Za Svetloslavom Veiglom: Básnik neodchádza

Zatvára za sebou dvere slovenskej katolíckej moderny a otvára druhé, večné. Vo veku 94 rokov zomiera básnik a rímskokatolícky kňaz Svetloslav Veigl. Pre Postoy o ňom hovorí Pavol Hudák, Peter Zajac a brat Šavol.

„Ešte ste ma stihli. Mám osemdesiatšesť rokov. Som posledný z katolíckej moderny,“ spomína na básnikovo uvítanie pri ich prvom stretnutí kňaz Pavol Hudák. Vyžaroval z neho pokoj a vnútorná krása. Keďže veľa čítal, napriek svojmu vysokému veku bol stále v obraze. „Veľmi ho zaujímala mládež, videl v nej nádej ľudstva a obraz Božej krásy“, hovorí pre Postoy.sk Hudák, ktorého so Svetloslavom Veiglom akoby záujem o mladých spojil. „Niekedy okolo roku 2001 som pri čítaní jeho básnickej zbierky Nerušte túto ružu natrafil na báseň Dievča, ktorá rozpráva o tom, ako chlapec túži vidieť dievča očami srdca.“ Báseň kňaza oslovila, keďže už v tom čase sa venoval prednáškam o čistote na mnohých školách a stretnutiach. Pavol Hudák stál pri začiatkoch procesu blahorečenia Anky Kolesárovej , ktorý sa začal v júli 2004. Báseň sa tak dostala na záložky o Anke a recituje sa i počas každej Púte radosti, kde sa ročne stretávajú tisícky mladých. V roku 2002 sa tohto stretnutia zúčastnil i samotný básnik, ktorý recitoval svoje básne za hudobného sprievodu harfistky.

Podľa básnika brata Šavla bol „Svetloslav Veigl predovšetkým človekom, ktorý rozumel životu. A preto rozumel aj poézii a básnikom, svojím spolupútnikom“. Pred rokmi ho navštívil na jeho fare v Kráľovej pri Senci, kde básnik pôsobil od roku 1978. Brat Šavol spomína na majstrovo rozprávanie, ako si pri návšteve Veigla doberali slovenskí básnici ohľadom bohémskeho života Rudolfa Dilonga, jeho niekdajšieho básnického vzoru a neskôr rehoľného spolubrata. Vtedy básnik len poznamenal: „Kto chce pochopiť jeho (Dilongov) život, musí ho brať ako celok a nesmie vynechať ani posledné roky, keď činil veľké pokánie.“ Slovenskí spisovatelia údajne radšej zmenili tému.

K téme:
Za Imrichom Vaškom: Už sedí v prvom rade Zdieľať

Občianskym menom Ferdinand Veigl sa narodil v Horňanoch. Už ako sedemnásťročný vstúpil do františkánskej rehole v Trnave. Teologické vzdelanie získal v Salzburgu, neskôr študoval v Bratislave slovenčinu a filozofiu, z ktorej získal doktorát. Pôsobil ako gymnaziálny učiteľ v Malackách a Bardejove. Ako rehoľník sa nevyhol prenasledovaniu zo strany komunistickej diktatúry. Keď boli v roku 1950 zrušené mnohé kláštory, Veiglovi pridelili faru v Trnave pri Tulipáne. V tomto období totality sa na istý čas básnicky odmlčal. Do obdobia päťdesiatych rokov vydal okrem svojho debutu Cestami vetrov pät básnických zbierok.

Ako sa pre náš portál vyjadril literárny vedec Peter Zajac, „Svetloslav Veigl je v slovenskej poézii dôležitým autorom pre stálosť básnickej tvorby, ktorá bola v časoch nestálosti výnimočne dôležitá.“ Svetloslav Veigl je jedným zo zakladateľov katolíckej moderny. Podľa brata Šavla Veigl nebol veľkým básnikom katolíckej moderny. Bol jej neodmysliteľnou súčasťou. K jeho básnickým súčasníkom patria okrem Rudolfa Dilonga, Karol Strmeň, Janko Silan, Gorazd Zvonický a ďalší. Veiglova posledná zbierka Plnosť času vyšla v roku 2000. V tomto istom roku vydal Spolok slovenských spisovateľov aj výber z básnikovho celoživotného básnického diela Nerušte túto ružu. O dva roky neskôr mu Nadácia Matice Slovenskej udelila Cenu J. H. Hronského za celoživotné dielo v rámci katolíckej moderny. Okrem tohto ocenenia Veigl získal cenu Spolku slovenských spisovateľov za zbierku Nebo na zemi.

Veiglov priateľ Pavol Hudák dodáva: „Vzalo si ho nebo. Odvážim sa to povedať. Nosil ho totiž v srdci i vo svojich básňach.“ Jedna z nich nesie názov Básnik neodchádza. Nikdy nie úplne. Na stránkach básnikových zbierok ostáva kúsok z neho na zemi.

O ľudskom srdci ani nehovorím

Čo rastie zo zeme,
do zeme sa vracia
v každý čas.
Márne sa odrážame, padneme,
márne si hlinou ladíme svoj hlas.

O ľudskom srdci ani nehovorím,
veď stvorené je iba pre lásku.

Čo rastie zo zeme,
má hluché, prázdne miesta,
otázku –
spleť lúčov, ktorá občas bolí.
Len lúč, čo z výšin prichádza,
je jasná, ožiarená cesta
v zemskom magnetickom poli.

Len lúč holý.

O ľudskom srdci ani nehovorím,
to stvorené je pre lásku.

zo zbierky: Pred ružou stojím nemý

Mária Škvarlová
Foto: books.sk

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo