Monológ z periférie lásky alebo introvertná poviedka (takmer) bez deja

Na konci ďalšej z mojich lások, rozmýšľal som o nekonečnom napätí, ktoré vzniká medzi najkrajšími momentmi lásky, časom a všetkým medzitým. Ani trochu analyticky, ani trochu dopodrobna. Len plytvanie duše, uprostred formou neobvyklých útvarov myslenia, niekde medzi hlavou vyvrátenou dozadu a zrakom upretým na nočnú oblohu a prudké impulzy potrhaných spomienok reagujúce na sladké podnety pomalej hudby. Nevediac, či predmet mojej obsesie vôbec existuje, či nie je len prikladaním väčšieho významu súzvuku tónov pred iným súzvukom, významu, ktorý tam v skutočnosti nie je. Ale to mi bolo jedno. Chcel som sa len opäť chvíľu /chcel som navždy, ale toto „navždy“ je predsa „len nachvíľu“/ vnoriť do lásky, skúmajúc jej nepreskúmateľné, zapletený v antinómiách. Akoby v tranze, vedomý si, že jej slová o konci boli celkom definitívne, predsa len vyslovil som: „Neodchádzaj!“ s dôrazom, pri ktorom ma zamrazilo a ona sa ešte poslednýkrát otočila pochybujúca a odíduca už len z vnútornej zotrvačnosti jej rozhodnutia, ktoré ešte večer oplakala.

Napriek tomu, že som bol zvláštny. A stále som ľutoval. Keď mi povedala prvýkrát áno na moju túžbu byť s ňou, ľutoval som, že som v tej chvíli zároveň stratil to, čo som chcel toľko počuť a už nikdy nebudem mať voči nej toto očakávanie, keď s chvejúcim hlasom poviem, že túžim byť s ňou a ona neodmietne. Naplnila ma tak nielen radosť z toho, že konečne prišlo to, po čom som tak dlho túžil, ale i bolesť z toho, že to zároveň bola už minulosť s nemilosrdným výsmechom Herakleita. Toto ma fascinovalo a zároveň sužovalo, tieto výnimočné momenty v láske, zároveň som však premýšľal aj nad obyčajnosťou, ktorá sa zdala byť niekedy minimálne rovnako výnimočná, intenzívna a preplnená láskou, že pretekala cez okrej pohára výnimočnosti. Ale predsa také okamihy sa lepšie pamätali. Prvý bozk, prvá pohladenie, prvé romantické chvíľky – v živote i vo filme, spontánne nezabudnuteľné reakcie, vyznania, trapasy, spoločne prežité míľniky, rozčarovania, hádky, nedorozumenia, vzájomné ospravedlňovania sa, momenty nekonečné i krátke. A to, čo je nie ešte láska, čo je takmer ako láska. A potom moje myšlienky, niekedy trýznivé, niekedy dokonale krásne, niekedy krásne trýznivé, či trýznivo krásne. Ideálna láska a skutočná láska, ktorá ju presahuje, ak je skutočná, napriek tomu, že nie je ideálne ideálna, ale iba reálne ideálna, práve preto, že je reálna aj so všetkými nedostatkami a správna miera jej krásu dodáva. Prepojenie estetiky a najkrajších, ušľachtilých citov. Skrátka ospevovanie lásky vyhýbajúc sa stopám trubadúrov. Povznášajúc sa nad život, nachádzajúc paradoxne lásku práve v ňom, napriek všetkým sklamaniam, odmietnutiam a hodením uteráku. A v šťastí i v nešťastí, stále som ľutoval a stále bol som niečím šťastným a v niečo som dúfal, aj keď som to už stratil. Škoda, že som dnes stratil ju, pretože na to nemala žiadny dôvod a opustila ma pre hlúpu výhovorku. A ja som nerozmýšľal nad rozchodom, ale svoju bolesť som pretavil v niekoľko smiešnych úvah o výnimočných a bežných – vlastne taktiež výnimočných – okamihoch v láske.

Na druhý deň, teda presnejšie o štvrtej ráno, kedy som ešte stále premýšľal – a čistil si tvár slzami a dušu spomienkami – mi zavolala, že to nemyslela vážne a že ma moc miluje. Ach, tie ženy. A zas jeden výnimočný okamih. Povedal som jej, že nemám viac záujem. Položila. Napísal som jej, že tiež len žartujem. Ach, tí muži. Ach tá láska, ach tie úvahy o nej!

Keď sme sa stretli, plačúc sa mi hodila okolo krku a zahrnula ma bozkami a zaliala vôňou svojho parfumu. Mal som dobrú náladu a tak som jej povedal: „Skrátka mi podaj ruku a aj keď neviem a vedieť nebudem slovami pomenovať lásku, tak si buď istá, že ti ju ukážem!“
Cítiť ju je ešte krajšie ako o nej len rozmýšľať.

Peter Frišo