Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
04. apríl 2017

Slovenská generácia Y: Čo nám dáte, aby sme tu zostali? (Texty roka)

Kormidla sa začína chytať generácia, ktorá to mala zatiaľ najľahšie. A začína vyjednávať.
Slovenská generácia Y: Čo nám dáte, aby sme tu zostali? (Texty roka)

Foto - Profimedia.sk

(Každý člen redakcie vybral jeden svoj text, ktorý bol pre neho tento rok z nejakého dôvodu mimoriadny. Fero Múčka vyberal takto:

Pri výbere som rozmýšľal aj o rozhovore s lekárom Petrom Stachurom na tému Musíme sa naučiť nechať ľudí zomierať a tiež o našej minisérii o tom, že Kotleba mal medzi voličmi najmenej “kostolných veriacich”, pričom mnohí mienkotvorcovia s tým hoaxom narábali ako so samozrejmosťou.

Napokon som sa rozhodol pre tento článok o tom, ako rozmýšľa mladá generácia u nás. Vznikol po skúsenosti z veľkej debaty na martinskej lekárskej fakulte. Po doplnení o niekoľko štatistík sa dá bez pochýb skonštatovať, že dnešní vysokoškoláci žijú v definitívne inom svete, ako tí, čo končili školy pred desiatimi či pätnástimi rokmi. A to sa odráža aj na ich správaní, cieľoch a požiadavkách.

Slovenská mladá generácia má niekoľko špecifík, ktoré sú v rámci EÚ unikátne. Ide o hlavne o študijnú mobilitu, umocnenú možnosťou študovať v Česku (a české školy na to aj marketingovo reagujú). Keďže správanie dnešných mladých je to, čo ovplyvní krajinu o desať až dvadsať rokov, vybral som to ako môj článok roka. Ako pokračovanie odporúčam aj náš následný rozhovor s rektorom Robertom Redhammerom aj o tomto fenoméne).

 

 

 

 

 

Minulý týždeň som strávil jedno poobedie v aule lekárskej fakulty v Martine. Aula magna pojme okolo osemsto študentov a v to poobedie bola zaplnená zhruba na polovicu. 
Študenti tam prišli kvôli diskusii s ministrom zdravotníctva, šéfom najväčšej nemocničnej siete Svet zdravia, dekanom svojej fakulty a šéfom Transparency International.
Kto bol najčastejším adresátom ich otázok, asi nikoho neprekvapí.  Došli najmä kvôli ministrovi zdravotníctva Tomášovi Druckerovi a šéfovi Sveta zdravia Ľubošovi Lopatkovi.

Nepoučujte nás, ponúkajte

Otázky sa však kládli anonymne cez mobilnú aplikáciu. Podobne ako pri anonymných internetových diskusiách táto možnosť poslucháčom umožnila prejaviť ich najhlbšie vnútro.

Otázky určené ministrovi a šéfovi nemocníc Penty zneli neprekvapivo. Ministra sa pýtali, kedy prestanú politici kradnúť, zvlášť v zdravotníctve, kedy už „zavrú Kaliňáka“ alebo aspoň niekdajšieho šéfa VšZP Marcela Foraia a kedy politici prestanú byť skorumpovaní. Ľuboša Lopatku sa zasa pýtali, kedy prestane Penta ryžovať na zdravotníctve a či chce skúpiť všetky nemocnice a prečo robí zisk z verejného povinného poistenia.

Na túto tému tam neodznelo nič, čo by vzhľadom na skladbu diskutujúcich prekvapilo. Ani nič, čo by ich neprimerane šetrilo. Všetko bolo tak, ako to býva, keď sa establišment dostaví pred študentov, ktorí môžu byť anonymnými hrdinami.

„Nepoučujte nás a odpovedzte, čo konkrétne spravíte, aby sme zostali na Slovensku.“ Zdieľať

No potom, asi v polovici diskusie, sa spustil jeden typ inovatívnych otázok. Bola to celá batéria opakujúcich sa otázok v štýle „Čo spravíte preto, aby sme tu zostali?“, „Prečo by sme z tejto krajiny nemali odísť?“. A keď študenti mali pocit, že sa im nedostalo dostatočnej odpovede, tak opäť: „Nepoučujte nás a odpovedzte, čo konkrétne spravíte, aby sme zostali na Slovensku.“

Zaslané otázky mohli diváci diskusie aj „lajkovať“ a tieto otázky sa dostali na špičku „lajkovanosti“. 

Kto denne sleduje najväčšie médiá, nemôže byť prekvapený, že mladí ľudia majú pocit, že sme ten najnešťastnejší a najprekliatejší kus zeme široko-ďaleko, ktorý má ako jediný vo vyspelom svete smolu na zlodejov v politike.  

Dá sa preto ľahko pochopiť, že sa niekto rozhodne vycestovať na protestné zhromaždenie pred parlament, Digital Park či Bonaparte a požadovať, aby niekoho zatvorili. Podobnú emóciu, možno ešte intenzívnejšie, zažili aj predošlé generácie. Či už pri páde komunizmu, alebo počas Mečiarovho obdobia. 

Ale licitácia v zmysle „niečo urobte, ináč sa balíme“ bolo niečo, čo si zo študentskej rebélie nepamätám.


Akí sú mladí

Pri debatách s prednášajúcimi na vysokých školách za posledné roky využívam možnosť spýtať sa ich, akí sú podľa nich ich študenti v porovnaní s tými spred pätnástich rokov. Iste, je to generalizácia na hranici dôveryhodnosti, ale niečo ako generačná identita predsa len existuje. 

Inzercia

Spoločné znaky nastupujúcej generácie sú predmetom veľkých debát v Európe i v Amerike. Debatujú o nej nielen pedagógovia, ale aj manažéri vo firmách, personalisti si na túto tému robia konferencie aj veľké tunajšie prieskumné agentúry ponúkajú svoje odpovede za päťciferné sumy. Veď ide o najpočetnejšiu generáciu (aspoň v USA) a bude tou, ktorá postupne preberie opraty. 

No relatívne málo vieme o tom, aká nová generácia naozaj je.

Slovenskí mladí žijú v dobe niekoľkých špecifík, ktoré stojí za to pomenovať.

Ľudia, ktorí sú dnes na vysokých školách, sú prvou generáciou z obdobia prepadnutej pôrodnosti. Tá sa dramaticky znížila práve medzi rokmi 1990 a 2000, pričom väčšina tohto prepadu sa konala v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Je medzi nimi rekordný počet jedináčikov a takmer nikto nemá viac ako jedného súrodenca.

Iste, púšťať sa do hodnotenia charakteru podľa počtu súrodencov je kráčanie po tenkom ľade. Hoci štúdií nájdete k tejto téme desiatky, často si odporujú. Psychológ a výskumník Avidan Milevski, ktorý z nich prečítal, koľko to šlo, si všimol aj to, že ich výsledky akosi korelujú s tým, či samotní ich autori mali alebo nemali súrodencov.

Ak sa dá niečo zovšeobecniť, hovorí, tak napríklad to, že prítomnosť súrodencov napomáha schopnosť deliť sa. Jedináčikovia sú však často úspešnejší a schopnejší, keďže do ich rozvoja bolo aj viac investované.

Kultúra vyššieho počtu jedináčikov sa však v spoločnosti odzrkadľuje aj inak. Rast počtu jednodetných rodín za posledných tridsať rokov, dnes je ich v štátoch asi 43 percent, a schopnosť rodičov byť mobilnejší dali vzniknúť novému fenoménu – helikoptérových rodičov. Teda prehnane starostlivých rodičov, ktorí za svoje deti robia rozhodnutia, ktoré by mali nechať na ne. Pomaly sa ukazujú výsledky na generáciách dvadsiatnikov a tridsiatnikov.

K helikoptérovému rodičovstu mali spočiatku tendenciu utiekať sa najmä rodičia jedináčikov. No postupne to od nich chytili aj ostatní, stalo sa z toho niečo ako štandard dobrého rodiča a zároveň akási súťaž medzi rodičmi samými.   

Demografia inak

No demografický vývoj ovplyvnil terajšiu mladú slovenskú generáciu aj z úplne iného dôvodu. Pokles veľkosti jednotlivých vekových kohort a rast počtu vysokých škôl prakticky na Slovensku zrušil prijímacie pohovory na vysoké školy a zásadne zvýšil podiel študentov, ktorí môžu získať diplom.

Zatiaľ čo v deväťdesiatych rokoch počet záujemcov o vysokoškolské štúdium výrazne presahoval plánovaný počet prijatých, čo viedlo k súťaži o študijné miesto, situácia sa zásadne otočila. V roku 2015 sa na štúdium hlásilo len 83 percent plánovaného počtu prijatých. Na Slovensku je dnes podľa údajov ARRA skoro toľko miest v prvých ročníkoch vysokých škôl, ako je mladých ľudí vo veku 19 rokov, teda maturantov.

Zo súťaže študentov o miesto na vysokej škole sa stala súťaž vysokých škôl o študentov. Následkom toho vysoké školy výrazne obmedzili kritériá na prijatie. Prijímačky buď odpadli, alebo sa výrazne zjemnili.

Mladí ľudia, ktorí dnes dostávajú diplomy, prakticky za celý svoj „profesionálny“ život nepocítili významnejší konkurenčný tlak, ktorého by sa mali obávať.


Odchodová mentalita

K demografickému vývoju a slabo kontrolovanému rozmachu nových škôl sa pridal ešte jeden fenomén – veľký počet odchodu našich študentov do zahraničia. Európska komisia odhaduje, že až šestnásť percent našich študentov študuje v zahraničí, suverénne najviac z krajín EÚ. Vzhľadom na veľkosť populačných ročníkov je to asi taký istý podiel mladých ľudí, ako v čase mladosti ich rodičov vôbec študoval na vysokej škole.

Na vysvetlenie tohto fenoménu sa prirodzene núka teória o neschopnej krajine a slabých školách, ale také jednoduché to nebude. Samotné čísla ukazujúce podiel slovenských študentov v zahraničí sú „horšie“, než by si krajina zaslúžila. Nič nenasvedčuje tomu, že by napríklad slovinské, rumunské, maďarské či portugalské vysoké školy boli výrazne lepšie, a predsa sa im darí udržať vlastných študentov doma oveľa lepšie ako našim školám. 

Vplyvom viacerých faktorov, najmä vďaka jazykovej a kultúrnej príbuznosti s Českom (kde majú slovenskí študenti dlhodobo aj špeciálny štatút), sme sa stali krajinou, kde sa štúdium v zahraničí považuje za oveľa samozrejmejšie ako vo väčšine európskych krajín.

Odchodová mentalita sa však netýka len tých, ktorí už študujú vonku. Podobne rozmýšľa aj veľká časť tých, ktorí študujú doma. Vidno to na prieskumoch, ktoré skúmajú, ako mladí ľudia rozmýšľajú o tom, kde chcú pracovať, keď doštudujú. Podľa prieskumu TNS až tretina z tých, ktorí v tom majú jasno, chce po skončení štúdia pracovať v zahraničí.

Čo urobíte, aby sme tu zostali

Bez ohľadu na to, aký veľký je podiel jednotlivých faktorov na postojoch mladých, terajšia mladá generácia ľudí vo vysokoškolskom veku má za sebou zásadne odlišnú skúsenosť ako generácie pred ňou. 

Je to generácia, kvôli ktorej spoločnosť výrazne znížila očakávania od toho, čo by mal vedieť a ako by mal rozmýšľať človek s vysokoškolským vzdelaním. A je to generácia, ktorej členovia napriek tomu niekde vzadu v hlave kalkulujú s myšlienkou, že dnes sú síce tu, ale zajtra môžu byť hocikde inde. Ak naša ponuka nebude dostatočne dobrá. 

To neznie úplne ako definícia generácie, ktorej by ste s dôverou zverili veci, aby ich dali do poriadku.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame