Ján Čarnogurský a robenie „dobrej politiky zlými prostriedkami“

Bol to milosrdný eufemizmus, ktorý hovoril najmä to, že Vladimír Mečiar dobrú politiku nerobil. Dnes sa v podozrení robenia „dobrej politiky zlými prostriedkami“ ocitá Ján Čarnogurský. Inými slovami, ocitá sa v podozrení, že dobrú politiku nerobí.

Pred dvomi týždňami Ján Čarnogurský zverejnil na svojom blogu na Postoji článok „Pán premiér, ohláste referendum alebo odstúpte!“ Redakcia Postoja článok zneprístupnila s odôvodnením, že Čarnogurského informácie o výstavbe americkej vojenskej základne na Slovensku, o ktorej v článku píše, sa nezakladajú na pravde.

Usudzujem, že problém Čarnogurského článku je najmä v niečom inom.

Čarnogurský má síce pravdu v analýze konfliktu Západ – Rusko, ale...

Čarnogurský má pravdu vo videní genézy nového veľkého konfliktu Západ – Rusko. USA dlhé roky tvrdohlavo tlačili na obkľučovanie Ruska rozširovaním NATO. Mám na mysli nielen rozširovanie o bývalé sovietske satelity vrátane Slovenska, ktoré patria do západného civilizačného okruhu (s čím autor tohto článku nemal problém), ale aj o krajiny, ktoré do tohto okruhu nepatria, ako Ukrajina a Gruzínsko. USA tak robili proti názoru významných európskych spojencov v NATO, ako Francúzsko a Nemecko, a pri plnom vedomí, že Rusko otvorene hovorí, že proti týmto zámerom sa postaví. Robili tak i pri vedomí, že obyvatelia Ukrajiny o členstvo v NATO vôbec nestoja, čo ukazovali dlhodobé prieskumy verejnej mienky.

Nemienim obhajovať všetky kroky, ktoré Rusko proti americkým zámerom podniklo. V každom prípade to však boli kroky, ktoré sa mohli a mali predvídať. Vlastne čo predvídať? Veď Rusko tie kroky dlho dopredu naznačovalo. Prinajmenšom od bezpečnostnej konferencie v Mníchove v roku 2007. Všetko však bolo cynicky ignorované. A je to ignorované naďalej.

Čarnogurský však riskuje použitie nesprávnych prostriedkov

Problémom v Čarnogurského politike sú prostriedky politického zápasu, ktoré vo vyššie uvedenom článku naznačuje. Nie sú to dobré prostriedky.

Spomenutie a vyzdvihnutie Mariana Kotlebu je jednak zbytočné, jednak i pri najmiernejšom hodnotení politiky ĽSNS by som musel uviesť, že táto obsahuje obskúrne prvky.

Vyzdvihnutie slovenských brancov tiež nie je šťastné. Slovenských brancov príliš nepoznám, ale vo všeobecnosti platí, že pôsobenie paramilitaristických zoskupení mimo kontroly štátnej moci je riskantná záležitosť. Na ukrajinskom Majdane demonštrovali pred pár rokmi tisíce slušných ľudí za mnohé oprávnené požiadavky, ale boli to práve paramilitaristické skupiny, ktoré zatiahli Ukrajinu na súčasnú tragickú trajektóriu.

Najproblematickejšia je Čarnogurského vízia doslovného boja „chlapa proti chlapovi“, ktorý v slovenských horách zvedú na strane jednej americkí vojaci, na strane druhej slovenskí bojovníci v spojenectve s Rusmi. Pripomína to, a zrejme je to tak písané, aby to pripomínalo, situáciu, keď Rusi po napadnutí Hitlerom vyhnali Nemcov, potom prechádzali aj cez Slovensko a počas Povstania ruskí partizáni spolu so slovenskými partizánmi a vojakmi bojovali proti Nemcom a proti slovenskej vláde, ktorá sa od Nemecka nevedela odpútať.

Zmienenie tejto vízie ako keby znamenalo rezignáciu na to, že vývoj v Európe a na Slovensku sa bude uberať v rámci  teraz existujúcich ústavných zriadení. Domnievam sa, že na takúto rezignáciu nie je dôvod. Sily na Západe, ktoré si želajú konfrontáciu, sú stále vplyvné, ale v amerických prezidentských voľbách predsa len dostali úder. A v Európe tiež existujú nielen radikálne, ale i umiernené politické kruhy, ktoré si uvedomujú neúspech doterajšej politiky NATO voči Rusku.

5. júl 1991 Devín pri Bratislave. Čarnogurského predstava o KDH bola o strane pevne ukotvenej na Západe s osobitným poslaním voči Rusku a slovanskému Východu. Foto: Drahotín Šulla/TASR

Situácia, v ktorej sme sa v diskusii o vzťahu medzi Západom a Ruskom ocitli, poukazuje na jeden významný deficit. Chýba silnejšia platforma, ktorá by združovala ľudí umierneného stredu, ktorí nepodliehajú ani rusofóbii, ani protizápadnému radikalizmu. Čarnogurskému slúži ku cti, že kedysi sa de facto o vytvorenie takejto platformy usiloval. Malo ňou byť jeho KDH jednak zakotvené v západnej politickej tradícii, jednak uznávajúce východný kultúrny prvok na Slovensku tradične prítomný. Kto pozná históriu KDH, vie, že vinu za to, že sa KDH takou platformou nestalo, nemožno celkom hodiť na Čarnogurského.

Spomeňme si na beh na dlhé trate

Vzťah medzi Západom a Ruskom sa v najbližšom období nebude zlepšovať, ale prinajlepšom sa nemusí zhoršovať. Vývoj netreba úrychľovať k stále väčšej konfrontácii. Cieľom je predsa najvyššej možnej konfrontácii zabrániť. Maratónec nezvykne finišovať na dvadsiatom kilometri. Politika je beh na dlhé trate. Paradoxne, toto predsa hovorieval Čarnogurský.