Deň, keď na Slovensku začal padať komunizmus

Deň, keď na Slovensku začal padať komunizmus

Spomienka na Sviečkovú manifestáciu z 25. marca 2008. Foto: TASR/Martin Baumann

Pred 29 rokmi utrpel komunistický režim morálny debakel, ktorý hlboko otriasol jeho sebadôverou na Slovensku a prestížou v zahraničí.

Výročie Sviečkovej manifestácie z 25. marca 1988 je každoročne udalosťou, ktorá rezonuje v slovenskej spoločnosti a prostredníctvom ktorej si pripomíname Deň zápasu za ľudské práva. Oprávnene, pretože táto manifestácia patrí medzi symboly slovenského odporu proti komunistickému režimu. Jej étos nenásilného protestu rezonoval nielen v susedných štátoch, ale aj – či najmä – za Železnou oponou. Preto je stále namieste pripomínať niektoré jej (menej známe) aspekty, osobitne tie, ktoré sa javia ako niečo, čo má presah do dnešných dní.

Začalo sa to v exile  

Menej známym faktom je skutočnosť, že myšlienka usporiadať manifestáciu za náboženské slobody a ľudské práva vznikla v prostredí slovenského politického exilu, presnejšie na pôde jeho strešnej organizácie Svetového kongresu Slovákov. V skutočnosti to bolo skôr logickým vyústením dlhodobých aktivít kongresu, ktorý od svojho vzniku v roku 1970 nielenže zastrešil väčšinu Slovákov pôsobiacich v exile, ale pod vedením predsedu Štefana Romana, „uránového cára“ z Kanady, vyvíjal nemalé úsilie v boji proti komunistickému režimu a za samourčovacie právo Slovákov.

Dnes už ťažko uveriť, že správu o pripravovanej manifestácii musela na Slovensko prepašovať Šťastného svokra v podšívke klobúka, navyše napísanú na papierik od čokolády. Zdieľať

Na generálnom zhromaždení SKS v júli 1987 v Toronte bol do funkcie podpredsedu kongresu zvolený známy hokejista Marián Šťastný. Pod dojmom správ, ktoré zo Slovenska dostával, a osobitne správy o vražde kňaza Štefana Poláka v októbri 1987, vymyslel akciu, ktorá mala rezonovať vo svetovej verejnosti a zároveň protestovať proti porušovaniu náboženských slobôd a ľudských práv na Slovensku. Protest mal byť vyjadrený formou manifestácií pred československými veľvyslanectvami v demokratických štátoch. Ako dátum plánovanej akcie zvolil 25. marec. Môže to byť zhoda náhod, že plánovaný dátum vyšiel na deň oslavy jeho menín. Zároveň sa rozhodol osloviť aj ľudí na Slovensku.

Dnes už ťažko uveriť, že správu o pripravovanej manifestácii musela na Slovensko do rúk jednej z vedúcich osobností slovenského disentu Jána Čarnogurského prepašovať Šťastného svokra v podšívke klobúka, navyše napísanú na papierik od čokolády.

Archívne snímky z Hviezdoslavovho námestia v Bratislave z 25. marca 1988. Zdroj: www.svieckovamanifestacia.sk

Prípravy na... manifestáciu

Normalizačný režim v druhej polovici 80. rokov už nebol tým režimom, ktorý posielal stovky ľudí na šibenice a ďalšie tisíce do uránových baní, na dlhé roky do pekla leopoldovskej väznice či sebavedomo prekádroval a existenčne zlikvidoval desaťtisíce tých, ktorí neverili, že augustová okupácia roku 1968 bola internacionálna pomoc. Gorbačovova perestrojka po roku 1985 nielenže zásadne zmenila vzťahy medzi superveľmocami, ale aj správanie k satelitným štátom v strednej a východnej Európe. Brežnevom vnútenú doktrínu internacionálnej povinnosti „ochrany výdobytkov socializmu“ z roku 1968 nahradil Gorbačov sinatrovskou My Way a východný blok sa začal drobiť.

Aj keď represie zďaleka nedosahovali mieru 50. rokov, režim stále nachádzal silu tvrdo prenasledovať skutočných aj domnelých oponentov. Zdieľať

Aj keď to navonok bolo sotva viditeľné, režim v Československu, ktorý tak stratil zahraničnú oporu, sa otriasal aj vnútri: prestarnuté vedenie vládnuce od čistiek konca 60. rokov pomaly a bez fanfár odchádzalo zo scény. Nastupujúca generácia možno aj chcela presadiť Gorbačovom inšpirovanú prestavbu, ale nemala na to dosť priestoru a zrejme ani schopností. Dosiahla iba čiastkové reformy, ktoré režim síce liberalizovali, ale nemohli zmeniť jeho mocenskú podstatu. Preto režim, aj keď represie zďaleka nedosahovali mieru 50. rokov, stále nachádzal silu tvrdo prenasledovať skutočných aj domnelých oponentov: na hraniciach so Západom sa strieľalo, Štátna bezpečnosť neprestávala šikanovať a zastrašovať, ateistická propaganda nestrácala na sile, prebiehali politické procesy, útlak veriacich sa nezoslabil...

To všetko išlo ruka v ruke s výrazným vzostupom aktivít disentu. S nástupom Gorbačova sa aktivizoval Dubček, pod dojmom uvoľnenej situácie v Maďarsku dávali o sebe výraznejšie vedieť disidenti z radov maďarskej menšiny, v umeleckej obci sa objavovali aj predtým zakázané mená... Protirežimne sa prejavovali ďalší a ďalší ľudia, ktorí predtým len indiferentne sledovali pomery. Vydanie publikácie Bratislava/nahlas v októbri 1987, otvorene kritizujúcej podmienky na život v Bratislave, už bolo zdvihnutým prstom, že normalizačný „čas bez dejín“ sa chýli ku svojmu dramatickému koncu.

Desaťtisícové davy zapĺňali jedno slovenské pútnické miesto za druhým, rástol počet samizdatov, a keď sa začiatkom roku 1988 rozbehla podpisová akcia za skutočné náboženské slobody, pridávali sa k nej ľudia verejne – vlastným podpisom po desaťtisícoch. Zdieľať

Ďalšie významné signály postupnej zmeny prichádzali z prostredia veriacich. Desaťtisícové davy zapĺňali jedno slovenské pútnické miesto za druhým, rástol počet samizdatov, a keď sa začiatkom roku 1988 rozbehla podpisová akcia za skutočné náboženské slobody, pridávali sa k nej ľudia verejne, vlastným podpisom, po desaťtisícoch.

Do tejto atmosféry sa podarilo prepašovať Šťastného odkaz o pripravovaných manifestáciách, kde v prostredí tajnej cirkvi padol na úrodnú pôdu. A podobne ako biblické semeno priniesol hojnú úrodu. Slová jedného z lídrov spoločenstva Fatima Rudolfa Fibyho „Sviečku mám a chuť tiež“ sa stali katalyzátorom zapojenia tajnej cirkvi do nadchádzajúcich udalostí. František Mikloško zobral na seba ťažkú úlohu zvolávateľa manifestácie naplánovanej na Hviezdoslavovo námestie.

Archívne snímky z Hviezdoslavovho námestia v Bratislave z 25. marca 1988. Zdroj: www.svieckovamanifestacia.sk

Víťazstvo Pravdy

Od prvej chvíle, ako bola manifestácia oznámená, bolo zrejmé, že príde k zásadnému stretu odvážnych občanov s normalizačným režimom. Ohláseným programom bola tichá manifestácia za menovanie biskupov na uprázdnené diecézy na Slovensku, úplnú náboženskú slobodu a dodržiavanie ľudských práv v Československu. Súhlas s požiadavkami mali prítomní vyjadriť zapálením sviečky. Informácie o manifestácii sa šírili najmä zahraničnými rozhlasovými stanicami, ako boli Vatikánsky rozhlas, Rádio Slobodná Európa či Hlas Ameriky, kde v tom čase pôsobil Anton Hlinka, ktorý propagoval manifestáciu na Západe. Rovnako dôležitým informačným kanálom boli štruktúry tajnej cirkvi, ktorej aktivisti prepájali jednotlivé bunky z celého Slovenska.

Na druhej strane režim, ktorý vyhodnotil manifestáciu ako politickú provokáciu, zvolil taktiku zabrániť jej konaniu, resp. minimalizovať počet účastníkov sériou „rozkladných“ opatrení, na ktoré mala dozerať špeciálne zriadená komisia. A skutočne, vytiahol do boja všetky „zbrane“, ktoré mal k dispozícii: zmobilizoval stranícky aparát; propagandistická mašinéria rozbehla novinové články a televízne vystúpenia dehonestujúce organizátorov a označujúce manifestáciu za „zneužitie náboženského cítenia“ a podnik riadený „buržoáznymi propagandistickými centrami“ zo Západu; školy dávali študentom voľno, nútili ich odcestovať z internátov domov a vyhrážali sa im vylúčením; kultúrna obec organizovala „odpútavacie“ podujatia, ktorých smutným symbolom sa stalo mimoriadne zaradenie západného filmu o Angelike do programu televízie.

Očakávaný „stret“ dopadol zdrvujúcim víťazstvom manifestujúcich a režim utrpel morálny debakel, ktorý hlboko otriasol jeho sebadôverou na Slovensku a prestížou v zahraničí. Zdieľať

Na tvrdé potlačenie manifestácie sa pripravovala bezpečnosť: Verejná obmedzovaním dopravy a mobilizáciou pohotovostných jednotiek, Štátna predvolávaním a zadržiavaním známych aktivistov tajnej cirkvi a sériou „profykaltických“ opatrení − v praxi vyhrážaním a zastrašovaním. Ešte aj komunálne služby pripravovali čistiace autá ako smutnú predzvesť predveľkonočnej polievačky.

Očakávaný „stret“ dopadol zdrvujúcim víťazstvom manifestujúcich a režim utrpel morálny debakel, ktorý hlboko otriasol jeho sebadôverou na Slovensku a prestížou v zahraničí. Na manifestáciu prišli napriek opatreniam a uzavretiu námestia tisíce ľudí, ktorých horiace sviečky neuhasil ani jarný dážď onoho marcového večera, ani nájazdy žlto-bielych policajných žigulákov, kropiace vozidlá a vodné delá. 30 minút plánovanej manifestácie, ktoré ľudia na námestí vydržali napriek represii bezpečnostných zložiek, ukázalo pravú tvár režimu a jeho neschopnosť riešiť nahromadené spoločenské problémy inak ako represiou.        

Archívne video zo Sviečkovej manifestácie. Zdroj: www.svieckovamanifestacia.sk

Predzvesť „Nežnej“

Rovnako zdrvujúce ako morálna porážka na námestí boli pre režim aj reakcie svetovej verejnosti, ktorá zásah proti veriacim rozhodne odsúdila. Zo slovenského pohľadu má obrovský význam skutočnosť, že vďaka manifestácii sa (virtuálne) celý svet dozvedel, že aktívny odpor proti komunistickému režimu je aj na Slovensku. To sa aspoň na chvíľu dostalo do povedomia svetovej verejnosti ako osobitná entita, nielen ako akási čiastka Československa. Európsky parlament zaznamenal ono „Slovak city of Bratislava“, spomínané v jeho rezolúcii odsudzujúcej zásah proti veriacim.

Manifestácia (podobne ako predtým podpisové akcie) dokázala, že v prostredí katolíckeho disentu existuje odpor proti režimu postavený na demokratických základoch, ktorého piliermi sú obhajoba ľudských a občianskych práv, rovnako ako zápas za náboženské slobody. Zdieľať

Manifestácia a jej násilné rozohnanie zároveň ukázali účinnú metódu, ktorou možno bojovať proti normalizačnému režimu. Tou bol étos nenásilného odporu symbolizovaný v tomto prípade horiacimi sviečkami, modlitbami ruženca a spevom náboženských piesní, ktoré vďaka svojej transcendentálnej povahe a morálnej prevahe dokázali, čo sa zdalo byť nemožné – obstáť voči ozbrojeným zložkám zdanlivo všemocného režimu a v priamej konfrontácii dosiahnuť metafyzické víťazstvo, ktorého ozvena zlikvidovala ilúziu režimu o tom, že sa podarilo zastrašiť ľudí a odradiť ich od nádeje na slobodný život. Manifestácia tak svojím nenásilným odporom predznamenala „nežný“ charakter pádu komunistického režimu a prechod k demokracii v roku 1989. Zároveň treba vyzdvihnúť túto „gándhiovskú“ formu protestu s náboženským podtónom ako osobitný vklad Slovenska do protikomunistického odporu národov strednej a východnej Európy.

Z dnešného pohľadu sa môže zdať ako nemenej dôležité, že manifestácia (podobne ako predtým podpisové akcie) dokázala, že v prostredí katolíckeho disentu ako dominantnej zložky protikomunistického odporu na Slovensku (a rovnako aj na pôde slovenského exilu) existuje odpor proti režimu postavený na demokratických základoch, ktorého piliermi sú obhajoba ľudských a občianskych práv, rovnako ako zápas za náboženské slobody.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo