NÁZOR: Radoslav Procházka o kultúrno-etických výzvach

Ak berieme kultúrno-etické výzvy nie ako tradicionalistický folklór, ako úlitbu nostalgii za časmi pevnejších hodnôt, tak si potrebujeme formulovať postoje aj k témam ako je výchova v detských domovoch, finančná podpora rodiny, migrácia za prácou, domáce násilie či primerané finančné ohodnotenie učiteľov a zdravotných sestier.

Milí priatelia, dostal som ponuku, ktorú sa pri takejto slávnostnej príležitosti nepatrí odmietať a akokoľvek náročnou pre mňa téma je, pokúsim sa vás jej spracovaním aspoň nenudiť. Čo nemôžem sľúbiť je, že vás nerozčúlim.

Začnem tým, že sa spýtam na „zadanie“. Čo to je kultúrno-etická výzva? Aké vlastne sú kultúrno-etické otázky? Domnievam sa, že práve oddeľovanie tzv. kultúrno-etických tém ako nejakej osobitnej vrstvy verejného diskurzu, vrstvy, ktorá vyžaduje osobitné zaobchádzanie, je z hľadiska ich relevancie pre život spoločnosti kontraproduktívne.

Vrátiť témy etiky a kultúry do centra pozornosti

Wikipédia píše, že kultúra je súbor zvykov, vzťahov, inštitúcií, umenia a iných čŕt, ktoré charakterizujú spoločnosť alebo sociálnu skupinu. Dokument UNESCO z roku 2002 definuje kultúru ako „komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt spoločnosti alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa spolu s umením a literatúrou aj spoločný spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a vieru“. Na tomto mieste si dovolím kultúru definovať ako hodnotovú mapu spoločnosti, ktorá má okrem duchovných aj svoje inštitucionálne artikulácie a ktorá je vymedzená náboženskými, filozofickými, politickými, socioekonomickými, demografickými i zemepisnými súradnicami.

Etika, od slova etos, je súborom princípov, ktoré determinujú správanie ľudí a ktoré odrážajú spôsob ich myslenia a postoje k vonkajšiemu svetu. Spolu potom oblasť kultúry a etiky predstavuje komplex morálne konotovaných postojov k duchovným, inštitucionálnym, sociálno-ekonomickým a politickým otázkam a potrebám spoločenstva, pričom tieto postoje formujú osobitnú, povedzme že kultúrnu
identitu spoločenstva.

Ak chceme brať kultúrno-etické výzvy budúcnosti vážne, prvá vec, ktorá sa žiada, má takpovediac metodologickú povahu: vrátiť témy kultúry a etiky – a teda témy, týkajúce sa postojov spoločenstva k základným otázkam jeho identity – z kúta diskurzu na jeho hlavné javisko. Znamená to jednak radikálne rozšírenie katalógu toho, čo chápeme ako kultúrne a etické premenné identity spoločenstva a jednak odmietnutie predpokladu, že na tieto otázky by mali existovať nejakí osobitní experti, ktorým tie témy spadajú do portfólia. Budem ešte adresnejší.

„Základnou kultúrno-etickou výzvou je výzva metodologická – vrátiť duchovne podmieneným postojom ich relevanciu vo vzťahu ku všetkým otázkam, týkajúcim sa fungovania spoločenstva ako spoločenstva.“ Zdieľať

Dnes sa môže zdať, že na Slovensku sa kultúrno-etické spory obmedzujú na tému statusovej ochrany rodiny vo všeobecnosti a jej ochrany pred registrovanými partnerstvami zvlášť, so sporadickými výletmi do oblasti medzináboženského dialógu, multikulturalizmu a bioetických otázok. Všetky tieto veci tam patria v plnom rozsahu, v plnom. Okrem nich tam ale patrí obrovské množstvo ďalších, ktoré akoby nemali status otázok determinujúcich kultúrnu a morálnu kondíciu komunity. Majú ho a niektorých z nich sa dotknem aj priamo.
V tejto chvíli chcem ale uzavrieť prvú myšlienku: základnou kultúrno-etickou výzvou je výzva metodologická, je to výzva vrátiť duchovne (t.j. kultúrne a morálne) podmieneným postojom ich relevanciu vo vzťahu ku všetkým otázkam, týkajúcim sa fungovania spoločenstva ako spoločenstva.

Ochrana rodiny na všetkých úrovniach

Pokúsim sa to vysvetliť zrozumiteľnejšie a to na prvej konkrétnej meritórnej výzve, týkajúcej sa kultúrnej identity spoločenstva. Pre kresťana vo verejnom živote – ale nielen pre neho – je ochrana rodiny tou najprirodzenejšou starosťou. Je to takpovediac otázka prvej hodiny. Chyba, ktorej sa v súvislosti s ochranou rodiny v kultúrno-etickom diskurze občas dopúšťame, spočíva v tom, že ochranu rodiny chápeme výlučne cez jej nominálne atribúty a statusové prvky. Manžel, manželka a v manželstve narodené deti ako archetypálny obraz betlehemských jasličiek a ako nositeľ exkluzívneho práva na ochranu a pozornosť štátu – ak je toto ako-tak zabezpečené, končí sa kultúrno-etický rozmer a ďalej už ide o parciálne ekonomické, právne a sociologické aspekty. Nejde, aj ony majú svoj kultúrny a etický náboj a svoje kultúrne a etické implikácie.

„Ochranu rodiny chybne chápeme len cez jej nominálne atribúty a statusové prvky.“ Zdieľať

Príklad prvý, zjednodušene ho nazvem detské domovy. Je alebo nie je morálne informovaným postoj k otázke, či chceme a vieme vytvoriť podmienky pre to, aby každé dieťa malo šancu na život v rodine namiesto života v ústave, medzi síce milými, ale predsa len cudzími tetami? Systém náhradného rodičovstva, pestúnskej starostlivosti, adopcií, to všetko je dnes vnímané ak veľmi špecifická doména právnikov a úradníkov, ako témy, ktoré akoby nemali kultúrny rozmer a etický náboj.

Príklad druhý, finančná podpora rodiny vo všeobecnosti, a matiek zvlášť. Nechcem to dramatizovať, ale javí sa mi, že štát dnes spoločenský prínos matiek a otcov, ktorí sa doma starajú o deti, ohodnocuje prachsprostou almužnou. To má nepochybne aj kultúrne implikácie. Práve tým, že sociálne zabezpečenie rodičov na rodičovskej dovolenke je nastavené tak, že tlačí rodiny do toho, aby obaja rodičia boli čo najskôr po narodení dieťaťa ekonomicky aktívni, formuje kultúrne prostredie, v ktorom žijeme. Je to kultúra, v ktorej prvoradou spoločenskou hodnotou človeka je jeho prínos k priamej tvorbe HDP: v skratke, priamy podiel človeka na raste nominálneho bohatstva štátu je to, čím ako spoločnosť pomeriavame jeho úžitok pre spoločenstvo.
Príklad tretí, ekonomická situácia mladých rodín, vrátane možností vlastného bývania. V mnohých chudobnejších regiónoch Slovenska je štandardom migrácia za prácou. Muž chodiaci na týždňovky či „mesačky“ z Oravy do záhorských alebo podunajských satelitov Bratislavy, alebo iných satelitov krajských miest, vidiaci svoje dieťa v priemere každý druhý víkend. Alebo iná verzia, muž a žena sa snažia zubami-nechtami vyžiť z ruky do úst, dopúšťajúc, že dieťa vychováva do druhej škola, do piatej družina a potom televízia, keďže oni sú už príliš unavení na čokoľvek viac. Alebo naopak, obaja bez roboty, frustrovaní a neschopní chrániť svoje dieťa v obnosenom odeve a so starými hračkami pred traumou posmeškov spolužiakov z lepšie situovaných rodín, pred pocitom menejcennosti, ktoré si potom chúďa lieči únikmi do fantazmagorického sveta stupídnych televíznych seriálov.

„Priamy podiel človeka na raste nominálneho bohatstva štátu je to, čím ako spoločnosť pomeriavame jeho úžitok pre spoločenstvo.“ Zdieľať

Je ochrana rodiny, ktorú ekonomický a spoločenský tlak rozleptáva v tých najzákladnejších prejavoch rodinnej súdržnosti, v spoločnom trávení času, kultúrnou a etickou témou alebo nie? Máme, ako verejne angažovaní kresťania, právo a povinnosť sa starať do toho, ako a prečo vznikajú sociálno-ekonomické a kultúrne stimulanty nie externého – alebo nielen externého – ale aj vnútorného rozpadu rodín?
Príklad štvrtý, domáce násilie. Prečo by debata o právnych pravidlách, týkajúcich sa ochrany týraných žien, mužov alebo detí, mala mať čisto legalistickú podobu, prečo by malo ísť len o procesné nuansy, a nie aj o to, aký je kultúrno-etický rozmer jedného alebo druhého legislatívneho riešenia?

Nehovorím, že mám po ruke a chcem diskutovať o konkrétnych riešeniach týchto otázok. Hovorím len, že ak berieme kultúrno-etické výzvy nie ako tradicionalistický folklór, ako úlitbu nostalgii za časmi pevnejších hodnôt, tak si práve k týmto témam potrebujeme formulovať postoje a potrebujeme ich vnímať ako témy, bezprostredne formujúce kultúrnu a duchovnú identitu Slovenska.

Komunitarizácia verejného priestoru

Druhá téma: solidarita ako cesta k ľudskej dôstojnosti a k sociálnemu zmieru. Sociálny a ekonomický darwinizmus nie je kresťanskou náukou a kresťanským postojom. Nie je možné dlhodobo tolerovať pomery, kde si manažér štátneho podniku príde na osemtisíc eur mesačne a učiteľ na strednej škole na osemsto, zdravotná sestra na polovicu a šička v textilnej fabrike ani na to nie. Nechápte ma zle, ako etickú výzvu tu nehlásam rovnostárstvo. Len hovorím, že je etickou otázkou, otázkou kultúrnej identity spoločenstva, to, do akej miery jeho jednotlivým členom záleží na akejsi základnej spravodlivosti v distribúcii verejných statkov. A práca v prospech spoločenstva je verejným statkom. Dobre, dnes ešte stále na niektoré dôležité veci nie sú peniaze, tak ako tu na ne neboli dvadsať rokov. Ale dokedy budú musieť ľudia, ktorí vzdelávajú naše deti a starajú sa o našich chorých, čakať na to, kedy sa nám uráči uznať, že súčasné finančné ohodnotenie ich práce prezrádza, že ňou pohŕdame? Pomery, v akých robia najmä učitelia na základných a stredných školách a zdravotné sestry sú neudržateľné, sú hanbou tohto štátu. A hľadať z nich cestu von nie je len ekonomická, ale aj etická výzva.

„Dokedy budú musieť ľudia, ktorí vzdelávajú naše deti a starajú sa o našich chorých, čakať na to, kedy sa nám uráči uznať, že súčasné finančné ohodnotenie ich práce prezrádza, že ňou pohŕdame?“ Zdieľať

Možno som to v predošlých vetách trochu prehnal s pátosom. Ale nepreženiem to teraz, keď poviem, že z hľadiska solidarity je absolútne kľúčovou morálnou výzvou pokus neutralizovať duchovné dedičstvo komunizmu, spočívajúce v presvedčení, že to, čo je spoločné, nepatrí nikomu, nikto za to nenesie zodpovednosť a možno s tým naložiť, ako sa komu zachce. Náš záujem a naša starosť väčšinou siaha po hranicu nášho dvora, a to čo je za plotom, už je územie nikoho. Nemá to len fyzický rozmer, týka sa to mnohých ďalších vecí. Korupcia, nepotizmus a majetková kriminalita ako taká sú v istom zmysle len dôsledky presvedčenia, že kto nekradne, okráda svoju rodinu, že zo spoločného krv netečie, lebo je vlastne cudzie a že niet čohosi takého, ako je povinnosť k účasti na obecnom diele.

Touto etickou a kultúrnou výzvou mám teda na mysli pokus o akúsi komunitarizáciu verejného priestoru v jeho fyzickom aj metafyzickom význame. Spoločné nie je cudzie, je to naše a my na to jednak máme nárok a jednak máme povinnosť sa o to starať.
Vraciam sa oblúkom na začiatok, k línii, ktorá sa vinie celým mojím príspevkom, čiže k metodologickej zmene: zmene, ktorá náboženským presvedčením informovaným postojom k verejným otázkam vráti verejnú relevanciu. Posledná veta: tie najvážnejšie kultúrno-etické výzvy budúcnosti, ktorým dnes čelíme, budú aj naďalej spočívať v našom konkrétnom, buberovskom stýkaní sa s ostatnými ľuďmi. Niet väčšej a ťažšej výzvy, ako vidieť v tom druhom blížneho, stvoreného na rovnaký obraz, z rovnakej matérie a s rovnakou účasťou na stvorení.

Radoslav Procházka
Autor je poslanec NR SR za KDH.
Foto: Flickr.com

Príhovor zaznel počas konferencie k 10. výročiu vzniku Fóra života. Krátené. Perex a medzititulky redakcia.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo