TÉMA: Karol Sidor – muž dramatických udalostí

V sobotu, 16. júla, uplynie 110 rokov od narodenia jedného z najvýznamnejších slovenských politikov a novinárov. Karol Sidor začal svoju životnú púť v Ružomberku, no pôsobil hlavne v Bratislave a Ríme. Jeho krátky život sa zavŕšil v kanadskom Montreale. Počas svojej životnej cesty riešil mnohé vážne dilemy a náročné politické otázky.

Karol Sidor sa narodil 16. júla 1901 v Ružomberku. Otec Karola Sidora bol murár, jeho matka Mária bola hlboko veriaca a usilovala sa poskytnúť svojím deťom kvalitné vzdelanie. Už ako stredoškolák sa Sidor aktívne angažoval v žurnalistike („Študent od Váhu“) a literatúre. Hoci neskôr študoval osem semestrov právo, venoval sa najmä novinárskej činnosti. Jeho mladícky zápal viedol k radikalizmu, s postupom veku a skúseností bol však čoraz miernejší vo svojich názoroch. Počas politickej kariéry bol príslušníkom HSĽS, poslancom Národného zhromaždenia, ministrom, krátko predsedom vlády Slovenskej krajiny a vyslancom Slovenskej republiky pri Svätej stolici. Po Druhej svetovej vojne emigroval do Kanady, kde bol stále politicky a spoločensky činný. „Sidor stál na popredných pozíciách v národnoemancipačnom zápase Slovákov počas 1. ČSR, zaslúžil sa o budovanie a udržiavanie priateľských slovensko-poľských vzťahov, neskôr odviedol dobré služby na diplomatickom poli vo Vatikáne,“ hovorí pre Postoy.sk šéfredaktor portálu DruhaSvetova.sk Anton Hruboň. Sidor zomrel v kanadskom exile 20. októbra 1953. Toľko krátky životopisný náčrt.

1. ČSR a Slovenský štát

Vďaka katolíckemu kňazovi a národnému buditeľovi Andrejovi Hlinkovi sa Sidor ešte ako študent oboznámil so slovenskou literatúrou a mnohými významnými osobnosťami tej doby, s ktorými sa stretol na ružomberskej fare alebo v tlačiarni Lev. Stal sa jedným z lídrov katolíckeho študentského hnutia. Hlinka ho pritiahol až do politiky – do Slovenskej ľudovej strany (SĽS). V roku 1920 sa stal redaktorom Slováka, denníka SĽS, neskôr sa prepracoval až na pozíciu šéfredaktora. Jeho spolupracovník a známy slovenský spisovateľ Milo Urban ho označil za človeka, ktorý si svojím prístupom k práci získal rešpekt aj starších kolegov a vedel presadiť i to, čo sa iným nedarilo, píšu Ľubica Kázmerová a Milan Katuninec v monografii Dilemy Karola Sidora (Kalligram 2006).

V období vzniku Slovenského štátu bol Karol Sidor jedným z najprominentnejších slovenských politikov, ktorí súperil o post predsedu SĽS s Jozefom Tisom. Spor sa vyhrotil po smrti Andreja Hlinku 16. augusta 1938. Podľa historikov Kázmerovej a Katuninca previedol Andrej Hlinka majetok tlačiarenských podnikov spoločnosti Andrej na Karola a Antona Mederlyovcov a Karola Sidora. Tento majetkový prevod údajne Tisa „rozladil“.

„Karol Sidor chcel samostatný slovenský štát, ale dosiahnutý evolučne, nie revolučne.“ Zdieľať

Po vyhlásení slovenskej autonómie sa Karol Sidor dostal na čelo Hlinkovej gardy, z ktorej chcel vytvoriť nadstranícku organizáciu zjednocujúcu rozličné politické prúdy. „Národné rady a gardy sa zakladali ako reprezentatívne orgány slovenského národa aj pri vzniku spoločnej republiky Čechov a Slovákov v roku 1918. Sidor nadobudol v priebehu roka 1938 presvedčenie, že je možné analogicky postupovať aj v tejto situácii. Vznik národných výborov spájal s tradíciou národných rád a spolu ich považoval za stabilizačný faktor nového postavenia Slovákov v spoločnej republike,“ píšu Kázmerová a Katuninec.

Sidor chcel aj samostatný slovenský štát, ale dosiahnutý evolučne, nie revolučne. Tento názor prezentoval spolu s Jozefom Tisom i na stretnutí 7. marca 1939 s rakúskym miestodržiteľom Arthurom Seyssom-Inquartom. O dva dni nato, 9. marca, prevzala moc na slovenskom území armáda. Karol Sidor bol 11. marca 1939 menovaný Emilom Háchom za predsedu vlády Slovenskej krajiny. „Sidorovi ako straníckemu konkurentovi J. Tisa sa naskytla príležitosť nahradiť ho vo vedúcej politickej funkcii na Slovensku. Čas na prevzatie politickej zodpovednosti pravdepodobne nepovažoval za priaznivý. Na Slovensku prevládalo presvedčenie, že ozbrojený zákrok Prahy môže mať krvavé následky,“ uvádzajú Kázmerová a Katuninec. Na vymenovanie za predsedu vlády Slovenskej krajiny Sidor spomína takto: „Keď som nechcel, aby na Slovensku zbytočne tiekla krv, musel som predsedníctvo vlády prevziať a dať Slovensku civilnú vládu.“

Nie!

Najznámejší a najvýznamnejší Sidorov čin sa udial v noci z 11. na 12. marca 1939, keď k Sidorovi prišli Hitlerovi emisári: štátny tajomník Wilhelm Keppler, župný vodca Horného Rakúska Josef Bürckel a spomínaný Arthur Seyss-Inquart. Podľa Kázmerovej a Katuninca sa dal predpokladať obsah rozhovoru: požiadavka vyhlásenia štátnej samostatnosti a súhlas s novým obsadením slovenskej vlády. Všetko pod Hitlerovým dohľadom. Sidor sa obával, že v prípade jeho nesúhlasu si Hitler bude nárokovať Bratislavu, čo by oslabilo hospodársku situáciu. Napokon sa prítomní slovenskí zástupcovia spontánne zhodli, že aj za cenu straty Bratislavy treba odmietnuť požiadavky Hitlerových ľudí.

Podľa Kázmerovej a Katuninca marcové udalosti 1939 Sidora hlboko zasiahli. „Plne si uvedomoval nepriaznivé postavenie Slovenska z medzinárodnopolitického hľadiska. Ale práve v tejto zložitej situácii odmietol návrh nacistických emisárov, čo však neznamenalo zamietnutie možnosti samostatnej štátnej existencie Slovenska. Dôsledne sa pridržiaval posledného uznesenia predsedníctva HSĽS a autonómnej vlády, podľa ktorých záverov malo Slovensko dospieť k samostatnosti evolučnou cestou.“ V deň vyhlásenia Slovenského štátu 14. marca 1939 Sidor podal demisiu a vzdal sa funkcie veliteľa Hlinkovej gardy. Na druhý deň opustil aj novú funkciu ministra vnútra.

„V deň vyhlásenia Slovenského štátu 14. marca 1939 Sidor podal demisiu a vzdal sa funkcie veliteľa Hlinkovej gardy. Na druhý deň opustil aj novú funkciu ministra vnútra.“ Zdieľať

„Karol Sidor 14. marca 1939 odišiel z veľkej politiky. Odišiel z nej ako 37-ročný, na vrchole moci a popularity. Nebol ochotný realizovať menšie zlo. Nebol ochotný stať sa nemeckým vazalom. Na rozdiel od Tisa neveril, že sa ,to´ bude dať s Nemcami ,uhrať´. Máloktorý politik dokáže odolať pokušeniu moci a zachovať si rovnú chrbticu tak, ako to dokázal Karol Sidor v marci 1939,“ napísal Milan Krajniak vo svojom článku Muž, ktorý povedal Hitlerovi NIE (2002) na portáli InZine.

Všetky cesty vedú do Vatikánu

Ako persona non grata pre Nemcov Sidor odchádza zo Slovenska a stáva sa vyslancom pri Svätej stolici. Poverovaciu listinu podpísal Jozef Tiso 12. júna 1939. „Napriek diplomatickej neskúsenosti a počiatočným problémom na slovenskej strane sa Sidor rýchlo udomácnil vo vatikánskom i v rímskom prostredí. Zúčastňoval sa na oficiálnych podujatiach a bol hosťom mnohých významných osobností, z ktorých sa viacerí stali jeho osobnými priateľmi,“ približuje Ľ. Kázmerová v článku Vatikánska misia Karola Sidora (2004), ktorý vyšiel v revue História. „Diplomatická činnosť Karola Sidora bola od začiatkov pôsobenia vo Vatikáne spojená s vytvorením podmienok na prijatie konkordátu medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou. Slovenská strana mala roku 1941 pripravený pracovný variant dohody. V súlade s Ochrannou zmluvou uzavretou roku 1939 s Nemeckom nesmela Slovenská republika z medzinárodného hľadiska podnikať samostatné kroky. … Kardinál Maglione upozornil vyslanca Sidora, aby aktivity spojené s prijatím konkordátu prenechal na povojnové obdobie, keď bude jasnejšia medzinárodnopolitická situácia. Sidor zanechal oficiálne aktivity spojené s prípravou dohody, hoci ju i naďalej považoval za dôležitú. Podľa neho konkordátom posilnené Slovensko by sa zjavilo na cirkevných mapách ako samostatná provincia a tým by malo lepšie vyhliadky na povojnovú existenciu.“

Napriek tomu, že na čele Slovenskej republiky bol katolícky kňaz, vzťahy s Vatikánom neboli najlepšie. V júli 1939 musel Sidor oznámiť ministerstvu zahraničia, že sa pápeža Pia XII. bolestne dotklo neprijatie jeho nuncia na Slovensku. Podľa autorov knihy Dilemy Karola Sidora sa ním mal stať skúsený diplomat zastupujúci Svätú stolicu v Prahe Francesco Xaverius Ritter. Ten, ubytovaný v bratislavskom hoteli Carlton, však márne čakal na nástupnú audienciu a musel sa vrátiť do Ríma. Napokon bol do Bratislavy ustanovený diplomatický zástupca Vatikánu s nižšou hodnosťou, chargé d´affaires Guisseppe Burzio.

Dilema: postavenie Židov

„Dobré svetlo na Sidorovu osobu rozhodne nevrhajú jeho antisemitské komentáre publikované v priebehu 30. rokov na stránkach ľudáckych časopisov. K odvráteným stránkam jeho aktivít treba prirátať tiež angažovanie sa v prípravách protižidovskej legislatívy počas obdobia autonómie,“ približuje šéfredaktor webu DruhaSvetova.sk Anton Hruboň.

„Sidor nesúhlasil ani s arizáciou a považoval ju za demoralizačný prvok slovenskej spoločnosti. Pri Svätej stolici ako vyslanec však reprezentoval štátny aparát, ktorý prijal opatrenia proti Židom.“ Zdieľať

Milan Katuninec v štúdii Karol Sidor a židovská otázka (.doc) tvrdí, že Sidor mal podiel na prvých diskriminačných opatreniach proti Židom. „V roku 1936 bol Sidor spoluiniciátorom protižidovských demonštrácii v Bratislave a v roku 1937 sa nechal ,inšpirovať´ poľským ministrom zahraničia Josefom Beckom, ktorý sa vyjadril v tom zmysle, že poľská vláda poskytne pomoc Židom, ktorí sa vysťahujú z Poľska. Sidor žiadal na pôde pražského parlamentu československého ministra zahraničia Karla Kroftu, aby vo vláde vyvinul iniciatívu vo veci postupného vysťahovania sa židovského obyvateľstva z územia Slovenska a Podkarpatskej Rusi do Palestíny a Birobidžanu,“ uvádza Katuninec. V závere štúdie však konštatuje: „Hoci sa Sidor liečil zo svojich predsudkov voči Židom len pomaly a ako diplomatický zástupca Slovenskej republiky musel posúvať Vatikánu vládne stanoviská, prezentoval sa aj svojimi vlastnými názormi k deportáciám a svojou kritikou poukazoval na to, že politickí predstavitelia Slovenskej republiky nekresťanským zaobchádzaním so židovským obyvateľstvom hazardujú s menom celého slovenského národa. Jeho výrazný posun v židovskej otázke nemohol zamlčať ani Národný súd v roku 1947, ktorý zdôraznil, že Sidor svojimi zákrokmi v prospech Židov ,významne sa zaslúžil o záchranu životov rasove prenasledovaných´.“

K téme:
Slovenský štát a jeho gardisti Zdieľať

Je tiež pozoruhodné, že Karol Sidor ešte ako veliteľ Hlinkovej gardy zasiahol proti násilnostiam a výstrednostiam v radoch gardy. Keď gardisti 29. januára 1939 v Novom Meste nad Váhom bránili vstúpiť do židovských obchodov a kaviarní, Sidor promptne, už 1. februára 1939, zakázal prijímať nových členov gardy a zrušil platnosť všetkých legitimácií, uviedol historik Róbert Letz na seminári o Sidorovi v Ružomberku (1998). Po tomto incidente boli dokonca zriadené komisie posudzujúce kandidátov na členstvo, kritériami boli najmä to, či je žiadateľ Slovák a kresťan.

Vatikánsky chargé d´affaires Guisseppe Burzio už v júli 1940 opisoval, že protižidovské opatrenia, vylúčenie Židov z hospodárskeho a spoločenského života, presahujú medze spravodlivosti. Podľa neho to nebolo v prospech Slovákov, ale len Nemcov, „lebo do ich rúk prejdú všetky zdroje príjmov a bohatstva, ktoré predtým ovládli Židia“. Mesiac po prijatí židovského kódexu, ktorý Sidor odmietol, protestovali slovenskí biskupi proti jeho rasistickému obsahu. Vatikán neskôr zaslal diplomatické nóty aj proti deportáciám židovských spoluobčanov. Sidor nesúhlasil ani s arizáciou a považoval ju za demoralizačný prvok slovenskej spoločnosti. Pri Svätej stolici ako vyslanec však reprezentoval štátny aparát, ktorý prijal opatrenia proti Židom. Na druhej strane, v Ríme vnímal úsilie pápeža Pia XII. pri záchrane Židov, osobne dokonca zažil deportáciu v uliciach Ríma, ktorej sa snažil zabrániť.

Čakanie na Shakespeara

Po skončení Druhej svetovej vojny spojenej s koncom Slovenskej republiky a obnovením Československa zanikol aj Sidorov diplomatický post. S ťažkosťami sa mu podarilo presunúť svoju početnú rodinu do Ríma, aby odtiaľ mohli vycestovať na severoamerický kontinent. Do Kanady prišiel v roku 1950. Tam sa mu zhoršilo zdravie, nemal prácu ani finančné prostriedky, ktoré minul na podporu slovenských exulantov. V Montreale zomiera vo veku len 52 rokov.

Ján Okáľ vo svojej spomienke na návštevu Karola Sidora v Ríme v novembri 1945 povedal, že „Shakespearovho pera by si zaslúžila táto osobnosť, okolo ktorej sa už odohrávalo toľko dramatických udalostí a nikto nevie, koľko ich ešte príde“. Karol Sidor čaká na svojho Shakespeara dodnes.

Matúš Demko

Foto: audiovis.nac.gov.pl, gorila.sk, cernova.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo