiu knihu tak trvá naskenovať tri hodiny,“ hovorí. 

Medzitým sa Humbert vráti do vedľajšej izby k Pavlovi. „Dobre si to urobil, len tých medzier je tu ešte veľa,“ skláňa sa nad ním. 

Ľudia v tomto dome digitalizujú knižky približne šesť hodín denne. Gabiku to rozhodne baví, zrelaxuje pri vlčiakovi či v záhrade domu.  

S bratom Humbertom sa ideme pozrieť aj do azylového domu v Žiline, kde sa celý nápad začal. Stále sú tu ľudia, ktorí s digitalizovaním pomáhajú. 

„Keď je to kvalitnejšie, ide to ako nič, niekedy však robím jednu stránku aj hodinu a pol, a keď je to naskenované celé zle, tak to celé prepisujem,“ vraví Palo. Starší chlap práve opravuje sken náboženskej knižky, pasáž s názvom O bradách a fúzoch kňazských. „S takýmito vecami ma tu páterko ,otravuje’,“ žartuje ironicky Palo, ktorý sedel v minulosti vo väzení. 

V ženskej časti azyláku si na izbe mladá žena Jozefka otvorí notebook a zapne Word. Na ploche počítača má fotku krásneho dievčatka. „Jej dcérka je v náhradnej starostlivosti,“ poznamená Humbert, ktorý si prišiel na USB kľúč stiahnuť opravený text.

Jozefka má za sebou opravených okolo sedemtisíc strán. „Robila som aj v noci, do druhej, tretej,” priznáva žena. 

Dominikáni si sú vedomí, že striktný systém v digitalizácii zatiaľ nemajú. Knižiek je tak veľa, že idú spôsobom „čo im príde pod ruku“. Vedia sa však pochváliť dielami, ktoré už priatelia z ulice zdigitalizovali. 

Brat Humbert je hrdý najmä na starý schematizmus rozľahlej historickej Ostrihomskej arcidiecézy, kde sú údaje o kňazoch v každej farnosti z vtedajšieho územia Slovenska. Záznamy v ňom siahajú od počiatku do roku 1330.

V digitálnej knižnici majú tiež kompletné vydania dominikánskej revue Smer, ktorá patrila k intelektuálnym časopisom prvej polovice 20. storočia, kde publikovala elita slovenskej katolíckej moderny.

„Zamerali sme sa najmä na slovenské a české knihy, ktoré nie sú zaujímavé pre Google či iných veľkých digitalizátorov,“ hovorí brat Humbert s tým, že ide najmä o knihy do roku 1950, medzi nimi viaceré významné diela katolicizmu. 

V Dolnom Hričove: Gabika skenuje knihy a časopisy. Pavol zase ručne opravuje skeny. 

Dáva im to zmysel a vracia ľudskú dôstojnosť

Žilinský projekt s ľuďmi na okraji spoločnosti má viacero efektov. 

Prvým je, že títo ľudia vôbec niečo robia. „Táto činnosť veľmi dobre vplýva na ich psychiku a takisto im to môže pomôcť pri ďalšom zaradení do spoločnosti,“ hovorí Pavol Chrastina. 

Nápad dominikánov si pochvaľuje. „Dostať dnes týchto ľudí do nejakého pracovného procesu je veľmi náročné,“ dodáva. 

Predstavený žilinského dominikánskeho konventu, prior Gabriel Hunčaga, za dobré ovocie považuje aj to, že ľudia bez domova robia osožnú vec a popri tom sa nechávajú evanjelizovať. 

„Keď digitalizujú, tak vlastne čítajú nábožné knižky, čiže im ohlasujeme Božie slovo,“ hovorí. „Zároveň majú oni sami účasť na našom apoštoláte, lebo ich práca sa zverejní na internete, kde z nej môžu zase načerpať iní,“ dodáva brat Gabriel.

Veľkým plusom týchto ľudí je to, že majú veľa času. „Nie sú pod časovým stresom, majú času až-až. Keby nemali túto prácu, tak by veľkú náplň nemali, mnohí majú minimálnu šancu sa zamestnať,“ dodáva Humbert. 

A odkiaľ berú dominikáni istotu, že im jednoduchí ľudia bez vzdelania spravia prácu dobre? 

„Záleží, kto to robí. Niekto ju urobí perfektne, aj lepšie ako ja, napríklad Gabika. Niekto zase horšie, ale aj snaha sa cení, takže niekedy to dám ešte skontrolovať,“ konštatuje brat Humbert a priznáva, že hlavným cieľom je pomoc ľuďom, ktorí nemali v živote toľko šťastia ako my.

„V každom prípade práca v Dominikánskom knižnom inštitúte napomáha obnovu ich pocitu užitočnosti, že robia niečo, čo môže pomôcť iným ľuďom. A to ich mení,“ uzatvára brat Gabriel. 

S troškou nadhľadu sa dá povedať, že ľudia zapojení do tohto inšpiratívneho projektu v niečom pripomínajú mníchov, ktorí v stredoveku prácne prepisovali antické diela. Sú tu len dva rozdiely: títo nemajú vlastný domov a knižkám dávajú digitálnu podobu. Ale ušľachtilosti ich práce to nič neuberá. Naopak, môžu byť vzorom pre ostatných.  



Humbert Virdzek OP (1962) vyrastal v obci Brodno pri Žiline. Vyštudoval matematiku na Karlovej univerzite v Prahe. Za kňaza bol vysvätený v roku 1992 v Olomouci. V Žiline pôsobí od roku 2002. Okrem DKI a ľuďom na okraji spoločnosti sa venuje aj mariánskemu apoštolátu.



Brat Humbert v kaplnke s priorom konventu Gabrielom Hunčagom. Konvent sv. Martina de Porres v Žiline sídli v malej, ale peknej budove v susedstve chátrajúceho františkánskeho kláštora. Dominikáni tu majú okrem uvedených aktivít ešte na starosti duchovnú správu Obchodnej akadémie sv. Tomáša Akvinského a Kostol sv. Barbory. 



Pred domom v Dolnom Hričove, kde ľudia v núdzi digitalizujú knihy. Projekt Dominikánskeho knižného inštitútu zaujal aj ďalšie rehole či farské úrady. Ako výzvu do budúcnosti vidí brat Humbert možnosť opravovať slovenské knihy, ktoré sú síce už naskenované Googlom, ale text nie je opravený.


Foto: Pavol Rábara 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo