Musíte vydržať, aj keď je pravdepodobné, že prehráte

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Musíte vydržať, aj keď je pravdepodobné, že prehráte

Šachový veľmajster Ján Markoš rozpráva, aké to je hrať tri hodiny s vedomím, že ste na začiatku spravili chybu.

So šachom ste začali ako dieťa. To je asi podmienka, aby to človek mohol hrať vrcholovo.

Nie je to nevyhnutne pravda. Sú šachisti, ktorí začali aj oveľa starší, napríklad aj veľmajster Ľubomír Ftáčnik začal až ako pätnásťročný. Šach nie je ako atletika. Pri niektorých športoch je dôležité začať vtedy, keď je telo v určitom štádiu vývoja, aby ste ho vedeli dostať do istej formy. Keď toto štádium zmeškáte, už to nedobehnete. Pri šachu to neplatí, nie je žiadne štádium mozgu, ktoré musíte stihnúť, aby ste sa stali dobrým šachistom. Ale zhruba platí, že šachisti sú najvýkonnejší, keď majú okolo dvadsaťpäť rokov.

Ako sa učia deti hrať šach?

Dá sa povedať, že mladý šachista si sám na sebe nanovo prežíva celú históriu šachového myslenia, podobne ako sa na každom ľudskom dieťatku v maminom brušku nanovo odohráva celá evolúcia života. Keď sa učíte hrať na husle, najskôr sa musíte naučiť, ako držať nástroj a slák, až potom môžete hrať povedzme Beethovena. Tak je to aj v šachu – deti sa najskôr učia jednoduchšie herné činnosti, napríklad ako matovať jednotlivými figúrkami, útočiť na súperovho kráľa a podobne. Až neskôr môžu nazrieť do tajov manévrovania, či pozičnej hry.

Šach je hra, v ktorej ide o to, kto dokáže myslieť aspoň o jeden ťah viac než súper. Ak je to tak, znamenalo by to, že s počítačmi už šach skončil.

S týmto názorom sa stretávam často, ale nie je pravdivý. Šach nie je len akási matematická disciplína, nejde v ňom o to, kto dokáže myslieť viac dopredu. Ide skôr o to, vidieť do hĺbky, mať intuíciu a odhad. Často hrávam takzvané simultánky, kde proti mne hrá naraz napríklad desať ľudí a ja chodím postupne od jedného k druhému. Tu nemáte čas zakaždým počítať veľa ťahov vopred, na každý ťah máte iba pár sekúnd, musíte hrať najmä intuitívne. Ale počítače zasiahli do šachu veľmi výrazným spôsobom. Existujú obrovské databázy partií, mnoho vecí je už definitívne vyriešených.

Napríklad mnohé otvorenia a jednoduché koncovky sú v zásade vyriešené. Ak sa povedzme dostanete do pozície, kde je na šachovnici len päť kameňov, viete si nájsť na internete, ako partia pri ideálnej hre oboch strán dopadne, žiadnu inú možnosť už neobjavíte. Osobne si myslím, že počítače nie sú prínosom pre to umelecké v šachu. Zmenšujú priestor na tvorivosť, a tým, že hľadajú pravdu v šachu, šach zabíjajú.

Znamená to, že aj taká logická hra, ako je šach, je o intuícii?

Intuícia je veľmi dôležitá. Môže sa vám napríklad stať, že v určitej pozícii sa nedokážete dopočítať k žiadnej konkrétnej výhode. Ale zároveň máte intuitívny pocit, že v postavení je niečo viac. Ako skúsený zlodej, ktorý príde do domu, vidí drahý nábytok a zlaté kľučky, ale nedokáže nájsť nikde schované peniaze, aj keď pozrel do zásuviek a do sejfu, na všetky štandardné miesta. Aj on intuitívne vie, že tie peniaze niekde v dome musia byť, a tak z neho neodchádza, ale hľadá ďalej.

Keď vidíte oproti sebe človeka, ktorého sa ešte nevideli, po pár ťahoch už asi viete, či bude hrať na útok či na obranu, aký bude mať štýl?

Takéto stretnutia sa mi stávajú málokedy, pretože šachisti sa na partie starostlivo pripravujú. Keď zasadnem oproti súperovi, tak väčšinou viem, kto to je. Na Slovensku je nás na vrcholovej úrovni len pár. Taká situácia, ako ste popísali, sa môže stať s výrazne slabšími súpermi, a vtedy je v zásade dosť jedno, aký majú štýl.

Aké majú povahy

Keď toto človek počúva, napadne mu, či je šach viac hra alebo štúdium. Napríklad futbalisti toľko neštudujú.

Na vrcholovej úrovni sú všetky ľudské činnosti ťažké. Spomínate, ako sme ako deti hrávali hru, v ktorej máte menej stoličiek než detí, decká chodia okolo, pokým hrá hudba, a keď sa skončí, úlohou je nezostať bez stoličky? V prvej desiatke chcú byť tisícky šachistov a sú ochotní preto tvrdo pracovať. Futbalisti to majú podobné, menej síce študujú, no musia napríklad viac nabehať, ak chcú byť v špičke. Ja si radšej vyberiem štúdium pred behom.

Je nejaký typ preferovaných alebo častejšie zastúpených pováh medzi šachistami? Alebo je to jedno, či ste flegmatik alebo cholerik?

Poznám človeka, ktorý reprezentoval Island v tom istom roku ako šachový veľmajster i ako futbalový brankár. Poznám šachistku – úspešnú modelku, poznám šachistov alkoholikov. Ale aj človeka, ktorý bol hlavou hedžového fondu v London City a obracal denne veľké peniaze. Medzi šachistami nájdete všelikoho, nemajú nejaký spoločný charakterový rys. Pravda, jeden by sa našiel – šachisti sú väčšinou muži.

Prečo?

Pomer šachistov voči šachistkám je približne jedna k desať. Z nejakého dôvodu ich táto hra viac baví. No aj keď malé dievčatká rady hrajú, okolo puberty si zvolia väčšinou inú cestu. V mužskom vrcholovom šachu je aj násobne viac peňazí ako v tom ženskom.

Je to len kultúrna vec alebo je to prirodzené?

V niečom sa muži a ženy isto odlišujú. Tak ako muži rýchlejšie behajú, tak sa zdá, že lepšie hrajú aj šach. Nechcem sa púšťať do toho, s čím všetkým táto skutočnosť súvisí, je to rodovo citlivá záležitosť, takže ju už radšej nechám bez komentára, ale je to štatistický, holý fakt. Diplomatická odpoveď by bola, že šach je vo svojej podstate tak trochu blbosť a ženy na to väčšinou prídu skôr ako chlapi.

Nie je to ten klasický problém, že keď je málo žien na vstupe, tak potom ich ani nie je vidno na vrchole?

Celkom to tak nie je, lebo zatiaľ čo na vstupe je ten pomer jedna k desať, na výstupe je to jedna k tisíc. Ani tie najlepšie hráčky proste nie sú schopné sa dostať do najlepšej mužskej desiatky, dnes je vo svetovej stovke možno jedna. Judit Polgar dokázala úspešne hrať aj s najlepšími mužmi, ale to bol fenomén, aký sa vyskytol za posledných sedemdesiat rokov jedinýkrát.

Kopíruje povaha hráča jeho štýl hry?

To sa nedá povedať. Ja sa považujem za pomerne ustrašeného nekonfliktného človeka, určite nie nejakého prehnane odvážneho alebo agresívneho, ale šachy hrám extrémne agresívne. Takých príkladov je veľa, ľudia, čo vážia päťdesiat kíl aj s topánkami a vystupujú veľmi jemne, sa za šachovnicou správajú ako diabli.

Je šach adrenalínový šport?

Je. V šachu pracujete niekoľko hodín pod enormným stresom, musíte sa vyrovnať s tým, že hra sa nevyvíja, ako ste chceli, vyrovnať sa so sklamaním, nečakaným prekvapením, s eufóriou. V šachu môže byť podľa môjho názoru dokonca viac pociťovaného adrenalínu ako napríklad vo futbale. Je to preto, že ho nesmiete prejaviť a ani ho vybehať, nemôžete začať skákať pri šachovnici. Keď dá futbalista gól, tak sa vyjaší, vyjačí a o dve minúty je ok, telo je opäť v rovnováhe. Druhý dôvod, prečo je šach adrenalínovejší než futbal, sa skrýva v spôsobe, akým sa rozdávajú body.

Ak urobíte chybu v basketbale, dostanete jeden kôš a o minútu sa začína od nuly. Vo futbale má už chyba väčšiu váhu – gólov proste padá pomerne málo. A v šachu má chyba najväčšiu váhu – niekoľko hodín sa bojuje o jediný bod. Ak teda urobím chybu po polhodine hry, budem ďalšie povedzme tri hodiny trpieť a napriek tomu partiu už možno nezachránim. Hovorí sa, že partiu rozhoduje najslabší ťah, podobne ako je pevnosť reťaze určená najslabším okom.

Ako sa provokuje šachista

Ak hráte päťhodinovú partiu a po hodine spravíte zlý ťah, ešte naň myslíte po ďalších dvoch hodinách?

Myslenie „čo by bolo, keby som niečo spravil inak“, nepomáha v šachu ani v živote. Pokiaľ šachista môže, bojuje proti tomu, ale nie vždy sa to dá. Niektorí po prehratých partiách večer ani nedokážu zaspať. Ja sa snažím na chyby rýchlo zabudnúť.

Dá sa to ešte počas partie?

Snažím sa. Horšie je, ak sa v pozícii naskytne taktická možnosť, ktorou sa dá vyhrať partia, ale nevšimne si ju ani hráč, ani súper. Nejaká dobrá duša v sále si ju však všimne a o niekoľko ťahov neskôr vám o nej povie. Nemôže hneď, aby nešlo o radenie pri partii. Vtedy si pomyslíte – a nemohol mi to povedať až po partii? Takto sa s tým musím psychicky popasovať už teraz.

Môžu sa šachisti počas partie rozprávať?

Šachisti sa medzi sebou môžu trochu rozprávať, aj keď hrajú. Nie so súperom a nie na najvyššej úrovni, ale pri iných zápasoch sa to dá, keďže diváci sú väčšinou tiež zložení zo šachistov. Akurát nie je dovolené rozoberať aktuálnu pozíciu. Pri hre na vysokej úrovni nie. Dokonca, ak súper opakovane ponúka remízu, ktorá už bola odmietnutá, považuje sa to za neetické, za otravovanie, vyrušovanie. Ale po partii sa veľa rozprávame, analyzujeme našu spoločnú partiu.

Keď sa hráči zacyklia v nejakých opakovaných ťahoch, ako sa to rozsúdi?

Ak trikrát nastane tá istá pozícia s tým istým človekom na ťahu, je možné u rozhodcu reklamovať remízu. Podobne existuje takzvaná remíza večným šachom, keď viete dávať súperovi neustále šachy, ale nedokážete ho zmatovať. Inak by ste hrali do súdneho dňa, pokiaľ by vás nezrušil svätý Peter.

Provokujú sa šachisti počas hry? Napríklad nenápadným klopkaním?

To sa nesmie. Ale môžete dať súperovi najavo, že ním pohŕdate. Napríklad tým, že použijete otvorenie, ktoré nie je dokonalé, ale je provokatívne, vidno z neho, že ho považujete za slabého hráča. Z ťahov na šachovnici je cítiť emóciu a rozhodnutia. A vidíte ich aj z tváre, málokto je schopný držať poker face celý čas.

Používajú to niektorí aj ako taktiku na znervóznenie, že začnú hrať, akoby hrali so slabým hráčom?

Niekedy to môžete urobiť, ale nie často, pretože v šachu neexistuje až taký veľký priestor na úmyselnú chybu. Slovom, ak chcete mať výsledky, musíte hrať väčšinou tak dobre, ako dokážete. Ale ak je ťah legálny, nemôže byť neslušný. Nič také ako neslušný ťah neexistuje.

Nadávajú šachisti, keď ich zaplaví adrenalín?

Raz či dva razy sa mi stalo v kariére, že mi súper vynadal po partii, že som hral slabo. Samozrejme, stalo sa to len v situácii, keď prehral. Ale to sa môže prihodiť, keď je človek plný emócií – napríklad jeden z nich sa mi na druhý deň ospravedlnil a dodnes sme priatelia. Tým, že šachový svet je prevažne mužské prostredie, tak je posunuté k drsnejšiemu vyjadrovaniu, ale u hokejistov je to asi horšie.

Musia sa šachisti učiť mentálne sa hecovať?

Musíte sa vedieť prinútiť, aj keď stojíte zle a bránite sa už povedzme štyri hodiny. To sa dá naučiť vnútornou prácou na sebe. Je to ťažké, niekedy už po hodine viete, že vaša šanca zachrániť partiu je povedzme tridsať percent, a viete, že pravdepodobne aj tak prehráte a bude to trvať ešte zo dve hodiny. Vtedy máte chuť odísť. Ale viete, že aj takéto beznádejné pozície musíte dohrať so všetkou svojou energiou, lebo ak to budete robiť pravidelne, tak občas aj z takýchto pozícií získate body. No a tieto body môžu znamenať v rebríčku povedzme rozdiel medzi svetovou stovkou a desiatkou.

Prežiť ako šachista

Dá sa šachom uživiť?

Pri slovenskom štandarde životnej úrovne sa u nás uživí relatívne dosť ľudí, aj keď nie každý veľmajster. Spolu ide možno o dvadsať ľudí. Ale život šachistu je o cestovaní a striedaní hotelov, čo napríklad človeka s mladou rodinou nemôže veľmi lákať. Povedzme, že na úrovni boháčov sa uživí sto šachistov na svete.

Keď niekto hráva šach tak dobre ako vy, mohol by asi byť aj fenomenálny IT analytik či IT dizajnér a zarábať viac.

IT mi nič nehovorí, slovo je mi bližšie ako číslo. Navyše robím prácu, ktorú mám veľmi rád. Čo by bolo keby, tak ja nerozmýšľam.

Vy učíte hrať aj mladých ľudí, ako sú na tom? Predsa len, prostredie sa za posledných pätnásť rokov zmenilo viac ako predtým za tridsať.

Ja mám tridsať, takže ten odstup medzi mnou a mojimi zverencami nie je až taký veľký. Ale je dôležité si uvedomiť, s akými aktivitami šach u mladých ľudí súťaží. Keď mladý chalan hrá šach, tak futbal či džudo ho asi neodlákajú. Sú to najmä počítačové hry a poker, teda aktivity, ktoré pre ľudí v dobe mojej mladosti až také prístupné neboli. Jeden výskum hovorí, že súčasný Brit väčšinu času svojho bdelého dňa strávi za obrazovkou, či už počítača, mobilu, tabletu alebo televízora. To je situácia, ktorá tu pred pätnástimi rokmi nebola.

Ohrozuje takýto masívny konzum informácií schopnosť sa koncentrovať?

Pri šachistoch, ktorých trénujem, sa mi to nezdá byť výrazným faktorom. Tento jav som zbadal skôr ako učiteľ na strednej škole. Učil som na jednom pokrokovom gymnáziu, kde sa v triede stretli talentovaní tínedžeri a nové učebné postupy. Tam som spozoroval, že pustenie obrazovky na nich pôsobí ako sedatívum. Mal som pocit, že keby som sa doma natočil a na hodine sám seba pustil z projektora, tak by ma možno počúvali viac. Celkovo však počet ľudí hrajúcich šach vďaka internetu stúpa, aj keď v klubovniach to nie je poznať, pretože šach sa hrá najmä z pohodlia bytu v online priestore. Skutočný boom sa však momentálne odohráva v Ázii.

Prečo ste išli študovať teológiu?

Keď som mal osemnásť, vedel som, že šach ma nejako uživí, keby bolo zle, takže si môžem dovoliť ten luxus venovať sa tomu, čo ma baví. A moja motivácia – chcel som zistiť, ako to s tým svetom je. Preto som sa dal na filozofiu a teológiu, a obe školy som aj vyštudoval.

A čo ste zistili?

Samozrejme, nezistil som nejakú konečnú pravdu o svete. No zistil som, že niektoré naše problémy už ľudia riešili za tie tisíce rokov západného myslenia veľakrát, takže si viem predstaviť, čo by sa ešte mohlo stať, ako budú ľudia rozmýšľať. Často mi moji priatelia hovorili, že som takýmto výberom školy vlastne spáchal kariérne harakiri, že ma nikde nezamestnajú. Ja si však myslím, že vyštudovať nejaký „praktický“ odbor na niektorých slovenských vysokých školách je omnoho väčšie kariérne harakiri, ako vyštudovať filozofiu na dobrej univerzite.

Ján Markoš (30) je slovenský šachový reprezentant, v súčasnosti pôsobí v organizácii Živica, kde vedie Sokratov inštitút. Býva v Devínskej Novej Vsi, je ženatý, má jedno dieťa. Bol majstrom Európy juniorov do 16 rokov, hral za Slovensko na štyroch olympiádach, v roku 2007 získal titul šachového veľmajstra a druhý najvyšší rating na Slovensku. Pravidelne publikuje, môžete ho sledovať napríklad na šachovom serveri  HrajSach.sk.

Foto – Pavol Rábara

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo