Prečo sa v Nemecku prestalo spovedať

Prečo sa v Nemecku prestalo spovedať

Ilustračná foto - TASR/AP

O tom, čo sa stalo pred desaťročiami v nemeckom katolíckom svete, v ktorom sa dnes pravidelne nespovedá ani väčšina kňazov.

Minulý mesiac vyvolal medzi našimi čitateľmi veľkú pozornosť rozhovor s Thomasom Sternbergom, prezidentom Centrálneho výboru nemeckých katolíkov, ktorý sa okrem iného vyjadril, že v jeho krajine s 24 miliónmi katolíkov sa už v podstate nespovedajú ani tí najsilnejšie veriaci katolíci. On sám nepozná vo vedení svojej strešnej organizácie laických katolíkov nikoho, kto by ešte chodil na spoveď.

K téme:
Bez spovede by sme už neboli katolíkmi Zdieľať

Od viacerých čitateľov sme po zverejnení rozhovoru dostali otázky, ako vôbec mohlo prísť k tomu, že sa v Nemecku upustilo od spovedí. V tomto texte priblížime tamojšiu realitu posledných desaťročí, dnes večer takisto prinesieme rozhovor s dogmatickým teológom Petrom Mášikom o dejinách aj širších súvislostiach spovede.

Der Spiegel: Vatikán zachraňuje, čo je stratené

V roku 1974 týždenník Der Spiegel s nemalým zadosťučinením konštatoval, že v Nemecku tradičná prax spovedí vymiera a snaženia Vatikánu už na tom nič nezmenia.

Pápež Pavol VI. v tom čase rozhodol, že veriaci, ktorí sa chcú vyspovedať, už nemusia kľačať či sedieť v spovedelnici, ale môžu kňaza vyhľadať aj na inom mieste, čo sa dovtedy umožňovalo skôr výnimočne.

Der Spiegel prorokoval: „Vatikán sa pokúša zachrániť, čo je už stratené.“ Týždenník to demonštroval na vývoji, ktorý v priebehu desiatich rokov zmenil tamojší život katolíkov na nepoznanie. Ešte v polovici 60. rokov chodilo v Nemecku na pravidelnú mesačnú spoveď zhruba 50 z 1 000 deklarovaných katolíkov, o desať rokov neskôr to už boli len piati.

Der Spiegel v roku 1974: „Spovedelnice sa v priebehu desiatich rokov takmer úplne vyprázdnili.“ Zdieľať


„Spovedelnice sa v priebehu desiatich rokov takmer úplne vyprázdnili,“ napísal preto týždenník, ktorý radikálny vývoj vnímal ako dôsledok toho, že sa spoveď nie zriedkakedy mení na inkvizíciu. Týždenník posmešne vymenoval zoznam (najmä sexuálnych) hriechov, z ktorých by sa mali veriaci spovedať. A fakt, že Cirkev hrozí podľa cirkevného práva stratou úradu kňazom, ktorí zachádzajú pri svojich otázkach k takýmto hriechom priďaleko, označil Der Spiegel za dôkaz, že sa to tak deje a je to ďalšia príčina krízy spovede.

Týždenník preto vnímal so sympatiou iniciatívu mladých kňazov, ktorí kritizovali „ritualizáciu a formalizáciu“ spovede a dokonca ju označili za „inštitút na obídenie skutočného obrátenia“. Napokon, ako písal Der Spiegel, už v tom čase rástol počet kňazov v mladšej generácii, ktorí sa už sami nespovedali celé mesiace či roky, hoci by tak mali robiť každých štrnásť dní.

Ako boli vytesnené spovede

Lenže realita odklonu od spovedí bola zložitejšia, než ako ju opísal nemecký týždenník, ktorý bol v tom čase naladený radikálne proticirkevne.

Sedemdesiatnik Ludwig Janzen, dnes penzionovaný kňaz žijúci vo Frankfurte nad Mohanom, pre Postoj spomína, ako sa na prelome 60. a 70. rokov celkom zmenila dovtedajšia prax. „Začalo sa hovoriť o tom, že nemeckí veriaci chodia autobusmi na kajúce pobožnosti do susedného Holandska a Švajčiarska, išlo o pobožnosti, ktoré zjavne nahrádzali individuálne spovede.“

Janzen takisto pripomína, že aj v Nemecku sa pri takýchto zhromaždeniach začali v núdzových prípadoch povoľovať všeobecné rozhrešenia. Ľudia však nerozlišovali, že sú okrem toho nevyhnutné aj individuálne spovede. „Medzičasom stojíme pred otázkou, čo je vlastne hriech,“ hovorí Janzen.

Túto skúsenosť potvrdzujú aj niektoré písomne zachytené svedectvá starších nemeckých kňazov: masy katolíkov na takýchto kajúcich pobožnostiach vyznávali, že sa dopustili hriechov a prosili o odpustenie. Medzi veriacimi sa šírilo, že je to vlastne nová forma, ktorú umožňuje Druhý vatikánsky koncil.

Kým tieto pobožnosti boli hromadne navštevované, tradičné spovede zrazu pôsobili ako prebytočná nepríjemnosť. Jednak preto, že aj mnohí kňazi sa veľmi rýchlo zžili s novou módnou vlnou.

Kým tieto pobožnosti boli hromadne navštevované, tradičné spovede zrazu pôsobili ako prebytočná nepríjemnosť. Zdieľať


Niektorí kňazi však novému tlaku čelili tým, že si dali riadne záležať na tom, aby ľudia chápali, že kajúce pobožnosti nemôžu byť náhradou za individuálnu spoveď. V začiatkoch sa našli aj kňazi – a ich obava sa časom potvrdila –, ktorí tvrdili, že treba od týchto pobožností upustiť, pretože veriaci ich aj tak budú považovať za dostatočné. Konzervatívni skeptici však zase čelili tlaku laikov vo svojich farnostiach, ktorí vnímali, čo sa deje všade okolo.

Takže bolo prirodzené, že väčšina kňazov hľadala spôsob, ako sa prispôsobiť novej situácii bez konfliktu s vlastnými veriacimi.

Výzva pre znovuobjavenie
 

Napomenutia prichádzali aj od pápežov. V roku 1973 bol Pavol VI. nútený dementovať šíriacu sa správu, že už neplatí ani nevyhnutnosť veľkonočnej spovede.

V roku 1980 Ján Pavol II. pri návšteve Nemecka hovoril o tom, že oživenie kresťanského života je nevyhnutne späté s obnovením osobnej spovede. Napokon, o dôležitosti takejto spovede ako akte Božej lásky často hovorí i súčasný pápež František.

Samozrejme, v Nemecku ešte stále nájdeme miesta, kde sa spovedá, aj kňazov, ktorí spovedajú. Samotný problém sa však začína práve u biskupov, ktorí k téme mlčia a u kňazov, ktorí ťažko nanovo nadchnú pre spoveď veriacich, ak na ňu rezignovali vo vlastnom živote.

Pomerne šokujúci obraz priniesol nedávny prieskum, na ktorom sa podieľalo niekoľko nemeckých univerzít a predstavila ho Katolícka akadémia v Berlíne – išlo o štúdiu, ktorá sa realizovala v rokoch 2012 až 2014 medzi zhruba 4 200 kňazmi, zastúpené boli takmer všetky diecézy.

Z tohto prieskumu vyplynulo, že až 54 percent nemeckých kňazov chodí na osobnú spoveď nanajvýš raz ročne.

Keď si v nemeckom Google zadáte slovo spoveď (die Beichte), zobrazia sa medzi prvými katolícke portály, ktoré niekedy až reklamnými sloganmi zdôrazňujú, aké sú dôležité spovede („mali by sme uznať, že sme narobili hlúposti a otvorene to priznávame“, „kňaz nás nechce analyzovať, chce nám odpustiť“).

Kňaz Ludwig Janzen pre Postoj zdôrazňuje, že práve Rok milosrdenstva bol novým povzbudením pre ostávajúcich angažovaných katolíkov. „V každom prípade platí, že sviatosť pokánia v Nemecku nikto nezrušil a stále sú tu ľudia, ktorí sa spovedajú. Len teraz som vypomáhal pri prvej spovedi 36 detí, ktoré sa chystali na prvé sväté prijímanie.“  

Novinka z vydavateľstva

Posvätné manželstvo

Čo ak je Božím zámerom, aby sme boli v manželstve nielen šťa...

Bestseller o hodnote manželstva

O knihe
Cena u nás: 11,18 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo