Film o unesenej spravodlivosti a zápase pani Remiášovej

Doposiaľ na žiadny slovenský film neprišlo na prvý víkend po premiére, čo tvorcovia filmov pozorne sledujú, toľko ľudí ako na túto adaptáciu reálnej slovenskej drámy. Nie Harry Potter alebo Hollywood, ale hrubosť v réžii „otca vlasti“ Mečiara a jeho družiny lákajú do našich biografov toľké zástupy ľudí.

Po zhliadnutí filmu ľudia píšu na sociálnych sieťach svoje reakcie. Sú veľmi podobné tomu, čo som zažil počas premiéry v sále Cinemax Bory i ja. Divák je exponovaný nadprahovej dávke vládno-mafiánskej vulgárnosti, ktorá vychádza z nášho vlastného nevysporiadaného príbehu z počiatkov našej novodobej štátnosti. Človek si k postavám ľahko priraďuje aktérov z deväťdesiatych rokov a v podvedomí porovnáva so svojimi spomienkami. Pre mladého diváka je to až ťažko uveriteľný brutálny dej, ktorý mu musia dopovedať rodičia či starí rodičia.

Divák je exponovaný nadprahovej dávke vládno-mafiánskej vulgárnosti, ktorá vychádza z nášho vlastného nevysporiadaného príbehu z počiatkov našej novodobej štátnosti.Zdieľať

Záverečný detailný pohľad do očí matky zavraždeného Róberta Remiáša, ktorý bravúrne stvárnila Ingrid Timková, a jej slová „neverím v slovenskú spravodlivosť“ vtláčajú diváka do sedadla, v kine zavládne krátke bolestné ticho, potlesk a ľudia stále sedia...

Tento zvláštny film, na ktorom tvorcovia robili osem rokov, vplával do našich kín a životov v najaktuálnejšom čase, keď prebieha celospoločenská debata o hanebných Mečiarových amnestiách, ktorými prekryl štátny terorizmus made in Slovakia. Tak sa filmová adaptácia nedávnej minulosti neočakávane stáva súčasťou hľadajúcej prítomnosti.

V parlamente sa zákonodarcovia už po ôsmykrát snažia navrátiť vieru v „slovenskú spravodlivosť“, ktorú dlžíme uboleným matkám – pani Anne Remiášovej a pani Emílii Kováčovej, ale i našim deťom a sebe. Je sľubné, že práve prebiehajúcu celonárodnú petíciu za zrušenie amnestií podpísali už stovky mienkotvorných osobností a pridávajú sa k nej desaťtisíce ľudí.

Po premiére Únosu som zažil vo foyer kina silné momenty. Medzi diskutujúcich divákov prišli herci a rozprávali sa s nimi. Keď k nim jednotlivo a znenazdajky pristúpila matka zavraždeného Róberta Remiáša, tak ju všetci spontánne objali. Veď film bol vo veľkej miere o nej. O jej bolesti a čakaní na spravodlivosť, za ktorú príkladne doposiaľ bojuje, podobne ako na slávnej fotografii s napriahnutou kyticou bielych klincov pre Vladimíra Mečiara na oslavách MDŽ vo Vrbovom.