Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
04. december 2016

Šachinšach

V čítaní na nedeľu prinášame úryvok z pútavej knižnej reportáže z Iránu tesne pred nástupom Chomejního teokratického režimu.
Šachinšach

Iránsky šach Reza Pahláví a jeho manželka kráľovná Farah počas odletu do USA v roku 1977. Foto: wikimedia

Z poznámok (3)

Vraví, že to, čo sa stalo so šachom neskôr, bolo v podstate typicky iránske. Odnepamäti sa panovanie každého šacha končilo smutným a potupným spôsobom. Buď zomrel na popravisku so sťatou hlavou alebo s nožom v chrbte, alebo – ak mal viac šťastia – unikol smrti, ale musel ujsť z krajiny a potom zomieral opustený a zabudnutý vo vyhnanstve. Nepamätá sa, aj keby sa možno našli nejaké výnimky, žeby šach zomrel na tróne prirodzenou smrťou obklopený úctou a láskou. Nepamätá sa, žeby ľud niektorého z šachov oplakával, žeby ho odprevádzal do hrobu so slzami v očiach. V našom storočí všetci šachovia – a bolo ich zopár – prišli o korunu i o život za nepríjemných, bolestných okolností. Ľudia ich považovali za krutovládcov, vyčítali im zákernosť, ich odchod sprevádzali nadávky a kliatby davu, ba správa o ich smrti sa stávala dôvodom na veselé oslavy.

(Hovorím mu, že tieto veci nikdy nepochopíme, pretože nás oddeľujú hlboké rozdiely v tradíciách. Mnohí z našich kráľov boli väčšinou ľudia, ktorí netúžili po krvi, a národ na nich spomínal v dobrom. Jeden z poľských kráľov zdedil krajinu vybudovanú z dreva, a zanechal ju celú murovanú, ďalší hlásal zásadu tolerancie a nepripustil, aby sa upaľovalo na hraniciach, iný nás ubránil pred príchodom barbarov. Mali sme kráľa, ktorý odmeňoval učencov, aj takého, čo sa priatelil s básnikmi. Dokonca prídomky, aké im dávali – Obnoviteľ, Štedrý, Spravodlivý, Zbožný –, svedčia o tom, že sa o nich rozprávalo s uznaním a sympatiami. Keď preto v mojej krajine ľudia počujú, že nejakého monarchu postretol krutý osud, inštinktívne naňho prenášajú emócie, čo sa zrodili z celkom inej tradície, z inej skúsenosti, a pociťujú voči potrestanému vládcovi podobný sentiment, s akým spomíname na našich Obnoviteľov a Spravodlivých, a myslia si, aký nešťastný musí byť ten človek, ktorému tak nemilosrdne strhli z hlavy korunu!)

Áno, uznávam, je veľmi ťažké pochopiť, ako niekde môže byť inak a že vraždu monarchu ľud považuje za najželanejšie východisko, za niečo priam zoslané Bohom. Isteže, mali sme úžasných šachov, takých ako Carrus a Abbas, ale to bolo už naozaj v pradávnych dobách. Naše posledné dve dynastie preliali pri získavaní alebo v úsilí o udržanie trónu veľa krvi nevinných. Predstav si šacha, volal sa Agha Mohamed Chán, ktorý pri zápase o trón prikáže vyvraždiť alebo oslepiť obyvateľstvo celého mesta Kerman. Nerobí nijaké výnimky a jeho pretoriáni sa pustia horlivo do práce. Stavajú obyvateľov do radov, dospelým stínajú hlavy a deťom vylupujú oči. Ale na konci, napriek prikázaným prestávkam na odpočinok, sú pretoriáni už takí vyčerpaní, že nemajú silu zdvihnúť meč ani nôž. A len vďaka tejto únave nepríde časť ľudí o život či o zrak. Z tohto mesta potom odchádzajú procesie oslepených detí. Putujú po Iráne, ale občas stratia v púšti cestu a umierajú od smädu. Iné húfy slepých detí sa dostávajú do obývaných osád: tam prosia o jedlo a spievajú piesne o vraždení v meste Kerman. V tých rokoch sa správy šíria pomaly, takže ľudia, čo počúvajú chór bosonohých slepcov spievajúcich strašný príbeh o svištiacich mečoch a padajúcich hlavách, sú naozaj zaskočení. Pýtajú sa, akého zločinu sa dopustilo mesto, ktoré šach takto nemilosrdne potrestal? Na to deti zaspievajú pieseň o svojom previnení. Previnenie spočívalo v tom, že ich otcovia poskytli úkryt predchádzajúcemu šachovi a nový šach im to nevedel odpustiť. Pohľad na procesiu oslepených detí vzbudzuje všeobecnú ľútosť a ľudia im neodmietajú poskytnúť potravu. Privandrovalcov však musia kŕmiť nenápadne, či dokonca tajne. Keďže malí slepci sú potrestaní a šach ich označil biľagom slepoty, predstavujú čosi ako túlavú opozíciu – a akákoľvek podpora opozície sa trestá najvyššími sankciami. Postupne sa k týmto procesiám pridávajú ďalšie deti, ktoré sa stávajú sprievodcami oslepených. Odvtedy putujú ďalej a hľadajú poživeň a útočisko pred chladom; zároveň prinášajú do všetkých dedín chýr o zániku mesta Kerman.

Šach Pahláví na inšpekcii chemického závodu. Foto: wikimedia

Sú to, hovorí, pochmúrne a kruté príbehy, ktoré si uchovávame v pamäti. Šachovia si získavali trón násilím, stúpali k nemu po mŕtvolách, za plaču matiek a kvílenia dokonávajúcich. Záležitosti nášho nástupníckeho práva sa často riešili vo vzdialených mestách a nový uchádzač o korunu vstupoval do Teheránu pridržiavaný za lakte z jednej strany britským a z druhej ruským veľvyslancom. Takýchto šachov považoval národ za uzurpátorov a okupantov, a s vedomím tejto tradície možno pochopiť, prečo sa mullom podarilo roznietiť proti nim toľko povstaní. Mullovia hovorili – ten, kto sedí v paláci, je cudzí človek, ktorý počúva príkazy cudzích mocností. Ten, kto obsadil trón, je príčinou vašich nešťastí, obohacuje sa na váš úkor a predáva krajinu. Ľudia to počúvali, lebo slová mullov pre nich zneli ako tá najčistejšia pravda. Nechcem tým povedať, že mullovia boli svätí. Kdeže! V tieni mešít sa skrývalo veľa temných síl. Ale zneužitie moci a nespravodlivosť vládneho paláca urobili z mullov orodovníkov vo veciach národa.

Vracia sa k osudom posledného šacha. Vtedy v Ríme si počas niekoľkodňovej emigrácie uvedomil, že môže prísť navždy o trón a priradiť sa k exotickému zástupu potulných monarchov. Pod vplyvom tejto myšlienky prichádza vytriezvenie. Chce opustiť život, čo plynul v rozkošiach a radovánkach. (Šach potom v knihe napíše, že v Ríme sa mu vo sne zjavil svätý Ali a povedal: „Vráť sa domov, aby si zachránil národ.“) Teraz sa v ňom prebúdzajú veľké ambície a chuť ukázať svoju silu a prevahu. Takže táto vlastnosť, hovorí, je veľmi iránska. Jeden Iránec neustúpi druhému, každý z nich je presvedčený o vlastnej nadradenosti, chce byť prvý a najdôležitejší, chce presadzovať výhradne svoje ja. Ja! Ja! Ja viem lepšie, ja mám viac, ja môžem všetko. Svet sa začína odo mňa, sám sebe som si celým svetom! Ja! Ja! (Chce mi to ukázať: vstáva, dvíha hlavu, pozerá sa na mňa zhora, v pohľade je nadradenosť a orientálna, pýchou zdôraznená vznešenosť.) Skupina Iráncov sa hneď zoraďuje podľa hierarchického princípu. Ja som prvý, ty – druhý, a ty si ešte stále tretí. Ten druhý a tretí sa však neuspokoja so svojím zaradením, ale okamžite sa usilujú, intrigujú, manévrujú, aby zaujali miesto toho prvého. Ten prvý sa musí dobre zakopať, aby ho odtiaľ nevyhnali.

Zakopať sa a vystrčiť guľomety!!

Podobné pravidlá vládnu trebárs v rodine. Pretože musím byť nadradený, žena musí byť podriadená. Mimo domova môžem byť nikto, ale pod vlastnou strechou sa mi musí dostať odškodnenie – tu som všetkým. Tu je moja moc nedeliteľná a jej dosah a prestíž sú tým väčšie, čím početnejšia je rodina. Je dobré mať veľa detí, vtedy je nad kým vládnuť, človek je vládcom domáceho štátu, vzbudzuje rešpekt a obdiv, rozhoduje o osudoch podriadených, rieši spory, presadzuje vlastnú vôľu, panuje. (Pozerá sa, aký dojem na mňa urobilo to, čo povedal pred chvíľou. Nuž – rozhodne protestujem. Som proti takýmto stereotypom. Poznám množstvo jeho krajanov, ktorí sú skromní a zdvorilí, nemal som pocit, žeby ma považovali za menejcenného.) Všetko je to pravda, pritakáva, ale to je preto, lebo nás neohrozuješ. Nezúčastňuješ sa našej hry, v ktorej ide o to, kto postaví vyššie svoje ja. Kvôli tejto hre nebolo nikdy možné vytvoriť nijakú solídnu stranu, lebo sa okamžite začínali spory o vodcovstvo, každý si chcel založiť vlastnú stranu. Ale teraz, po návrate z Ríma, vstupuje aj šach so všetkou rozhodnosťou do hry o vyššie ja.

Predovšetkým, vraví, sa usiluje získať tvár, keďže strata tváre je v našom ponímaní veľká potupa. Monarcha, otec národa, ktorý v najkritickejšej chvíli uteká z krajiny, chodí so svojou ženou po obchodoch a kupuje jej bižutériu! Nie, tento dojem musel nejako zmazať. Keď teda šach dostane od Zahedího depešu s ubezpečením, že hrozba pominula, že tanky urobili poriadok a vyzýva ho, aby sa vrátil, zastaví sa v Iraku a tam sa nechá odfotiť s rukou položenou na náhrobku kalifa Aliho, patróna šiítov. Áno, náš svätec ho posiela naspäť na trón a dáva mu požehnanie.

Náboženské gesto – to je to, čím si môže získať náš národ.

Obálka knihy Šachinšach. Foto: absynt.sk

Šach sa teda vracia, ale v krajine stále vládnu nepokoje. Študenti štrajkujú, ulica demonštruje, strieľa sa, vidieť manifestačné pohreby. Konflikty sú aj v samotnej armáde, kypia tu hádky a spory. Šach sa bojí vychádzať z paláca, priveľa ľudí striehne na jeho hlavu. Žije obklopený len rodinou, dvoranmi a generálmi. Teraz, po odstránení Mossadeka, začína Washington posielať oveľa viacej peňazí, polovicu z tohto kapitálu šach vynaloží na vojenské výdavky. Čoraz viac bude vynakladať na armádu, obklopí sa ňou. (Napokon, tak isto postupujú panovníci v ostatných monarchiách, ktoré existujú v krajinách podobných Iránu. Tieto monarchie možno považovať za zlatom a diamantmi obsypanú formu vojenskej diktatúry.)

Vojaci teda dostávajú hneď mäso a chlieb. Musíš mať na zreteli, ako biedne žijú naši ľudia a čo znamená fakt, že vojak má mäso a chlieb, ako ho to pozdvihuje nad ostatných.

V tých rokoch bolo vidieť deti s veľkými nafúknutými bruchami – živili sa trávou.

Pamätám sa na človeka, ktorý svojmu dieťaťu pripaľoval cigaretou viečko. Celé oko mu od toho spuchlo a hnisalo, jeho tvár vyzerala príšerne. Tento človek si natieral ruku nejakým mazadlom, takže ruka mu očernela a napuchla. Takto chcel vzbudzovať ľútosť, aby im dal niekto jesť.

Jedinou hračkou môjho detstva boli kamene. Ťahal som kameň na povrázku – bol som kôň a kameň bol pozlátený šachov koč.

Teraz, dodáva po chvíli, príde dvadsaťpäť rokov, počas ktorých bude šach upevňovať svoju moc. Na začiatku je to veľmi ťažké a veľa ľudí neverí, že sa udrží dlhšie. Američania mu zachránili trón, ale ešte si nie sú istí, či to bola tá najlepšia voľba. Šach inklinuje k Američanom, pretože potrebuje ich podporu, necíti sa dosť silný vo vlastnej krajine. Ustavične chodieva do Washingtonu, zotrváva tam celé týždne, vedie rozhovory, presviedča a dáva záruky. Ale iní tam chodia tiež a zaručujú sa tak isto. Naša elita sa začína pretekať v cestách do Ameriky, začína sa licitácia ponúk a záruk, výpredaj krajiny.

Máme už policajný štát, vzniká SAVAK. Prvým šéfom SAVAK-u sa stáva Sorayin strýc – generál Bachtiar. Postupom času sa šach začal obávať, že strýc, mocný a rozhodný človek, uskutoční prevrat a zbaví ho vlády. Preto onedlho generála odvolal a potom ho nechal zastreliť.

Inzercia

Všade vládne atmosféra čistiek, strachu, teroru. Nikto si nie je istý svojím osudom. Všade cítiť nepokoj, cítiť pušný prach, cítiť revolúciu. V Iráne nikdy nie je pokoj, nad touto krajinou visí vždy čierne mračno.


Ajatolláh Chomejní. Foto: wikimedia

Z poznámok (5)

Každá zámienka, vraví, bola dobrá na vystúpenie proti šachovi. Ľudia sa chceli šacha zbaviť, pokúšali sa o to vždy, keď sa naskytla príležitosť. Prekukli jeho hru a nastalo veľké pobúrenie. Pochopili, že chce upevniť svoju moc, a tým vlastne predĺžiť aj trvanie diktatúry. To nemohli pripustiť. Chápali, že Biela revolúcia im je nadiktovaná zhora, že jej cieľ je číro politický, výhodný pre šacha a pre nikoho iného. Teraz sa všetky pohľady začali upierať na Kom. Tak to bolo v našich dejinách – zakaždým, keď narastala nespokojnosť a rodila sa kríza, ľudia začínali počúvať, čo povie Kom. Odtiaľ vždy vyšiel prvý signál.

A v Kome to už hrmelo.

Pripojila sa totiž ďalšia záležitosť. V tom čase šach priznal všetkým americkým vojenským poradcom a ich rodinám právo na diplomatickú imunitu. V našej armáde bolo už vtedy veľa amerických expertov. A mullovia sa ozvali, že táto imunita je v rozpore s princípom suverenity. Vtedy Irán prvý raz počul ajatolláha Chomejního. Predtým ho nikto nepoznal, to znamená – nikto okrem obyvateľov Komu. Mal vtedy už vyše šesťdesiat rokov a vzhľadom na vekový rozdiel mohol byť šachovi otcom. Neskôr sa často na neho obracal s oslovením „synu“ – ale, prirodzene, s ironickým, hnevlivým akcentom. Chomejní vystúpil proti šachovi s použitím najbezočivejších slov. Ľudia, volal, neverte mu, to nie je váš človek! Nemyslí na vás, ale iba na seba a na tých, ktorí mu dávajú rozkazy. On predáva našu krajinu, predáva nás všetkých! Šach musí odísť!

Polícia Chomejního zatkne a uväzní. V Kome sa začína demonštrovať. Ľudia sa dožadujú jeho prepustenia. Vzápätí sa pripájajú ďalšie mestá – Teherán, Tebríz, Mešhed, Isfahán. Vtedy šach posiela do ulíc vojsko a začína sa masaker (vstáva, vystiera ruky pred seba a stíska dlane, akoby v nich držal guľomet. Prižmúri pravé oko a napodobňuje rachotavý zvuk tejto zbrane). To bol jún 1963, hovorí. Povstanie trvalo päť mesiacov, viedli ho demokrati z Mossadekovej strany a duchovní. Niekoľko tisíc zabitých a ranených. Potom niekoľko rokov ticho ako na cintoríne – nikdy to však nebolo ticho úplné, lebo sa zakaždým vyskytli nejaké vzbury a boje. Chomejního vypovedali z krajiny a usadil sa v Iraku, v Nadžafe, najväčšom meste šiítov, tam, kde je hrob kalifa Aliho.

Rozmýšľam teraz, čo vlastne stvorilo Chomejního? Veď v tom čase bolo viacero dôležitejších a známejších ajatolláhov, ale aj vynikajúcich politikov vystupujúcich proti šachovi. Všetci sme písali protesty, manifesty, listy a memorandá. Čítala ich malá skupina inteligentov, lebo legálne sa to tlačiť nedalo; navyše väčšina našich ľudí nevie čítať. Kritizovali sme šacha, hovorili sme, že je zle, dožadovali sme sa zmien a reforiem, väčšej demokracie a spravodlivosti. Nikomu ani neprišlo na um postupovať tak ako Chomejní – to znamená zavrhnúť všetko písanie, všetky petície, rezolúcie a postuláty. Zrieknuť sa ich, postaviť sa pred ľudí a zvolať: „Šach musí odísť!“

To bolo vlastne všetko, čo vtedy Chomejní povedal a čo opakoval pätnásť rokov. Najjednoduchšia vec, každý si ju mohol zapamätať, ale bolo treba tých pätnásť rokov, aby to každý mohol aj pochopiť. Pretože inštitúcia monarchu bola niečo také samozrejmé ako vzduch a nikto si bez nej nedokázal predstaviť život.

Šach musí odísť!

Nediskutujte, nerozprávajte, nenaprávajte, nezachraňujte. Nemá to zmysel, nič to nezmení, je to márna námaha, ilúzia. Ďalej možno ísť len po troskách monarchie, inej cesty niet.

Šach musí odísť!

Nečakajte, neváhajte, nespite.

Šach musí odísť!

Keď to povedal prvý raz, zaznelo to ako volanie maniaka, ako krik šialenca. Monarchia ešte nevyčerpala všetky možnosti, ako prežiť. Ale hra sa pomaly blížila ku koncu, blížil sa epilóg. A vtedy si všetci spomenuli, čo vravel Chomejní, a šli za ním.

 

Text je úryvkom z knihy Ryszarda Kapuścińského Šachinšach, ktorá práve vyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve Absynt. Vychádza so súhlasom vydavateľa.

Odporúčame