Hviezdy, sny a smútok alebo vyhnanec hľadá vyhnanca...

Krátka spomienka na kúzla Rudolfa Dilonga

Kto je tento básnik? Snažím sa rozpamätať na to, čo sme sa učili v škole. Márne si lámem hlavu a snažím sa hľadieť do minulosti, do čias hodín literatúry na našom gymnáziu. Spomínam si, ako nám naša slovenčinárka rozprávala o básnikoch „Katolíckej moderny“. Vidím zapísané listy v zošite a poburujúco prázdne miesto v starých učebniciach, ktoré odrážali ducha nedávnej doby a z ktorých sme sa vtedy ešte stále učili. Nuž tieto študentské časy sú už fuč. No môj pocit z doby v ktorej žijem, je palčivo prítomný. Priznám sa, že som nedávno pátral vo viacerých tých veľkých, moderných kníhkupectvách. Hľadel som po slovách od tohto snívajúceho Vyhnanca. Ale márne. V závale rôznych kníh, všakovakých príručiek a rád, „danbrawnoch“, nikde sa neskrývalo jeho meno. A tak som sa obrátil na predávačov, no ich odpovede len zosilneli pocit, že vyhnanec hľadá vyhnanca: čo to hľadáte?!, nepoznám!, nič mi to nehovorí..., takéto mi nemáme!, to skúste niekde inde. Už s dôverným smútkom v srdci schádzal som dolu poschodiami mamutích kníhkupectiev: som vyhnancom tejto kultúry, som vyhnancom tejto doby!

Chcel by som vám len pripomenúť, osviežiť jeho kúzla slov, ostatne najľahšie nájde sám tulák tuláka. Vzdať mu hold vlastnými veršami.

Rudolf Dilong: Hviezdy a smútok (1934)
Tulák

Voľakde v horách strávim zvyšok žitia,
jak tulák budem mať skrýš krovia rád,
a keď ma víly nejak neuchytia,
tak potom budem v kroví umierať.

Tie noci budem na fialkách spávať,
tvár zeleného neba bozká ma,
tuláckym srdcom budem diaľkam mávať,
milenkám hviezdam, milej rukama.

Smrť modrá príde z tamtých mladých brehov,
život mi nedal nič, oh – čo mi vezme smrť,
môj bledý anjel poľúbi ma s nehou,
potom ma vezme niekam v hviezdnu štvrť.

Keď na fialkach budem odpočívať,
len víly v hore budú nariekať,
mesiac sa bude s hviezdičkami dívať
a vetrík príde mi na tváre hrať.

Tak si spieva ten čarovný brat, verný milenec sladkastej melanchólie! Priznám sa, že si neviem predstaviť jeho „skutočný“ svet, aj jeho slová prichádzajú ku mne akosi zďaleka. Napriek tomu s ním spolu-cítim, ba čo viac akosi zvláštne mu rozumiem, viac sa asi ani nedá vyjadriť mojou ťažkotonážnou paľbou prozaických viet. Dilong bol vyhnancom, sám sa pasoval za tuláka. Svojim životom a osudom vidí sa mi príznačným, zdá sa mi byť symbolom dneška (pre tých čo sa nevezú s prúdom súčasnosti). Možno si povedať, že on aspoň mal kam utekať. Mal pred sebou nádej slobodného, kultúrneho Západu. No mi dnes kam utečieme!? Už vďaka Aristotelovi vieme, že uniknúť civilizácii sa nedá inak ako len cez cestu zvieraťa či boha. No my vieme, že jedno aj druhé je chybné – hriešné. Človek má v sebe svoju vlastnú a príznačnú hodnotu, a tá je nemalá – veď samotný Boh sa za ňu obetoval! Je teda nesprávne žiť ako zviera, rovnako ako sa zbožtiť; vydávať sa za Boha. To ale znamená, že niet v horizontále bytia: zviera, človek, nad-človek úniku. Ostáva len vertikála, ako synonýmum transcendovania. Keď už nieto slobodného Západu, možno stále utekať do sféry ducha: ak sa nedá z civilizácie uniknúť inam treba z nej „uniknúť“ jej premenou! Neviem či, ale možno to bol aj Dilongov sen. V „Zakliatej mladosti“ sám sa vyznáva z lásky k „Prekliatým básnikom“: ...odvážlivci, čo mali ošľahanú tvár a jeden veľký sen: postaviť ducha. Nespútala ich žena, neprivinul domov, ale zato hlodal ich na dne duše neprestajný hlad, ktorému navždy podľahli, aby bez druhov a bez chleba, otrhaní radšej, stratení, ale vždy slobodní, hnali sa za svojim životom a za zelenkavým životom poézie. Slová neprivinul ich domov najskôr asi vyjadrujú len fakticitu životných osudov prekliatých básnikov, ale ja v nich vnímam jednak analógiu k Dilongovmu exilu a cez ňu aj symboliku k dnešnej situácii, „kultúrnej vojne“. Dilong je však veľmi zložitým autorom, aby som sa odvážil hodnotiť, posudzovať. Sny, legendy ukryté v jeho zbierkách „Hviezdy a smútok“, či „Helena nosí ľaliu“ stávajú sa neobyčajným zážitkom. Básne ako „Ostrov mŕtvych“, „Vidiny“, „Pohľady“ zavedú vyhnanca post-moderny do čarokrásnej ríše fantázie, kde krása sa snúbi s rytmom, kde vízia, sen, sa krížia s realitou. Ozaj to musel byť extatický básnik – ako ho opísal iný skvelý slovenský maliar slov Paľo Oliva. Ktovie ako by sa Dilong dnes pozeral na náš svet, náš štát, našu kultúru...?

Na tieto otázky odpoveď nepoznám, môžem si ich len predstavovať. No verím, že aj vďaka tým, čo nám zachovali jeho odkaz, tým, čo pomáhajú sprístupniť a uchovať toto dedičstvo básnikov „Katolickej moderny“, sa môžem ja a možno aj mnohí iní obohatiť, pozdvihnúť a vyrovnať sa so súčasnosťou. A samozrejme najväčšia pocta patrí Rudolfovi Dilongovi! A ako lepšie osláviť básnika, ak nie básňou? Preto si dovoľujem osláviť tohoto básnika aj svojou kvapôčkou poézie! Veď je v nej mnohé aj z neho...

J.L.: Ach, Pane (BA, 2004)

Vietor lístim ševelí,
Pánov hlas dolieha na skaly.
Napínam sluch. Znavený, snažím sa ho započuť.
Hlas Slova, čo od počiatkov volá,
cez dni a veky moje meno...

Mesiac zahalený hustým mračnom,
pretemná moc Novembra.
Kadiaľ sa uberá hlas srdca môjho,
život – sťa let motýľa?!

Môj vzpurný a hrdý duch, čo o veľkých veciach dúma,
je zrazu jak krotký vlk, čo líže biele rúčky panny.
Jak krv, čo klokotá vo mne, búri sa duša, čo samotu vníma,
mať tak odvahu uveriť znova na lásku a jesť z tej Božej manny.

Mariana, odpusť mi, aj keď bez Teba som len polovička,
ako keď v obloku do ticha noci mlčky horí jedna sviečka.
Klopýtam svetom medzi snom a bdením,
cesta večná je zrejme mojim naplnením...

Ach, Pane, prosím, zober do dlane,
srdce boľavé!
Rany sú v ňom hlboké,
nech je moje srdce s Tvojim spolu-trpiace!

Čudný to Tulák k nebu spieva,
na krídlach svetla jak blázon letí!
Sníva sa mi jak rúti sa v iný svet,
kde blikotavý svieti kvet...
V živote nie je vždy po našom,
bon matin – čo na tom!

Juraj Lauko

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo