Ak sledujete pornografické video, pozeráte sa na mentálne aj fyzicky chorých ľudí, ktorí majú sex, hovorí bývalá porno hviezda Shelley Lubbenová v novom dokumente „Cesta z temnoty“ (Out of Darkness).

Shelley Lubbenová rozpráva svoj životný príbeh. Jej emocionálne ťažkosti sa začali prejavovať už v rannom detstve. Otec bol neustále zamestnaný prácou a ignoroval ju aj po príchode domov. Matka bola „chladná a vzdialená“. Mladej Shelley sa tak nedostávalo lásky ani pozornosti. Podľa jej slov, pre trochu pozornosti bola schopná „podpáliť dom“. To bol však iba recept na tragédiu. Vo veku deväť rokov zažila sexuálne obťažovanie dvoch spolužiakov. Približne v tom čase „objavila“ svoje telo a chopila sa príležitosti zažiť lásku, resp. to, čo vtedy považovala za lásku. Počas dospievania bol na dennom programe alkohol, drogy a sex. V osemnástke ju otec vyhodil z domu a uchýlila sa k prostitúcii. Na prvom „jobe“ zarobila 35 dolárov.

Takto to pokračovalo asi šesť rokov. Pod vplyvom otrasných zranení, ktoré jej kolegyniam spôsobovali zákazníci sa však rozhodla skúsiť to v porno priemysle. „Ktosi mi povedal, že je to legálne, a to ma presvedčilo.“ Navyše, platili 2500 dolárov za film. „V tom čase sa ešte na porne dalo zarobiť.“

Podľa slov Lubbenovej je svet pornografického priemyslu dokonca horší než prostitúcia. Prostitúcia so sebou síce prináša isté nebezpečenstvo, no mnohí si neuvedomujú, že prostitútka má to, čo robí, v istom zmysle pod kontrolou. V prípade účinkovania v porno filmoch nemáte kontrolu nad ničím. Máte iba miestnosť plnú ľudí a režiséra, ktorý dáva príkazy. Jednoducho „nemáte možnosť povedať stačí“.

Účinkovanie Lubbenovej v porno priemysle bolo relatívne krátke, no stihla natočiť asi tridsať „filmov“. Počas tohto obdobia sa nakazila herpesom aj ľudským papilomavírusom.

Okrem života Lubbenovej dokument mapuje ďalšie tri podobné príbehy.

Dr. Judith Reismanová v dokumente osvetľuje korene sexuálnej revolúcie. Podľa nej tieto siahajú do éry Alfreda Kinseyho. Reismanová si mimochodom zaslúži omnoho širšiu recepciu pre svoj výskum sexuálnej revolúcie, osobitne pre svoju kritiku Alfreda Kinseyho. Verejnosť dlho považovala Kinseyho za konzervatívneho republikána a vedca, ktorý odhaľoval dlhodobo utajované skutočnosti o našich sexuálnych životoch. Dnes však práve vďaka Reismanovej vieme, že v skutočnosti bol deviantom, ktorý dohliadal na sexuálne týranie detí. A práve tento človek stál pri zrode sexuálnej revolúcie a tým aj mnohých nešťastných príbehov podobných Lubbenovej.

Dr. Judith Reismanová

Reismanová v dokumente prezentuje otrasný príbeh znásilnenia jej vlastnej desaťročnej dcéry chlapcom z horného poschodia. Po incidente Reismanová prosila o radu svoju tetu. Táto, inak prudérna Marylandčanka, jej odkázala, aby sa tým príliš netrápila, že deti sú „sexuálne od narodenia“, a že jej dcéra „to“ vlastne chcela, vysielala signály, na ktoré dotyčný chlapec skrátka musel reagovať, a že by bolo pre jej dcéru azda lepšie, ak by Reismanová nestrácala hlavu a nereagovala prehnane. Frustrovaná Reismanová zavolala ďalšiemu priateľovi z Berkeley, ktorý jej na jej zdesenie poradil to isté. Podľa Reismanovej však obaja čerpali priamo z Kinseyho a preto Reismanová dvíha varovný prst, ako rýchlo, hlboko a široko prenikol fenomén Kinsey do našej kultúry a ako jeho étos pred sebou valcuje všetko.

Podľa Dr. Rick Fitzgibbonsa, psychiatra pôsobiaceho vo Philadelphii, naša spoločnosť dospela k akceptovaniu „sexuálne utilitárnej filozofie“. Podľa nej je život výlučne o vlastnom pôžitku a na tento účel môžeme svojvoľne používať druhých. Dr. Fitzgibbons sa zaoberá praktickou psychiatriou a lieči „deti poznačené rozvodmi, mladých ľudí, ktorí nevedia nadviazať vzťah k druhým, mladé ženy zneužívané ako sexuálne objekty a deprimovaných mužov neschopných dôvery, ktorí prepadli závislostiam. Príčinou tohto vývoja je skutočnosť, že ľudia dnes používajú druhých ľudí ako sexuálne objekty a spoločnosť o tom vôbec nehovorí.“

Azda najslabším článkom dokumentu je Mark Houck, slobodný muž, ktorý sa roky vyžíval v pornografii, no napokon sa zo svojej závislosti dostal – ako sa zdá – iba s minimálnymi trvalými následkami. Určite však existujú omnoho silnejšie príbehy. Muži, ktorých rodiny či kariéru zničila závislosť na pornografii, alebo ktorých posadnutosť postupne eskalovala do čoraz úchylnejších a nebezpečnejších dimenzií a napokon na svojej obeti zanechala trvalé následky.

Naopak, najsilnejším momentom filmu sa zdá byť Lubbenová, ktorá nakoniec nachádza spásu a silu v kresťanskej viere. Samozrejme, zástup jej odporcov je rôznorodý. Príšerný húf priekupníkov s obscénnosťami a prostitútok vytvorilo vlastný „dokument“, ktorý chce byť protiváhou dokumentu Lubbenovej a má údajne vyjaviť skutočnú pravdu o porno priemysle. Keď Lubbenová tvrdí, že používanie drog v porno priemysle je bežné, táto skupina tvrdí vo svojom dokumente opak. Kdeže drogy! Jakživ o tom nepočuli a také čosi ani nezaregistrovali. Vraj ak by niekto prišiel natáčať porno nadrogovaný, takúto osobu by požiadali, aby odišla. Nuž, sotva možno čakať, že povedia pravdu, ale ako môžu tvrdiť takúto nehanebnú lož?

Ďalším slabším článkom inak silného svedectva Lubbenovej je skutočnosť, že hoci mnohokrát obviňuje svoje okolie, vlastného otca, matku, režisérov, dohadzovačov a „pasákov“, či dokonca diabla – sama akoby sa zdráhala prevziať zodpovednosť za vlastné činy. V dokumente hovorí, ako sa po prvej natočenej porno scéne pozerala do zrkadla a ako si „uvedomila, čo sa jej stalo“ (a nie čo sama urobila). Žiaľ, žijeme v dobe obetí a azda nikto nemôže pochybovať, že Lubbenová je skutočnou obeťou. Chcelo by to však predsa len trochu viac mea culpa.

Jedno je však isté. Tam vonku žijú tisícky dievčat ako je Shelley. Dievčat, ktoré prahnú po láske, a ktorým sa lásky nedostáva ani vo vlastnej rodine. Vidíme záplavu absentujúcich otcov, či už v dôsledku pracovného vyťaženia alebo rozvodov. Záplavu slobodných matiek. A zároveň vidíme explóziu pornografie, ktorá podnecuje sexuálne obťažovanie v ranom veku. Do tohto sveta prehovára Shelley. Bola mŕtva, no ožila ako Lazár, a snaží sa nám to všetko vyrozprávať. Len aby sme jej aj načúvali.

Austin Ruse
Autor je prezidentom Inštitútu pre katolícku rodinu a ľudské práva (C-FAM) so sídlom v New Yorku a Washingtone, D.C, ktorý sa zaoberá výskumom v oblasti medzinárodných sociálnych politík. V tomto článku sú uvedené osobné názory p. Austina Ruse, ktoré nemusia nevyhnutne odrážať názory na politiky alebo postoje organizácie C-FAM.

Pôvodný text: Out of the Porn Darkness, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, facebook.com/outofthedarknessmovie