Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
27. apríl 2006

Malý dovetok k článku o Dilongovi /voľné úvahy/

„Ja Rudolf Dilong trubadúr z milosti Božej bedár bezmocne musím žalovať vek zlý, čas na nože, blen neodteká z denných drám možno ho brať do vedár ťahám sa s krížom a som sám z milosti Božej, bedár“. Rudolf Dilong, Antológia mladej slovenskej poézie Krátka spomienka...

„Ja Rudolf Dilong trubadúr
z milosti Božej bedár

bezmocne musím žalovať
vek zlý, čas na nože,
blen neodteká z denných drám
možno ho brať do vedár
ťahám sa s krížom
a som sám
z milosti Božej, bedár“.

Rudolf Dilong, Antológia mladej slovenskej poézie

Krátka spomienka na kúzla Rudolfa Dilonga, tak znie názov článku od Jiffyho /ako zvyknú Juraja Lauka nazývať jeho priatelia/. Potešil som sa, keď som ho zbadal na Postoy-i a nielen preto, že mi ho autor viackrát sľúbil poslať.

Rudolf Dilong. Rodák z Trstenej /* 1.8.1905/ je aj mojim obľúbeným básnikom. Napokon zo svojho neveľkého vreckového som popri štúdiu postupne kúpil aj všetky tri knihy antológie, ktorá vyšla do vydavateľstve PETRUS. Takže to muselo byť viac ako len vedomie skutočnosti, že tento muž a básnik /alebo básnik a muž, básnik a rehoľník, rehoľník a muž? pokojne si vyberte/ pobýval istý čas v mojej rodnej a nad všetky mestá milovanej – teda možno okrem Ríma – Trnave, prvého slovenského kráľovského mesta a dakedy katolíckeho skvostu Uhorska, ktorého bola po dobytí Budína cirkevným hlavným mestom a rovnako tiež hlavným mestom protireformácie.

Dilong sa teda prechádzal v tom istom kostole a kláštore, kde som deväť rokov miništroval, krásnom barokovom, aké sa dnes už nestavajú, lebo zdieľané náboženské vedomie a imaginácia sú tatam. V kláštore, kde je františkánsky noviciát /v noviciáte napísal Dilong napríklad svoju báseň Honolulu, pieseň labute /. V tom istom kláštore, kde dakedy pôsobil iný veľký františkánsky literát, Hugolín Gavlovič. A asi neprekvapuje, že poézia je blízka práve menším bratom, napokon keď František kráčal pod umbrijským slnkom, najmenší z najmenších a jeden z najväčších medzi svätými bol šťastný, spieval a básnil. Spomeňme len jeho nádherný Hymnus na stvorenstvo. Momentálne skladá v tom istom františkánskom kláštore nádherné básne – s františkánskou a mariánskou tematikou brat Mário Tinák.

Neodpustím si však ešte jednu zmienku o Trnave: v súvislosti s katolíckou modernou sa mi vybaví aj niekto, kto tu vtedy tvoril veľkú hudbu a je ďalším klenotom dejín nášho mesta a síce Mikuláš Schneider-Trnavský /ale rad by sa mi neustále rozvíjal a spomenul by som Viliama Turčányho, Andreja Žarnova, etc, tak radšej nebudem ďalej písať chválospev na náš malý Rím/.

Samozrejme Dilong nebol sám. Strmeň, Ušák-Oliva, Šprinc, Hlbina, Veigl, Haranta, Zvonický a Janko Silan, to bola katolícka moderna. Možno najlepšie jej program vyjadril Hlbina slovami: „Poézia to je láska.“
A Dilong samozrejme spájal, keďže sám zostavoval antológie. Založil tiež vlastný časopis a edíciu Postup. Neskôr v Amerike v emigrácii bol redaktorom Listov sv. Františka.

Nemôžem však s Jurajom Laukom celkom súhlasiť. Nech je v tej spoločnosti kresťanstvo seba-viac utláčané, ťažko možno povedať, že by práve katolícka literárna moderna utrpela najviac. Keď si spomeniem na gymnaziálnu literatúru, pamätám si na knihy, v ktorých bolo katolíckej literárnej moderne venovaných viacero strán a bola napísaná celkom dobre. Samozrejme – a v tejto spoločnosti v to ťažko môžeme dúfať – nevenovali sme sa jej toľko ako Novomeskému, Válekovi, či Smrekovi. Hoci by nám títo autori prospeli viac. Napríklad mňa sa hlboko dotkla báseň Janka Silana o tom, ako si uvedomuje ťažkosti slobodnej matky, že i ako kňaz je stále človek, no inú radu nikdy nemôže dať ako život zanechať! Určite sú školy ateistického razenia, ktoré katolícku modernu vynechajú a venujú sa trebárs nechutným beatnikom. Nech sa ale potom nikto nečuduje, keď dáva prednosť tomu, čo kazí, pred tým, čo kultivuje!
Mimochodom, nepamätám si, že by som v tej istej učebnici našiel napríklad T. S. Eliota – starého monarchistu a môjho najobľúbenejšieho básnika – alebo veľkého Tolkiena, ktorý bol literátom par excellence, o čom nepochybujú literárni kritici /napr. Stanton či Carpenter/.

Ani v tých kníhkupectvách to možno nie je až tak zle, aké môj priateľ napísal. Dilongova antológia sa dala v Bratislave kúpiť nielen v Artfóre, ale aj v Pištekovi a možno aj na iných miestach. Rovnako tak Šprinc a v predaji sa minimálne v minulosti dali nájsť aj odborné monografie na túto tému. Ak to porovnáme napríklad s katolíckou teologickou a politickou náukou z pred komunizmu, tá dnes absolútne neexistuje a má ju len niekoľko nadšencov a nikoho to netrápi, nehovoriac o svetových katolíckych klasikoch. Keď som v tomto smere komunikoval s T. Johnom Jamiesonom – americkým učencom, členom Eric Voegelin Society, prispievateľom časopisov ako Modern Age či Salisbury Review – zhrozil sa, že v katolíckej krajine nemáme žiadne diela od Josepha de Maistra. Nevedel si to ani predstaviť. V Amerike, ktorá s kontinentálnym konzervativizmom nič dočinenia nemala a kde katolicizmus nezohrával väčšiu rolu, de Maistra majú a o ňom píšu. Takže aj Jural Lauko musí priznať, že ešte stále to nie je také hrozné, ako to je s politickým a teologickým myslením prvej polovice 20. storočia, či staršie. Rovnako je to však aj so všetkými dielami katolíckej a kontinentálno-konzervatívnej klasiky. Aj preto u nás konzervativizmus predstavujú revolucionári a liberáli.

Ku katolíckej moderne sa teda dá dostať. Pocit vyhnanca však ostáva. Aj sama katolícka moderna je vyhnancom, vyhnancom uprostred perverzity a povrchnosti moderných diel, nad ktorými akoby znelo len Gravesovo varovanie (pozri Russell Kirk: Civilizácia bez náboženstva, Don Quichotte 1/2005) „Musíme sa vrátiť, alebo zomrieť!“
A vyhnancom je akákoľvek hodnotná literatúra. Nachádza sa raz za uhorský rok na regáloch našich kníhkupectiev v minimálnom počte, avšak okrem malých ostrovčekov čitateľov ju nikto nekupuje, kupuje sa len harrypotterovský a danbrownovský brak. Hádam jedinú výnimku tvorí J. R. R. Tolkien, aj tu však platí Tolkienova smutná poznámka o týchto svojich čitateľoch: „Umenie na nich pôsobí a oni nevedia, čo ich pohlo a sú z toho celí opití. Mnoho mladých Američanov je príbehom zaujatých takým spôsobom ako ja nie som“.

S Dilongom to však tak nie je. Katolícka moderna zaujala na gymnáziu len mňa a môjho spolužiaka, ktorý bol bohoslovec. Inak moji spolužiaci zrejme dnes vôbec nevedia, kto to bol Rudolf Dilong a je im to jedno. Avšak s literatúrou to tak bolo u nás vo všeobecnosti. Vo všeobecnosti je to tak v celej tejto krajine. Je to smutné. Môžeme však aspoň ostať bedármi spolu s Dilongom.

Trocha poézie

„Sú nebá jasné a búrky sú po nociach
sú lúky a sú divé porasty,
i mníchom sen, sťa motýľ, sedí na očiach,
i plameň pekla popáli ich žltkastý…

Niekedy zúri v poli búrka urputná
a vietor skmáše krehké ľalie,
ale Pán, ktorý časom víchor rozputná,
sputná ho zas a raj je bez zmije“.

Rudolf Dilong

brat Mário Tinák O.F.M.: Bedári

Aký vzácny je úsmev?
Zmierni biedu?
Pozerajú na svet bedári
bez úsmevu.

Srdce bez lásky
už tŕpne
a začne búrať mravy,
aký si vzácny úsmev
medzi nami.

Inzercia

Dnešok je už trochu prísny
a je mi smutno bez lásky
- kanie slza po líci -
prizerajú sa bedári.

Bedár býva bohatý,
no bez lásky! každý úbožiačikom!
Potrebujeme vzájomné úsmevy
aby neboli sme bedármi.

br.Mário Tinák,O.F.M.: Zaspievaná modlitba

Zaspievala moja duša
na chválu Matky Nebeskej,
ako vtáča zaspieva pieseň zrána,
tak moja duša, Pane!
spievala modlitbu rána

Modlitbičku k Matičke,
by ochraňovala dietky Božie.
Na ceste dneška,
čo sama skala
i zákruta je

Zaspievala moja duša,
originálnu pieseň,
ona znela z hĺbky srdca,
ako slávičí spev.
Na brehu rieky, pod klenbou neba.

Matička Božia Mária,
s vrúcnosťou sa modlím
nielen za seba,
ale aj za iných.
Prihovor sa vznešená Pani,
za nás u svojho Syna.

Prosí moja duša,
tak veľmi ako dieťa.
Vyslyš ma Panna Mária
a upokoj.
Nedaj zhynúť národu,
Ty Patrónka Slovenského rodu.

Peter Frišo : Smutná

Starnem ako plynie čas
vždy márne
pokúšam sa ho zastaviť
len márne lapám dych

sviečka dohasína
roztopená vosková postavička
človek tak niekedy vyzerá
a niekedy ja

počítam oblaky
sám v sebe bezradný
uprostred polnoci
kde nieto pomoci

a vzťahy ochladli
a cit sa vytratil
uprostred tisícov
každý len sám stojí

kyslé jak citróny
vymačkané na doraz
nik o ne nestojí
i také sú životy

som večným skeptikom
veriacim v svetlé zajtrajšky
ktorých sa nedočkám
len v inom živote

v tom ku ktorému cestou je Pán
čo zomrel i vstal
človek i Boh
ktorý nekonečne nás miloval

Autor tohto článku Peter Frišo reagoval na príspevok Juraja Lauka, ktorý na Postoy-i vyšiel pod názvom Hviezdy, sny a smútok alebo vyhnanec hľadá vyhnanca...

Odporúčame

A Tolkien stvoril mýtus

A Tolkien stvoril mýtus

„… aj vtedy panoval smútok a valila sa tma, ale našla sa i veľká nebojácnosť a veľké činy, ktoré neboli celkom márne.“ J.R.R. Tolkien: Pán prsteňov I. /podľa slovenského vydania Bratislava : SLOVART 2001/ Najväčším Tolkienovým dielom – ak vôbec možno komplex príbehov počínajúcich stvorením svet...

Občan Kane (1941)

Občan Kane (1941)

1941, RKO. Réžia: Orson Welles. Orson Welles, Joseph Cotten, Dorothy Comingore, Agnes Moorehead, Ruth Warrick, Ray Collins, Erskine Sanford, Everett Sloane. Občan Kane sa stal superlatívom. „Občan Kane svojho žánru“ je takým štedrým vyjadrením uznania, po akom môže túžiť každý film. Avšak tento lege...

Lanovka

Lanovka

Vravieva sa, že každý z nás má svojho anjela. Aj ja som jedného spoznal. Anjeli sú však trochu zvláštne bytosti: zjavujú sa a miznú bez varovania... Bolo to veru nedávno, keď som sa opäť stretol a prechádzal s Pimpim. V prírode vládla neskorá jeseň, ale v Bratislave ešte nebolo veľmi chla...